Kazuhiko zastal pred dverami svojej izby, spoza ktorých sa ozývalo naliehavé búchanie, a potom ich otvoril. Pred ním stála Kawano Mei, už prezlečená a nalíčená, s kruhmi pod očami tmavšími, než srsť mačiatka, ktoré držala na rukách. To nedokázal prebiť ani mejkap, ktorý si starostlivo naniesla na tvár.

„Mei-san?"

„Kazuhiko-san!" jej hlučná a otravná persóna bola späť. „To mača je extrémne neposedné. Celú noc som kvôli nemu nespala. Navyše, celé ráno mraučí a ja netuším, čo mám urobiť, aby konečne stíchlo. Skúšala som mu dávať mlieko, ale nedokáže namiesto toho, aby sa nažralo, sa takmer utopilo v miske."

„Je zrejme ešte príliš malé na to, aby sa dokázalo samé nakŕmiť," skonštatoval Kazuhiko. „Navyše, kravské mlieko nie je pre mačky zdravé, spôsobuje im tráviace ťažkosti," dodal. Natiahol k Mei ruku a potom si od nej vzal mača. Len čo sa dostalo do jeho náručia, zmĺklo. „Veď je úplne poslušné," povedal jej začudovane. „Môžeme sa teraz v pokoji naraňajkovať?"

Mei neverila vlastným očiam. „Zradca!" povedala mačaťu.

Mača ju ignorovalo a namiesto toho upieralo svoje modré mačiatkovské oči na Kazuhika. Díval sa mu do tváre a potom sa naň usmial. Aj jeho Chiyo mala ako malé mača modré oči. Až s postupom času sa zazelenali, až kým z nich studený tón úplne nezmizol a zostali jej dva žlté lampáše, ktoré na neho vždy upierala.

Mei na neho zízala. Sledovala, ako sa usmial na mača a pocítila, ako jej vo vnútri stislo srdce. Bolo extrémne nefér, že Kazuhiko preferoval mužov a nie ženy. Keď si predstavila, že to bol jeho hlas, čo sa jej mohol počas náruživej noci otierať o ucho, zaliala ju horúčava. Náhle si odkašľala, aby svoje fantázie odohnala. Kazuhiko ustúpil a ona vošla do jeho izby, kde prespal. Na nízkom stole uprostred miestnosti už boli pripravené tradičné japonské raňajky pozostávajúce z polievky miso, grilovanej ryby, misky ryže a niekoľkých príloh, ako bola nakladaná zelenina, či tamagoyaki. Mei detailným pohľadom skontrolovala obsah stola.

„Nechytať!" vykríkla, keď sa Kazuhiko usadil za stôl oproti nej a natiahol sa po svojich paličkách. „Najprv potrebujem foto!"

Kazuhiko s povzdychom počkal, kým si všetko vyfotí. Keď sa usadila na zem, vzal do ruky konečne svoje paličky a misku s polievkou, aby z nej ochutnal.

„Itadakimasu," povedal.

Mei ho napodobnila.

Kazuhiko si odpil z polievky. Bola vynikajúca. Kým si vychutnával každé jedno sústo, Mei do seba hádzala jednu prílohu za druhou. Sústredil sa radšej na žuvanie, ináč by si neodpustil a musel jej stravovacie návyky okomentovať.

Mača spiace v jeho lone neprestajne spalo, vyčerpané po prebdenej noci s Mei. No Kazuhiko vedel, že ho budú musieť čím skôr nakŕmiť.

„Raňajky sú tu celkom obyčajné," skonštatovala Mei, keď dojedla.

„Po tej včerajšej extravagantnej večeri nie je potrebné mať bohaté raňajky," odpovedal jej Kazuhiko.

Včera večer ich na stole čakala kráľovská hostina. Rôzne druhy rýb a morských plodov, nechýbalo krabie mäso. Samozrejmosťou bola ryža a obrovské množstvo príloh. Myslel si, že sa ocitol v prvotriednom hoteli a nie v malej tradičnej ubytovni. Všetko chutilo skvele.

„Máš pravdu," súhlasila s ním Mei. „Včera večer to bolo dokonalé. Nielen, že to dobre vyzeralo, ale bolo to aj veľmi chutné. Všetci v komentároch mi závideli. Na tú večeru nezabudnem do konca života."

„Čudujem sa, že si to všetko vládala do seba napchať," poznamenal Kazuhiko. „Možno by si mala začať nakrúcať videá, ako budeš jesť."

Chcela mu na to čosi odseknúť, keď ich vyrušilo zaklopanie na dvere.

„Áno?"

Dvere sa otvorila dnu nazrela chyžná: „Andou-san, včera večer ste našli malé mača. Dole na recepcii je mladá dáma, ktorá ho hľadá. Možno je to majiteľka?"

„Naozaj? Hneď som dole."

Len čo chyžná zatvorila dvere, Kazuhiko sa obrátil k Mei. „Možno by sme sa zároveň mohli aj odhlásiť," povedal. „Predtým ako pôjdeme naspäť na vlak, sa musíme opäť zastaviť u našich na obed."

„Jasné," súhlasila s ním Mei. „Máš pobalené svoje veci?"

Kazuhiko pozrel na batoh opretý o stenu. Bol už dávno zbalený. Ráno sa zobudil skoro a tak si upratal všetky veci. Keď Mei zazrela jeho výraz tváre, líca jej opäť zružoveli.

„Ja ešte potrebujem trocha času," prehovorila, „pôjdem sa teda pobaliť a počkáme sa na recepcii? Nebude to ale dlho trvať."

„Dobre," súhlasil s ňou Kazuhiko. „Vidíme sa dole."

Kazuhiko si jednou rukou pridržal mača a druhou si prevesil cez jedno plece batoh. Vyšiel z izby a potom sa ponáhľal po chodbe na recepciu.

Len čo zišiel dole, uvidel na recepcii stáť mladú ženu s krátkymi vlasmi tmavohnedej farby. Rozprávala sa s majiteľkou ubytovne, ktorá jej čosi hovorila a horlivo prikyvovala. Žena sa na ňu zdvorilo usmiala. Kazuhiko prižmúril oči. Jej profil sa mu videl akýsi povedomý, no nakoľko k nemu stála chrbtom, netušil, kto by to mohol byť.

Vtedy chyžná ukázala prstom za ňu, rovno na Kazuhika a ona sa obrátila. Oči jej padli na malé mača, ktoré poslušne čušalo na jeho rukách.

„Kuro-chan!" vykríkla.

Kazuhiko zastal pred ňou a potom jej vložil mača do rúk. Keď ho bezpečne zovrela v náručí, ich pohľady sa konečne stretli. Kazuhiko rozpoznal jej tvár. Kedysi ju mohol vidieť v televízii, či v módnych časopisoch, dokonca na plagátoch a billboardoch. Teraz, akoby sa po nej zľahla zem.

„Nakashima-san," kývol hlavou.

„A-andou-san?" zahabkala. Očividne ju svojou prítomnosťou poriadne zaskočil. „Čo tu robíte?"

„Prišiel som sem na víkend, trocha si oddýchnuť. Narodil som sa tu a moji rodičia tu žijú," povedal jej. „Čo tu robíte vy?"

„Ach," pokúsila sa o úsmev. „Hakone je aj moje rodné mesto. Hoci väčšina mojej rodiny žije v Tokiu. Nevedela som, že pochádzate odtiaľto. Asi ale bývame v iných častiach, ináč by sme sa tu stretli už skôr," usmiala sa na neho.

Kazuhiko jej úsmev odrazil svojim nacvičeným neúprimným nadvihnutím kútikov pier. Potom sa obrátil k majiteľke ubytovne, ktorá po celý čas sedela za pultom na recepcii a naťahovala za nimi uši.

„Prepáčte," oslovil ju, „chcel by som sa už odhlásiť."

„Ale samozrejme, Andou-san," odpovedala. „Hneď to bude."

Nakashima o niekoľko krokov ustúpila vzad a potom vyšla z ubytovne.

„Z Hakone pochádza množstvo talentovaných ľudí," zaliečala sa mu chyžná. „Kde ste to hovorili, že pracujete, Andou-san?"

„Nehovoril som," odbil ju Kazuhiko.

Tentoraz nebol schopný ani svojho povinného falošného úsmevu. Veľmi dobre vedel, že slová, ktoré mu teraz rozprávala, boli iba obyčajná neúprimná formalita. Bolo nad slnko jasné, že sa k Nakashime správala milo a srdečne, no len čo sa za nimi zatvoria dvere, budú ich všetkých pretriasať dovtedy, kým sa u nich neubytuje ďalšia celebrita.

„Pekný deň," rozlúčil sa s ňou a zmizol skôr, ako mu stihla čosi odpovedať.

Kazuhiko otvoril vchodové dvere a vyšiel von. Vo dvore stála malá drevená lavička, na ktorej sedela Nakashima. V jednej ruke držala malú fľaštičku mlieka a druhou podopierala mača. Kazuhiko nemal ani poňatia, odkiaľ vytiahla fľašu mlieka, zrejme mu mala po celý čas so sebou, rátajúc s tým, že nájde svoje mača vyhladované. Nemýlila sa.

„Ešte stále ste tu," poznamenal Kazuhiko.

„Andou-san, chcela som sa vám poďakovať," povedala mu. „Tak som sa rozhodla nakŕmiť mača tu a počkať na vás."

„To nestojí za reč," odvetil. „Naozaj to nič nie je. Len som ho našiel a na chvíľku ho mal u seba, to je celé."

„Nemám na mysli iba to, ako ste zachránili moju mačku," povedala.

Kazuhiko stuhol na mieste. Bol zvedavý na to, ako sa jej darí, no nemal dosť odvahy na to, aby sa jej to opýtal. No ona túto tému vytiahla ako prvá a tak iba trpezlivo čakal, prešľapujúc na mieste.

Nakashima odtiahla prázdnu fľaštičku a strčila si ju do vrecka. Mača zabalila do svojho kabáta tak, že mu jeho hlava vytŕčala von z výstrihu. Všetko to urobila bez toho, aby sa na neho čo i len v krátkosti pozrela. Keď bola konečne hotová, prehovorila.

„Nechcete sa troška prejsť?" opýtala sa ho.

Kazuhiko ju teda nasledoval.

Opustili areál ubytovne a potom sa vybrali po chodníku smerom von z mesta. Cestička pomaly stúpala nahor a Kazuhiko vedel, že o necelých pätnásť minút sa objavia na malom kopčeku, z ktorého budú mať výhľad na celé mesto. Poznal toto miesto, veľa ľudí sem chodievalo na Nový rok sledovať prvý východ slnka.

„Ako sa máte, Nakashima-san?" opýtal sa jej Kazuhiko.

Po mĺkvom kráčaní sa konečne objavili na vrchole. Nakashima sa oprela predlaktiami o zábradlie na kopci a sledovala, ako sa jej rodné mesto kúpalo v zlatých slnečných lúčoch. Červené lístie japonských javorov sfarbovalo svet do teplej karmínovej, ktorú mnohí ľudia obdivovali. Zdalo sa však, že Nakashima červenú farbu nechce ani vidieť. Namiesto toho prstom zamyslene hladkala po hlave mača spiace v jej kabáte. Trvalo hodnú chvíľu, kým mu konečne odpovedala.

„Mám sa lepšie, ako... predtým," pousmiala sa.

Jej úsmev nedosiahol až po jej oči. Kazuhiko si vzdychol. Vedel, čo to znamenalo.

„Tak náhle ste zmizli z nemocnici, mali sme starosti."

„Mrzí ma to," odpovedala. „Moja rodina chcela, aby som sa čím skôr vrátila do Hakone a ja som viac nemohla otáľať. Navyše, hanbila som sa pred svojimi záchrancami," dodala.

„Ale prečo?"

„Pretože ma videli v mojej najhoršej chvíli," prehovorila mäkkým hlasom.

„To nič nie je," povedal. „Nemyslite viac na to."

„Aj tak ďakujem," povedala. „Keby ste ma neboli chytili, už by som tu nebola."

Význam jej slov preťal ticho ako ostrý výstrel. Kazuhiko sa nepríjemne zahniezdil. Otvoril ústa, aby čosi povedal, keď ich rozhovor prerušilo zvonenie jeho mobilného telefónu.

„Mei-san?" ohlásil sa Kazuhiko.

„Kde si zmizol, Kazuhiko?" zafunela do telefónu. „Práve som sa odhlásila z ubytovne a teba nikde!"

„Keď vyjdeš von, uvidíš chodník, ktorý ide do kopca. Som hore na vyhliadke na ňom."

„A ja sa mám trepať tam hore so svojim ťažkým kufrom?"

„Na to som nepomyslel," priznal sa Kazuhiko. „Počkaj tam dole na mňa, čochvíľa prídem."

Kazuhiko schoval mobil do vrecka a potom sa obrátil k Nakashime. „Mrzí ma to, Nakashima-san, ale už budem musieť ísť. Ale rád som vás videl. A som rád, že ste v poriadku."

Sklopila pohľad.

„Vraciate sa dole?" opýtala sa bez toho, aby sa na neho viac pozrela. „Aj ja sa budem musieť vrátiť. Inak bude mať môj brat o mňa obavy."

„Máte súrodenca?"

„Staršieho brata," odpovedala. „Keď som mu povedala, že sa mi stratil Kuro, pomáhal mi ho hľadať. Išiel opačným smerom, ako ja, ale dohodli sme sa, že sa stretneme na úpätí tohto kopca. Poďme teda dole."

Spoločne mlčky schádzali dole. Len čo sa tam objavili, Kazuhiko zazrel, ako pri Mei stojí muž, ktorého spoznával. Videl ho predsa v ten deň v nahrávacom štúdiu. Náhle si spomenul na jeho meno. Nakashima Hayate. Aj jeho priezvisko bolo Nakashima.

„Hikari!" skríkol ihneď Hayate, len čo ju zazrel. „Kde si bola?" opýtal sa jej, keď pribehol bližšie.

Vtedy mu zrak padol na Kazuhika. Sánka mu stuhla, pohľad stvrdol. Vedľa jeho sestry stál muž, ktorý bol za toto všetko zodpovedný a ona teraz stála po jeho boku a usmievala sa, netušiac, že on bol príčinou celej tej skazy.

„Toto je Andou Kazuhiko," predstavila ho Hikari. „To je ten muž, ktorý ma videl na streche a zachránil ma."

Hayate bol z toho všetkého zmätený. Očami preskakoval zo svojej sestry na Kazuhika, ktorý si odkašľal.

„My sa už poznáme," povedal jej. „Stretli sme sa v hernom štúdiu, kde pracuje, keď sme mali poradu o našom najnovšom projekte."

„Andou-san bol ten, kto ťa zachránil, Hikari?" opýtal sa jej neveriacky Hayate.

„Presne tak," usmiala sa na neho.

Hayate cítil vo svojom vnútri plápolajúci hnev. Dobre, možno jej vtedy pomohol, ale nebol azda tomu všetkému na vine? Možno ho teraz hryzie svedomie, ale jej zničenú kariéru už nikto nezachráni.

Nakashima-san nesmelo pozrela na Mei, ktorá po celý čas postávala za Hayateho chrbtom. Bolo jasné, že túto ženu nespoznáva.

Kazuhiko na ňu v krátkosti pozrel a potom sa obrátil k Nakashime. „Toto je Kawano Mei, moja... priateľka," vytisol zo seba.

„Kawano-sensei? Tá Kawano-sensei? Och, som vaša verná obdivovateľka! Ako je možné, že ste v Hakone? Podľa toho, čo som počula, pochádzate z Tokia."

„Ach, som tu na výlete so svojim priateľom," Mei sa na ňu samoľúbo usmiala. Očividne bola na seba hrdá.

Kazuhiko prevrátil očami nad Mei, ktorá teraz strčila rúčku svojho kufra do jeho prstov a s Nakashimou zavesenou cez svoj lakeť kráčala smerom k domu ich rodičov. Ústa sa jej po celý čas nezavreli. Ihneď začali rozoberať jednu z hier a vzduch zaplnil dievčenský piskot a výskanie, keď rozoberali svoje obľúbené scény z hry. Pokrútil nad nimi hlavou. Ženy boli vždy také hlučné, bez ohľadu na to, koľko mali rokov. Vzdychol si a kráčal za nimi, ťahajúc ťažký kufor Mei.

Ani jeden z nich si nevšímal Hayateho, ktorý sa teraz díval na Mei s úplne inými očami. Takže Andou-san, Kawano-sensei a Watanabe-san? Zaujímavý ľúbostný trojuholník. A rozbiť ho bude veľmi jednoduché.

✤✤✤

Vysvetlivky:

✤ itadakimasu – japonský výraz dosl. znamenajúci "pokorne prijímam", ktorý sa používa pred jedením, alebo pri prijatí nejakého nápoja/jedla od niekoho,

✤ miso - tradičná japonská polievka pozostávajúca z dashi vývaru, do ktorého sa primieša zmäknutá fermentovaná sójová pasta,

✤ tamagoyaki – [tamagojaki] sladká vaječná zrolovaná omeleta.