Niečo sa stalo. Alebo sa deje práve teraz. Neviem, ako to viem, ale proste mám taký pocit, že sa pre mňa niečo končí. Tá tma sa vyjasňuje. Pravdaže je tmavá, ale pomaličky do nej pribúdajú akési záblesky svetla. Ako keď cez škáru medzi dverami prenikajú do tmavej miestnosti lúče zo zažatej žiarovky na strope.

Začínam cítiť svoje telo. Až do tejto doby som si pripadal, že som bol od neho odčlenený. Bol som rozpoltený na dve časti. Moja hlava a telo neboli ničím pripútané ani spojené. Nemám potuchy, čo si o tomto aktuálnom stave mám myslieť. Stále som jediným, kto tu hovorí.

Respektíve je dosť možné, že si to hovorenie iba namýšľam. Toto tu je nepoznaný svet, ktorý ma necháva na vážkach. Som alebo už nie som živý? Umrel som a takto vyzerá nekonečný spánok? Potrebujem sa s nimi rozlúčiť. Naozaj nechcem byť mŕtvy. Je to už pridlho, čo som sa naposledy pozrel niekomu do očí. Chýbajú mi jej oči.

Mali sme pár momentov a krásnych chvíľ. Hovorím si, že skromný človek by sa tešil z toho, že sme ich v prvom rade mali príležitosť spolu prežiť. Lenže ten náročný človek vo mne je naštvaný, že viac takých momentov sa nám už nenaskytne.

Prajem si spoznať ťa skôr. Prajem si byť zdravý. Prajem si šťastný život pre nás oboch. Chcem ťa zbaviť bolesti. Chcem zbaviť bolesti seba. Žiadam, aby sme sa obaja odpútali od minulosti a žili prítomnosťou. Bolo to všetko? Celá prítomnosť spočívala z niekoľkých mesiacov?

Pravdaže som nahnevaný. Je to obrovská nespravodlivosť. Život nepozná pojem fair-play. Uštedruje ľuďom podpásovky bez varovaní. S nami sa nemaznal. Mám len sebaľútosť. Žiadne iné oporné body tu na mňa nečakajú. Hovorí sa, že trpezlivosť ruže prináša, ale mne tá trpezlivosť dochádza.

Hnevám sa na svoje pľúca. Zradili ma. Mohli to ešte niekoľko mesiacov vydržať. Alebo aj rokov. Asi som sa o nich nestaral príkladne. Zanedbával som svoj stav a bral ho na ľahkú váhu, takže teraz by som mal ten hnev s najväčšou pravdepodobnosťou obrátiť proti sebe. Otázne je - zabralo by to vôbec?

Dá sa nejako predísť smrti? Nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Cynik vo mne mi nahovára, že každá svieca sfúkne v istom čase a nezabráni jej v tom nik. Raz ma obišla, varovala ma, a teraz je zbytočné protestovať. Prechádzam na druhú stranu. Vari sa stretnem so svojimi blízkymi a moja existencia na zemi bude nenávratne preč.

To sú moje predpoklady. No však tá neurčitá mela v pozadí je tou záhadnou časťou, ktorej nerozumiem. Pri umieraní vládne chaos? Nepanuje tu žiadne tlmené ticho. K môjmu sluchovému aparátu doliehajú akési zvuky, ktorých identita je zahalená rúškom tajomstva.

Pípanie. Medzi všetkým zreteľne a výrazne prevláda. Čím pozornejšie sa na neho koncentrujem, tým je nepríjemnejšie a pripomína mi nemocničné prostredie. Je to len v mojej hlave? Predstavujem si, že som sa ocitol v nemocnici, aby som nemusel myslieť na to, že sa moje telo spustí v rakvy do zeme?

Stále lepšie, ako keby ma mali nechať spopolniť. Telo má ostať telom. Žiadne pozostatky v jednej malej urne. Ak ma moji rodičia za tie roky naozaj poznali, dúfam len, že mi to neurobili a venovali mi radšej miesto na cintoríne. S otrepaným pomníkom, ale s tým sa už nejako zmierim.

Značí to moje akceptovanie? Zmierenie sa s nenavrátiteľným konštatovaním smrti? To asi nie. Stále mi je ľúto, že už nebudem mať príležitosť nič zažiť. Neožením sa, nepresťahujem, nebudeme mať s Jules deti. Nič z toho sa už nestane. A to je trpké. Som z toho zistenia pomerne rozladený. Viac ako len to.

Otravné pípanie vzrastá na intenzite. Reaguje striedavými impulzmi a nachádza sa veľmi blízko mňa. Signalizuje premenlivú krivku. Nestálosť, ktorá svojimi nesúmernými pohybmi len dokazuje, že ustálenosť jediného javu je maximálnou utópiou.

Bolesť nevnímam. Som ľahký a nechávam sa unášať stavom beztiaže. Nachádzam sa všade a nikde. Akoby som sa nafúkol do obrovského balónu, ktorým prekrývam celú našu matičku Zem. Nikdy som neplával, ale je to ako ležať na rovnej hladine so zatvorenými očami a plaviť sa prúdom súmerného toku vody.

Prichádzam o dušu? Stávam sa ľahším kvôli tomu, že strácam svojho ducha? Tento príjemný stav je kamufláž. Navodí mi príjemné a harmonické pocity, len aby ma o malú chvíľu mohol pripraviť o všetky moje pozemské spomienky. Zabudnem na to, kým som. Nespomeniem si na svoju rodinu. Vyšumí mi Jules z hlavy?

Zaraz s tým začínam bojovať. Odtrhnem sa od tej pohodovej vlny a zápasím s prevteleným manipulátorom. Nenechám sa vtiahnuť do jeho psychologických hier. Obávam sa však, že je v prevahe. Pozná ma najlepšie a siaha na tie správne miesta. Reinkarnujem sa do tela niekoho druhého? Strácam svoju osobnosť. Ale čo je najstrašnejšie - strácam Jules.

Keď som sa pýtal na jej stav, ešte žila. Umrela krátko pred príchodom svojho otca. Bola nažive počas toho, ako ju sem privážali. Jej smrť bola rýchla, nenapraviteľná a úplne zbytočná, keby som šiel za ňou a nenechal ju potulovať sa po uliciach nášho miesta samučičkú ako prst.

Položili mu tú otázku, o ktorej som sa neodvážil rozmýšľať. Julsin zdravotný stav bol podľa lekárových slov uspokojujúci. Kvôli tomu by mohla byť vhodným darcom orgánov. Vysvetlil mu, že to rozoberá iba z etického hľadiska, nakoľko darcom orgánov sa stáva automaticky každý mŕtvy človek, ktorý pred svojou smrťou nepodpísal legitímny nesúhlas o darcovstve.

Vysvetľoval nám aj ďalšie odborné termíny, ktorým som nerozumel, a na malú chvíľu mi vnukli nádej, že azdaže možno stále žije a preberie sa. Siahli po akejsi nútenej ventilácii a cirkulácii, aby sa orgány okysličili a zabránilo sa tak ich zničeniu kvôli vybratiu potrebných orgánov.

Je hrozné takto o tom hovoriť. Vyberú ich z nej a vložia do tela niekoho druhého. Ona sama pritom už nežije a nikto jej nepomôže. Príčiny jej smrti vyšetrujú. Predvolali chlapa, ktorému motorka patrí, ale nič konkrétne zatiaľ nevieme.

Stalo sa to pred dvomi dňami. Pomáham jej otcovi s vybavovaním pohrebu, ktorý je absolútne na dne. Zničilo ho to. A mňa tiež. Nedokážem sa ani poriadne tešiť z toho, že Matúš dnes dostane nové pľúca. Pri nečakaných smrtiach je to náročné. Pri ľuďoch, ktorí neboli chorí, ale umreli z minúty na minútu, je proste náročnejšie to prekonať.

Za tento rok som stratil dvoch ľudí. Ani mi nenapadlo, že moja mama aj Jules umreli na krvácanie do mozgu. Zrejme je pravda, čo sa zvykne vravieť o srdci. Je silnejšie ako mozog. Aj keď má vôľu biť, mozog to vzdáva pomerne ľahko.

Dal som si niektoré veci do súvislostí a prišiel som na to, že Matúš dnes dostane jej pľúca. Neviem, ako sa mám ohľadom toho cítiť. Na jednu stranu som šťastný, že môj najlepší kamarát bude zachránený, no na stranu druhú si premietnem udalosti, ktoré prispejú k jeho záchrane. Nedokážem si predstaviť, ako ohľadom tejto veci zareaguje on.

Som si istý, že by to takto nechcel. Miloval Juls nadovšetko a nikdy by si neprial, aby bola ona jeho záchranou. Asi by nebolo správne povedať mu o svojich domnienkach. Aj tak to nemám ničím podložené a ani overené. Nemusí to byť pravda. Je možné, že dostane pľúca od nejakého iného darcu.

„Danko, nemusíš tu s nami byť. Určite si unavený. Keď budeme vedieť niečo nové, zavoláme ti," ozve sa Lýdia a položí mi ruku na plece. Dojme ma jej starostlivosť a potrasiem hlavou. Ja sa mám zo všetkých čo najmenej sťažovať. Juls umrela a Matúš o svoj život bojuje. Keď si pomyslím na svoje povrchné starosti s mamou a otcom ožranom, snáď sa za seba aj hanbím. Ich problémy boli zďaleka komplikovanejšie. Nanútil som sa k nim a nebol pre nich dostatočnou morálnou oporou.

„Nie, ostanem tu."

„Dano, Lia naozaj umrela? Ani sme sa nerozlúčili. Matúšovi to zlomí srdce," prihovorí sa ku mne zronená Bea, ktorej len teraz začína dochádzať, čo sa v posledných dňoch udialo. Prečo musím byť poslom zlých správ? Nechcem hovoriť o jej smrti. Ničí ma, že na ňu spomíname v minulom čase. Trýznim sa myšlienkami, či to bola iba nešťastná náhoda alebo si ublížila úmyselne.

Nikdy si na tú motorku nemala sadať, Juls. Pomohol by som ti. Prisahám, že by som robil všetko, čo by bolo v mojich silách, aby som ti pomohol.

„Bea, ona mala autonehodu. Zajtra má pohreb," vyslovím trpko a zatínam sánky.

„Ja tomu neverím. Ona nemôže byť predsa mŕtva. S Matúšom sa milovali. Ja nechcem, aby bola mŕtva," rozplače sa a jej otec ju berie do náručia. Nie je dospelá. Nemala by čeliť toľkému žiaľu. Žiadne dieťa by si nemalo prechádzať toľkým smútkom.

„Prepáč," ospravedlním sa, pretože ma ovalí ťažoba viny. Mohol som tomuto predísť. Matúš tu nebol, za Juls som niesol zodpovednosť a zradil som jeho dôveru.

Tento nemocničný vzduch ma dusí. Všade na vás hľadia zarmútené tváre, strachujúce sa o svojich blízkych, ktorí za týmito dverami bojujú zubami nechtami o svoje životy. Potrebujem sa dostať na čerstvý vzduch. I keď aj ten sa preceňuje. Zaženiem svoju pochmúrnu náladu tým, kvôli čomu došlo k nášmu prvému stretnutiu.

Bežím schodmi a nepozerám sa pod nohy. Steny chodieb sú stiesnené a nedávajú mi slobodného nádychu. Operácia trvá už skoro tri hodiny. Nikto nevyšiel, aby nám dal predbežné informácie. Tá transplantácia je jeho jediná nádej. Len nasledujúce dni ukážu, či pre neho budú nové pľúca skutočne znamenať záchranu.

Zastanem si obďaleč, pohmatom lovím vo vrecku ušúľaného džointa a zapaľovač. S rozochvenými rukami si biely filter strčím medzi pery a priložím zapálený oheň k jeho koncu. Vtiahnem do seba dym zo zeleného listu a pritváram očné viečka. Som si splne vedomý nesprávnosti svojho konania. Lenže som na pokraji zúfalstva.

Všetko sa zrútilo. Už nič nebude také, ako bývalo. Matúša aj mňa jej smrť poznačí s trvalými následkami. Prišli sme o svojho tretieho člena. Nebudeme kompletní. Náš tím fungoval len vďaka tomu, že sme v ňom boli traja. A teraz som sám. Bez akýchkoľvek záruk týkajúcich sa vydarenia transplantácie. Posledné dni ma naučili, že je neľahké ostávať pozitívny a mať vieru v to, že veci do seba nakoniec zapadnú a obrátia sa na dobré.

„Naozaj si myslíš, že ti ten džoint pomôže?" začujem za sebou povedomý dievčenský hlas, ktorý sa náramne podobá tomu melancholickému patriacemu Juls. Otvorím oči a pozriem sa na osobu, ktorá stojí za mnou. Párkrát si pretriem oči, pretože sa mi nechce veriť, že ju pred sebou skutočne vidím.

Má oblečenú svoju zelenú bundu a čierne ťažké čižmy. Je živá. Z mäsa a kostí. A stojí predo mnou. „Si to fakticky ty? Juls, ty žiješ?" vykríknem nadšením a pritiahnem si ju do náručia, aj keď viem, že na objatie sme my dvaja príliš neboli.

„Vyzerám ako niekto iný?" odpovie mi sarkastickou otázkou a ja sa pôžitkársky zasmejem. Telo mi zalieva neopísateľné teplo. Po mrazoch sa konečne vyčasilo a svitá na lepšie časy.

„Bál som sa, že si umrela. Kde si bola? Prečo si nás takto vystrašila?"

„Celý čas som tu. O čom to hovoríš? Si si istý, že si v poriadku?"

„Nie, ty si zmizla. Ja som ti volal, ale nedvíhala si, a potom ťa priviezli do nemocnice a oznámili nám, že si mala nehodu," presviedčam ju.

„Nehodu? Akú nehodu? To je nezmysel. Nepohla som sa z miesta. Matúš leží v tejto nemocnici a my dvaja sme boli pri ňom."

„Juls, ty si nepamätáš? Doktor nám povedal, že si dostala krvácanie do mozgu. Zajtra máš pohreb."

„Čože?" neveriacky vysloví a stráca sa. V jednom momente stála vedľa mňa a v tej druhej sa pomaličky rozplývala do ovzdušia so zmäteným a vystrašeným pohľadom. Zahodím cigaretu a krútim sa okolo seba.

„Juls, no tak! Kde si zase zmizla? Vráť sa, prosím! Juls!" kričím a točím sa, ale fakticky sa niekam vyparila. Rozprávali sme sa! Počul som jej hlas. Patril jej. Bola to ona.

„Daniel, čo sa deje? Upokoj sa a dýchaj!" nakáže mi ďalší ženský hlas. Prezriem si ju. Rusovlasá Val. Je skutočná?

Chytím sa jej tváre a stisnem ju za líce. „Au, zbláznil si sa! Čo ma štípeš?" Capne ma po ruke a prevráti očami, čím mi dáva najavo, že ona nie je vymyslená. Otázne je ale, či Juls bola vymyslená, a prečo pôsobila konverzácia tak reálne?

„Videl som Juls," priznám sa jej skľúčene.

„Zlatko, tvoja kamarátka umrela. Nevidel si ju, to tá tráva ju videla." Trkne smerom k zapálenej cigarete pohodenej na zemi a silno ma objíme. Cítim sa ako malý chlapec, ktorý sa potrebuje ukryť za objatie. Strašne ma jej smrť bolí. Akoby ma až teraz zasiahol premlčaný smútok aj zo smrti mojej matky. Obe sú mŕtve a sú preč.