„Kazuhiko-san! Prepáč, že meškám!"

Kazuhiko sa obrátil. Po nástupišti k nemu utekala Kawano Mei, nahodená vo svojom najlepšom jesennom outfite. Jej povestné maxi šaty z leta nahradila dlhá vlnená sukňa s károvaným vzorom, navrchu ktorej sedel voľný huňatý sveter. Kabát mala prehodený cez lakeť, nakoľko po tvári jej stekali kvapôčky potu. Za sebou ťahala malý kufrík na kolieskach, ktorý hrkotal po dlaždiciach.

„Máme ešte čas," ubezpečil ju Kazuhiko.

Zobral jej z rúk kufor a potom jej na hlave napravil baretku, ktorá sa jej zošuchla do čela. Bola červená ako paprika, keď to urobil, no on predpokladal, že za to mohol jej šprint naprieč vlakovou stanicou.

„Vlak je už tu, poďme," povedal jej.

Vyniesol jej kufor do vlaku a ona ho poslušne nasledovala. Našli si svoje miesta. Kazuhiko vyložil nahor ich batožinu a potom si posadali. Uvoľnil Mei miesto pri okne. Keď sa pohodlne usadila, ihneď vytiahla svoj mobilný telefón. Kazuhikovi neušlo, že mala otvorenú turistickú webstránku o meste Hakone.

Spomenul si na reči Inoue o tom, že Mei pátrala po rôznych turistických miestach v tejto lokalite a vo svojom vnútri pocítil vinu. Kawano Mei sa na tento výlet naozaj tešila. Vedela o jeho vzťahu s Tatsuom a preto vedela, že ich výlet nikam nepovedie, no aj tak...

„Mrzí ma to, Mei-san," zamrmlal.

Mei na neho pozrela s úsmevom. „Prečo by ťa to malo mrzieť? Jasne sme sa dohodli na pravidlách a ja som súhlasila. Navyše, v Hakone som ešte nikdy nebola a vraj sú tam úžasné onsen. Dúfam, že nám vyjde počasie, bola by škoda nevyužiť tento víkend naplno."

„Ďakujem."

„Vôbec nie si taký chladný a odmeraný ako ľudia tvrdia," poznamenala Mei. „Mal by si omnoho viacej priateľov, keby si dovolil, aby ťa ľudia bližšie spoznali."

„Nepotrebujem, aby ma ľudia bližšie spoznávali," jeho ľadový tón sa začal vkrádať do jeho hlasu. „Udržujem množstvo pracovných vzťahov a to stačí."

Mei si vzdychla: „To možno áno, ale nikdy si neuvažoval nad tým, že by si chcel mať vo svojom okolí viac ľudí, pred ktorými by si mohol ukázať svoju pravú tvár?"

Kazuhiko prešiel pohľadom z Mei na okno. Vlak sa pohol. Nechávali za sebou upršané Tokio a presúvali sa domov, na miesto, kde nikdy v živote nebude môcť byť sám sebou.

„Človek, ktorý naivne všetkým ukáže svoju tvár, neskončí nikdy dobre," prehovoril po chvíli.

Mei pootvorila pery. Zrejme mu chcela dať nejaký protiargument, no potom si to radšej rozmyslela. Takisto sa obrátila k oknu. Dažďové kvapky ešte stále vytrvalo dorážali do okien. Napriek tomu, že bolo ráno, vonku bolo šero akoby sa schyľovalo k večeru.

„Dúfam, že v Hakone nebude pršať," povedala. „Inak z nášho výletu nebude vôbec nič. Je tam toľko vecí, ktoré by som si chcela ísť pozrieť."

Kazuhiko na ňu pozrel. Zdalo sa, že sa rozhodla nateraz nevŕtať do témy, o ktorej sa nechcel zhovárať. Bol jej za to vďačný. A ešte aj za jej krvopotné naplánovanie celého víkendu. Vďaka tomu zabezpečila, že nebude musieť stráviť celý víkend v prítomnosti svojich rodičov a predstierať, akí sú len s Mei do seba zamilovaní.

„Kto sa postará o Chiyo, kým budeme preč?" opýtala sa ho Mei.

„Jeden deň sama prežije," odpovedal jej Kazuhiko. „A zajtra sa vraciame, takže sa o ňu postarám, keď prídem domov."

„Mohli sme ju zobrať so sebou," uvažovala nahlas Mei. „Aj keď by sme ju asi museli nechať u tvojich rodičov. Pochybujem, že by si užila návštevu termálnych kúpeľov."

„Takže ideme do termálnych kúpeľov."

„Samozrejme," odpovedala Mei a zachichotala sa. „A ako správna rozmaznaná žena z Tokia budem chcieť prespať v tradičnej ubytovni! Ináč sa mi tento výlet ani len nebude počítať."

Kazuhiko sa zasmial. Veľmi dobre vedel, prečo na tom Mei trvala. Nebudú tak musieť prespať u jeho rodičov, kde by vysoko pravdepodobne skončili v tej istej miestnosti. Takto si budú môcť v hoteli zaplatiť dve miestnosti a spať osobite. Hoci medzi nimi nič nebolo, nepochyboval o tom, že sa ešte nestihla preniesť cez svoje platonické pocity a spať s ním v jednej miestnosti musí byť pre ňu príšerné.

On si bol istý, že k Mei nič necíti a preto by nezažíval žiadne rozpaky, aj keby skončili v jednej posteli. Pretože byť v jej prítomnosti v jeho vnútri nerozdúchavalo žiaden plameň, žiadnu túžbu. Cítil skrátka iba prázdno.

Náhle mu to docvaklo.

„Žiarliš, pretože som dnes v rámci svojej práce pobozkal herečku?"

„Vieš, že to s nimi môžem robiť len preto, lebo pri tom nič necítim..."

„Nehovoril ti Tatsuo, ako sa mu darí na natáčaní?"

Kazuhiko sa strhol a pozrel na Mei. „Tento týždeň bol príliš zaneprázdnený, prečo?"

„Spomínal si, že táto rola bude zlomovým bodom v jeho kariére," rozpomínala sa Mei. „Sledujem ho na Instagrame a videla som, ako tam zdieľal niekoľko ukážok zo zákulisia. Vyzerá to tak, že tento jeho projekt už online generuje veľký šum, hoci ešte ani len neskončili s natáčaním. Viacerí predpovedajú veľký úspech."

„To áno," odpovedal Kazuhiko. „Tatsuo... nemá veľmi rád seriály, do ktorých ho doteraz obsadzovali, hoci diváčky ho milujú. Chcel nejakú ďalšiu rolu, v ktorej by mohol ukázať viac zo svojich hereckých schopností."

„Tomu plne rozumiem," súhlasila s ním Mei, „koniec koncov, herec chce byť známy vďaka svojich hereckým schopnostiam. Tak ako autor chce byť známy vďaka svojim dielam."

Kazuhiko zachytil v jej tóne čosi zvláštne. Vyložil si lakeť na opierku medzi nimi a potom si podoprel bradu.

„Skutočne sa ideme my dvaja rozprávať o úprimnosti?"

„Odhalil si ma, Kazuhiko-san," zazubila sa na neho.

„Vieš, že ak potrebuješ niekoho, pri kom sa potrebuješ vyrozprávať, som ti plne k dispozícii."

„Viem a vážim si to. No asi ešte nie som pripravená," odpovedala.

Kazuhiko sa rozhodol nechať jej priestor, no pocítil vo svojom vnútri pochybnosti. Naozaj chcú pred jeho rodičmi predstierať, že spolu chodia? Keď si predstavil, ako sa k sebe správajú, bol si istý, že im to nikdy nikto neuverí.

„Kazuhiko-san," oslovila ho Mei.

Obrátil k nej svoj pohľad.

„Vôbec sme sa nedohodli, ako sa budeme k sebe pred tvojimi rodičmi správať."

„Ako by sme sa správali?" spýtal sa jej. „Normálne, tak ako aj teraz."

„A-ale," jej sebaistota bola náhle fuč. „Č-čo ak to nebude stačiť? A čo musíme robiť, aby sme pred ostatnými vyzerali ako pár?" Teraz bola v tvári úplne červená.

Kazuhiko na ňu hľadel s otáznikom v očiach: „Nemám rád, keď chodíš okolo horúcej kaše. Čo sa ma chceš opýtať?"

„B-budeme sa držať za ruky?" prehovorila. „Keď budeme niekde vonku, alebo pred tvojimi rodičmi? A čo ak... Čo ak budú chcieť, aby sme sa pred nimi náhodou pobozkali?"

„To si nemyslím," odpovedal Kazuhiko. „No je možné, že ak sa nebudeme držať za ruky, mojej mame to bude pripadať zvláštne."

„Takže sa budeme držať za ruky? A budeme sa oslovovať tak ako teraz?"

„Prečo?" opýtal sa s predstieranou naivitou. „Priala by si si oslovenie bez prípony?"

„Kazuhiko-san!" vykríkla Mei a schovala svoju rozhorúčenú tvár v dlaniach. „Opäť si ma iba doberáš a privádzaš ma tým do rozpakov. Prečo mi to stále robíš?"

Naozaj, prečo? Zamýšľal sa Kazuhiko. Bolo jednoduché Mei provokovať, pretože reagovala presne tak, ako si predstavoval. Aj napriek tomu, že mu rozprávala o tom, ako jej v minulosti zlomil srdce, odpustila mu to a stále mala záchvat zakaždým, keď ju nejako podpichol. A teraz ju navyše dostal ešte aj do celej tejto šlamastiky s predstieraným vzťahom.

„Prepáč mi to," povedal jej po chvíli.

Zahrával sa s ňou a nebolo to od neho pekné. No nikdy mu nepovedala stop.