Ponad vistériu

preletel drak, vo vetre

halúzky vanú.

✤✤✤

Matsuda-san postával vo svojom najlepšom obleku uprostred vstupnej haly v Grand Prince Hotel Takanawa. Neustále kontroloval hodinky a očami zalietal ku preskleným vchodovým dverám. Veľmi dobre vedel, že Andou-san neznáša spoločenské podujatia a snažil sa jeho želania akceptovať. Vedel však i to, že počas uplynulých týždňov Inoue-san testovala jeho hranice a snažila sa ho dotiahnuť na akúkoľvek akciu, ktorá sa konala spojená s jeho prácou. Napriek tomu, že sa Andou-san neustále vyhováral, v skutočnosti sa ešte nikdy nestalo, že by sa na nejaké stretnutie vykašľal. Zvyčajne sa na ne dostavil, pretrpel niekoľko hodín strávených pre neho bezvýznamnými spoločenskými konverzáciami a potom zmizol sťa shinobi. Ale vždy prišiel.

Dnešná udalosť však nebola o tom, či sa Andou-sanovi prísť chce, alebo nie. Dnes večer sa v tomto hoteli konalo odovzdávanie Nippon Akademii-shou. Asociácia filmových cien japonskej akadémie dnes odovzdávala ceny za film. Nikto z ich agentúry nemohol chýbať. Matsuda-san sa teda spoliehal na to, že sa tu Andou-san objaví, hoci už nepatril pod jeho zverencov a nemal ho na starosti. Andou-san mal neuveriteľne nepríjemnú schopnosť stratiť sa v dave. Keď nastúpil do ich agentúry, nemal žiadneho manažéra a preto prischol práve jemu. Matsuda mal na starosti nováčikov a ako jeho nový agent sa musel o kadečo postarať. Za rovnaký plat, samozrejme. Lenže Andou-san sa u neho dlho neohrial. Už keď nastúpil, mal za sebou niekoľko vlastných projektov audiokníh, ktoré síce neboli populárne, no stále známe v úzkom okruhu nadšencov. Potom prišla prvá ponuka na dabing a Andou-san sa so svojim neodolateľným hlasom ľahko zapísal do pamäte nielen poslucháčov, ale predovšetkým producentov, ktorí sa vždy snažili nájsť niečo špeciálne pre ich projekt. Potom prišla jedna pracovná príležitosť za druhou Matsuda si náhle uvedomil, že už viac svojho zverenca nemá čo naučiť. Odovzdal ho preto Inoue-san, ktorá bola odborníčka na už etablované hviezdy. Bol to ich bežný postup, no aj tak mal z toho všetkého nepríjemný pocit. Inoue-san s ním bola načisto nekompatibilná a on si bol istý, že i Andou-san to cítil rovnako. Hoci mu na ich poslednom náhodnom stretnutí v agentúre tvrdil, že je to v poriadku.

Matsuda si prehrabol vlasy špeciálne uhladené len kvôli dnešnému večeru a znova očami skontroloval ľudí pohybujúcich sa napriek vstupnou halou hotela. Recepcia sa teraz len tak hemžila slávnymi hosťami. Herečky v luxusných róbach od značkových dizajnérov, herci v uhladených oblekoch. Navôkol sa v čiernych oblekoch pohybovala prísne vyzerajúca ochranka, vôkol hviezd sa motali novinári jasne označení výraznou farebnou šnúrkou na krku s visiacim preukazom. Väčšina mala na sebe moderné šaty západného štýlu. Kde-tu zazrel ešte japonský tradičný odev, no to bolo teraz už iba raritou, či skôr divotvornosťou. Skrátka, okrem letných festivalov a nadšených turistov obdivujúcich ich kultúru kimoná nosilo len veľmi málo mladých ľudí.

Bolo to po prvý raz, čo sa Matsuda objavil v tomto hoteli na odovzdávaní cien. Zvyčajne agentúra vybavila vstup iba svojim hviezdam a dôležitým zamestnancom. Matsuda bol síce zodpovedný za rozvíjanie mladých talentov v agentúre, no nikdy nemyslel na to, že by si vstup na takéto odovzdávanie cien zaslúžil. V tomto bol možno rovnaký ako Andou-san. Omnoho radšej pracoval v úzadí, netúžil po sláve, či publicite. Bavilo ho sledovať, ako neistí nováčikovia prichádzajú do agentúry iba s myšlienkou, že chcú robiť niečo, čo ich baví a napĺňa, a odchádzali z jeho kancelárie ako úspešní ľudia, ktorí každým dňom dokazovali, že i v šoubniznise sa dá uživiť. Keď ich odovzdával Inoue-san, mali svoju kariéru už zabehnutú, väčšina z nich už dosiahla skromné sny, ktoré si predsavzali na začiatku. Vtedy bol čas ukázať im, že sa dá vystúpiť ešte vyššie. Ale to boli ich hviezdy, Matsuda po ničom ďalšom netúžil. Možno aj preto sa cítil teraz nesvoj, keď postával s upravenými vlasmi, oholený a nasúkaný vo vyžehlenom drahom obleku uprostred štvorhviezdičkového hotela.

Grand Prince Hotel Takanawa bol veľmi známy hotel, vzdialený niekoľko minút od Tokijskej stanice, či letiska Haneda. Kým Matsuda počas dňa prechádzal mestom, mnohokrát videl z auta exteriér vysokej bielej budovy doplnenej množstvom oblých prvkov. Množstvo okien so súkromnými balkónmi by nikdy nedokázal spočítať. Hotel mal okolo 900 izieb a aj napriek tomu bol vždy do veľkej časti obsadený.

No aj interiér ho uchvátil svojim výzorom. Recepcia, v ktorej sa nachádzal, bola potiahnutá hnedým kobercom. Biele steny boli doplnené hranatými hnedými stĺpmi, po ktorých bokoch stáli lampáše v japonskom štýle z čiernej kovovej konštrukcie potiahnuté svetlým tienidlom. Uprostred haly stála na kuse plochého kameňa obrovská baňatá váza s ikebanou tvorenou nielen kvetmi, ale i halúzkami. Zo stropu na neho žmúrilo niekoľko bodových svetiel. Po bočných častiach recepcie videl rozostavané nízke stolíky s kreslami, na ktorých sedeli zrejme hostia čakajúci na ubytovanie, či nejaké stretnutie.

Matsuda svojim pohľadom už asi po stý raz skontroloval hostí motajúcich sa v hale. Jedna z postáv mu ihneď udrela do očí. Naprieč recepciou prechádzala žena v elegantných dlhých vejúcich šatách. Vysoké lesklé sandále na platforme pôsobili vratko a nestabilne i napriek zlatej retiazke pripnutej okolo členkov, no ona nemala problém pretancovať naprieč miestnosťou, vratko sa vyhýbajúc ostatným hosťom. Vlečka šiat sa za ňou ťahala po koberci. Pridržiavala si ju prstami jednej ruky po boku, aby jej na šaty nikto nestúpil a neurobil tak s lesklou látkou rýchly proces.

Niekoľko ľudí sa za ňou obrátilo. Matsudovi neušlo, že si ju obzerali nielen muži, ale i ostatné ženy. Aj on mal problém nezízať. Kým on sa cítil, akoby sem nepatril, táto žena vyzerala, akoby pozlátko bolo súčasťou jej každodenného života. Zdala sa mu povedomá, istotne ju už niekedy zazrel v agentúre, no nikdy pod neho nepatrila a preto si ju nevedel zaradiť. Potiť sa začal až v momente, keď sa objavila v jeho blízkosti. Predpokladal, že sa posunie ďalej, do salóna, no ona zastala priamo pred ním.

Dofrasa. Mal by si pamätať takúto ženu. Definitívne to bude trapas, keď si nespomenie, ako sa volá.

Usmiala sa na neho. Vďaka topánkam bola od neho vyššia. Matsuda nikdy nebol povestný svojou výškou, patril k nižším mužom a posledné roky rástol skôr do šírky, no ešte sa mu nestalo, že by musel zakláňať hlavu len preto, aby sa mohol nejakej zo žien pozrieť dobre do tváre.

Kdesi ju zazrel, tým si bol istý. Mihla sa v agentúre, keď niečo dolaďovali. A videl ju i na internete, keď na počítači čítal v práci články o počítačovej hre, na ktorej pracoval Andou-san. Samozrejme!

„Kawano-sensei!" príčinou radosti v jeho hlase bolo skôr to, že ju spoznal, než ich náhle stretnutie. „Nevedel som, že ste dnes večer medzi pozvanými hosťami."

Aj naďalej sa na neho usmievala a on znervóznel. Čo vlastne od neho chcela? Ale hlavne, vždy vyzerala takto? Pamätal si jej povestné dlhé šaty. Bola asi jediná Japonka v celom Tokiu, ktorá mohla nosiť maxi šaty bez toho, aby nevyzerala ako malé dievčatko oblečené do šiat svojej mamy. Jej pevne zviazané a natočené vlasy boli možno na jeho vkus až príliš prekombinované a komplikované, no pristali jej. Niekoľko prameňov jej odstávalo po bokoch hlavy a schovávalo tak širšiu tvár, ktorá teraz vyzerala užšie, ako diamant. Nespomínal si na to, že by z nej bola takáto kočka. Rýchlo si rukou uhladil nagélované vlasy. Musel pri nej vyzerať ako trpaslík.

„Dobrý večer, Matsuda-san," prikývla mu na pozdrav. „Nakoľko budem pracovať na pripravovanom projekte, dostala som od zamestnancov štábu VIP pozvánku. Počula som, že sa tu dnes večer bude nachádzať i mnoho zamestnancov vašej agentúry."

„Samozrejme," odvetil nervózne, stále si neistý jej úmyslami, „pre agentúru, ako je tá naša, je odovzdávanie cien ... veľká udalosť. Nominovaných bolo niekoľko našich hviezd, riaditeľ dúfa, že sa im podarí uchmatnúť čo najviac cien. Pomôže to popularite niektorých našich zamestnancov."

„Predpokladám, že hviezdou programu bude Kondo-san," povedala Kawano-sensei.

„To je pravda," Matsuda-san si povolil uzol na lesklej kravate, ktorá ho náhle začala škrtiť. Takže o to jej vlastne po celý čas išlo. Iste, všetky ženy dnes rozprávali iba o ňom. Ich najväčšia hviezda agentúry. Mladý herec, ktorému sa pošťastilo zaujať na konkurze a to mu počas uplynulého roka prinieslo množstvo pracovných ponúk. A peňazí. Matsuda potlačil osteň žiarlivosti, ktorý ho bodal i napriek tomu, že mu Kondo-san nosil peniaze na stôl a platil jeho mzdu. Potom sa znova zadíval do očí slečne Kawano. „No neviem, kedy sa tu Kondo-san objaví. Je v sprievode svojho manažéra."

„Ach, to som tým vôbec nemyslela," zasmiala sa Kawano-sensei a potom mávla rukou. Nahla sa k nemu trocha bližšie. „Nezaujíma ma Kondo-san. Počula som však, že je dnes večer medzi pozvanými hosťami i Kazuhiko-san."

Och, Matsudu tým načisto prekvapila. Takže ju netrápil ich ospevovaný Adonis, ale hľadala Andou-sana? Pokrčil nosom, keď si uvedomil, že ho oslovovala jeho krstným menom. Takže tí dvaja sa museli veľmi dobre poznať a mali spolu zrejme užší vzťah. Mohla byť jeho priateľka? O takom niečom nemal informáciu a vlastne by ho to ani nemalo zaujímať, bola to ich osobná vec.

„Áno, Andou-san by sa tu mal každú chvíľku objaviť, ale zatiaľ som ho tu ešte nevidel."

„Hmm, to je škoda," povedala a pohrávala sa s prameňom vlniacim sa okolo jej tváre. „Počula som, že ste mali veľmi dobrý vzťah. Myslela som, že budete vedieť viac."

Matsuda premýšľal nad tým, od koho vlastne všetko toto počula. Nepatrila k zamestnancom ich agentúry a tým pádom by sa k takýmto informáciám ani len nemala dostať. Boli to predsa osobné informácie o ich hviezdach. Andou-san možno nebol ich maskotom, no bol stále dostatočne populárny na to, aby si dávali pozor, komu sa zdôveria s jeho informáciami. Hoci na druhej strane, Kawano-sensei ho oslovovala krstným menom. Museli sa poznať.

„Boli sme spolu na kabuki predstavení, viete," Kawano Mei sa na neho i naďalej usmievala, ale kútiky pier sa Matsudovi zdali akési zdrevnatelé. „Chcela som sa mu osobne poďakovať za pekný večer. Je to skutočne príjemný spoločník."

Matsuda pochyboval o jej slovách. Všetci vedeli o tom, že Andou-san je možno dôsledný vo svojej práci a skutočný profesionál, no od ľudí si zachovával odstup a bol asi tým posledným človekom, ktorého chladnú a neprístupnú povahu by ste mohli zadefinovať ako kvality príjemných spoločníkov.

„Ako som už povedal, mal by sa tu každú chvíľu objaviť," povedal Matsuda, odhodlaný ukončiť túto konverzáciu. „Čakám tu na neho. Je síce iba seiyuu a dnes večer sa neodovzdávajú pre nich žiadne ceny, ale ako dôležitá súčasť agentúry tu bude. Hlavne na večierku, ktorý bude pokračovať po hlavnom programe."

Sotva to Matsuda vyriekol, uvedomil si, že ho v diaľke zazrel. Andou-san mal na sebe tmavý oblek, ktorý až príliš zvýrazňoval jeho bledú pokožku, čo mu zaiste závidelo množstvo žien. Na malý moment zastal, keď ho zazrel. Andou-san mu mávol rukou a urobil krok vpred, aby sa s ním zvítal. Náhle si uvedomil, že pri ňom stojí Kawano Mei a zmrzol namieste. Priložil si ukazovák na pery a dal sa do behu. Matsuda sa za ním iba bezradne pozeral. Kawano Mei rozoznala v jeho tvári zmätok a obrátila sa. Andou-san však už dávno zmizol v hlavnej sále, kde sa mali odovzdávať ceny.

„Každopádne," prehovoril Matsuda, aby sa jej konečne zbavil, „určite sa tu dnes večer objaví. Ak budete mať šťastie, istotne ho stretnete."

Keď si však Matsuda predstavil, ako Andou-san zareagoval, keď ju zazrel, neubránil sa úsmevu. Zdalo sa, že Andou-san hodlá využiť dnes večer všetko svoje šťastie na to, aby ho viac nenašla. Netušil, čo sa medzi nimi stalo, no nečudoval sa tomu, že sa jej vyhýba. Kawano Mei bola veľmi zvláštna žena. Hoci možno za to všetko mohla iba jej výška. So želaním krásneho večera sa s ňou rozlúčil a potom sa pomalým krokom pobral napriek recepciou smerom do sály, kde sa malo už konať odovzdávanie cien.

✤✤✤

Vysvetlivky:

✤ ikebana – japonské umenie aranžovania kvetov,

✤ Matsuda – [Macuda] japonské priezvisko (松田) znamenajúce "borovicové ryžové pole",

✤ shinobi – [šinobi] nindža.