Otváram oči. Nadvihujem viečka po milimetroch. Prebudil som sa na bolesť. Čudnú a intenzívnu. A vážne som neočakával, že zo smrti sa dá vôbec prebudiť. Keď totižto zdvihnem viečka na úroveň potrebnú na orientovanie sa, zisťujem, že okolo mňa pípajú prístroje, ja ležím a miestnosť je prázdna. Ležím v nej sám. A priveľmi to pripomína nemocničnú izbu.

Chcem sa posunúť a nadvihnúť, ale nejde to. Tá bolesť je stupňujúca a vychádza z hrudníku. Nedokážem ani zdvihnúť ruku, ledva ňou hýbem a len zľahka ňou na posteli pootočím.

Môj zrak je rozostretý. Náramná dávka denného svetla mi akosi uškodila, a po tých nekonečných dňoch a blúdení tmou je akosi nezvyk vnímať jas prenikajúci cez medzery pomedzi žalúziami na okne. Mám to za sebou a ocitol som sa kdesi pred nebeskou bránou?

Ničomu nerozumiem. Našťastie v správnom čase sa nachýlia dvere, ktoré som si spočiatku ani nevšimol, a vyjde z nich človek navlečený v modrom plášti, elastických rukaviciach a rúškom na tvári, takže nemám možnosť niekam si ho zaradiť.

„Dobré ráno. Ako sa cítiš?" položí mi priamočiaru otázku a postaví sa k posteli, na ktorej leží moje bezvládne telo. To sa pýtal mňa? Nebol som si vedomý toho, že moje ústa mi ešte slúžia. Ani som sa nepokúšal niečo povedať, pretože v tej pochmúrnej ničote mi odišli hlasivky. Všetko, čo som mal, bol môj vnútorný hlas. Ten ma sprevádzal po celú dobu.

„Kde... kde to som?" Nedokážem sa rozpamätať a dúfam, že on mi všetky veci ozrejmí a hlavne vysvetlí, čo sa dialo a ako dlho som bol mimo.

„Si v nemocnici. Prebudil si sa po dlhých dňoch, Matúš. Tvoj stav bol vážny, podstúpil si transplantáciu pľúc. Čakali sme už len na to, kým sa prebudíš. Udržiavali sme ťa v umelom spánku, pretože tvoje telo si potrebovalo oddýchnuť," povie napokon a ja zdegradovane vypleštím očami. Lúčil som sa so svetom a práve sa dozviem, že som dostal druhú nádej?

„Ako to myslíte? Čo sa stalo?" Dožadujem sa viacerých odpovedí, aj keď na hovorenie sa príliš necítim. Je mi jasné, že som slabý, pretože ma viac-menej bolí každý nádych. Keď si to však porovnám s minulosťou, z nejakého dôvodu sa zdá, že som na tom lepšie.

„Bol si v bezvedomí, keď ťa sem priniesli. Vykašliaval si krv, ak si spomínaš. Bez transplantácie by si neprežil. Napojili sme ťa na umelú pľúcnu ventiláciu. Tým, že tento stav si už pred rokmi raz zažil, znamenalo to, že je obrovské riziko toho, že tentoraz sa z toho už nedostaneš. Našťastie sa pre teba našiel darca, momentálne si stabilizovaný, ale nasledujúce dni budú kritické. Tvoje telo sa nového orgánu ujalo a nevykazuje žiadne počiatočné známky rejekcie organizmu, čo je dobrým znamením. Je však dôležité, aby si odpočíval a nenamáhal sa. Mal by si si pospať. Potrebuješ načerpať sily."

„A čo moja rodina? Kde sú?"

„Sú tu, ale zatiaľ ich za tebou nemôžem pustiť. V tejto dobe tak krátko po operácii si náchylný na infekcie. Pľúca sú komplikovaný orgán a ich transplantovanie je jednou z najnáročnejších zákrokov. V správnom čase sa s nimi uvidíš, zatiaľ ale potrebuješ oddychovať a sústrediť sa na svoju rekonvalescenciu," marí moje očakávania a zatrhne mi návštevu zo strany mojich rodinných príslušníkov. Pripadá mi ako celá večnosť, čo som sa s nimi naposledy videl. A on mi oznámi, že potrvá ďalší čas, kým ich znovu uvidím.

„Mohli by ste im aspoň za mňa niečo odkázať?" poprosím ho s nádejou v očiach.

„Iste," odobrí mi a čaká, kým z mojich úst niečo vyjde.

„Povedzte im, že ich mám rád a ďakujem za všetko. A Jules odkážte, že som jej neuveriteľne vďačný za to, že ma zachránila a privolala mi pomoc."

„Odovzdám. Teraz si pospi, o niekoľko hodín ťa prídem znovu skontrolovať," rozlúči sa so mnou a opäť ma tu necháva samého ako prst. To je asi to posledné, čo by som si po toľkých dňoch osirelosti žiadal, ale pravdou je, že na mňa dolieha únava.

Mám v sebe cudzí orgán. Nové pľúca. Niečo, čo patrilo niekomu inému a nachádzalo sa v jeho hrudnom koši. Dal mi ich. Nepožičal. Už patria mne a tie moje staré sa možno povaľujú v akomsi kontajneri na chybné a nefungujúce ľudské orgány.

Bohvie, kam putujú? Sú nepotrebné. Možno na nich realizujú kadejaké vedecké experimenty. To je vlastne jedno. Neslúžili tak, ako mali, a preto bola nevyhnutná ich výmena. Dalo by sa teda povedať, že som vyliečený? Už nie som pacientom s cystickou fibrózou?

Je k neuvereniu predstaviť si to. Od samotného narodenia som žil s touto diagnózou. S obmedzeniami. Posledných šesť rokov som bol odkázaný na umelý kyslík z prenosných fliaš. Je čudné uvedomiť si, že ak sa všetko podarí, odídem odtiaľto po svojich, a ako človek, ktorý na svojom pleci nemusí chodiť s prehodeným kyslíkom a hadičkami v nose.

Ja som teda neumrel. Iba som nekonečne dlho spal. Pripravoval som sa na smrť, ale teraz už viem, že naše spoločné túžby budem mať príležitosť zrealizovať. Na mňa a Jules čaká budúcnosť. Možno nie hneď, asi to nepôjde tak ľahko, ako som si predstavoval, ale podstatné je, že k tomu nakoniec dôjde. Pretože máme jeden druhého a verím, že spoločne dokážeme všetko.

Uľaví sa mi. Som ubolený, vyčerpaný a nevládzem sa pohnúť, avšak cítim sa optimisticky, pretože to, čo som počul z doktorových úst, mi dalo nádej veriť v zajtrajšok. Na transplantáciu som čakal celý svoj život. Už som ani nedúfal, že sa na čakacej listine posuniem, a ono to prišlo.

Rád by som ich videl a upokojil ich, pretože nepochybujem o tom, že si o mňa robia starosti, ale tú chvíľu ešte vydržím. Čaká na mňa odmena. Predtým som bol v nevedomosti. Teraz som získal odpovede, ktoré ma mátali. Dočkám sa aj stretnutia s mojimi milovanými.

*****

Dni plynú a ja sa zotavujem. Minimálne podľa slov doktorov. Na niekoľko minút za mnou dokonca pustia aj mojich rodičov, sestru a kamarátov. Som šťastím bez seba. Nemôžem sa dočkať na zvítanie s nimi. Nevidel som sa v zrkadle a trúfam si povedať, že môj výzor je žalostný, ale verím, že to svojím sarkazmom zakamuflujem.

Určite som im narobil starosti. Najhoršiu časť máme za sebou. Prebudil som sa po náročnej operácii, vyhliadky sú priaznivé. Mali by sme sa tešiť. Dosť bolo smútku a bolesti. Chcem konečne začať žiť naplno. Získal som dar, o ktorom sa druhým ani nesníva. Mladí ľudia umierajú, pretože sa na čakacej listine nikam neposúvajú.

Občas myslím na toho človeka, od ktorého ich mám. Respektíve na neho myslím pomerne často, pretože som tu sám a nemám príliš čo robiť. Nezdá sa mi o ňom ani nič podobné. Nenadobudol som záhadne jeho vlastnosti a v spánku sa mi o ňom nesníva.

Úprimne povedané, keby som sa nedozvedel, že som po transplantácii, asi by som nerozoznal, že mám v tele niečo cudzie. Obhliadnuc od toho rezu, ktorý mi po operácii ostal, myslím, že nič na mne vyslovene nekričí, že jeden môj orgán vymenili za nový.

Moje podvedomé vnímanie predsa len fungovalo. Bol som pravdaže pod anestézou, ale moja percepcia čiastočne fungovala. Variže som sa ocitol pri strete dvoch svetov. Keď na to pomyslím, až ma z toho zamrazí. Bál som sa o svoj život. Nechcel som umrieť.

Dnes som prešiel pár krokov. Moje prvé pomalé úspechy. Bolo nádherné vidieť znovu fungovať svoje nohy. Čo si budeme nahovárať, žiaden maratón by som neubehol, urobil som sotva desať krokov, ale v mojich očiach to beriem za obrovské víťazstvo.

Nepremárnim svoj život. Potrebujem ciele. Získať perspektívu a začať žiť skutočne, nielen papierovo. Smrť je strašidelná vec. Predstavuje jasný dôkaz toho, že sa už nikam nepohneme a ostaneme stáť na jednom mieste. Neuzavrieme kvôli nej svoje nevyriešené účty. Toho som sa obával najviac.

„Tvoja prvá návšteva," ozve sa sestrička a otvorí dvere pre človeka, ktorým nemôže byť nik iný, ako moja mama. Tá vbehne do miestnosti okamžite a podíde k stoličke, ktorú sem sestrička dnes ráno priniesla, keď mi povedala, že mi konečne povoľujú návštevy.

Mame vidieť len oči, a tie mi úplne stačí vidieť na to, aby som spozoroval, že sa s ňou niečo deje. Je šťastná, ale poznám ju natoľko dobre, aby som vedel rozpoznať, že ju čosi ťaží na srdci a stráni sa hovoriť o tom predo mnou.

„Ach, tak rada ťa opäť vidím. Povedz, ako sa cítiš? Bolí ťa to?"

„Tvoj syn je zo železa. Smrť sa ma bojí, nestrachuj sa o mňa toľko. Som už veľký chlapec," hlesnem sarkasticky a uškerím sa, aby som v nej vyvolal známky otrávenosti a trochu ju rozveselil.

„Že sa vôbec pýtam," pretočí očami a pohladí ma po ruke s nehou. Naoko sa na mňa usmeje, ale na jej výraze mi stále niečo nehrá. Je to akási clona, ktorá mi stráni vyznať sa v úplnom dianí.

„Mami, už je po všetkom. Doktori hovoria, že sa uzdravujem podľa očakávaní. Všetko bude dobré. Povedz mi ale, ako sa majú ostatní? Čo Jules? Teraz vás potrebovala mať pri sebe. Iste to bolo náročné aj pre ňu. Mohla by prísť dnu hneď po tebe? Chýba mi," poprosím ju a jemne sa pousmejem pri zmienke, že už čoskoro ju znovu uvidím a pohladím.

„Matúš, niečo sa stalo," precedí cez zaťaté zuby so slzami na krajíčku. Ihneď vytuším, že to niečo sa nebude týkať ničoho dobrého, a srdce mi stisne od strachu. Moja dobrá nálada je fuč.

„O čo ide? Povedz mi to, mami."

„Týka sa to Julky. Nie je tu. Nebude ťa môcť prísť navštíviť."

„Prečo? Nechce ma vidieť?"

„Nie, zlatko, ona," nedopovie a ukryje si tvár do dlaní. Vzdychne si a rozplače sa.

„Ona čo? Odpovedz mi? Stalo sa jej niečo?" nalieham a dožadujem sa vysvetlení, pretože si náhle pripadám zlomene. Ako keď viete, že sa utopíte, ak skočíte do vody, pretože neviete plávať, ale aj napriek tomu sa do nej hodíte.

„Mala autonehodu. Utrpela náročné poranenia hlavy a neprežila to," posledné slová vysloví so vzlykmi a z oči sa jej valí milión drobných kvapôčok. Krv v mojich žilách stuhne. Umieram. Bolí to stonásobne viac, než to, čo som cítil vtedy, keď som padal k zemi a dostal záchvat kašľa.

Moje vnútro narazilo na ostré žiletky, ktoré mi trhajú po kúskoch vnútro. V ušiach mi hučí a mamine slová viac nepočujem. Ona nemohla umrieť. To sa nestalo. Ocitol som sa v ďalšej nočnej mori. Príde prebudenie a Jules bude sedieť vedľa mojej posteli. Áno. Presne tak to bude.

„To nie je pravda. Zavolaj Daniela. Musím sa s ním porozprávať."

„Matúš, nehovorila by som ti to, ak by to nebola pravda. Odpusť mi, prosím ťa."

„Zavolaj Daniela, prosím," nereagujem na jej prosbu o odpustenie, ale s neprítomným pohľadom si stojím za tým, aby ho sem privolala. Nie som si istý tým, prečo ju o to žiadam.

„Fajn, hneď to urobím."

Rozplačem sa. Hlava neverí, ale srdce pociťuje ťažobu. Ja som bojoval o život a svoj boj vyhral. Ona umrela a ja som o tom do dnešného dňa nevedel. Nechal som ju tu. Nerozlúčili sme sa.

„Matúš, odpusť mi to. Mal som sa o ňu postarať, je mi to tak strašne ľúto," kajá sa predo mnou bez toho, že by som mu niečo ako prvé povedal.

„Je to pravda?" vzíde mi na um overiť si fakty získané od mojej mamy.

„Áno, došľaka so všetkým."

„Ako sa to stalo?"

„Nezáleží na tom."

„Ale áno, záleží. Miloval som ju. A teraz mi len tak z ničoho nič oznámite, že tu už viac nie je? To nemôže byť pravda!" kričím po ňom, akoby naozaj mohol za to, čo sa jej stalo.

„Tiež som ju miloval. Možno nie tak, ako si ju miloval ty, ale nesmierne mi na nej záležalo a urobil by som všetko pre to, aby mohla sedieť tu pri tebe. Viem, akí ste jeden pre druhého boli dôležití."

„Celé dni tu ležím bez toho, že som o tom vedel. Predstavoval som si, že keď sa vrátim, nájdeme si spoločné bývanie. Povedz mi, že to nie je reálne. Vysloboď ma z tohto pekla."

„Doktor nás požiadal, aby sme ti o tom zatiaľ nehovorili. Prepáč, kamoško. Všetko je nahovno, vieš? Umrela na krvácanie do mozgu. Stalo sa to rýchlo. Už jej nebolo pomoci."

„Ale ja som ju miloval. Patrili sme k sebe. Čo mám bez nej robiť?" vyslovím rétoricky a všetka nadobudnutá nádej vyhasína ako tlejúci plamienok pri vetre, ktorý sa strhol počas letnej búrky.

Mala si pravdu. Láska asi nezachráni všetko. Romantické príbehy sú vyobrazované tragicky, no práve preto sa radia k reálnym. Láska nie je vyčísliteľná v percentách, a ak je, potom sa nejedná o lásku. Život je rozdelený na zlé a šťastné okamihy. My sme spolu zažili oba druhy. A skončilo sa to tým zlým. Do každého rána sa prebudím bez teba po svojom boku.