Kde to som? A hlavne, ako som sa sem dostala? Rozhliadam sa po okolí, ale nespoznávam túto štvrť. Je ľudoprázdna, osirelá a nepamätám si, že by som sem vôbec mala namierené. Z uplynulých hodín mám totálne okno. Akoby som na ten čas opustila svoje telo. Stratila som nad ním kontrolu.

Sedím na múriku a nohy mám zvesené. Pozriem dolu. Podo mnou sa týči železničná stanica s koľajami. Je pustá, tmavá a prekrývaná hutnou hmlou. Žiadne vlaky po nej práve nepremávajú. Nikdy predtým som nimi nejazdila. Myslím, že som tu snáď ešte ani nebola. Tak prečo sa nachádzam práve na tomto mieste? Aké hry to so mnou moja zvrátená hlava opäť hrá?

Matúš! Nechala som ho opusteného ležať v ich byte a neprivolala som mu pomoc. Zľakla som sa a utiekla som. Dusil sa a ja som pri ňom iba nečinne vystávala. Spamätávala som sa zo svojho šoku. Konečne som si sama pred sebou priznala, že cvokárka Džavorníková je maximálne tak vymyslenou postavičkou mojej psychiky.

Prečo to každé sedenie teda pôsobilo tak realisticky? Predstierala som, že som k našim hodinám dotláčaná. Lenže z akého dôvodu? Naozaj som nemala rada, keď som k nej tie prvé dva roky musela chodiť. Nevidela som v nich žiaden význam. Ona o čomsi klábosila a nútila ma potláčať svoje hranice. Postupne som sa pred ňou otvorila a potom...

Hnevalo ma to. A keďže je psychologička, stavím sa, že jej to neuniklo. A predsa ma nechala odísť. Dosvedčila mi môj pretrvávajúci zlý psychický stav a i napriek nemu mi odporučila druhú psychologičku. To sa za ten čas a prax s bláznivými nenaučila, že my labilní potrebujeme mať svoju stálosť? Neznášame, keď sa veci menia. Zmena je jedným z našich najväčších protivníkov.

Mobil vo vrecku mi drnčí a ja sa neobťažujem ho zdvihnúť. Kto by už len mňa hľadal? Nemám nikoho. Som pre tento svet nepodstatná. Aj Matúš ma zradil. Sľúbil mi, že tu pre seba vždy budeme. Mala som byť neodbytná. Trvať si na svojom a privolať mu lekára. Nie sa spoliehať na jeho presviedčania, že je všetko v poriadku.

Znovu som to urobila. Prehliadala som signály, pretože som mala obrovský strach čeliť pravde. Prísť o Matúša by ma položilo. Nechcem žiť bez neho. To kvôli nemu som stále nažive. Nebyť jeho, dávno ležím kdesi na cintoríne hlboko pod zemou. Zachránil mi život a ja som naopak nedokázala zachrániť ten jeho.

Želám si byť silnejšia. No napriek snahám bude zo mňa neustále iba obyčajná upadajúca troska. Nie som vhodná pre tento svet. Čo by sa stalo, keby som to urobila práve v tomto momente? Zoskočila dolu a prestala sa ďalej snažiť. Očividne nie je moja snaha postačujúca. A odpoveď na otázku, čo by sa bolo bývalo stalo, je jednoznačná. Vôbec nič. Mala by som to za sebou. Oddýchla by som si.

Akonáhle zdvihnem zrak, s rachotom podo mnou presviští dopravný prostriedok, ktorý by sa bez tých koľají nikam neprepravil. Premáva sa po nich. Sú neodbytnou súčasťou jeho prepravnej funkcie. Tak, ako je kyslík tou našou. Posledné roky som mala dojem, že žijem bez neho. Prežívala som na niečom, čo sa mu len podobalo. S Matúšom som získala nový dych. V tejto chvíli oň prichádzam.

Domŕzavý je aj človek, ktorý aj naďalej urputne vytáča moje číslo. Vylovím ho vo vrecku a pozriem sa na obrazovku, ktorá má na pár sekúnd oslepí. Neutlmený jas dotykového telefónu je v tejto ponurej noci ako doslovný žiarivý maják. Dávka umelého svetla ma pripraví o zrak a bez toho, že by som sa pozrela, kto mi volá, trochu nepochopene hovor zdvihnem.

„Juls, kde si, došľaka? Si v poriadku? Idem sa z toho zblázniť. Mám o teba strach," z reproduktoru sa skutočne ozve vystrašený mužský hlas, ktorý ma privádza naspäť do reality. Jeho hlas je sprevádzaný šumom a je trhavý. Ako keby každá jeho veta doliehala z akéhosi bunkra v podzemnom depe.

„Ja neviem, kde som. Sú to koľaje," odpoviem mu zmätene, pretože stále nemám poňatia o tom, čo tu vlastne hľadám.

„Akože nevieš? Čo ďalšie vidíš? Buď konkrétnejšia, prosím. Prídem za tebou."

„Proste neviem. Som šialenec, Dano. Neprivolala som Matúšovi pomôcť, nechala som ho v byte ležať na zemi. Dusil sa. Vykašliaval hustú krv a umieral mi pred očami. Nedokázala som mu pomôcť," už to ďalej nevydržím a zdôverím sa mu so svojím previnením. Konala som ako slabý človek. A slabí ľudia nemajú na tomto svete miesto.

„O čom to hovoríš? Keby nebolo teba, Matúš by už možno nežil. Privolala si mu sanitku. Pomohla si mu, Juls."

„Vážne? Matúš žije?" vyslovím opatrne, pretože mám strach z predčasnej radosti, ak by som ho kvôli prerušovanému signálu zle počula.

„Áno, prisahám, Juls. Leží v nemocnici a ja som si myslel, že by si chcela byť pri ňom. Prečo si z ničoho nič zmizla? Mal som o teba starosti," pýta sa otázky, ktoré sú pre mňa samotnú jednou veľkou záhadou. Na nič si totižto nespomínam. Vonkoncom nie na to, že som Matúšovi privolala záchranku. Stála som na mieste a on mi bol čím ďalej, tým viac vzdialenejší.

„Ja vôbec neviem, Daniel. Nerozumiem, prečo som na tomto mieste. Veď to tu ani nepoznám!" priznávam hystericky a ubolene zvresknem. Strácam trpezlivosť sama so sebou. Už ma viac nebaví pátrať po odpovediach, ktoré v mojom prípade nie sú na dosah ruky. Nie. Ony sú na míle vzdialené. A nezdá sa, že by sa ku mne chystali priblížiť.

„To je v poriadku, mám dojem, že viem, kde by si mohla byť. Počkaj tam na mňa, hneď som pri tebe. Buď pokojná, dobre? Nikam nechoď, prosím," požiada ma a mne sa zdá, že už aj on vytušil, že som na pokraji zrútenia.

Kývnem hlavou, hoci ma nemôže cez telefón vidieť, a pretočím sa na druhú, bezpečnejšiu stranu tohto múru. Pod nohami mám už len hlinu a niekoľko polámaných konárov. Zoskočím dole a pozornejšie si obzriem detaily, ktoré by ma azdaže mohli naviesť k spomienkam týkajúcich sa tých hodín, ktoré sú pre mňa zahalené dlhou oponou.

Chcel ma Daniel len utešiť? Nahovoril mi, že som Matúšovi pomohla, pretože predpokladá, že si niečo urobím. Klamal by mi o takej veci? Nemám šajnu, čomu môžem veriť. Bola som si istá tým, že som ho nechala ležať na zemi a ich byt opustila. Prečo by som si niečo také myslela, keby to nebola pravda?

Nie je normálne, že si to nepamätám. Ja nie som normálna. Teraz som už o tom presvedčená viac, ako kedykoľvek predtým. Vlastne aj začínam spochybňovať, či tu jestvuje nejaká záchrana. Snáď je prineskoro.

*****

„Si v poriadku? Prehoď si cez seba túto deku, určite ti je zima," prihovára sa mi počas jazdy v jeho aute a druhou rukou mi podáva predmet pohodený na zadnom sedadle. Naozaj sa mu podarilo nájsť ma. Jedno je však isté, zaručene to nebolo kvôli mojím podaným inštrukciám.

„Ako si ma našiel?"

„Pred niekoľkými rokmi sme tu s mojou triedou mali dozvuky zo stužkovej. V blízkosti sú aj drevené chaty. Navyše mi pomohla tá veta s koľajami. Juls, ako si na tom? Viem, že ťa to vzalo, ja som z toho tiež poriadne rozhádzaný, ale toto nám už nerob, prosím ťa. Nemôžem sa strachovať o teba a Matúša súčasne," dohovára mi a ja v sebe potláčam rodiacu sa zlosť. Nezakrútim sa do jeho teplej deky. Tak mi treba. Nezaslúžim si teplo po tom, čo som vyviedla.

„Neurobila som to naschvál," obraňujem sa, aj keď v tomto bode stále nerozumiem, prečo som zmizla. „A netvár sa, že na mojom zmiznutí niekomu záležalo," fľochnem víťazoslávne a prehltnem trpkú príchuť na svojom jazyku.

„Mne by si chýbala. Aj Cehlárikovcom. Nehovoriac o Matúšovi. Len pouvažuj o ňom," vracia mi úder, ktorý som si plne zaslúžila. Veď na ňom jedinom mi záleží. On je pre mňa prvoradý. Želám si z celého svojho srdca, aby sa mu polepšilo.

„Myslela som si, že umrel. Nemám silu zažívať to odznovu. Smrť, smútenie," zahlásim tie slová, ktoré sa z môjho hrdla derú tak neprirodzene. Premýšľam o tom, koľkokrát som ich za posledné roky musela omieľať, a ako veľmi ma poznačili.

„On sa nevzdáva. Ja verím, že sa z toho dostane. Preto ťa prosím, aby si verila spolu so mnou. Musíme byť pri ňom. Potrebuje nás."

„A čo keď mu nestačím? Bola som pri ňom. Videla som ho na vlastné oči. Pôsobil tak bezbranne. Naťahoval sa po mojej ruke a v očiach sa mu blysol strach. Obrovský strach, ktorý vo mne vyvrtával dieru. Tá bezmocnosť v mojich rukách. Cítila som sa hrozne."

„Juls, ale pochop, že ty si to nemohla ovplyvniť. Pozeraj sa na to tak, že ak by si v tom byte nebola s ním, možno by už bolo neskoro. Jediné, čo sa dalo robiť, bolo zavolať mu pomoc. To si urobila."

„Lenže je náročné stotožniť sa s myšlienkou, že prenechať jeho osud do druhých rúk je to jediné, čo som smela urobiť. A horko-ťažko sa to dá považovať za najviac, čo som mohla urobiť."

„Ja viem, ibaže v živote to niekedy je takto. Veci nie sú v našich rukách. Ostáva nám spoliehať sa na vyššiu moc alebo čo ja viem, modernú technológiu."

„Chcem ísť za ním," prejavím svoju túžbu. Neviem si vysvetliť, ako som ho mohla opustiť. Aj keď to bolo len na tých pár hodín.

„Nikde inde by som ťa ani nebral. My všetci budeme stáť pri ňom."

„Je to nespravodlivé, vieš," prehovorím a opriem sa unavene hlavou o okienko jeho auta. „Stretli sme sa v nemocnici. On v nej všemožne bojoval o svoj život, zatiaľ čo ja som si neželala nič iné, iba o ten život prísť. Som poriadne nevďačný človek. Hazardovala som s niečím, za čo on musí dennodenne bojovať. Obdivujem ho, že ma rovno neposlal do hája."

„Takto nesmieš hovoriť. Mala si dôvody, pre ktoré si to chcela ukončiť."

„Lebo svet nie je čiernobiely, ako ma to učil on. Občas na to zabúdam. Vidím všetko jednotvárne, ako keby som sa ani nestretla s človekom, ktorý ma naučil, že vo svete neprevládajú farby kvôli tomu, aby v ňom vzbudili viacej chaosu. Len mu dodávajú rozmanitosť. Ukazujú celé spektrum príležitostí."

„No vidíš, Juls," povie pochvalným tónom a srdečne sa usmeje.

„Ale ja tomu neverím. Citujem ti jeho slová, Daniel. Ja som im iba verila kvôli tomu, že som ich počula z jeho úst. Z tých mojich to znie ako najväčšie pokrytectvo. Obzvlášť po tom všetkom, čo sa dnes stalo," hlesnem s obhliadnutím sa na začiatok tohto dňa a ako mnoho sa počas neho udialo. Je to jeden z najdlhších dní môjho života. A rozhodne by bol v kalendári poznačený tou najtuhšou čiernou.

„Čo vlastne sa udialo?"

„Boli sme spolu pofotiť jeden dom. Ukázalo sa, že je to náš dom," vysvetľujem mu udalosti tohto čierneho štvrtku, a aj keď sa jeho oči rozšíria prekvapením, je ticho a šoféruje bez prerušovania. „Nadiktoval im adresu, niečo som tušila. Nahovárala som si, že to bude iba náhoda, ale v kútiku duše som vedela, že nie je. Nemohla byť. Vidieť tie prerobené izby poznačené tou bolestivou spomienkou bolo ako keby mi niekto vrazil dýku do srdca a poriadne sa ňou vo mne špáral. Urobila som si to schválne. Dobrovoľne som si ublížila. Pred časom som prestala chodiť k svojej cvokárke, ale dnes som si povedala, že sa s ňou o tom potrebujem pozhovárať. A - pozorne na to čakaj, žiadna cvokárka neexistuje! Vymyslela som si, že k nej chodím na sedenia. Neboli skutočné. Odohrávali sa maximálne v mojej hlave."

„Ach, Juls..." vzdychne si a pátra po vhodných slovách. Ani sa mu nečudujem. Na sto percent by som nevedela, čo mám za takýchto podmienok povedať.

„Nechaj tak, Daniel. Nemusíme sa o tom rozprávať. Iba som ti o tom chcela povedať."

„Juls, ja by som ťa nikdy neodsudzoval. Sám mám za sebou pochybnú minulosť."

„Ale prinajmenšom nie si blázon," zahlásim naoko posmešne, hoci mi trhá srdce.

„Ak to berieš takto, potom je blázon každý druhý človek. Pomôžem ti dať sa dokopy. Spolu to zvládneme. Som tvoj kamarát. Mám ťa rád, Juls. Aj Matúša. Kým som nestretol vás dvoch, cítil som sa ako nula. Sám viem najlepšie, aké to je cítiť sa pod psa. Nenič sa pochybnosťami a výčitkami. Poznáš Matúša lepšie ako ja. Bolelo by ho, keby ťa videl, ako sa trápiš," začlení ho do našej úprimnej konverzácie. Som si vedomá toho, že sa nemýli, ale aktuálne je nemožné dostať sa do pohody. Nie za tejto situácie. Naša budúcnosť je zahmlená. A aké vyhliadky mám, keď moja minulosť, prítomnosť a aj budúcnosť sú pre mňa stále nejasné?