Nakoľko všetci hostia dorazili, oslava sa začala. Altánok zaplnila vrava, na prenosnom grile sa vyhrievali morské plody. Niekto z herného štúdia doniesol niekoľko fliaš saké a režisér z filmového štábu vytiahol tučný balík wagyu hovädzieho, čo ešte viac rozprúdilo zábavu.

Asi o dve hodiny neskôr bola vonku už poriadna tma. Niekto zapálil lampáše visiace zo strechy altánku a aj na drevených stoloch teraz stáli elektrické svetlá. Mriežka na grile zívala prázdnotou, no uhlíky ešte stále tleli temnou oranžovou farbou. Kazuhiko i teraz cítil, ako sa teplo z rozpáleného grilu vlnilo vzduchom a hrialo mu chrbát. Niektoré z ľahšie oblečených dám vytiahli už svoje bundy, či svetre. I Kawano Mei sedela omnoho bližšie pri grile, než predtým, akoby sa viac nebála toho, že sa jej svetlé šaty zamažú od túlavých sadzí, ktoré občas prefrngli vzduchom. Denimovú bundu už mala poriadne oblečenú a na zahriatie v ruke držala pohárik saké.

„Pozri sa, ako vyzerá," doľahol ku Kazuhikovi šepot dám, ktoré sa zhŕkli ďalej od ostatných chlapov a teraz sediac za jedným stolom neustále klebetili. „Vedela som, že je vysoký, ale keď ho človek vidí takto na vlastné oči, pôsobí ešte majestátnejšie."

„Kawano-sensei, bude v televíznom scenári i slávna scéna zo Šarlátových sĺz?"

„Och, tá bola úžasná."

„Samozrejme, že áno," usmiala sa na nich Kawano Mei. „Je to prvá scéna, v ktorej hlavný hrdina vyjadril svoje skutočné pocity voči hrdinke. To im nikdy nedovolím vystrihnúť, hoci si myslím, že nakoľko je tak populárna, nedovolia si to. Na tú scénu čakajú asi všetci."

„Pri Kondovej výške to bude vyzerať veľmi dobre," fantazírovala ďalšia. „Vezme hrdinku na ruky ako princeznú."

„Závidím herečke, ktorá s ním bude všetky tie scény natáčať."

Kazuhiko pobavene sledoval, ako si teraz skupinka zasnívaných žien obzerala mladého herca ako svorka hladných vlčíc. Chvíľami si nebol istý, či počúva skupinku dospelých žien alebo stredoškoláčok. Už vedel, prečo sa Inoue po celý večer od neho ani len neodtrhla. Dávala pozor, aby sa na neho nevrhli jeho fanúšičky.

„Naozaj si zaslúži meno Adonis," skonštatovala jedna z nich. „Neviem, ako vznikla táto jeho prezývka, no ten, kto ju vymyslel, bol génius."

„Predstav si kombináciu výzor ako Adonis a hlas ako Kami no koe."

„To by žiadna diváčka nevydržala, takej kombinácii sa nedá odolať."

„Myslíš si, že by režisér pristal na to, aby postavu hral Kondo-san, ale daboval by ho Andou-san?" opýtala sa ďalšia. „Také niečo som ešte nikdy nevidela."

„Pochybujem o tom, bolo by to veľmi nepraktické. Prečo by to dabovali, keď to všetko môže počas hrania hovoriť Kondo-san?"

„Ozaj, Andou-san..."

Kazuhiko sa extrémne rýchlo odvrátil od klebetiacej skupinky žien. Boli vo svojich rečiach natoľko odvážne iba vďaka niekoľkým pohárikom saké, ktoré mali už za sebou. On sám už vypil niekoľko plechoviek pív a doplnil ich kalíškami, čo možno nebolo najmúdrejšie rozhodnutie, no bol to jediný spôsob, ako tu vydržať a nezblázniť sa. Teraz rýchlo siahol po ďalšej plechovke piva, ktorá pred ním stála prázdna, no on sa aj napriek tomu tváril, že jej venuje sústredenú pozornosť. Debatu mužov sediacich vedľa neho nepočúval. Práve rozoberali baseball a dvojica mužov z herného štúdia akýsi nový titul ich konkurenta. Kazuhiko nemal záujem zapájať sa do takéhoto tipu diskusie. Šport ho až tak nezaujímal a do počítačových hier sa vyznal azda ešte menej. Veď iba prepožičal hlas postavám, nezapol poriadne ani jednu hru, ak nerátal jednoduché aplikácie v telefóne.

„Kawano-sensei, aký je vlastne Andou-san?"

„Nepracovali ste s ním?" opýtala sa ich Kawano.

„Ale áno, len doteraz sme s ním vždy riešili iba pracovné veci. Vy jediná ste sa s ním zhovárali aj pomimo. Ja som sa nikdy neodvážila," rapotalo dievča z herného štúdia.

„Presne viem, čo myslíš," podporila ju druhá. „Niekedy je také ťažké ho osloviť a nadviazať s ním uvoľnený rozhovor. Nikdy neviem odhadnúť, čo si skutočne myslí."

Kazuhiko zovrel plechovku v prstoch. Pohľad zapichol napevno do stola a bol odhodlaný nedať najavo, že ich po celý ten čas počúval. Nič z toho, čo povedali, nebola pravda. Nenávidel drobné rozhovory zo slušnosti o ničom a keď sa objavil v hernom štúdiu, jeho prioritou boli vždy iba pracovné povinnosti. Iste, niektoré zo žien boli ochotné s ním nadviazať bližší vzťah, ale on nemal záujem. Vzťah bola tá posledná vec, ktorá mu teraz išla hlavou.

„Andou-san je vždy taký odmeraný."

„Že? Presne ako postavy, ktoré dabuje. Niekedy, keď počúvam jeho hlas, na chrbte mi naskakujú zimomriavky."

„Andou-san je vždy taký. Keď sa na teba pozrie, máš pocit, akoby ťa prebodol pohľadom."

„Rozprávala som sa s ním," doľahol k nemu hlas Kawano Mei. „Samé tatemae, ale ani kúsok úprimnosti. Počuje vás, ale akoby vaše slová k nemu nikdy nedoľahli. Ako ste na neho rozprávali a on je po celý čas pod vodou."

Kazuhikovi myklo kútikmi pier, no o stotinu na to sa mu podarilo vyrovnať tvár. Odvrátil sa nabok, aby si ho klebetiace ženy nevšimli a potom sa pousmial. Kawano-sensei bola veľmi všímavá a mala veľký talent. Kto iný by totiž dokázal tak jasne a trefne popísať, ako sa po celý dnešný deň cítil? Presne ako povedala ­­– akoby ležal na samom dne oceánu.

„A teraz si vezmi, že aký je Kondo-san. Tí dvaja sa nedajú vôbec porovnať," pokračovali nerušene dámy.

„Nie je úžasný? Je strašne milý a zlatý. Najprv sa ho zľakneš, pretože je taký veľký, ale potom sa usmeje a je z neho roztomilý psíček."

Kazuhiko pohľadom prešiel po ďalšom stole, kde sedela najváženejšia časť dnešného stretnutia. Režisér sedel na čestnom mieste, ak sa tak dalo nazvať miesto za dreveným stolom na lavičke. Po jeho boku sedeli Kondo Tatsuo a Inoue. Tri hlavné hlavy celého tohto projektu.

Chápal, kam mierili ženy klebetiace o Kondovi. Mal obrovskú dávku charizmy, ktorá vás na prvý pohľad dokázala ochromiť. Aj preto sa v jeho prítomnosti ostatní muži akoby scvrkávali. No len čo otvoril ústa, všetky nepríjemné pocity boli fuč. Bol stále v tomto biznise nováčikom a tak sa i patrične správal. Skromnosť a pokora mu nechýbala, to lichotilo ostatným ľuďom v jeho okolí. Aj preto bol počas dnešnej akcie nielen najväčšou hviezdou, ale i najobľúbenejším miláčikom. Inoue-san si ho vychovala veľmi dobre. Kazuhiko si počas večera niekoľkokrát všimol, ako Kondo-san s eleganciou krasokorčuliara vykĺzol z nepríjemných otázok, či situácií. Bolo jasné, že s takým prístupom sa dostane veľmi ďaleko. Azda preto ho Inoue konečne odovzdala do rúk jeho vlastnému manažérovi.

Kazuhiko taký talent nikdy nemal. Hoci na druhej strane, vďaka jeho odmeranej povahe sa málokedy dočkal nepríjemných narážok, či chúlostivých udalostí...

Kondo Tatsuo odvrátil pohľad od usmievajúcej sa Inoue, ktorá mala na dnes zjavne už dostatok alkoholu v krvi a teraz ho neprestajne buchnátovala po chrbte. Na výzvu režiséra mu konečne dala pokoj a teraz sa stal on terčom útoku. Tatsuo sa rozosmial na ich komédii, no posunul sa o čosi ďalej na lavičke, aby viac nebol v dosahu opitej agentky.

Jeho karamelové oči sa zdvihli a zastali priamo na Kazuhikovi. Kazuhiko sa narovnal na lavičke, no pohľad neodtrhol. I z toľkej diaľky dokázal odhadnúť, že Tatsuo mal omnoho svetlejšie oči. Tie jeho boli čierne ako bezhviezdna obloha a aj vďaka tomu pôsobil ako chladný a neprístupný človek. Nezáležalo mu však na tom, čo si o ňom ľudia mysleli. I tie hlúpe ženské poznámky, ktoré musel počúvať po celý večer, sa ho vôbec nedotkli. Boli to iba slová. Zakázal si, aby mu také niečo ešte niekedy v živote spôsobilo bolesť.

Tatsuo sa mu ešte stále díval do očí. Úsmev mu zmizol z tváre, rozkošné jamky ospevované dámami zmizli. Hluk a vrava ostatných hostí večierka sa vytratila do noci. Napriek tomu, že vôkol nich bolo niekoľko stolov s lavičkami, Kazuhiko mal pocit, akoby sa vzdialenosť medzi nimi skrátila. Plameň, ktorý pocítil, keď mu Tatsuo pri predstavení podal ruku, sa mu znova štveral po predlaktí. Adonis. Bolo to tak, ako všetci hovorili. Tatsuo sa na neho stále neprestajne díval a poslepiačky siahol po plechovke piva, ktorá stála na stole pred ním. Pomaly sa z nej napil a položil ju na stôl. Kazuhiko sledoval, ako sa mu Adamove jablko pohlo, kým prehĺtal. Uvedomil si, že sa mu ťažko dýcha.

Vtedy sa Kondo-san odvrátil znova k Inoue, ktorá mu uchmatla plechovku piva. To si vyslúžilo ďalšie neprajné pohľady žien. Piť z tej istej plechovky predsa znamenalo, že sa jedná o nepriamy bozk. Nepriamy bozk s Adonisom...

Kazuhiko zavrtel hlavou a potom buchol päsťou po stole. Hrmot dreva zanikol v bzukote vravy, ktorá ani po niekoľkých hodinách neustávala. Kazuhiko teda vstal a zahodil prázdnu plechovku od piva do koša. Vyšiel spod strechy.

Niekoľko ľudí sa občas zdvihlo a vzdialilo bokom, aby si zapálili, alebo sa trocha poprechádzali po parku, keď potrebovali natiahnuť nohy. Rozhodol sa pre tú istú možnosť. Z okolitého ruchu ho začínala bolieť hlava a on sa obával toho, že keď zajtra ráno otvorí oči, bude to stokrát horšie. Bol už rozhodnutý. Inoue bola už dosť pripitá na to, aby mu jeho plán konečne vyšiel. Keď sa vráti, rozlúči sa s ostatnými hosťami a potom sa konečne poberie domov.

Dnešok bol poriadne dlhý a náročný. Nevedel sa dočkať toho, kedy za sebou zabuchne dvere na dome. Aj keď ho tam bude čakať iba mačka, tešil sa na to. Spoločnosti mal na dnes viac než dosť. Dúfal, že sa v najbližšej dobe nebude konať nejaká ďalšia akcia.

Kazuhiko vybočil z chodníka a potom prešiel po trávnatej časti. Mokrá tráva od popoludňajšieho dažďa ho chladila na nohy, no nedokázala premočiť kožené topánky, čo mal obuté. Smelo preto kráčal ďalej, až kým nenašiel miesto, kde bolo množstvo stromov a iba veľmi málo pouličných lámp. Napokon zastal pod jednou zo starých odkvitnutých sakúr s úctyhodným hrubým kmeňom. Na okolí neboli žiadny ľudia. Hluk z altánku pôsobil tlmene. Až tu si dovolil konečne zložiť masku. Oprel sa chrbtom o čierny kmeň stromu a pretrel si oči, ktoré ho pálili z dymu grilu. Na plecia sa mu zavesila únava a on vedel, že keby teraz klesol na kolená, bol by schopný zaspať pod stromom na mokrej a studenej tráve. Znova si pretrel oči a dúfal, že keď sa vráti naspäť, nebude ich mať červené. Z vrecka vytiahol mobil a prstom preklikal niekoľko aplikácii, hoci vôbec nevnímal, čo sa mihá na vysvietenom displeji. S povzdychnutím ukryl mobil naspäť do vrecka na svojej bunde a potom sa obrátil. Možno by bolo lepšie, keby len skrátka odišiel domov a nečakal na to, aby sa so všetkými mohol slušne rozlúčiť. Od jeho povahy sa predsa neočakávali vrúcne rozlúčky.

Vyšiel z tieňa stromu a takmer do niekoho vrazil. Prudko zastal a zdvihol hlavu. Týčil sa nad ním sám hrdina dnešného večera – Kondo Tatsuo.

„Kondo-san," zamrmlal Kazuhiko, no odmietol nadviazať akúkoľvek konverzáciu. Bol predsa na odchode.

„Andou-san. Prepáčte, nevidel som vás," usmial sa na neho ihneď Kondo. Zdalo sa, že úsmev je predvolené nastavenie jeho tváre. „Nemyslel som si, že tu niekoho stretnem. Potreboval som trocha pauzu."

Kazuhiko pomaly študoval jeho tvár. Pozornosť všetkých hostí si predsa naplno užíval. Pripadalo mu neuveriteľné, že i taká veľká hviezda potrebuje chvíľku času len pre seba na mentálny reset. Extroverti také veci predsa nepotrebovali. Dobíjali si batérie spoločnosťou. Tie jeho sa v takom prípade vybíjali ešte rýchlejšie.

Keď Kazuhiko nereagoval na Kondovu návnadu, rozhodol sa hodiť mu ďalšiu. „Zdá sa, že dnes večer dámy pretriasli každého jedného hosťa," pousmial sa.

Kazuhiko mávol rukou: „Som na to zvyknutý."

Úsmev žiariaci na Kondovej tvári sa konečne vytratil. „Nemali by o vás takto hovoriť, Andou-san," povedal mu potichu. „Bolo to voči vám veľmi neslušné."

„To možno áno, ale obyčajné klebety ma netrápia," odvetil Kazuhiko vyrovnane. „Počas uplynulých rokov som nahovoril také množstvo postáv, až sa v nich sám strácam," pokračoval na vysvetlenie. „Väčšina z nich boli muži z otome hier. Každá zo žien si tak automaticky priradí môj hlas k niektorej z jej obľúbených postáv. Potom si zo mňa vytvorí idola z hry, do ktorej vlieva všetky nádeje a stavia jej vzdušné zámky. Keď sú napokon konfrontované s realitou, neustoja to."

Tatsuove karamelové oči teraz mali farbu horkej čokolády.

„Myslím však, že veľmi dobre viete, o čom hovorím, Kondo-san."

Bolo veľmi ľahké stratiť sa pohľadom v jeho tvári. Oči meniace farbu, jamky zjavujúce sa v lícach pri každom úsmeve. Nos a brada sťa by mu ju vytesal sochár umelec. Kazuhiko chápal, prečo na ňom išli toľké ženy oči nechať. Adonis, nečujne prevalil jeho prezývku na jazyku. Ten, kto mu vymyslel túto prezývku, bol skutočne génius.

Kondo Tatsuo sa znova rozosmial: „Áno, stretávame sa s tým, čo ste opísali, veľmi často. Nevedel som však, že sa s tým musia trápiť i seiyuu. Postavy, ktoré dabujete, sú zvyčajne iba kreslené."

„Pre nich sú skutočné," odvetil Kazuhiko.

Ich oči boli neustále spojené. Akoby sa Kondo snažil presnejšie vypátrať, čo tým vlastne Kazuhiko myslel. Pri ňom mal pocit, že si môže dovoliť byť aspoň trocha úprimný. Aspoň tak mu našepkávalo jeho vnútro. Boli z tej istej agentúry, z tej istej brandže. No kým Kazuhiko bol vyhasínajúca hviezda, na ktorú čoskoro všetci zabudnú s príchodom nového hlasu, Tatsuo mal svojich päť minút slávy prakticky pred sebou. Čoskoro vystrelí na Mesiac. Inoue sa o to postarala. Nevložila by ho do rúk manažérovi, keby vedela, že Tatsuo potrebuje ešte doladiť.

„Prajem vám, aby vaša televízna dráma zožala veľký úspech," povedal mu Kazuhiko. „Verím, že svoju prvú veľkú rolu zvládnete s prehľadom."

„Vďaka, veľmi si to cením," odvetil mu.

Znova a znova sa na Kazuhika usmieval, ale ten si ihneď všimol, že čosi bolo iné. Kondo teraz pôsobil akosi rozpačito.

Konverzácia uviazla na mŕtvom bode.

Kazuhiko zacítil slabé pulzovanie v spánkoch – jasný dôkaz toho, že je čas ísť domov.

„Mali by sme sa vrátiť," navrhol Kondovi. „Pokiaľ sa vytratíte na dlhšiu dobu, dámy aj o vás začnú rozširovať nejaké klebety. A to by ste v tomto štádiu svojej kariéry asi nechceli."

„Máte pravdu," odvetil.

Spoločne prešli krížom cez trávnik, až kým neprišli k chodníku vysvietenému vysokou pouličnou lampou. Pomaly sa vracali naspäť k altánku, odkiaľ sa ešte stále niesla hlasná vrava. Kazuhiko nedokázal pochopiť, ako môžu mať niektorí ľudia takú výdrž. Cez deň poriadne pracovali, ale vedeli sa aj poriadne zabávať.

Keď sa vrátili naspäť, Kondo Tatsuo sa vrátil na svoje miesto. Ľudia, ktorí ho počas večera sledovali, mu dali ihneď najavo, že od neho nebolo pekné takto sa vypariť. Kým sa s úsmevom na tvári ospravedlňoval a krčil, Kazuhiko si uvedomil, že to bola jeho maska miláčika publika.

Kazuhiko sa rozlúčil s ostatnými a odišiel skôr, ako mu stihla Inoue vynadať. Svoje auto nechal odparkované pri parku a namiesto toho si objednal taxík. Dúfal, že keď sa tu objaví, podarí sa mu prísť na iné myšlienky, no len čo nechal hluk zo zábavy za kovovou bránou, tie isté obrazy mu zaplnili myseľ. Vydýchol a zdvihol hlavu k čiernej nočnej oblohe. Kvôli umelým svetlám Tokijského veľkomesta nevidel žiadne hviezdy.

Vždy to tak bolo...

✤✤✤

Vysvetlivky:

✤ otome hra – príbehová videohra zameraná na ženy, kde je jedným z cieľov rozvoj romantického vzťahu medzi postavou ženského hráča a jednou z niekoľkých mužských postáv,

✤ saké – japonské ryžové víno,

✤ sakura – japonská okrasná čerešňa vysádzaná skôr kvôli kvetom, než ovociu,

✤ seiyuu – [seijú] človek, ktorý dabuje seriály a prepožičiava postavám svoj hlas, 

✤ tatemae – je myslenie a komunikačný štýl väčšiny Japoncov, keď sú kdekoľvek na očiach verejnosti. Je to akási persona/maska, ktorú používajú v spoločnosti. „Opak" tatemae je honne, čo symbolizuje skutočné úprimne potreby a názory, ktoré Japonci zväčša uchovávajú vo svojom vnútri, alebo ich zdieľajú len so svojimi najbližšími,

✤ wagyu – vychýrené japonské hovädzie mäso, ktoré sa cení pre svoju chuť, jemnosť a mastnú, dobre mramorovanú textúru.