„Julka, vrátila si sa domov! Pochopila si, že tvoje miesto je pri mne!" víta ma nadšený otec, keď si bez slov sadnem na gauč v obývačke. Kedysi to býval môj domov. Zvláštne, že si pripadám ako na území nepriateľa.

Nohy ma sem zaviedli. Zaklopala som a počkala, či mi príde otvoriť. Nevedela som, či je v práci, ale musela som to skúsiť. Nie že by som ho chcela vidieť, ale konfrontovať ho bolo akosi po tom celom nutné. „Nikam som sa nevrátila. Prišla som, aby som sa ťa na niečo opýtala," odpoviem mu chladne a pritom sa na neho ani nepozriem. Klesne dolu na kreslo a naťahuje sa po mne rukou, avšak ja sa okamžite odtiahnem.

„Ty si na mňa nahnevaná? Ako sa to ku mne správaš?"

„Presne tak, ako si sa správal ty ku mne. Bavilo ťa robiť zo mňa blázna? Nezáležalo ti na tom, ako sa cítim. Bolo ti to úplne fuk. Podstatné pre teba bolo jedine, aby si ma mal pod kontrolou a mohol ma ovládať. Ty jediný si mi ostal. Nikdy som sa nepokúšala spochybňovať tvoje rodičovské metódy, pretože som na to nemala dôvod. Nič iné som okrem týchto stien nepoznala. Nemala som sa od koho dozvedieť, že tvoja láska vôbec nie je taká bezpodmienečná, ako si mi to neustále nahováral," ohradím sa útočne a hovorím priamo od srdca prvé veci, ktoré mi prídu na um. Zadržiavala som ich v sebe takú dlhú dobu, že som si vymyslela terapeutické sedenia. A ešte ani počas tých som k sebe nebola stopercentne úprimná.

„Čo mi to tu vykladáš? Choď si ľahnúť, si zjavne rozrušená a nemáš tušenie, o čom rozprávaš," nenechá sa odradiť a opäť ma umlčuje. Na tieto útlmy som zvyknutá. Mám s nimi bohaté skúsenosti. V minulosti by som sa neodvážila odpapuľovať mu a poslúchla ho na slovo. Teraz sa len tak ľahko nevzdám.

„Nie, s tým je rázny koniec. Už nikdy nebudem počúvať, čo mi prikazuješ, počuješ ma?!" skríknem po ňom a postavím sa takou silou, že prevrhnem pohár položený na kraji stola. Tekutina v ňom sa rozleje po celej podlahe a sklo z neho dopadá malými úlomkami všade možne na povrch koberca. „Prečo si mi nahovoril, že nepotrebujem psychologičku? Keď som prišla domov a povedala ti, že doktorka Ďžavorníková odchádza na materskú a už k nej nebudem môcť ďalej chodiť, povedal si, že pre mňa bola aj tak zbytočná a nechal si ma trápiť. Tvoja prehnaná starostlivosť mi ubližovala, to práve ty si mi v ničom nepomáhal! Potrebovala som niekoho na vyrozprávanie. Niekoho, kto by ma naviedol správnym smerom a pomohol mi prekonať ten traumatický deň, kedy som ju videla na vlastné oči umrieť. Vážne si to nevidel? Prečo?" nervózne sa vypytujem a prechádzam sa od okna k dverám. On sedí so zvesenými plecami a tvári sa nedotklivo.

„Tá tvoja psychologička ťa balamutila. Aj tvoja mama sprvu k jednej chodila a pozri, kam ju to dostalo."

„Mama chodila k psychologičke?" zarazená nestihnem vychádzať z údivu, pretože toto je vskutku nová informácia, o ktorej mi nepovedala ani ona sama, keď ešte žila.

„Chodila, ale narobilo jej to v hlave poriadny galimatiáš. Uzavrela sa a vkuse si niečo zapisovala. Potom zistila, že je s tebou tehotná, a zaraz z nej bol niekto druhý. Oplývala šťastím a veselou náladou. Vyspevovala si, venovala sa domácim prácam. Odchod z práce jej pomohol. Po pár rokoch však prišlo znovu obdobie smútku. Ty si nastúpila do škôlky a s ňou to šlo dolu z kopca."

„Keď si videl, že je na tom horšie, prečo si nič neurobil?"

„A čo som asi tak mal urobiť, Julka? Mali sme na krku hypotéku, iba jeden príjem, a ty si rástla. Nemal som čas zapodievať sa kolísavými hormónmi tvojej matky a striedaním jej nálad."

„Počuješ sa, čo hovoríš? Neboli to hormóny, mama bola chorá a zúfalo potrebovala pomoc! Finančne si sa o nás vždy staral, ale niekedy sme chceli, aby si tu pre nás bol aj z opačnej strany. Pri mne si aspoň mohol napraviť svoje chyby, ale história sa opakovala. Tri roky žijem v domnienke, že mi s mojimi psychickými strasťami niekto pomáha. Ale nie je to tak. Tou oporou som si bola sama."

„Julka, žiadnu psychologičku naozaj nepotrebuješ. Vráť sa domov a spolu to vyriešime. Ten chlapec pre teba nie je dobrý. Štve ťa proti mne..."

„Matúš umiera. Neopováž sa o ňom hovoriť! Urobil pre mňa viac, než si kedykoľvek urobil ty. Už s tebou nechcem bývať. Prišla som ti iba povedať, že ti odpúšťam. Nesmiem ťa viniť za to, že som sa stránila vidieť veci také, aké sú."

„Teba a tvoju mamu som miloval. Urobil by som pre vás všetko na svete."

„A keby si mohol urobiť veci inak, spravil by si to?"

„Čo tým myslíš, Julka?"

„Nikdy som sa ťa na to neopýtala priamočiaro, ale máš dojem, že mamina smrť je moja chyba? Raz si sa tak vyjadril. Keby som nestála pri nej a reagovala rýchlejšie, mohla som privolať pomoc."

„Čas jej smrti skonštatovali ďaleko pred tvojím príchodom domov, Julka. Aj keby si zavolala pomoc, už jej nebolo pomoci. Po tvojom návrate zo školy už tvoja mama nežila," odvetí mi a odhaľuje tak jednu z najväčších záhad, ktorá ma roky desila. Nikdy som nenabrala dostatok odvahy na opýtanie sa tej otázky. Visela vo vzduchu, ale bola priveľmi ťažká na položenie.

„Ďakujem," vyjde zo mňa slovko vďaky. Súvisí so všetkým. Dal mi odpoveď, ktorú som si priala počuť. No zároveň ďakujem aj za to, že som sa odvážila vysloviť ju nahlas a pred ním.

„Neodchádzaj, prosím. Posnažím sa zlepšiť. Bol som naučený mať ťa pod drobnohľadom. V nemocnici mi ťa tvoja mama podala do rúk zabalenú v perinke a pritom si pôsobila len ako spiaca bábika. Bál som sa, že ťa rozpučím, držal som ťa tak opatrne. Ty si bola miniatúrna a ja som mal dojem, že ak s tebou nebudem zaobchádzať ako s krehkým porcelánom, rozsypeš sa mi. To bola moja prvá spomienka s tebou. Ty si rástla, ale v mojich očiach si bola neustále tým drobným a nežným novorodeniatkom, Julka. Bál som sa, že ak ťa neochránim, budem za to pykať celý život," zveruje sa mi a ja v ňom po nekonečných dňoch zazriem opäť chlapa, ktorý uplynulých päť rokov znamenal pre mňa celý svet. Láska je komplikovaný pojem. Každý z nás ju vyjadruje rôznymi impulzmi a pristupuje odlišne.

„Ja ťa mám rada, oci. Len si prajem, aby niektoré veci dopadli inak."

„Dovoľ mi byť pre teba lepším otcom. Nezavrhni ma kompletne, Julka. Tieto týždne bez teba ma naučili, že samota je desivá vec. Ponúka ti nespočetné množstvo času na premýšľanie."

„Teraz musím odísť, ale zavolám ti. Mohli by sme pokračovať v našich prechádzkach."

„To by som veľmi rád, Julka. Mrzí ma to. Odpusť mi, prosím ťa."

„Odpúšťam ti. Mám ťa rada, oci," zopakujem ešte raz a priblížim sa k nemu. Omotám si ruky okolo jeho krku a on ma pevnejšie objíme. Je to akási forma rozhrešenia. Vidím, že mu je ľúto, ako sa zachoval. Nič viac žiadam nemôžem.

Jeho ospravedlnenie mi je dôkazom, že to z jeho strany nebolo schválne. Považoval to za chránenie. Ja som sa tiež neozvala. Ticho som sa podriaďovala. Človek sa nikdy neospravedlní, ak si nemyslí, že urobil niečo zle. Aspoň v to dúfam. V ľuďoch sa nevyznám a môj odhad je pomerne otupený.

Pobozkám ho na líce a vytratím sa za dvermi nášho bytu. Necháva ma odísť a to je dobrý znak toho, že svoje slová myslel vážne. Som dospelá a mám právo rozhodovať sa sama za seba. Prišla som si sem pre vysvetlenia. Vzťah s otcom som z nejakého dôvodu musela urovnať. Nechcem žiadne nedoriešené kapitoly. Jednou ranou dve zabité muchy.

Túlam sa nočnými ulicami bez jasného cieľu. Do nemocnice sa nevrátim. Človek, ktorého milujem, prichádzal o svoj život, a ja som tam prosto stála. Prečo to musí byť takéto? Načo žijeme, keď aj tak musíme umrieť? Prežiť tých, čo milujeme a oplákavať ich smrť. Tvrdiť, že na nich nikdy nezabudneme, ale aj napriek tomu zabudnúť.

Aký zmysel má život? Aký zmysel má ten môj život? Narodila som sa kvôli tomu, aby som trpela. Niekto proste nemá záruku šťastných koncov. Je mu predurčené trápiť sa a bojovať dennodenne z posledných síl. A kvôli čomu vlastne? Aby na druhý deň ráno vstal a vzbudil sa s pocitom, že jeho milovaný už nie je pri ňom?

Mám kľúče od ich bytu. Za posledné mesiace sa ten byt stával aj mojím domovom. Teraz sa do neho vrátim s pocitom, že je prázdny a bez neho. Neľutujem, že som sa do neho zamilovala. Prajem si však prežiť s ním viac času. Zistiť, ako by vyzeralo naše hľadanie správneho bytu, sťahovanie a posúvanie sa na ďalšie úrovne.

Otvorím dvere, vyzujem sa a svetlo nechávam zhasnuté. Byt je ponorený do absolútneho ticha. Hrobové ticho je prerušované len mojou chôdzou a letmým opretím sa o kuchynskú linku. Zo závesnej skrinky si vytiahnem pohár a napustím si doň po okraj studenej vody. Vylejem ju do seba na jeden dúšok. Ako by som nepila už celé roky.

Položím prázdny pohár na drez a priamym krokom zachádzam do svojej dočasnej izby. Bea mi ju vďačne prepožičala. Keby som na týchto ľudí narazila skôr, možno by bolo všetko inak. Predovšetkým som šťastná, že mám vôbec možnosť ich poznať.

Kľuknem si na zem k radiátoru, otvorím si svoj čierny denník a listujem zapísanými stranami. Obracala som sa k nemu a spovedala sa mu so svojimi bôľmi. Nanešťastie, žiadna odozva z jeho strany neprichádzala. Je načase uložiť ho k spánku. Napísať do neho posledný raz. Všetko sa raz musí skončiť. Na tomto svete je istá len jedna vec. Nič netrvá večne.

Sústreďujem sa na svoje písanie a prázdna strana s linajkami sa pomaličky zapĺňa mojimi myšlienkami. So slovami mi to nejde, hovorenie nie je skrátka moja šálka kávy, ale v písaní som pomerne dobrá. Ktovie, azdaže som sa v tom mohla uchytiť. To sa už zdá sa nikdy nedozvieme.

Keď dopíšem, zaklapnem čierny denník, prejdem do kuchyne a položím ho na stôl. Môj duševný majetok oficiálne prenechávam do rúk rodiny Cehlárikovej. Sú to moje myšlienky. Ja ich viac nepotrebujem. Celý čas ma štvalo, že ich mám vo svojej hlave neúrekom. Namiesto toho, aby som ich potlačila, spísala som si ich na papier.

Atrament permanentne vpitý do papiera. Po čase vybledne. Ale zanechá za sebou stopy, ktoré znamenajú, že človek, ktorý používal ten atrament, kedysi skutočne existoval. Tie myšlienky sú dôkazom môjho jestvovania na tejto zemi. I keď som si častokrát pripadala mŕtvo, tento denník je nepopierateľným faktom toho, že som nažive.

Skontrolujem si mobil. Niekoľko správ od Daniela. Pozitívnych. Matúša sa doktorom podarilo oživiť. Je v kritickom stave, ale i on naďalej dýcha a žije. Veľmi sa z toho teším.

Neodpíšem mu. Kľúče zanechám na stole spolu s denníkom, obujem sa a vykročím do chladivej tmavej noci. Nohy ma vedú samé od seba. Z diaľky počuť hlasný smiech a drnčanie motorov. Zraz motorkárov, ktorí stihli čo to popiť.

„Kamže, kamže? Nebodaj si nám zablúdila?" prihovorí sa mi hlas s chrapľavým hlasom, ktorého si podľa tváre nedokážem nikam zaradiť, ale jeho chrapľák mi znie povedomo.

„Prechádzam sa."

„Práve tu?" Nadvihne obočím a pristúpi o niekoľko krokov bližšie ku mne. Je vysoký a dá sa povedať, že aj pomerne príťažlivý.

„Začula som motorky. Myslíte, že by som sa mohla previezť?"

„To naozaj? Fakt by si sa chcela previezť?" nedôverčivo si ma prezerá a odchlipne si zo svojej sklenenej fľaši piva. Zaváňajú z neho chľasť a cigarety.

„Hej," odpoviem mu bez premýšľaní a uchopím rúčku odstavenej čiernej motorky s bielymi ornamentmi.

„Tak fajn. Vysadni," zarehoce sa a z výrazu jeho tváre usudzujem, že ma len skúša a je si istý, že z toho na poslednú chvíľu vycúvam. Ja to však nemám v úmysle.

Posadím sa na sedadlo, nakloním sa k rúčkam a nohy vyložím hore. Som stuhnutá a táto póza je neprirodzená. Vysvetľuje mi kadejaké hlúposti, spojka, brzdy a čo ja viem, čo ešte, ale ja ho nepočúvam. Som nedočkavá, a keď sa konečne rozozvučí a pohne dopredu, orientujem sa len na to, aby sa moje tempo zrýchľovalo.

„Dievča, zbláznila si sa, brzdi a spomaľ! Ona sa normálne zbláznila!" pokrikuje po mne, to som už ale dosť ďaleko na to, aby ma stihol so svojimi nohami dobehnúť. Posúvam sa dopredu v bezcieľnej jazde a zatváram oči. Strácam rovnováhu, a aj keď nič nevidím, cítim, že som blízko pádu.

Pri pohľade zhora sa ľudia zdajú malí a bezvýznamní. Ba až nepodstatní. Všetci si nesieme svoje kríže a ťarchu problémov na chrbtoch, uzemňujú nás a umárajú. Pohlcujú všetku energiu a odoberajú nám chuť žiť. O niektorých ani nevieme, čím si prechádzajú. Zvonku na nich nie je nič badať. Preto je náročné zbystriť pri nich pozornosť. Keď chcú, dokážu byť šikovnými klamármi. Zamaskujú svoj vnútorný stav, len aby nemuseli tomu druhému niečo vysvetľovať.

Mama mi vždy hovorievala: „Ži naplno, nemaj zábrany a predovšetkým nebuď nikdy svojím najväčším nepriateľom." Vtedy som jej slovám nerozumela. Bola som príliš malá, naivná a mala som nasadené prirodzené ružové okuliare dieťaťa, ktoré nevníma nič až tak senzitívne. Neberie si problémy k srdcu. Odrazí sa z každého pádu a ide ďalej. Ani padať sa nebojí. No vekom pribudne aj obozretnosť. A príde sama od seba. Až vám je za tými ružovými okuliarmi a bezstarostnosťou smutno.

Prajete si vymotať sa zo zamotaného kruhu kvôli svojim blízkym. Neprajete si vidieť ich trpieť kvôli vám. Teda idete ďalej. Aj napriek demotivácii, vyčerpanosti a predstieranom šťastí dávate životu ďalšie a ďalšie šance s úmyslom, že sa napokon zadarí a vy budete mať právo slobodne sa nadýchnuť bez tej skrytej ťažoby, ktorá aj keď je voľným okom neviditeľná, gniavi vaše končatiny, myseľ i chuť do všetkého.

Skúšam to už roky. Vymotať sa zo svojho kruhu a nájsť tú správnu cestu. Prinajmenšom konečne rozumiem maminým radám. Už viem, aké to je mať seba za svojho najväčšieho nepriateľa. A aké vysiľujúce je zvádzať s ním dennodenne nikdy sa nekončiace boje. Varovala ma vopred. Asi to ako matka tušila. Každý rodič by si mal poznať vlastné dieťa. Po správnosti by to malo tak fungovať. Problém nastáva, keď sa nespoznávame už ani my sami.

Snažila som sa zabudnúť na svojho protivníka uväzneného vo svojom tele. Neprikladala som mu žiadnu dôležitosť. Ignorovala som ten pocit menejcennosti, kvôli ktorému som sa každodenne prebúdzala s odporom k sebe samej. Potláčala som ho v sebe a predstierala, že je všetko v poriadku. Lenže už si takto klamať ďalej nedokážem. Nie je to spravodlivé voči nikomu. Niekoľkokrát som sa pokúsila a vzdávala to, avšak nikdy som to nedotiahla do samotného záveru. Z mojej strany to bola vždy iba polovičná robota.

„Mysli na to, koľko krvi po tebe ostane. A to ani nebudem hovoriť o tom nechutnom pohľade, ktorý sa tým neborákom okoloidúcim naskytne. Skočiť z budovy? Kedy tí ľudia začnú byť vynaliezavejší? Vážne, takáto smrť je otrepaná a zanecháva za sebou neporiadok."

Mal si pravdu. Skočiť z balkónu môže hockto. Nie je na tom nič originálne. Neviem teda, o čo je smrť na motorke originálnejšia, ale ty tu práve nie si. A nemôžeš ma ani zastaviť.