Neprotestoval a nechal ma odísť. Som rada, že mu to konečne došlo. My dvaja si nemáme čo viac povedať a vonkoncom z nás nebudú priatelia. Nenechám sa ním vydierať. Dúfam len, že za mojím otcom nepôjde. Vyjsť na balkón tej nemocnice bolo spontánnym rozhodnutím. Sedela som vo svojej izbe a hľadela do prázdna. Otec bol v práci a v byte som bola sama. Hodiny tikajúce na stene ma privádzali do šialenstva. Prerušovali ticho a s pravidelnosťou vydávali zvuky, ktoré sa mi zarývali do mozgu.

Vzala som si stoličku a zložila ich dole. Vytiahla z nich baterky a šmarila ich do kúta. Hranaté strieborné hodiny praskli a kúsok sa z nich ulomil. To ma rozrušilo. Začala som uvažovať o tom, ako to vysvetlím otcovi, keď sa vráti z práce domov. Nemohla by som mu povedať pravdu o tom, že som sa z nich išla zblázniť a od nervov ich poškodila. Nepovažoval by to za normálne.

Začal by sa vypytovať otázky. Všimol by si, že hodiny nie sú pripevnené na svojom tradičnom mieste, a keďže sme doma len my dvaja, podozrenie by veľmi ľahko padlo na mňa. Premohla ma panika, ruky sa mi roztriasli a nedokázala som poriadne dýchať. Ako keby som mala v ústach zátku, ktorá mi zabraňovala v prijímaní kyslíka.

Posadila som sa na zem, zatvorila oči a uvažovala o číslach deliteľných šestkou. Naučila som sa, že číslo sa dá deliť šestkou len v tom prípade, ak je deliteľné dvojkou a trojkou súčasne. Vzala som si k srdcu rady tej, ktorá mi má pomáhať. Podľa jej slov tým, že uvažujem logicky, odvediem pozornosť z celkového napätia, ktoré sa vo mne kopí. Keď už však poznáte všetky tie čísla naspamäť, odvádzanie pozornosti nie je také ľahké, ako bývalo na začiatku.

Neupokojilo ma to. Hodiny boli značne porušené a aj keď si otec na bytový dizajn príliš nepotrpí, jednoznačne by si všimol, že sú prelomené a kúsok z nich chýba. Vstala som zo zeme, hlavu som mala ľahkú a necítila som, že je viac súčasťou môjho tela. Akoby sa odpojila od môjho krku. Zastala som na mieste a porozhliadla sa po priestore, ktoré mi na tú chvíľu pripadalo cudzie a nespoznávala som ho.

Prinútila som sa pohnúť nohami, navliekla som si bundu zakvačenú na vešiaku na chodbe, nazula si čižmy a bez premýšľaní sa hnala dolu schodmi. Bežala som dolu, pretože ten uzavretý priestor s plafónom nad mojou hlavou vyvolával čoraz silnejší pocit väznenia. Potrebovala som na vzduch. Vzdialiť sa od všetkého a všetkých. Prvotne som si myslela, že tam hore kráčam s úmyslom vyčistenia si hlavy.

Narážala som do osôb a rovnou trasou bez zastávok kráčala bohviekam. Netušila som, kam ma vedú vlastné nohy. No v tej chvíli som im dôverovala. Tušila som, že ma vedú niekam, kde sa mi uľaví, a ja sa slobodne nadýchnem. Nepamätám si vôbec nič. Žiadne nejasné útržky, ktoré by mi aspoň sčasti pripomínali, akým spôsobom som sa dostala na vrch toho balkónu.

Svoje vnímanie som dostala až pri prejdení dvermi. Rozrušene som pozorovala miesto, na ktoré som vyliezla, a ničomu som nerozumela. Zažívala som jeden zo svojich neutíchajúcich skratov a stratila vedomie bez toho, že by som odpadla. Nemusela som ani zaspať na to, aby som sa stala námesačnou. Prebudila som sa z toho tranzu a za pomoci plytkého dýchania si triedila chaotické myšlienky vo svojej rozochvenej mysli.

Stromy týčiace sa v tesnej blízkosti budovy vydávali znepokojivé zvuky a lámali sa pod návalom mohutného vetriska. Šumeli do ticha, ktoré prerušovalo len kvílenie kolies a hlasité klaksóny áut premávky hmýriacej sa dolu na pevnine. A v tom mi to celé došlo. Neocitla som sa tu náhodou. Nohy ma naviedli sem, pretože sa mi snažili pripomenúť dovŕšenie niečoho, čo som zatiaľ ani raz nedotiahla do konca.

Rukou som si prešla po hlave. V tom zhone som nezabudla ani na svoju obľúbenú červenú čapicu. Dlhé roky obnosenia sa odzrkadlili na vyťahanej vlne a očkách. No aj tak som ju mala zo všetkých najradšej. Tým pádom bola neustále pri mne aj ona.

Asi som ju nikdy nedokázala tak úplne nechať ísť. Rozmýšľala som dlho o tom, prečo bola taká sebecká a nechala nás tu s otcom samých. Dnes už nepremýšľam o tom, ako mohla byť taká sebecká. Skôr mi je otázkou, ako vydržala byť tak dlho nesebecká. Nejakú dobu to zvládala, avšak nedokázala s tým monštrom bojovať navždy.

Podišla som k murovanému balkónu, na ktorom som našla pozhasínané ohorky cigariet a rozsypaný balíček zápaliek. Rukou som ich presunula na druhú stranu a zadívala sa na hlúčik nič netušiacich ľudí, ktorí moje trápenie nemali ako registrovať. Prežívam svoje vnútorné peklo, ktoré nie je možné uhasiť rovnakým spôsobom, ako zapálenú cigaretu. Nestačí ju iba hodiť na zem a stúpnuť na ňu. Potrebné sú omnoho tvrdšie zákroky.

Vysunula som sa hore pomocou rúk, ktoré ledva udržali váhu môjho tela. Nohy mi trčali dolu vo vzduchu a ja som ďalej neuvažovala o tom, či odtiaľto odídem. Bola som pevne rozhodnutá ukončiť všetko, čo sa ma týkalo. Bolo by to ako zavŕšenie jednej kapitoly, ktorá nemala byť predovšetkým vôbec napísaná. Možno som zaberala miesto na tejto zemi niekomu, kto by si tu zaslúžil byť omnoho viac, ako ja.

Pri prvom pokuse sa z mojich očí valil vodopád slaných sĺz. Zúfalo som si priala, aby prišiel niekto, kto by ma v tom zastavil a povedal mi, že môj život je vzácny a ja si zaslúžiť žiť. A koniec koncov, vždy sa niečo našlo. V ten deň som už na žiadne vyslobodenie nečakala. Ale znovu sa objavil zádrheľ. Našiel ma aj bez toho, že by som si to želala. Podvolila som sa, pretože som zrejme nebola tak pevne rozhodnutá, ako som si to namýšľala.

Opäť som dala životu ďalšiu šancu. Prijala som ten pokus o záchranu zo strany chlapca s hadičkami v nose. Ale to bolo posledný raz. Z predošlých skúseností viem, že príde opätovne ďalšie zakopnutie. Nikdy sa nepoučím. V podstate som pre tento svet nepoužiteľná.

„Julka, prečo si mi nezdvíhala mobil? Bolo to z tvojej strany neohľaduplné, bál som sa o teba. Kde si toľko bola? Mala si byť doma už pred hodinou," karhavo ma víta od dverí môj ustráchaný otec, ktorého hovory som úspešne ignorovala. Sľúbila som mu, že sa mu počas dňa budem priebežne ozývať, aby si o mňa nemusel robiť starosti.

„Prepáč, priniesli nám tovar, museli sme ostať vykladať. Nemohla som dvíhať osobné telefonáty," zaklamem mu s lžou, ktorú som mala vopred pripravenú. Ani by mi nenapadlo spomenúť pred ním toho chlapca. Mal by príliš veľa otázok a pravé dôvody, pre ktoré som s nimi išla, by sa mu rozhodne nepáčili.

„Mala by si v tom obchode podať výpoveď. Naozaj nemusíš pracovať, ja sa o nás dvoch postarám. Som tvoj otec, nesiem za teba zodpovednosť," hovoria z neho výčitky svedomia, pretože sa nedokáže zmieriť s tým, že naše výdavky neunesie z jedného platu.

„Oci, nerobí mi problém pracovať. Hovorila som ti to už niekoľkokrát. Som dospelá, je normálna vec, že zarábam peniaze," uľavujem jeho svedomiu, pretože ho nemienim zarmútiť svojím pravým názorom. Pravdaže tú robotu z duše nenávidím. To večné obkolesovanie sa neznámymi, ktorí mi prinášajú úzkostné stavy, mi rozhodne nie je po chuti, ale musím to vydržať.

„Pozrieme si ten film, zlatko? Urobil som nám aj pukance. Rád by som so svojou drahou dcérou strávil trochu viac času."

„Isteže, iba sa umyjem a prezlečiem," súhlasím s predstieraným úsmevom.

Hľadí na mňa vľúdne a s citom, nesmiem mu to zamietnuť. Kvôli mne nikam nechodí a je zadebnený v tomto byte spolu so mnou. Obaja sme v istom uhle pohľadu väzni. Máme na nohách ťažké závažia, ktoré nám zabraňujú pohybovať sa svojvoľne. Snaží sa zo všetkých síl, aby mi pomohol dostať sa naspäť do normálu. Lenže čo s tým, keď ja nemám poňatia o tom, aké to je byť normálna?

Zavriem sa v kúpeľni a sadnem si na záchodovú dosku. Bolí ma aj ten najdrobnejší úd na tele. Akoby som bola doudieraná a posiata citlivými modrinami. Som unavená a vyčerpaná, nevládzem sama so sebou. Premáham sa, aby som sa prezliekla a sadla si k otcovi na gauč. Momentálne je mojím jediným cieľom hodiť sa do postele a spať nekonečným spánkom v zatemnenou priestore. Ako malá som sa nemohla dočkať, kým príde princ vyslobodiť svoju princeznú z tuhého spánku. Zo žiadnej agónie váš však žiadny bozk neprebudí. Ani lieky, psychologička a tiež ani starosť vašich blízkych.

Prezlečiem sa do pyžama a stiahnem si rukávy až dole ku dlaniam, aby otec nemohol spatriť čerstvé rany po rezoch od žiletky. Je to tá správna bolesť, ktorá spôsobuje útlm a prehlušuje všetky tie hlasy, ktoré mi prúdia mysľou. Nemám pre to jasné vysvetlenie. Psychologička tvrdí, že sa jedná o vyjadrovanie psychickej bolesti prostredníctvom tej fyzickej. A možno je toto to jediné, v čom má aj skutočne pravdu.

Prepláchnem si tvár studenou vodou a párkrát sa plesnem po lícach. Nedokážem sa sústrediť na pozeranie filmov. Hlúpe scenáre režisérov s cieľom dosiahnuť najvyššie zisky. Nič zaujímavé na nich nevidím. Ale otcovi na tom záleží a urobím mu tým radosť.

Otvorím dvere, nadšene sa po mne obzrie a otvorí svoju náruč. Posadím sa vedľa neho, prehodí si ruku cez moje plece a ovládačom dá do pohybu zastavený obraz. Je stará škola a stále si púšťa filmy nahraté na cédečkach. Ležérne sa opriem o mäkký povrch našej sedačky a v otcovom náručí sa po prvý raz v dnešný deň uvoľním. On za nič nemôže. To ja som tu tá vadná. Nezaslúžil si mať takú manželku a dcéru.

Predloží pre mňa sklenenú misu naplnenú až po okraj pukancami. Prevráti sa mi žalúdok pri myšlienke, že by som mala teraz jesť. Nenápadne kývnem hlavou a on sa na mňa začudovane pozrie: „Nedáš si? Hádam ma nenecháš, aby som to zjedol celé sám. Narastie mi brucho," vtipkuje a rukou si pomasíruje svoje stále ploché brucho.

„Cestou som si kúpila hamburger a hranolky, nič už do seba nedostanem," zaklamem druhýkrát a dúfam, že sa viac vypytovať nebude. Jedlo ma odpudzuje. Kedysi som rada skúšala nové chute a mama bola vynikajúcou kuchárkou. My dvaja sme boli jej vášnivými degustátormi a pochutnávali si na jej receptoch. Zmenil sa aj môj apetít.

„Ale aspoň trochu si dáš. No tak, Julka, pripravil som ich pre nás. Mám ich vyhodiť?" nástojčivo nalieha a pozrie sa na mňa znovu s tým vľúdnym pohľadom, ktorým u mňa vyvolá pocit viny. Mala by som sa prekonať, keď si kvôli mne dal toľkú námahu.

„Dobre, tak teda trochu si dám," nenamietam a naberiem si za hrsť bielej mastnej vypukanej kukurice.

Uspokojí ho to a pohodlne sa oprie aj on. Dám si jednu do úst a tvárim sa, že prežúvam, no len si ju držím v ústach a čakám, pokým nezaspí. Je uťahaný z práce a dlho to trvať nebude.

Ani v dnešný večer film nedopozeráme do konca. Otec pokojne odfukuje, vymaním sa teda z jeho rúk, uložím mu nohy na posteľ a prikryjem ho dekou. Pukance vo svojich rukách hodím naspäť do misy a pobozkám otca na čelo. Má so mnou toľko trápenia. Som mu na príťaž.

*****

„Júlia, rozmýšľala som o tom, čo si hovorila. Rozoberme tvoj názor podrobnejšie. Tvrdíš, že smrť nás neminie, a máš pravdu. Poďme sa o nej teda zhovárať," vráti sa k nášmu poslednému sedeniu moja cvokárka a sadne si do svojho sedadla po tom, ako polievala nejakú nechutnú rastlinu položenú v črepníku na parapetnej doske.

„Chcete sa zhovárať o smrti? Nemám ju zatiaľ odžitú, keď prejdem tou povestnou hranicou, dám vám vedieť," sarkasticky neberiem jej slová vážne, pretože ako ju za ten čas už poznám, toto je len ďalší z jej lacných trikov, aby ma prinútila zdôveriť sa jej.

„Uvažuješ o nej, teda na ňu musíš mať nejaký názor. Predstavuješ si, že tvoje problémy pominú, keď zomrieš, nie?" kladie mi nepríjemné otázky, z ktorých mnou začne prúdiť nervozita. Zamračím sa a pootočím hlavou na druhú stranu.

„Nepominie sa náhodou všetko, keď zahynieme? Nepovedali ste mi žiadnu novinku."

„Hovoríme o tebe. O tebe, Júlia. Nepýtam sa obecne na otázky okolo smrti, nemyslím tým všeobecnosť, zaujímaš ma ty a tvoj názor," neodbytne neprestáva tlačiť na pílu a jej hlas znie nástojčivo.

„Ten som vám už predsa dala na minulom sedení. Myslela som si, že si do toho poznámkového bloku zapisujete všetky svoje poznatky a teórie."

„A ja som si myslela, že dokážeš byť prinajmenšom úprimná sama k sebe. Premýšľaš o smrti, pretože sa bojíš nahliadnuť do svojho vnútra a prísť na riešenie. Pretože ťa ubezpečujem o tom, že to riešenie tam je."

„Vážne, prečo mi ho teda nepodáte? Chodím sem kvôli tomu, aby ste mi dávali rady, nie? Usmernili ma a priniesli zlepšenie mojej upadajúcej, ba až zrútenej psychiky."

„Ja som iba psychologička, nedávam tu rady. Poskytujem ti svoje poznatky a snažím sa ti ukázať, že pokiaľ sa budeš brániť a neprijímať moje poznatky, nedosiahneme žiadne zlepšenie. Mysli na svojho otca. Alebo vieš čo? Mysli na seba. Ty si najpodstatnejšia, Júlia. Sedíme tu už päť rokov najmä kvôli tebe. Na tebe záleží. Začni tomu konečne veriť a nehádž si polená pod kolená," zasiahne ma svojím prehovorom, pri ktorom z nej po prvýkrát začujem skutočné emócie. Skôr či neskôr by to aj tak prišlo. Priviedla som do stavu zúfalstva aj svoju cvokárku.