Kazuhiko sedel na gauči v Tatsuovom apartmáne. Nohy mal vyložené nahor a s podopretou bradou hľadel von oknom. Vysoké okenné tabule bičoval prudký dážď. S obdobím Tsuyu ale nemal nič spoločného. Leto sa definitívne skončilo, teplo a svetlo vystriedala sivá sychravosť a hmla. Kazuhiko nemal rád dážď. Nemal rád veci, ktoré mu dážď pripomínal.

Dvere na kúpeľni sa otvorili a do obývačky vošiel Tatsuo. Oblečený len vo voľných teplákoch, cez hlavu mal prehodený biely uterák. Z končekov hnedo zafarbených vlasov mu pomaly kvapkala voda. Kazuhiko prešiel pohľadom po jeho vypracovaných tehličkách na bruchu, za ktoré bol toľko cenený v televízii a ktoré kvôli tomu na sebe nikdy nemal rád. Naprázdno prehltol a odvrátil sa naspäť k oknu.

Tatsuo zastal pri kuchynskom ostrovčeku, ktorý oddeľoval obývaciu časť od kuchyne. Nalial si do šálky už vychladnutý zelený čaj. Uterák mu padol na plecia, ale on ho ignoroval.

Stačil mu jeden pohľad na Kazuhika a bolo jasné, že s ním niečo nie je v poriadku. Zavolal ho dnes sem, pretože sa s ním musel porozprávať o čomsi vážnom, no teraz si nebol istý, či na to bola vhodná chvíľa.

„Kazuhiko-san?"

Kazuhiko sa i naďalej odmietal na neho pozrieť.

Tatsuo zhodil uterák z pliec na kuchynský pult. Šálka zeleného čaju zostala na svojom mieste. Namiesto toho podišiel rovno ku gauču a kľakol si na zem priamo pred Kazuhika. Hoci jeho líca boli extrémne bledé, uvidel, ako mu končeky uší zružoveli. Natiahol sa a prstami oblapil jeho členok. Stiahol mu nohu dole na zem.

Kazuhiko na neho konečne pozrel. Tatsuove svetlohnedé oči boli teraz bez šošoviek tmavé ako tie jeho. Nepomáhalo ani to, že husté mraky dovnútra neprepúšťali ani jediný slnečný lúč. No aj napriek ich farbe z nich nikdy necítil sálať chlad.

Tatsuo bol pre neho ako slnko, ktoré dokázalo vždy odohnať tmavé vody, v ktorých sa tak dlho utápal. Na začiatku sa bránil ich vzťahu, pretože sa obával toho, že sa opäť sklame. Po tom, čo sa už raz sklamal, vedel, že po druhý raz by niečo také neuniesol. Bolo v poriadku poľaviť v ostražitosti? Bolo v poriadku zveriť sa do jeho rúk?

Kazuhiko zložil na zem aj druhú nohu a potom sa sklonil k Tatsuovi. Bez slova ho objal okolo pliec a zažmúril oči.

„Oho," zatiahol Tatsuo. V zachrípnutom hlase mu bolo poznať stopy po úsmeve. „Niekto má dnes prítulnú náladu." Tatsuove prsty sa zaborili do Kazuhikových hladkých čiernych vlasov.

Nemal ani poňatia ako dlho tam takto sedeli. Dážď neustále narážal do okien, no Kazuhiko nepočúval bubnovanie kvapiek. Namiesto toho počúval pravidelný tlkot Tatsuovho srdca.

„Ak si nie si istý, či je to skutočné, tak mi vždy prilož ruku na srdce. Takto bije vždy iba pri tebe, Kazuhiko."

Kazuhiho zdvihol hlavu. Očami skĺzol po knižnici, v ktorej boli naukladané audio CD s jeho audioknihami.

Nemal ani tušenia o tom, že Tatsuo ho vďaka jeho projektom poznal roky. Mal rád ľudí, ktorí sa dokázali pozrieť pod povrch, namiesto toho, aby si vyskladali podľa jeho hlasu ilúziu, ktorá s realitou nemala nič spoločné. Tatsuo bol jeden z tých ľudí, ktorí to nerobili. Videl ho v jeho najhoršej a najslabšej chvíli a nikdy sa mu neobrátil chrbtom. Hoci si spočiatku myslel, že Tatsuo sa s ním iba zahráva, teraz už vedel, že to nie je pravda. Nikdy si nebol istejší jeho citmi viac, než teraz.

„Kazuhiko?" zamrmlal Tatsuo.

Kazuhiko sa zachvel. Veľmi dobre vedel, čo to znamená, keď Tatsuo použije tento tón. No teraz neboli na streche hotela, či na verejnom mieste, kde ich mohol ktokoľvek vidieť. Teraz boli zatvorení sami medzi štyrmi stenami Tatsuovho apartmánu. Kazuhiko pozrel na veľké sklenené okno. Veľké dažďové kvapky vytvorili medzi nimi a vonkajším svetom zábranu, ktorá ich chránila.

V tichu prerušovanom ustavičným cupotom kvapiek sa ich pery spojili v jemnom bozku. Nežne a nevinne. Keď Kazuhiko otvoril oči, zbadal, že Tatsuo sa po celý ten čas na neho pozeral. Jeho pohľad bol ešte tmavší, než zvyčajne. Obaja sa na seba neprestajne dívali. Ani jeden z nich nechcel zatvoriť oči, ani jeden z nich nechcel, aby sa ten druhý pred jeho tvárou stratil v tme.

Prehĺbili bozk a Kazuhiko konečne zatvoril oči. Tatsuo sa oprel rukami o gauč po jeho bokoch. Vedel to, pretože pocítil, ako sa nahol bližšie. Matrac na gauči vedľa neho sa prehýbal. Okolo neho sa vznášala vôňa z jeho sprchovacieho gélu. Ešte viac zaklonil hlavu a Tatsuo k nemu vyliezol nahor. Nespomínal si, ako dlho sa bozkávali. Vedel len, že keď sa od seba odtiahli, mal pocit akoby sa vznášal.

„Čo keby si tu dnes večer prespal, Kazuhiko?" opýtal sa ho Tatsuo.

„Nemôžem," zamrmlal. „Zajtra ma čaká náročný deň."

„Máš toho veľa v práci?"

„Hneď skoro ráno musím ísť do herného štúdia. Rozhodli sa, že chcú vydať pokračovanie hry. A to čo najskôr. Mei-san teraz prerába scenár, na ktorom pracovala počas uplynulých mesiacov. Zajtra máme prvý orientačný míting a potom musíme vymyslieť, ako zladiť naše rozvrhy a vtesnať niekam nahrávanie. Dúfam, že sa nám podarí získať nejaké nahrávacie štúdio, ktoré ešte nebude obsadené," povzdychol si Kazuhiko.

„Takže budeš mať ťažký deň," Tatsuov hlas sa stratil v daždi.

Kazuhiko na neho pozrel. Vyzeral skleslo. Natiahol sa k nemu. „Áno, ale len čo budem hotový zajtra so svojou prácou, budem tu. Len musím ísť najprv nakŕmiť domov Chiyo. A potom, keď dokončím prácu na svojom novom projekte, môžeme sa stretávať častejšie, čo ty na to?"

Tatsuo neodpovedal. Namiesto toho sa tváril ešte previnilejšie.

Kazuhiko zastal. Čosi tu nehralo. „Nechceš mi niečo povedať?" opýtal sa výhražne.

Keď Tatsuo zacítil v jeho hlase chlad, po chrbte mu prebehol mráz. Zdvihol hlavu ku Kazuhikovi.

„No... ja..."

„Tatsuo?"

Tatsuo odvrátil pohľad. Pošúchal sa na krku a párkrát sa zhlboka nadýchol. Kazuhiko cítil, ako mu žalúdok s každou sekundou klesá čoraz nižšie. Vedel to. Vedel, že tieto šťastné časy nebudú trvať večne. Ale nečakal, že by koniec prišiel tak skoro.

„Ide o to... že som dostal pracovnú ponuku," prehovoril Tatsuo do ticha. „Producent oslovil môjho manažéra, či by som mal záujem o hlavnú rolu v televíznej dráme. Mal som možnosť prečítať si scenár. Nebude to žiaden romantický seriál pre ženy. Príbeh je dosť vážny a je tam veľký potenciál ukázať svoje herecké schopnosti."

Kazuhiko ničomu nerozumel. „Ale to si presne chcel, či nie? Veď to je skvelá príležitosť."

„To áno," povedal Tatsuo. „Keď mi Shigeru povedal o tejto ponuke, mal som pocit, akoby to bol osud. Chcem tú rolu akceptovať a dať zo seba maximum. Nebaví ma viac hrať vedľajšie postavy odsunuté na druhý koľaj po odmietnutí hlavnou hrdinkou. Nebaví ma byť v seriáli ani hlavným romantickým záujmom hrdinky."

„Práve takéto niečo si potreboval, aby si im mohol dokázať, že si skutočne dobrý herec," povzbudil ho Kazuhiko. „Tak prečo sa stále mračíš?"

„Ide o to, že natáčanie bude trvať niekoľko mesiacov."

„No a?"

„A budeme natáčať na Okinawe."

„Oh," zamrmlal Kazuhiko. „Okinawa. Na ako dlho?"

„Minimálne na tri mesiace. Ak sa niečo skomplikuje, môže to byť aj na dlhšie."

Teraz už bolo jasné, prečo sa Tatsuo tváril tak previnilo.

Kazuhiko sklonil hlavu. Pozeral na svoje zopnuté ruky v lone. Nebol predsa malé dieťa. Tri mesiace nebola zase až taká dlhá doba. Navyše bude pracovať na novej hre, takže bude dosť zaneprázdnený. No už teraz vedel, že Tatsuova neprítomnosť ho poriadne zabolí.

„Viem, že nie sme spolu až tak dlho," pokračoval Tatsuo. „A kvôli našej práci sa často nestretávame. No odmietnuť túto ponuku... ak to spravím, iba tým narobím zbytočné otázky. Mám šancu získať hlavnú rolu bez kastingu. A každý herec, ktorý..."

„Nemusíš mi nič vysvetľovať," odvetil Kazuhiko.

Ruky v lone sa mu roztriasli, tak ich zovrel pevnejšie, aby si Tatsuo sediaci vedľa neho nič nevšimol. Pousmial sa. Ako je možné, že sa mu Tatsuo počas uplynulých mesiacov dostal tak hlboko pod kožu, až ho teraz desilo pomyslenie na to, že bude musieť byť niekoľko mesiacov bez neho.

„Nechcem ťa nechať samého," povedal Tatsuo. „Hlavne, keď sa teraz začal v tvojej blízkosti motať Watanabe Ryo."

Od toho dňa, ako ho Ryo napadol, si Tatsuo dal záležať na tom, aby pochopil, že má Kazuhika nechať na pokoji. Pomyslenie na to, že to Tatsua ešte stále trápi, ho hrialo pri srdci.

Kazuhiko sa na neho pousmial. „Žiarliš?" opýtal sa ho.

„Kazuhiko!"

„Budem v poriadku," odvetil Kazuhiko. „Viem, ako sa cítiš ohľadom práce a tvojich doterajších obsadení. Bavili sme sa o tom už niekoľkokrát. Nechcem ti brániť v tvojej kariére. A ani nemôžem."

„Naozaj si s tým okej?"

„Áno."

Tatsuo si vydýchol. Ruku si priložil na srdce. „Obával som sa toho, ako to vezmeš."

„Sú to len tri mesiace. Budeme si volať."

„Ak chceš, môžem ťa teda dnes odviezť domov."

„To by bolo fajn."

Keď sa navečerali a potom nasadli do auta, Tatsuo ho zaviezol rovno pred jeho dom. Dážď ešte stále vytrvalo bičoval všetko naokolo. Kazuhiko prebehol s plášťom nad hlavou do dvora a zastal pod strechou vchodových dverí. Posledný raz sa pozrel na Tatsua, ktorý mu zamával z auta a potom odfrčal preč.

Kazuhiko odomkol dvere na svojom dome a vstúpil dovnútra. Na prahu ho privítali dva žlté lampáše.

„Tadaima, Chiyo," povedal trojfarebnej mačke, ktorá na protest zamňaukala.

Kazuhiko zavesil mokrý plášť na vešiak v chodbe a potom prešiel do kuchyne. Kým otváral konzervu tuniaka, Chiyo nedočkavo postávala pri svojej prázdnej miske. Keď vysypal obsah konzervy do jej misky, odhodil ju do odpadu.

So šálkou čaju sa oprel zadkom o jedálenský stôl v kuchyni a obrátil tvár k oknu.

Samozrejme, že s tým nebol okej. Radšej by si dal vyrezať jazyk, než aby to priznal, ale Tatsuo mu chýbal. Kedykoľvek uprostred dňa sa pristihol, že na neho myslí. Niekedy sa mu to stávalo dokonca aj v práci. Inoue-san si ho doberala, že je zamilovaný, hoci nemala ani tušenia, že trafila klinec po hlavičke. Pri Tatsuovi mal pocit, že sa môže konečne nadýchnuť. A teraz majú byť odlúčení tri mesiace?

Položil hrnček čaju na stôl bez toho, aby sa z neho napil. S prekríženými rukami sledoval lejak za oknom. Mohol jasne vidieť, ako sa po trávniku v záhrade plazila kaluž čiernej špinavej vody. Žalúdok sa mu zachvel. Hladina vody pomaličky stúpala, až kým nezačala oblizovať balkónové dvere vedúce do záhrady. Kazuhiko znepokojene sledoval, ako ďalej rastie, ako jej úponky preliezali popod balkónové dvere priamo k nemu.

Z ilúzie ho vytrhlo buchnutie vchodových dverí. Obrátil tvár ku vstupu práve včas, aby zazrela, ako do kuchyne vbehol Tatsuo, zadýchaný a mokrý od dažďa.

„Tatsuo?"

Tatsuo jedným skokom pribehol k nemu. Schmatol ho okolo pliec a pritisol si ho na pery. Kazuhiko pocítil, ako mu žalúdok urobil salto. Zaklonil hlavu a zatvoril oči. Tatsuova pokožka voňala dažďom. Miešala sa s vôňou jeho šampónu a sprchového gélu. Jeho horúce dotyky mu rozpaľovali celé telo.

Čierna hladina vycúvala z jeho kuchyne a potom sa stratila vo večernom daždi.

„Čo tu robíš, Tatsuo?" opýtal sa ho Kazuhiko, keď sa po nekonečne dlhej dobe od seba odtiahli, obaja lapajúc po dychu.

„Musel som otočiť auto a vrátiť sa," povedal Tatsuo. Pevne ho objal okolo pliec. „Nemám ani poňatia, ako to tam bez teba vydržím. A ty... si dnes nebol ku mne vôbec milosrdný."

Tatsuo sa prisal na jeho pery. Jeho náruživosť mu nedovoľovala sa nadýchnuť. Kazuhiko cítil, ako mu srdce naráža do hrudníka. Natiahol dlaň a potom sa dotkol Tatsuovej hrude.

„Ak si nie si istý, či je to skutočné, tak mi vždy prilož ruku na srdce. Takto bije vždy iba pri tebe, Kazuhiko."

Aj jeho srdce bilo ako splašené.

Odtiahol rozochvené prsty späť, ale Tatsuo mu ich zovrel a pritisol naspäť na svoju hruď. Jeho oči stmavli od hladu po ňom. Kazuhiko sa zachvel. Tatsuo bol vždy vysmiate slniečko, plný srdečnosti a dobrej nálady. No iba Kazuhiko vedel, že Tatsuo má aj ďalšiu stránku, o ktorej nikto ďalší nevie.

Tatsuo ho vyvalil chrbtom na stôl, o ktorý sa doteraz opieral. Perami sa mu prisal na krk a pokračoval čoraz nižšie, k jeho kľúčnej kosti. Kým mu rozopínal na košeli jeden gombík za druhým, Kazuhiko odvrátil hlavu. Líca mu horeli. Vo dverách kuchyne zazrel stáť Chiyo, jej dva žlté lampášiky svietili v tme. Chvíľku ich sledovala a potom sa zvrtla a zmizla na prahu. Zrejme usúdila, že Tatsuo Kazuhikovi nikdy neublíži.