„A sme tu sami," komentujem vzhľadom na odchod ostatných obyvateľov tohto bytu a ruky si založím za chrbát. Niežeby to bolo po prvý raz, čo sme v byte sami dvaja, ale tentoraz to bude aj na noc. Len my v prázdnom byte.

„Hej, to sme," odvetí aj ona a usmeje sa na mňa. Vlasy si nervózne prehrnie na stranu a prestúpi z nohy na nohu, akoby sa jej chcelo cikať. Zaujímalo by ma, prečo je takáto roztržitá.

„Čo by si chcela robiť?" opýtam sa na jej názor, ako by sme mohli dnešný osamelý deň stráviť spoločne a patrične túto príležitosť využiť. Dotknem sa jemne jej bokov a pobozkám ju letmo na špičku nosa. Pokrčí ním a hodí sa mi maznavo okolo krku. Stále sa spamätávam z toho, že ju môžem nazývať svojou priateľkou.

„Rozprávať sa," povie šeptom a hlavu si položí na moje plece. Uchopím ju pevnejšie a nasávam do seba jej vôňu. Pričuchnem si k jej vlasom a snažím sa vryť si tento okamih presne do pamäte. Privieram očné viečka a obsypávam ju bozkami na jej teplom pleci.

„Veľmi ťa ľúbim, Jules. Si jedinečná. Neveril som, že by mi nejaké dievča dokázalo takto poblázniť hlavu. Ale ty si ma opantala. Zamiloval som sa do teba skôr, ako som si to stačil uvedomiť."

„Bez teba by som tu dnes nebola. To ty si ma zachránil. Ďakujem ti," prejaví mi svoju vďačnosť a v jej hlase sa niečo láme. Vzlykne a pevnejšie sa ku mne pritúli. Vnímam jej ženskosť, rytmicky bijúce srdce, nepatrné záchvevy tela a prerušovaný dych. Spoznávam to pridobre, pretože moje telo reaguje na to jej presne rovnakými impulzmi.

„A čo keby sme sa dohodli na tom, že sme sa zachránili navzájom?" Nadvihnem jej bradu a bez toho, že by som čakal na jej odpoveď, prisajem svoje pery na tie jej úzke. Potiahne ma za lem trička a drží ma tak pevne, sťaby som bol jediný muž na zemi. Ona je pre mňa jedinou ženou. Moje srdce by ju rozpoznalo kdekoľvek. Bez toho, že by som mal otvorené oči, svoju Jules by som si našiel kedykoľvek.

Náš kontakt silene prerušujem, pretože sa mi zaraz ťažko dýcha a nestačím s dychom. Nohy mám mľandravé a ledva sa na nich udržím. Som upachtený a prichádza na mňa tradičný sipot. Odtiahnem sa od nej a potácam sa pomaly k sedačke, ktorá v tomto prípade nemohla byť bližšie. Vytiahnem si servítku a prekrývam si ňou ústa, keďže škodliviny si prostredníctvom môjho obranného mechanizmu predierajú cestu von z môjho systému.

Napochytre sa ku mne skláňa a s hrôzou v očiach sa mi prihovára, lenže na moju smolu je môj dráždivý kašeľ v ceste tomu, aby som mal schopnosť jej odpovedať a utíšiť ju tým, že to za niekoľko minút prejde. „Matúš, zavolám pomoc! Nevyzeráš dobre. Počuješ ma? Odpovedz mi, prosím!" nástojčivo ma žiada a pobehuje kade-tade. Nedokážem jej venovať svoju stopercentnú pozornosť, pretože do servítky odvádzam hustý a nechutný hlien.

Podarí sa mi zachytiť jej ruku a poslednými zvyškami síl ju pritiahnem k sebe na gauč. Upokojí sa a čaká, kým môj dlhotrvájúci záchvat kašľa úplne odznie. Dýcha sa mi ťažko, a hoci by som si želal zmierniť stupnicu hlasitosti, je ma aj tak počuť. Potrvá to, kým sa môj dych stabilizuje na mne primeraný stupeň dýchania.

Opriem sa unavene o mäkký povrch a zavriem oči. Jej ruka však tú moju už nestláča. Na chvíľu som bol mimo a vypadol som z diania vo svete. Neviem, ako dlho to trvalo, ale keď sa mi podarí otvoriť oči naspäť, vidím ju vychádzať zo svojej izby, pričom v ruke drží môj inhalátor spolu so zošitom a dávkovačom na lieky.

„Prepáč, že som sa nechala vyviesť z miery. Pýtala som sa tvojej mamy, čo mám robiť v prípade, že by ťa to znovu pochytilo a ona by nebola na blízku. Musíš inhalovať roztok, aby si skvapalnil ten hustý hlien, ktorý ťa dráždi. Tak nech sa páči, daj sa do toho," vyzve ma rozvážnym tónom a ja na ňu iba udivene hľadím s ústami otvorenými dokorán. Poradila sa s mojou mamou, aby mi bola schopná pomôcť.

Neprotestujem, pretože som na jednu stranu vyčerpaný a na tú druhú viem, že má pravdu. Opäť som inhalovanie podcenil. Nepristupujem k tomu stopercentne zodpovedne, a ako sa hovorí, komu niet rady, tomu niet pomoci. Je to pomerne nuda sedieť nad ním a niekoľko dlhých a nekonečných minút inhalovať roztok.

„Trpíš tým celý život, však?" po prvý raz sa odhodlá spýtať sa ma na moju chorobu, keď pri mne počas mojej inhalácie ticho sedí.

„Nezistili mi to hneď po narodení. Bol som v detskom domove a vyšetrenia mi dali robiť až po adopcii. Spočiatku to nebolo takéto hrozné. Teda - necháp ma zle, tiež som sa musel vyhýbať preplneným miestam, mama niekoľkokrát do dňa všetko dezinfikovala, pretože som bol náchylný na choroby a každá najmenšia chrípka pre mňa predstavovala riziko, ale dokázal som fungovať bez tejto prenosnej bomby. Zlom nastal pred nejakými šiestimi rokmi. Bol som odkázaný na umelú pľúcnu ventiláciu, pretože sa do hnisavého hlienu primiešali aj decilitre krvi a moje pľúca sa dostatočne neokysličovali. Doktori mi nedávali príliš veľké nádeje, je vlastne zázrak, že ešte stále žijem. Ale prebral som sa. Prvé mesiace boli náročné, nevrátil som sa okamžite domov, môj stav bol stále kritický, a v neposlednom rade som sa dozvedel, že bez umelého kyslíka sa už nikam nepohnem. V tom čase mi bola pridelená modrá hlasitá bedňa, z ktorej trčal dvanásť metrov dlhý kábel, ktorý mi prinajmenšom umožňoval ako tak sa voľne pohybovať po byte. Nesmel som vychádzať von, keďže bedňa fungovala na elektriku a nebola prenášateľná. Našťastie, po pár mesiacoch sa do toho moja odhodlaná matka oprela a vybojovala mi v krvopotnom boji s poisťovňou tieto prenosné bomby, pre ktoré som si mohol dokončiť školu a zmaturovať s otrepanými ušami. Aj to by sa dalo nazvať ako zázrak, nemáš ani potuchy, koľko ľudí si praje dostať tieto malé zázraky a alibistické poisťovne im to neschvália," vykladám jej svoj životný príbeh, ktorý sme napodiv my dvaja ešte stále nepreberali. Nevieme o sebe všetko. A to je celkom pozitívna správa, pretože sa o sebe máme aj naďalej čo učiť. Je nádherné neustále spoznávať osobu, ktorej nepoznáte podrobný rodokmeň.

„Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, ako si prišiel k týmto svojim hadičkám. To nebolo správne. Prehliadala som ich, ale ony by mali byť udávané do pozornosti, pretože si si ich musel zaslúžiť. Tvrdo ste o ne bojovali," obviní sa a výrazne posmutnie.

„Tie hadičky sú cenné, ale ja zbožňujem, že ma nevidíš len kvôli ním. Neviem, ako by som to vysvetlil, ale proste - vždy, keď sa na mňa niekto pozrel, mal som pocit, že ich pohľady priťahujú práve moje netypické kyslíkové okuliare, ktorými pútam pozornosť hocikde. No s tebou to bolo o inom, Jules. Nepozeráš sa na mňa len pre to, že môj vzhľad je netradičný. Tvoj pohľad, rovnako ako tieto prenosné kyslíkové fľaše, som si musel zaslúžiť. A to má pre mňa nenahraditeľnú hodnotu."

„Takže už navždy ju budeš musieť mať prevesenú cez plece?" vypytuje sa s novonadobudnutým záujmom a vyloží si zaujato nohy pod seba.

„Je tu ešte možnosť, že by som podstúpil transplantáciu pľúc. Som na čakacej listine, ale na nej to pomerne viazne. Nové pľúca majú šancu dostať skôr tí, ktorých stav je zavážnejší. Doktori ma neustále sledujú, kvôli tomu je dôležité, aby som chodil každý mesiac na vyšetrenia. Nemali by sme sa stýkať s ostatnými pacientmi, pretože jeden pre druhého predstavujeme obrovské riziko. Mohli by sme na seba preniesť baktériu, ktorá zabraňuje v potenciálnej transplantácii. Preto som zväčša bol na svojej izbe izolovaný."

„Nové pľúca by ti teda dali nádej na normálny život?" pokračuje vo svojom vypytovaní.

„Dalo by sa to tak povedať. Ľudia s cystickou fibrózou sa zväčša nedožívajú vysokého veku. Nie je vylúčené, že prežijú aj šesťdesiat či sedemdesiat rokov, ale omnoho viac pravdepodobnejšie je, že sa ich život skončí pred tridsiatkou. Nie je to len o pľúcach. Tie lieky v dávkovači sú na pečeň, tráviaci systém, plodnosť," to posledné slovo vyslovím s ostychom a obaja naraz vypúlime očami. Naučil som sa o svojej chorobe všetky dostupné fakty. Niečo prišlo od doktorov, niečo som si zas vyhľadal, a spolu s mamou sme si založili ako keby encyklopédiu, čo so sebou obnáša výskyt cystickej fibrózy.

„Ten tvoj sa neskončí. Naučil si ma veriť, že na dobré veci sa oplatí čakať. Tvoje nové pľúca sú na ceste," ubezpečí ma s vážnosťou, pre ktorú nemám problém uveriť jej. Z reálneho hľadiska nemá ako tušiť, čo sa v budúcnosti stane, ale jej slová ma skutočne ubezpečia, že moja záchrana sa nachádza za rohom.

„A ty učíš veriť mňa," hlesnem a pritiahnem si ju do svojho lona. Posadí sa obkročmo okolo môjho pásu a pobozká ma ako prvá. Nástojčivo a túžobne, až mnou prebehnú zimomriavky a zakrúti sa mi hlava. Na tele pociťujem jemné brnenie, svaly sa napínajú a mozog svojvoľne vysiela signály rukám, aby siahali na miesta, ktoré boli donedávna pre mňa ešte tabu.

Hladím ju po chrbte a mimovoľne spúšťam svoje dlane až k jej zadku. Som roztúžený. Moje prirodzenie sa ozýva a reaguje na blízkosť jej tela. Vzápätí nato sa ale odtiahne a moje ruky odstrčí. „Ja... prepáč, Matúš. Asi to nedokážem. Bojím sa," zahlási smutne a mňa okamžite zachváti pocit viny. Zrejme s ňou na to idem prirýchlo. Ako správny džentleman som sa mal najprv opýtať. Stratil som hlavu.

„To nič, nemusíme to robiť. Do ničoho ťa netlačím. Pokoj, dobre," snažím sa jej dať najavo, aby sa necítila nútená milovať sa so mnou len preto, že moje telo si to úpenlivo a výsostne žiada.

„Nie, ty tomu nerozumieš. Chcem sa s tebou milovať. Chcem, aby si bol môj prvý. Mám len strach z toho, že ma uvidíš. Ja som si ubližovala. Rezala som sa. Už to viac nerobím, ale ostali mi jazvy. Moje telo je škaredé," prizná sa mi a mňa jej zverenie hlboko zasiahne.

„Tým mi naznačuješ, že si to želáš tak veľmi, ako ja? Lebo ak áno, Jules, tak mňa tie povrchné veci, ktoré si mi teraz povedala, nezaujímajú. Si nádherná. Na povrchu aj zvnútra si tá najnádhernejšia žena, akú som kedy videl. Tvoje rany nie sú tvojou hanbou. Sú dôkazom, že si prežila. Nikdy sa za ne nehanbi. Vonkoncom nie predo mnou, jasné? Ja ťa nebudem súdiť. Nie teraz, zajtra, ani o mesiac, či rok."

„Myslíš to vážne? To posledné, čo potrebujem, je to, aby si ma ľutoval. Nemiluj sa so mnou len kvôli tomu, že máš obavy z toho, že by som sa mohla zložiť."

„Ani by ma to nenapadlo. Si silnejšia, než si myslí tvoj otec. Odhodlaná, krásna a pri mne neustále priamočiara. Vážim si tvoju úprimnosť, už iba z hľadiska toho by som sa ti neopovážil hľadieť do očí a klamať ti. Tvoje jazvy z teba urobili človeka, ktorým si dnes. A ja toho človeka milujem nadovšetko na svete. So všetkými jej chybami a nedokonalosťami, pretože na dokonalosť sa vo svete nehrá a ohrané romantické príbehy nie sú pravé. Radšej zažiť romantickú tragédiu ako nereálnu romancu, nie?" Hľadím na ňu uprene a ona sa bez slov vrhne okolo môjho krku. Nepotrebujem počuť z jej úst nič viac. Som slabý, ale podarí sa mi ju zdvihnúť.

Vediem ju do svojej izby. Zažnem žiarovku, ktorá preplní tmavú izbu jasným a žiarivým svetlom. Položím ju na svoju posteľ a usadím sa vedľa nej. Opatrne ma pobozká, položím si ju naspäť do svojho lona a nežne sa prisajem na jej útly krk. Túžobne zastoná, zájde mi rukou pod tričko a pohladí ma na hrudi.

Zdvihnem zrak hore k nej, oči jej žiaria očakávaním a napätím zároveň, na perách jej pohráva roztopašný úsmev, a chvíľku sa na seba iba nečinne pozeráme. Vychutnávam si tento okamih. Aj pre mňa je to moje po prvé. Želám si ukázať jej svoju oddanosť. Musím jej ukázať, že je jedinou a najdôležitejšou na svete. Teraz nie je vhodná doba na to, aby som to urýchlil a zneškodnil tak spomienku na najkrajší zážitok v našich životoch.

Ona sa odváži ako prvá. Natiahne sa po spodnej časti môjho trička a pokúša sa mi ho zvliecť, až kým jej ruka nezastane pri hlave. Pomôžem jej s tým, pretože moje hadičky jej bránia v tom, aby ho úplne pretiahla cez hlavu. „Sme beznádejní," zahlási pomedzi smiech a ja s ňou jednoznačne súhlasím.

„Aspoň sme beznádejní spolu. Vždy lepšie, ako byť beznádejný osamote," vyhrám boj s otravným tričkom a dychtivo zamľaskám, keď si moje ruky prederú cestičku k jej tesnej podprsenke.

Lapám vo vzduchu a uvoľňujem jej prsia z košíčkov. Odopnem jej gombíky na košeli, ide to pomaly, takže pomocou hrubej sily jej ich postupne strhnem, a moje oči sa rozšíria nadšením, keď na mňa vyskočia dva drobné, ale za to pevné poklady. Votriem sa medzi ne svojou hlavou a dávam si záležať na tom, aby som svojimi perami nevynechal žiadne voľné miesto. Prajem si zásobovať ju láskou. Dúfam, že sa tento večer nikdy neskončí.

„Si nádherná. Nádherná," hovorím jej dychtivo a celú si ju beriem. Nie je to trápne. Možno trochu nedokonalé, ale predovšetkým čarovné. Jules je moja a ja som jej. Navždy.