Stojím v nemocničnej chodbe na prízemí, vyvolávam Jules a vtom sa cez predné dvere prehrnú sanitári v obrovskom frmole. Začujem ich za svojím chrbtom, majú dosť naponáhlo a s telom na nosidlách majú namierené k širokým dverám výťahu. Zbystrím pozornosť a niečo mi nahovára, aby som sa na toho človeka preváženého do výťahu lepšie pozrel.

Z reproduktoru sa ozýva číslo, ktoré voláte, je momentálne nedostupné. Svoj mobil držím stále silno pri svojom uchu, aj keď teraz mám už stopercentnú istotu, že človek, ktorému sa pokúšam márne dovolať, mi môj hovor nezdvihne.

Zatočí sa mi hlava a neverím tomu, čo som práve videl. Juls. To ona je tým človekom, ktorého zachraňovali a priniesli za pochodu výstražného majáku do tejto nemocnice. Nie. To nemôže byť pravda. Akiste som len zle videl.

Konám impulzívne a bezhlavo sa rozbehnem k záchranárom, ktorí si medzi sebou niečo hovoria. Samé lekárske pojmy, ktoré sú dosť hlasité na to, aby mi v hlave spôsobili ďalší zmätok. Som vykoľajený a neuvedomujem si, čo robím. Preto ani nereagujem na varovania z ich strany, a nahýnam sa hlavou k tomu bezvládnemu telu, ktoré patrí mojej najlepšej kamarátke.

„Čo sa jej stalo? Počujete ma? Odpovedzte mi!" skríknem po nich a ľudia čakajúci na príjem sa po mojom hlase zborovo otáčajú ku mne, všetky oči sa upriamujú na mňa.

„Nechajte nás robiť si našu prácu. Žiadne informácie vám podať nesmiem," odvetí mi jeden z nich, ani sám neviem, ktorý z nich to je, a dvere sa predo mnou zatvárajú.

Ovládne ma neopísateľná frustrácia. Upaľujem schodmi bez toho, že by som mal najmenšie tušenie o tom, kam ju prevážajú. Čo sa jej mohlo stať? Budú ju operovať? Mala poranenú hlavu. Rozbité čelo, ale okrem toho vyzerala byť celkom v poriadku. Nechal som ju na to samu.

V čase Matúšovej neprítomnosti som mal na Júliu dozerať ja. Zaviazal som sa sľubom. Oklamal som ho a zradil jeho dôveru. Ako sa mu teraz pozriem do očí? A vôbec - ako sa pozriem do očí jej? Nedokážem si vysvetliť, čo sa mohlo stať. Opäť sa o to pokúsila?

Nikdy som si nepripustil k telu jej pokus o samovraždu. Ani som sa neodvážil rozoberať to detailnejšie, pretože som za prvé - nemal ani poňatia o tom, akým spôsobom by sa taká konverzácia mala začať, a po druhé - zrejme som bol priveľký zbabelec na to, aby som ju počúval hovoriť o jej samovražedných sklonoch. Predpokladal som, že to urobila iba zo zúfalosti. Nikdy by mi nenapadlo, že by si fakticky mohla želať umrieť.

Som zadychčaný a dezorientovaný. Táto nemocnica má mnoho poschodí a nie je mi jasné, na ktoré z nich bola Juls prevezená. Nie som rodina. Nikto mi nepodá informácie. Zbláznim sa z toho. Potrebujem vedieť, čo s ňou je. Musím počuť, že je v poriadku.

Dnes sme takmer prišli o Matúša. Podarilo sa im obnoviť jeho životné funkcie, ale pravdou ostáva, že on umiera. Umelo ho udržiavajú pri živote. Transplantácia pľúc je nevyhnutná. Po jeho resuscitácii k nám vyšiel von na chodbu doktor a bez štipky súcitu nám šplechol do tváre, že mu ostáva už len niekoľko dní.

Ako stratená duša pobehujem bezvýsledne po chodbách a strácam trpezlivosť. Toto nikam nespeje. Musím sa vrátiť na recepciu a získať informácie od recepčnej, ktorej už museli nahlásiť jej príchod. Kvôli kontaktovaniu jej blízkych by mala vedieť, kde presne sa nachádza.

Vkladám svoju úplnú nádej do tej ženy a o zlomkrky sa ponáhľam naspäť dole. Pridŕžam sa zábradlia a cítim, ako mám celý chrbát mokrý od potu. Košeľa sa mi naň lepí a hrdlo mám vyschnuté. Páli ma a každé jedno prehĺtanie ma bolí ako pri poriadne hnisavej angíne. Moje srdce je akoby vo zveráku. Každým nadchádzajúcim krokom niekto tesnejšie priťahuje až na samotný doraz.

„Dobrý večer. Chcel by som sa informovať ohľadom stavu jednej pacientky, ktorá sem bola pred malou chvíľou dovezená," odkašlem si a prehovorím na nezaujaté mladé dievča s okuliarmi, ktoré sa na mňa ani nepozrie, a aj naďalej hľadí uprene do obrazovky svojho počítača, ktorá je mimo môjho zorného uhlu.

„Dobrý večer. Ste niekto z rodiny?" odsekne znudene, ako keby sa ani nejednalo o ľudský život, ale o nejakú bežnú formalitu. Uvedomujem si, že pre ňu je to tiež len práca a nemôže do toho montovať osobný prístup. Opakujem si, že ona nie je terčom mojej frustrácie a nemôže ani za ten strach, ktorý ma ide zadusiť.

„Sme najlepší kamaráti. Videl som, ako ju prevážali, ale neviem, na aké poschodie mali namierené. Prosím vás, povedzte mi, čo sa jej stalo," úpenlivo ju prosím a prisahám, bol by som schopný kľaknúť si pred ňou hoc aj na kolená, len aby mi podala správy o jej stave.

„Och, jasné," povie a pritom konečne odtrhne zrak od obrazovky, v hlave akoby jej zasvietila žiarovka. „Pred malou chvíľou ste tu narobili scénu. Ospravedlňujem sa, ale nič vám povedať nemôžem. Sú to súkromné informácie."

„Ale ja ju poznám. Hľadal som ju, pretože zmizla a bojím sa o ňu."

„Ste niekto z rodiny?"

„Nie."

„Tak potom je mi ľúto, ale nič vám povedať nemôžem," zamietne moju žiadosť automaticky a s neoblomným postojom sa vracia naspäť k svojej práci. Odpije si z plastovej fľaše, šupne si do úst mentolky v priehradke medzi pohodenými papiermi, a ďalej si ma nevšíma. Je jej fuk, ako nafigu sa práve cítim.

Odkráčam k stoličke a unavene sa na ňu zvalím. Je to vôbec možné? Dvaja moji najlepší kamaráti, a keď si to tak vezmeme, dvaja moji jediní kamaráti s výnimkou Val, ležia v tejto nemocnici a bojujú v nej o život, zatiaľ čo ja sa tu premávam ako nejaká mátoha a nedokážem podať pomocnú ruku ani jednému z nich.

Ako kamarát nestojím za nič. Oni tu pre mňa boli. Podržali ma, keď mi bolo najhoršie a dostali ma z toho. Prečo teraz ja nemám tú schopnosť urobiť pre nich to isté? Juls bola niekde tam vonku sama, opustená, vystrašená a smutná. Zbabral som to.

Ubehne kopa času. Alebo to možno ani nie je tak dlho, len ja mám asi skreslený pohľad na vec. Sledujem, ako z dverí vychádzajú a odchádzajú ľudia s rôznymi výrazmi. Poniektorí namrzene, rozčúlene, ale naopak nájdu sa aj takí, ktorí sú veselí a usmievajú sa. Tá skupina prevažne pozostáva z detí. S previazanou rukou či nohou odchádzajú v sprievode svojich rodičov.

Rozmýšľam, čo robiť, keď sa vtom strhnem zo svojho bdenia na povedomý mužský hlas. Je to jej otec. Je jej jediný blízky. Museli ho kontaktovať! Vyskočím smelo na rovné nohy a prichádzam presne v čase, keď mu oznamuje prvé správy.

„Pane, najlepšie bude, ak zájdete za lekárom na tretie poschodie. Oznámim mu, že ste už tu," povie zmierlivo a v porovnaní s prístupom, ktorý venovala mne, vyznie táto jej náhla zhovievavosť nesmierne čudne.

„Volali ste mi, aby som sem rýchlo dobehol, a nič ste mi nepovedali. Týka sa to mojej dcéry, tak konečne hovorte!" neovládne sa a tresne päsťou po jej pulte. Recepčná s okuliarmi sa bojazlivo strhne a neopováži sa mu pozrieť do očí. Zvláštne, týmto krokom mi pripomenul môjho otca. Veci sa mu najlepšie riešili hrubou silou.

„Pán Lendvorský, pôjdeme za tým doktorom a dozvieme sa to," prihovorím sa mu s cieľom zachrániť situáciu, čiastočne aj kvôli tomu, aby som pomohol tejto neochotnej recepčnej, ktorá mňa samotného pred zhruba hodinou rozčúlila.

Neveriacky sa ku mne otočí a vyjavene na mňa niekoľko sekúnd civie. „Ty? Čo tu, dopekla, hľadáš? Nevravel som ti, aby si dal mojej dcére pokoj?!" zaženie sa po mne rukou, potom sa však rýchlo uvedomí, a stiahne ma za lakeť na tichšie miesto, kde nie sme ostatným ľuďom až tak na očiach.

„Videl som, keď ju sem privážali, ale mne nechceli nič povedať. A na vás číslo nemám, nevedel som proste, čo mám robiť," zdôverím sa mu a uznávam, že som sa v tejto chvíli mohol zachovať správnejšie. Namiesto toho vysedávania som mal skočiť k ním domov a povedať mu, čo sa stalo. Netušil som však, či by to tak chcela.

„Nezmysel! Moja dcéra ešte pred malou chvíľou bola u mňa doma. Rozprávali sme sa, vysvetlili si niektoré veci, a ona súhlasila, že sa so mnou začne znovu stretávať. To nie je pravda," odhaľuje predo mnou svoju zraniteľnosť a zdráha sa uveriť mojim slovám. Takže odtiaľto ušla kvôli tomu, aby mohla navštíviť svojho otca?

„Naozaj je to tak. Prisahám vám, že som ju videl," presviedčam ho, hoci nerád, o jej prevezení. Spozorujem na jeho tvári vystrašený výraz. Podobný tomu, ktorý som zazrel aj v tvárach Matúšových rodičov. Verím tomu, že svoju dcéru miluje. Zachoval sa k nej nespravodlivo, ale nepochybujem o tom, že je pre neho dôležitá.

„A ty to odkiaľ vieš? Ako je možné, že si tu? Bol si s ňou? Čo sa jej stalo?"

„V tejto nemocnici leží aj Matúš. Boli sme tu s ním obaja, kým Juls nezmizla, a odvtedy sa jej neviem dovolať..."

„Bola so mnou. Prišla k nám domov a rozprávali sme sa. Nerozumiem, čo sa udialo," prevláda v ňom rovnaké zmätenie.

„Poďme za tým lekárom. Budeme o niečo múdrejší. Pôjdeme za ňou a budeme stáť pri nej. Vaša dcéra je úžasný človek, potrebuje podporu. Ak nás za ňou pustia, nebuďte na ňu naštvaný. Nech sa stalo čokoľvek, určite nám to vysvetlí," požiadam ho o zachovanie chladnej hlavy, pretože to posledné, čo Juls aktuálne potrebuje, je počuť výčitky svojho otca.

„Želám si len, aby bola v poriadku. Prečo nás tak naťahujú? Tá hlúpa recepčná mohla rovno povedať, ako na tom je," hovorí nalomene a z jeho hlasu sa stráca tá ráznosť, s akou sem prišiel a dožadoval sa informácií o stave svojej dcéry. Ku sklonku dňa je z neho len chlap, ktorý umiera strachom o svoju jedinú dcéru.

„Bude v poriadku. Juls je silná. Zvládne to," povzbudzujem ho slovami, ktoré som posledných pár dní využíval aj pri Matúšovi. Živím v sebe nádej. Odmietam pomýšľať hneď na to najhoršie. Byť pesimistický teraz ničomu nepomôže.

Súhlasne prikývne hlavou, hodí jeden pohľad k recepčnej, ktorá sa venuje páru s tehotnou manželkou, ktorej pôrod je pravdepodobne na spadnutie. Fučí, drží si brucho a vyzerá, že je krátko pred infarktom. Muž pri nej postáva s taškami v rukách a dohaduje za ňu veci, pretože z nej okrem vzdychov nevychádzajú žiadne slová. Všimnem si, že je oblečená v pyžame, čiže na pôrod zrejme ešte neboli pripravení.

Ideme sami dvaja výťahom, no neprehovoríme spolu ani pol slova. Na rozprávanie sme asi obaja až priveľmi napätí a rozrušení. Jazda netrvá dlho. A na moje prekvapenie, lekár vychádza z dverí, ktoré sú pre druhých prísne zatvorené, a zdá sa, že kráča smerom k nám, ako keby presne vedel, o koho sa jedná.

„Rodina Júlie Lendvorskej?" opýta sa pre istotu, stiahne si z úst sterilné rúško, a jeho výraz je neutrálny, čiže fakticky nedokážem posúdiť, či sa z jeho strany jedná o dobré alebo zlé správy.

„Som jej otec," vysloví a sťažka prehltne. Sledujem, ako zatína päste pri tele.

„Sadnite si, prosím," navrhne a mňa ovalí studený pot. Zlá predtucha mi nedovoľuje uvažovať racionálne. Na povrch sa derú tmavé a ponuré myšlienky.

„Povedzte mi, čo sa stalo s mojou dcérou? Chcem ju okamžite vidieť!"

„Vaša dcéra mala nehodu na motorke."

„Čože? Júlia nikdy nejazdila na motorke," neverím jeho tvrdeniam.

„Nevieme presne, ako k nehode došlo, motorka bola pohodená niekoľko metrov od nej, a ona zrejme stratila rovnováhu. Rútila sa rýchlym tempom, je možné, že nezvládla riadenie, aktuálne to rieši polícia. Naši záchranári robili všetko, čo bolo v ich silách. Žiaľ, musím vám oznámiť, že vaša dcéra mala rozsiahle poranenia hlavy. Myslíme si, že jej smrť spôsobilo krvácanie do mozgu, ale presnú príčinu smrti sa dozvieme až po vykonaní pitvy. Je mi to ľúto," oznámi nám najhoršie správy, ktoré sme z jeho úst v tento dnešný deň mohli počuť, a mne to stále nepripadá reálne.

Klesnem na stoličku. Svet sa zastavil. Počuť v ňom len moje srdce, ktoré vynecháva pravidelne údery. Nemôže to byť takéto jednoduché. Predsa nie je reálne, že človek je v jednom okamihu tu a v tom druhom sa dozvedáme o jeho smrti. Ako sa to stalo? Je mŕtva. Vysvetlenia sa už nikdy nedočkáme. Už nikdy Juls neuvidím.

Život je sviňa. Takto to nemalo dopadnúť. Je po všetkom.