Rozpršalo sa,

rukávy už mi zmokli.

Vistéria zvädla.

✤✤✤

Cez slabý šum autorádia mu do uší doľahol šepot dažďových kvapiek. Kazuhiko zdvihol hlavu práve včas, aby zazrel, ako sa jemné mrholenie zmenilo na bičujúci lejak.

Ľudia kráčajúci naprieč ulicami Tokia sa rozutekali na všetky strany, hľadajúc úkryt pred nečakanou sprchou na presklenných zastávkach, či pod strechami okolostojacich budov. Iní dali prednosť interiérom vysvietených predajní, reštaurácií, či kaviarní. Ďalší sa utiahli do podzemia na stanice metra, ktoré o takomto čase budú istotne preplnené i bez účasti nehostinného počasia.

Tí pripravení, čo dnes zrejme v televíznom rannom vysielaní pozorne sledovali predpoveď počasia, teraz s vyrovnanou tvárou vytiahli zo svojich tašiek dáždniky. Ulica sa zaplnila hubovými klobúčikmi rôznorodých farieb i materiálov.

Ľudia boli príliš zaneprázdnení na to, aby im vrtkavé počasie skazilo ich plány. Navyše, kvapky takéhoto kalibru ich nemohli len tak ľahko rozladiť. Hlavne, keď vzali do úvahy silné prehánky typické pre obdobie Tsuyu - čas dozrievania japonských sliviek, ale i zničujúcich lejakov... Teraz bol však ešte iba máj a obdobie dažďov sa začínalo v Kantó regióne až začiatkom leta - v júni.

Kazuhiko odtrhol pohľad od chodcov križujúcich ulice Tokia a presunul ho na semafor. Červená farba preblikla na oranžovú. Kazuhiko nečujne vzdychol a potom si rukou prehrabol vlasy. Keď naskočila modrá, priechod pre chodcov bol už ľudoprázdny. Dupol na pedál a preletel ulicou, azda aby to mal všetko čo najrýchlejšie za sebou. Pre ostatných možno upršané májové počasie nestálo ani za zmienku, no jemu teda na nálade nepridalo. Akoby nestačilo, že sem musel prísť, hoci nemal ani len najmenšiu chuť sa zabávať. Muselo k tomu ešte aj začať liať... Kazuhiko nemal rád dážď.

Uháňal naprieč rušnou tokijskou štvrťou Marunouchi, ktorá bola známa aj ako finančná štvrť. Z veľkej časti ju tvorili vysoké mrakodrapy, kde sídlili aj tri najväčšie banky Japonska. Okrem toho sa tam každým rokom objavovalo množstvo agresívne rastúcich svetových korporátov, ktoré si prenajímali luxusné kancelárie. Uprostred tejto finančnej biznis džungle sídlila v jednej z týchto budov i agentúra zábavného priemyslu Nihon Stars Co., kam mal teraz namierené. Kazuhiko nemal rád túto štvrť a vyhýbal sa jej, dokiaľ to bolo možné. Iste, luxusné kancelárie pôsobili veľmi moderne, vytvárali dojem, že človek pracujúci v týchto firmách zarába nadpriemerne a nemusí vykonávať ťažkú manuálnu prácu. No to bola iba jedna strana mince.

Kazuhiko i teraz mohol vidieť množstvo „bielych golierov", ktoré sa premávali naprieč štvrťou, zrejme práve vystúpili na najbližšej stanici metra a teraz sa ponáhľali do svojich kancelárií. Na ich tvárach nevidel výraz spokojnosti, či sebavedomia, ale čistú nervozitu a stres. Celá štvrť sa hemžila prepracovanými manažérmi a zamestnancami vo vyžehlených košeliach, či uhladených kostýmoch, ktorí navonok možno pôsobili ako úspešní ľudia a boli prínosom pre japonskú spoločnosť, či ekonomiku, no v skutočnosti bolo všetko inak. Sľúbená pracovná doba od deviatej do piatej bola iba na papieri a on veľmi dobre vedel, že mnohí z týchto ľudí pracovali nekonečné nadčasy a boli utláčaní a zneužívaní svojimi staršími kolegami. O týchto veciach sa navonok nehovorilo, no každý o nich vedel...

Jeho rodičia chceli, aby sa stal jedným z nich. Malo mu to zabezpečiť stabilitu a pokojnú budúcnosť. Tak mu to povedal otec, ktorý bol sám jeden zo staršej generácie bielych golierov a vrcholne neschvaľoval to, že Kazuhiko začal pracovať namiesto kancelárie v šoubiznise. Až kým nedostal svoj prvý infarkt v päťdesiatke. Vtedy mu lekár diagnostikoval vysokú hladinu stresu a hrozila mu karoshi – smrť z prepracovania. Kazuhiko si doteraz jasne spomínal na to, aké pocity ho zaliali, keď mu v ten deň zavolala mama a oznámila mu, čo sa prihodilo jeho otcovi. Odvtedy Kazuhiko robil všetko preto, aby sa táto časť sveta nestala jeho budúcnosťou.

Hoci sa mu to napokon podarilo a jeho kariéra po niekoľkých rokoch stagnovania začala konečne rásť, sídlo jeho súčasnej agentúry mu neustále pripomínalo, že ak sa mu nepodarí zarobiť dostatok peňazí, onedlho bude patriť i on k hlúčiku mužov v bielej košeli a saku. Bude rovnako prepletať nohami naprieč ulicami Marunouchi, aby sa čo najrýchlejšie mohol dostať do svojej kancelárie a stráviť tam niekoľko nezdravých hodín klaniac sa pred vysvietenou obrazovkou počítača...

Kazuhiko zaparkoval v podzemnom parkovisku prináležiacom jednej z vysokých budov a potom prešiel k výťahom. Kým výťah zišiel dole, v jeho blízkosti zastalo niekoľko ľudí. Vôkol neho postávali muži vo vyžehlených nohaviciach, košeliach a kravatách. Šatník okolo stojacich žien bol síce pestrejší, no stále v súlade s firemným protokolom. Sukne slušnej dĺžky a jemné blúzky, puzdrové šaty po kolená, či kostýmy z pevnej látky.

Kazuhiko si uvedomil, že vyčnieva, hoci to nebolo kvôli výške. Z vrecka svojej rozopnutej olivovozelenej bundy vytiahol vstupnú kartu. Na sebe mal pohodlné čierne džínsy a svetlé široké tričko. Stavil by sa, že na recepcii niektorej z firiem by ho možno ani len nevpustili dovnútra, hoci mal kartu.

Výťah konečne zastal v podzemí a kovové hrubé dvere sa s cinknutím roztvorili. Masa ľudí sa spolu s Kazuhikom vtlačila dovnútra. Bol jediný, čo stlačil číslo svojho poschodia. Kým prikladal kartu k číslu, aby mu výťah vôbec dovolil odviezť sa tam, kam potreboval, panel s číslami ostatných poschodí už bol vysvietený ako hrací automat.

Dvere sa zatvorili a hoci Kazuhiko nikdy nemal strach zo stiesnených priestorov, na krk mu dýchla klaustrofóbia. Oprel sa chrbtom o stenu výťahu, ktorá ho aj cez bundu upokojujúco chladila. Kým sa viezol nahor na poschodie, čo si prenajímala jeho agentúra, premýšľal nad tým, ako je možné, že táto budova ustojí nielen zemetrasenia, ktoré neboli v Japonsku ničím nezvyčajným, ale i obrovské stáda ľudí, ktorých dupot musel dosahovať ďaleko silnejšie magnitúdy.

Výťah zastal na jeho poschodí a jemu sa podarilo predrať sa von. Len čo sa dvere za ním na chodbe zatvorili, urovnal si golier bundy a potom prešiel po tenkom koberci k skleneným dverám. Pípol kartou pri vstupe a dvere ho bez okolkov vpustili dovnútra.

Hneď na chodbe ho privítal drevený široký pult, za ktorým sedela jediná recepčná. Recepcia nemala ani jediné okno. Zdrojom svetla boli ostro svietiace žiarivky založené v štvorcoch na strope. Za chrbtom mala namiesto okna regál tiahnuci sa od podlahy takmer až po strop. Tvorili ho množstvá priehradiek označené jednotlivými znakmi. Odkladala sa tam pošta pre zamestnancov agentúry. Kým niektoré z nich boli prázdne, iné boli natoľko natrieskané, až potrebovali samostatne označené plastové boxy, ktoré sa preplnené povaľovali po zemi.

„Andou-san, dobrý deň!" recepčná sediaca za pultom ihneď vstala. „To máme teda dnes počasie."

„Viete, že vonku prší, hoci tu nemáte okno?" Kazuhiko jej mávol rukou, aby sa posadila, no ona aj tak zostala stáť.

„Každý sa ma to pýta," usmiala sa na neho, no potom sa mu obrátila chrbtom. Očami vyhľadala jeho menovku a siahla do priehradky, v ktorej sa nachádzala jedna jediná obáločka. „Vždy, keď sa vonku rozprší, začujem, ako mi nad hlavou začne stekať voda. Nejaké odvodové potrubie musí byť uložené priamo nad stropom."

Otočila sa naspäť a natiahla k nemu ruku s obálkou: „Dnes iba jedna zásielka. Nemyslím si, že to bude posledná. Poštár ešte nepriniesol dnešnú korešpondenciu."

Kazuhiko si ju vzal: „Vďaka, no neočakávam ďalšiu poštu."

„Vždy ste taký skromný, Andou-san," zašvitorila a potom sa usadila naspäť do kancelárskeho kresla. „Včera v noci som dávala dohromady podklady pre naše marketingové oddelenie a vyčítala som odtiaľ, že vaša hra mala veľký úspech. Na sociálnych sieťach sú tucty obrázkov a krátkych videí."

„Nie je to moja hra," pokrútil hlavou Kazuhiko. „Len som jednej z postáv prepožičal svoj hlas."

„A urobil ste ju živou," usmiala sa. „Váš ľadový hlas roztápa ženské srdcia, Andou-san."

Telefón ležiaci na jej stole za pultom prenikavo zazvonil. Recepčná siahla po slúchadle a priložila si ho k uchu hneď po prvom zazvonení: „Agentúra Nihon Stars Co. Ako vám môžem pomôcť?"

Kazuhiko zovrel v ruke obálku bez toho, aby ju otvoril. Recepčná ho stále sledovala s úsmevom na perách. Takmer zabudol na to, prečo sem vlastne prišiel.

„Je Inoue-san už v kancelárii?" opýtal sa potichu recepčnej. „Mám s ňou dnes ráno osobné stretnutie."

„Už vás čaká," naznačila mu nečujne perami recepčná a potom sa ďalej venovala klientovi znejúcemu v telefóne.

✤✤✤

Vysvetlivky:

✤ Andou Kazuhiko – [Andó Kazuhko] Andou (安藤) je japonské priezvisko, ktoré v preklade znamená „mierumilovná vistéria", krstné meno Kazuhiko (和彦) znamená „chlapec žijúci v súlade s harmóniou",

✤ Kantó región (関東地方) – geografická oblasť a región Japonska, ktorá sa rozprestiera na východe centrálnej časti ostrova Honšú. Tvorí ho sedem prefektúr, a to Chiba [Čiba], Gunma, Ibaraki, Kanagawa, Tochigi [Točigi], Tokio a Saitama,

✤ Karoshi (過 労 死) – [karóši] možno preložiť z japončiny ako „smrť z prepracovania". Znamená smrť v dôsledku mnohých odpracovaných hodín nadčas. Lekársku príčinou býva väčšinou infarkt myokardu, alebo cievna mozgová príhoda ako dôsledok nadmerného stresu (nadlimitného napätia, resp. prepätia) z prepracovania,

✤ Marunouchi (丸の内) – [Marunouči] obchodná štvrť v Tokiu, ktorá sa nachádza medzi Tokijskou stanicou a cisárskym palácom. Názov, ktorý znamená „vnútri kruhu", pochádza z jeho polohy vo vonkajšej priekope paláca,

✤ mená a priezviská – Japonci používajú priezviská vždy ako prvé na rozdiel od nás, prvé v poradí preto píšem vždy priezvisko, nasleduje krstné meno,

✤ modré farby na semaforoch – Japonci v minulosti nerozlišovali modrú a zelenú farbu, slovo „ao" sa používalo aj pre modrú a zelenú, až neskôr pribudlo slovo „midori", ktoré označuje typickú zelenú farbu, akú poznáme na celom svete. Hoci sú japonské semafory zložené z klasických farieb ako je červená, oranžová a zelená, mnohé zo semaforov majú v zelenej modrastý nádych a niektorí Japonci zelenú farbu na semafore ešte stále označujú po starom slovom „ao" – modrou, (pozn. autorky: mohla som v texte napísať, že Kazuhiko sa pohol skrátka, keď naskočila zelená, ale prišlo mi zaujímavé ponechať tam slovíčko modrá)

✤ mokré rukávy – stará japonská metafora, ktorá symbolizuje sklamanie z lásky,

✤ -san – formálna všeobecne a aj najbežnejšie používaná japonská prípona, ktorá sa významom najviac podobá na naše oslovenia „pán/pani/slečna". Spravidla sa vynecháva pri prekladoch, nakoľko by potom text pôsobil príliš stroho. (V slovenčine až tak často v bežnej reči s rodinou, či priateľmi a kolegami oslovenia pán/pani/slečna nepoužívame.)

✤ Tsuyu – [cuju] japonské obdobie letných dažďov, ktoré je pomenované po slivkách, ktoré zhodou náhod dozrievajú v rovnakom období.