Dážď po celom dni konečne ustal. No ak si Kazuhiko myslel, že mu aspoň zlepšenie počasia zdvihne náladu, mýlil sa. Obloha zosivela, jeho dvor sa zmenil na pohrebisko vistérií. Kolesá auta sa mu šmýkali, keď vyrazil z garáže a pokračoval po ceste šikmými uličkami do centra Tokia. Mieril opäť do Marunouchi, no tentoraz sa tam dostal omnoho rýchlejšie, než naposledy. Väčšina áut totiž odchádzala opačným smerom. Kazuhiko znova zaparkoval v podzemnom parkovisku a potom sa výťahom vyviezol nahor.

„Andou-san, dobrý deň!" privítala ho tá istá recepčná, s ktorou sa zhováral len pred pár dňami.

Kazuhiko jej mávol rukou, aby sa ani nevstávala. „Volala mi Inoue-san," prehovoril, no recepčná ho predbehla.

„Áno," odvetila, „Inoue-san musela odísť na obchodné stretnutie, ale nechala tu pre vás obálku, ktorú vám mám odovzdať."

Tentoraz sa nepobrala k dreveným priehradkám s poštou, ale zostala sedieť na stoličke. Siahla kamsi na stôl a vytiahla podlhovastú papierovú obálku, na ktorej bolo perom naškrabané jeho meno.

„Vďaka," Kazuhiko si ju vzal a otvoril.

Obálka nebola zalepená, no vo vnútri sa ešte stále ukrýval jeden lístok do divadla. Vytiahol ho von a zazrel vstupenku s logom kabuki divadla.

„Kabuki-za," zamrmlala recepčná.

Kazuhiko na ňu pozrel. Ihneď prestala zízať na obsah jeho obálky a posadila sa naspäť za pult. Ani si len nevšimol, kedy sa postavila, aby mohla nazerať. Pokiaľ bola tak veľmi zvedavá na to, čo sa v otvorenej obálke skrýva, prečo si to nepozrela ešte predtým, než mu ju dala? Nerozumel tomu. Nuž, Kabuki-za bolo veľmi známe divadlo, vzniklo ešte počas Meiji éry. No viac ako lístok na predstavenie so sedením prvej triedy ho tešil fakt, že sa nachádzalo v distrikte Ginza, len na skok od Marunouchi, takže nemusel cestovať ďaleko.

Kazuhiko sa rozlúčil s recepčnou a potom sa čo najrýchlejšie vytratil z agentúry. O pár minút neskôr už sedel v aute a smeroval do divadla na večerné predstavenie. Kabuki-za upútalo svojim zjavom hneď na prvý pohľad nielen turistov, ale i obyvateľov Tokia. Uprostred vysokých presklených mrakodrapov totiž stála biela historická budova s prehnutými šikmými strechami s reliéfmi, vyzdobená bielymi stĺpmi, prvkami z červeného dreva množstvom červených lampiónov. Aj o takomto čase sa pred budovou motalo množstvo turistov, ktorí sa nechystali na predstavenie, ale iba obdivovali exteriér budovy.

Kazuhiko sa nadýchol a vošiel dovnútra. Kawano Mei na neho čakala hneď vo vstupnej chodbe, neďaleko vchodových dverí. I tentoraz mala na sebe dlhé šaty, ktoré však mali omnoho formálnejší strih. Musel priznať, že dĺžka šiat jej pristala a ona o tom musela vedieť. Dlhé čierne vlasy mala natočené a vypnuté navrchu hlavy, na boku zazrel lesknúcu sa elegantnú sponu s kvetinovým ornamentom. Uhladený účes ju robil o čosi staršou a serióznejšou. Premýšľal nad tým, koľko mala asi rokov. Predpokladal, že v takom veku jej všetci najbližší musia píliť uši s tým, kedy sa konečne vydá a stane ženou v domácnosti, no zdalo sa, že zatiaľ si mohla bezstarostne užívať svoju kariéru. K umelcom boli ľudia vždy o čosi zhovievavejší, akoby neboli rovnakými ľuďmi, než oni sami. Umelci totiž boli často výstrední ako napríklad Inoue a preto sa od nich neočakávalo, že sa budú správať podľa štandardov a noriem spoločnosti.

„Kawano-sensei," podišiel k nej Kazuhiko.

„Andou-san," natiahla k nemu ruku a neprestajne sa usmievala.

Vedel, o čo jej v tomto momente išlo.

Opätoval jej úsmev. Vzal jej dlaň do prstov a potom ju pomaly pritiahol k perám. Vzoprela sa v ňom každá jedna bunka tela, no aj napriek tomu sa perami zľahka dotkol jej pokožky. Okoloidúce ženy, ktoré ich videli, začali ihneď šepkať. Do uší sa mu dostali ich dojaté výlevy. Áno, pobozkať niekomu ruku na privítanie bolo čosi neprirodzené a úprimne, doteraz to videl iba v západných filmoch. Dámy stojace vo vstupnej hale divadla to istotne považovali za niečo nesmierne romantické ako z rozprávky. V skutočnom svete stačilo iba skloniť hlavu. Aj podávanie rúk sa v ich spoločnosti presádzalo ťažko, aj to len vďaka globalizácii a rozrastajúcemu sa biznisu s medzinárodnými partnermi. Teraz to bolo už celkom bežné. No s bozkávaním chrbtov rúk to ešte potrvá. Kazuhiko uvoľnil prsty a ruka sa mu vyšmykla. Zahľadel sa Kawano Mei do očí.

„Veľmi ste ma prekvapila pozvaním do divadla, Kawano-sensei," povedal jej bez úsmevu.

Tón mal formálny a vecný. Jeho podráždená nálada sa náhle vynorila na povrch, hoci ju celý deň úspešne potláčal.

„Prosím, volajte ma Mei," usmiala sa na neho. „Nie sme predsa žiadni cudzinci a spolupracujeme na projektoch už dlho."

„Dobre teda, Mei-san," prehovoril. „Máte jednu voľnú vstupenku na divadelné predstavenie. Ako je možné, že ste si spomedzi všetkých ľudí spomenuli práve na mňa?"

Spomedzi všetkých mužov na oslave si zvolila práve jedného z nich, ktorý bol voči nej neúprimný a ktorého kritizovala počas celého večera.

„Dostala som tieto lístky ako dar, no nanešťastie, v mojom okolí nie je nikto, kto by mal dnes večer čas, alebo by mal rád umenie. A vy ste mi pripadali ako niekto, kto by mohol mať z tohto predstavenia neopakovateľný zážitok," prehovorila a zatrepotala na neho dlhými mihalnicami.

„S tým musím súhlasiť," odvetil vyrovnaným hlasom.

Nemal záujem pokračovať v jej flirtovaní. Kawano-sensei možno bola príťažlivá a úspešná žena, no nepriťahovala ho. A keby aj áno, momentálne nehľadal vzťah. No vysvetľovať jej to nemalo význam. Keby jej to bol povedal priamo, určite by ho iba zle pochopila. Vynadala by mu do bylinožravcov a iba by ho zosmiešnila. Nebude si zbytočne znepríjemňovať tento večer nepeknou hádkou. Bola presne rovnaká ako všetky ostatné ženy, s ktorými sa doteraz stretol. Bolo mu z toho na nič.

Namiesto toho jej ponúkol svoje rameno - ďalšie gesto, za ktoré sa vo svojom vnútri nenávidel. Pomalým krok ju viedol nahor po širokých schodoch pokrytých červeným kobercom. Uprostred vstupnej haly sa na koberci nachádzal zložitý geometrický kvetinový ornament, po jeho bokoch zo zeme vyrastali hrubé stĺpy gaštanovej farby z vylešteného dreva. Pri stenách stáli busty slávnych kabuki hercov. Kazuhiko mávnutím ruky odohnal personál divadla a potom spolu s Mei pokračoval ďalej po chodbe k hľadisku.

„Zdá sa, že to tu veľmi dobre poznáte," prehovorila Mei.

„Ešte nikdy ste tu neboli?" opýtal sa jej Kazuhiko.

Možno ju nemal rád, ale znova o ňom uhádla ďalšiu vec. Áno, mal rád divadlo. A často chodieval práve do Kabuki-za, ktoré malo sezónu predstavení otvorenú počas celého roka na rozdiel od väčšiny iných kabuki divadiel. Mnohokrát bol i na drahších miestach prvej triedy. Mei však o tom nepotrebovala vedieť.

„Doteraz som tu bola iba na jednoaktový lístok," priznala sa mu Mei. „Bola som vtedy ešte študentka na univerzite. A na ostatné poschodia sme sa nikdy neboli pozrieť, hoci sú tam i obchodíky so suvenírmi a reštaurácie. Vždy som si hovorila, že sa tam raz zastavím, ale napokon som si nikdy nenašla čas."

„Hmm," prikývol Kazuhiko. „Diváci z jednoaktového lístka musia ísť výťahom rovno nahor, všakže? Nedostanú sa do tejto haly."

„Je to tak," odvetila. „Navyše tieto lístky sa ani len nedajú zajednať dopredu, či cez internet, takže človek na ne musí čakať v rade. No podľa dnešných lístkov to vyzerá tak, že dnes večer máme veľmi exkluzívne miesta. Budeme na prvom poschodí."

„Budeme dnes veľmi blízko javiska," odpovedal Kazuhiko. „Miest ako tieto, je tuším iba okolo štyridsať."

„Zdá sa, že som mala pravdu, keď som povedala, že si vychutnáte divadlo."

„Možno áno," odvetil a venoval jej ďalší zo svojich chladných úsmevov.

Kým sa aj ostatní hostia usádzali na svoje miesta, zamestnanci divadla nachystali hosťom sediacim v boxoch na prvom poschodí čaj a malé občerstvenie. Kazuhiko siahol po šálke zeleného čaju a obzrel si lóžu, kde sedeli. Miesta boli o čosi vyvýšené, než sedadlá prvej triedy, takže im vôbec nič nestálo vo výhľade na javisko. Navyše sedeli blízko i hanamichi - predĺženej platfomy javiska, ktorá viedla až pomedzi divákov. Pokiaľ tadiaľ budú herci chodiť, budú sedieť priamo vedľa nich. Začínal sa tešiť. Tu zatiaľ nesedel, lístky do tejto lóže stáli päťkrát viac ako tie na najvyššom poschodí. Možno si mohol dovoliť chodiť do divadla, no určite si nemohol dovoliť sedieť na najdrahších miestach počas každého jedného predstavenia.

Pomaly odložil poloprázdnu šálku čaju naspäť na svoje miesto a oprel sa v kresle. Na drevené javisko nedovidel. Veľká opona tvorená širokými červenými, zelenými a čiernymi pruhmi bola zatiahnutá. Nepočul žiadne hlasy hercov, zato k nemu neustále doliehal šepot vzrušených divákov. Aj Kawano Mei sa snažila využiť voľný čas na to, aby sa s ním mohla viac rozprávať.

„Musím povedať, že sa chováte skutočne ako postavy, ktoré dabujete," začala znova tú istú historku Mei, kým si vypínala zvonenie na mobile a odkladala ho do svojej kabelky.

Kazuhiko prižmúril oči, aby nevidela, že nimi prevrátil. Otočil sa k nej už s falošným nebezpečným úsmevom: „Skutočne?"

Nepochopila jeho varovanie. Nahla sa bližšie a dotkla sa jeho predlaktia: „Poznám mužov, ako ste vy. Navonok vždy chladní a neprístupní. No potom ženu prekvapíte nejakým obzvlášť príjemným gestom." Prstom druhej ruky si prešla po narúžovaných perách. „Napríklad pobozkáte žene ruku. Naozaj neexistuje nik iný, kto by dokázal moje postavy stvárniť lepšie, než vy. Keď pracujem na niektorom zo svojich projektov, často sa pristihnem pri tom, že si jednotlivé dialógy v hlave prehrávam vašim hlasom."

Kazuhiko zložil ruku z opierky naspäť do svojho lona, aby sa tak konečne vyslobodil z jej pazúrov. Tá žena o ňom nevedela vôbec nič. A napriek tomu sa ho teraz pokúšala zbaliť. Teraz už bolo jasné, čo je jej cieľom. Odmietol ju aj jej Adonis a teraz prišla za ním? Zaťal sánku, aby sa nezamračil.

„Dotkla som sa vás niečím?" pokračovala Mei, keď jej neodpovedal. „Niekedy pôsobíte tak troška... odmerane."

„Počul som, ako ste sa o tom zmienili na hanami zábave," povedal. Na perách mu sedel ďalší ľadový úsmev.

Kawano Mei prekvapene zažmurkala. Až teraz zachytila chlad vyžarujúci z jeho úsmevu. Hlboké čierne oči sa mu nesmiali. Ruka jej znova vyletela k ústam, no nie preto, aby si mohla necudne prechádzať po perách, ale aby zakryla to, že ich otvorila od prekvapenia. Nečakala od neho takúto rezkú priamočiarosť. A zrejme ani to, že ju v ten večer počul. Niekoľkokrát sa nadýchla, aby povedala čosi na svoju obranu, no slová jej neprichádzali na jazyk. Kazuhiko sa na ňu stále usmieval. Spisovateľke došli slová.

„Ja..." prehovorila napokon s rukou na srdci.

Svetlá nad ich hlavami ktosi stlmil. Na javisku spoza opony bolo počuť pohyb. Trojfarebná textília sa zachvela a potom sa začala dvíhať.

„Pšššt," Kazuhiko sa k Mei nahol bližšie a priložil jej ukazovák na pery. Videl, ako v lícach náhle sčervenela, zaskočená jeho dôverným dotykom. „Predstavenie sa začína," pošepol.

Nedal jej šancu odpovedať a obrátil sa tvárou dopredu k hľadisku. Kawano Mei neostávalo nič iné, len takisto sledovať divadelné predstavenie...

Kazuhiko neznášal príbeh Dáma s halúzkou z vistérie. Bola to stará kabuki dráma ešte z roku 1820, ktorá sa v pravidelných intervaloch opakovala v programoch viacerých divadiel. Rozpovedala príbeh o mladej žene namaľovanej na obraze. S halúzkou z vistérie v rukách čakala na svojho milenca, až kým sa nezamilovala do mladého muža z vonkajšieho sveta. Vystúpila tak von z obrazu len preto, aby si získala jeho pozornosť. Nanešťastie, jej pokusy boli márne a keď jej city napokon neboli opätované, skľúčene sa vrátila naspäť do svojho obrazu. Vistéria to po celý čas mlčky sledovala a jej výdrž a odolnosť sa tak dostala do popredia v porovnaní s vytrvalosťou ženy čeliacej bolesti vo svojom srdci.

Čítal o tom, učili sa o tom v škole na hodinách klasickej literatúry. No nikdy si nespomínal na to, že by si voči tomuto príbehu vyvinul takú obrovskú nechuť. Čo sa zmenilo? Bolo to kvôli nemu, alebo kvôli otravnej žene sediacej po jeho boku? Kawano Mei mu pripomínala túto dámu z predstavenia. Ako dlho bude odolávať jeho chladným poznámkam, kým sa aj ona napokon rozhodne stiahnuť naspäť do svojho obrazu elegantnej spisovateľky a scenáristky? Odpustila by mu, keby to dnes v noci na nej vyskúšal? A túžil vôbec po odpustení?

✤✤✤

Vysvetlivky:

✤ Ginza – je miestna časť v Tokiu. Známa je ako najluxusnejšia obchodná oblasť s mnohými obchodnými centrami, butikmi, reštauráciami a kaviarňami. Patrí medzi najluxusnejšie nákupné destinácie na svete.

✤ hanami – tradičný japonský zvyk obdivovania krásy kvitnúcich kvetov, zvyčajne čerešní, kedy si ľudia usporadúvajú pod rozkvitnutými stromami pikniky a posedenia,

✤ hanamichi – [hanamiči] je extra scénická časť používaná v japonskom divadle kabuki. Je to dlhá vyvýšená plošina, ktorá vedie doľava od stredu k pódiu cez publikum a spája sa s hlavným pódiom.

✤ kabuki – je klasická forma japonskej tanečnej drámy. Divadlo Kabuki je známe svojimi výrazne štylizovanými predstaveniami, očarujúcimi kostýmami a prepracovaným make-upom, ktorý nosia niektorí z jeho účinkujúcich,

✤ Marunouchi (丸の内) – [Marunouči] obchodná štvrť v Tokiu, ktorá sa nachádza medzi Tokijskou stanicou a cisárskym palácom. Názov, ktorý znamená „vnútri kruhu", pochádza z jeho polohy vo vonkajšej priekope paláca,

✤ Meiji éra – [Meidži] je éra japonských dejín, ktorá sa tiahla od 23. októbra 1868 do 30. júla 1912. Počas tejto doby začala transformácia Japonska z feudálnej spoločnosti na moderný a industrializovaný národný štát, silne ovplyvnený západnými mocnosťami a ich vedeckými, technologickými, filozofickými, politickými, právnymi a estetickými myšlienkami. V dôsledku takéhoto hromadného prijatia radikálne odlišných myšlienok boli zmeny v Japonsku hlboké a ovplyvnili jeho sociálnu štruktúru, vnútornú politiku, hospodárstvo, armádu a zahraničné vzťahy.