Pichá ma pri srdci. Ťaží ma na hrudi a mám dojem, že moje srdce do seba niekto vtiahol do seba vysávacou trubicou. Bolesť ma ochromila na celom tele. Nohy mi zmeraveli a úplne stŕpli. Zem podo mnou sa trasie a ja bojujem so svojím dychom. Nedokážem sa poriadne nadýchnuť. Niečo mi v tom zabraňuje. Akoby som mal v hrdle obrovské kusisko kameňa, ktoré sa tlačí dolu hrtanom a pripravuje ma o kyslík.

Neverím, že som ich počul správne. No zároveň aj verím. Je to môj trest. Odišiel som z domu a ona to vzápätí na môj odchod nevydržala a premohlo ju to. Hneval som sa na ňu. Jej naivita ma štvala do špiku kostí. Nenávidel som, že nevidí realitu. Tento žiaľ je však neúprosný. Usvedčuje ma v tom, že som svoju mamu nadovšetko miloval.

Podopierajú ma a čosi hovoria. V ušiach mi hučí a pred očami sa mi zahmlieva. Čo som robil v čase, keď umierala? Boli sme na ceste sem alebo sme už kráčali po tomto stupňovom chodníku? O štyri dni mala sláviť narodeniny. Nedožila sa svojej päťdesiatky. Tento rok to mali byť jej okrúhle.

Zdvihol som so zlou predtuchou. Hovorí sa, že to zlé vycítite. Ruky sa mi už začínali jemne chvieť, číslo na obrazovke bolo neznáme, bál som sa zdvihnúť. Oslovili ma po celom mene. Formality nie sú nikdy dobré. Neutrálny tón taktiež nie. A veta, nechcem to rozoberať po telefóne, ale nemám pre vás pozitívne správy, je nesporne zárukou toho, že strach zdvihnúť bol oprávnený.

Oznámili mi len, že je mŕtva. Previezli ju do nemocnice a klasické doktorské nezmysly, že aj napriek ich úsiliu jej už nebolo pomoci. To ten bastard! Za všetko môže on. Mal byť na jej mieste. On mal skapať podradnou smrťou. O neho malo byť na tomto svete menej. Moja mama bola vo svojej podstate dobrým človekom. Jej jedinou chybou bolo milovanie toho nesprávneho.

„Daniel, dýchaj, kamoško. Zvládneš chodiť?" ustarostene sa ma pýta a obaja sa nado mnou skláňajú s vystrašenými pohľadmi. Až teraz som si uvedomil, že sedím na zemi a okrem nich dvoch sa na mňa pozerá i mnoho ďalších. Zrútil som sa. Nemám šajnu, ako sa popasujem s týmto žiaľom. S takouto bolesťou som do vztyku ešte neprišiel.

„Poďme odtiaľto preč," nájdem naspäť svoj hlas, opriem sa o jeho plece a vyskočím na rovné. Tie pohľady sú mi nepríjemné, začujem, ako sa na mňa pýtajú a ponúknu sa, že mi privolajú pomoc. Ja ale predovšetkým potrebujem ujsť. Nemám silu vysvetľovať to ďalším.

Chápajúc moju požiadavku sa vydajú za mnou a z oboch strán ma chytia pod pazuchou. So sklonenou hlavou upaľujem po trase, ktorou sme sem prichádzali, a zdá sa mi, že dostať sa na samotný začiatok tohto chodníku je takmer nemožné. Pripadá mi to nekonečne. Je to ako byť na bežiacom páse a nikam sa neposúvať.

Aj napriek zraku sklopenom do zeme cítim na sebe cudzie pohľady. Asi si hútajú, že mi prišlo nevoľno z tej výšky. Alebo ma majú za nejakého ožratého hlupáka, ktorý chcel silou mocou pred svojimi kamarátmi zamachrovať a tvrdo narazil na nos. Teraz ho má celý obitý a oškretý.

Žena, ktorú som poznal od svojho detstva, je jednoducho preč. Prijímala jeho údery, nastavila mu aj druhé ucho, a pokorne sa stotožnila s osudom týranej ženy, ktorá nemá nárok na priaznivé vyhliadky. A ja som ju v tom nechal. Tušil som, že to nie je správne. Odišiel som však aj napriek tomu. V snahe zachrániť si vlastný krk som svoju mamu hodil vlkom ako korisť.

Mám chuť vrátiť sa do toho domu a umlčať ho raz a navždy. Je to hnusný ožran, ktorý by si na žiadneho iného chlapa nedovolil, pretože by ho zaľahko dal do laty. Vždy si dovoľoval na ňu, pretože veľmi dobre poznal jej pokoru a zneužil ju vo svoj prospech. Svoje ego si liečil na mučení ženy, ktorá mu odovzdala celý svoj život.

To siahodlhé kráčanie sa končí. Mám dojem, že som prešiel milión krokov a som na smrť unavený. Vláčim nohy po vyprázdňujúcej sa uličke a nechávam sa viesť nimi. Je po všetkom. Slzy mi zmáčajú tvár a viem, že mi v ničom nepomôžu.

Istú dobu som si myslel, že je pre mňa ľahostajná. Veril som, že mi na nej nezáleží. Chcel som, aby mi bolo jedno, ako to s ňou bude ďalej. Nikdy mi ale nebolo.

Postavil som sa do rany, ktorá bola smerovaná jej. Zachytil som jeho ruku vo vzduchu a nedovolil mu, aby na ňu siahol. Napľul mi do tváre, vtedy bol silnejší a odsotil aj mňa. Padol som na tvár a rozťal som si nos aj ústa. Mama ma zdrapila za zápästie, vyhodila pred dvere a zamkla ich.

Bežal som do svojej izby a reval som. Nerozumel som, prečo mi ublížila aj ona, keď ja som sa jej chcel iba zastať. Mal som osem. To bolo po prvý raz, kedy ju uderil v mojej prítomnosti. Až vekom som si to pospájal a pochopil, prečo to urobila. Chránila ma. Schytala rany aj za mňa.

Po čase mi došlo, že sa nejednalo iba o jeden skratový moment, ako mi to vysvetlila v tej dobe ona. Že takéto veci sa v normálnych rodinách nedejú a ostatní nečelia fyzickému a psychickému teroru. To už ale bolo príliš neskoro. Mohol som urobiť viac. Niečo, kvôli čomu by som sa teraz necítil takto bezradne.

„Zvládneš šoférovať?"

„Nemám inú možnosť."

„Privoláme si taxík a auto ti prinesie odťahovka. Nie je dobrý nápad, aby si teraz sadal za volant. A ja a ani Jules nemáme vodičský," dohovára mi triezvym tónom, ktorý znie zmysluplne. Nezvládol by som sa koncentrovať na cestu. Riskoval by som tým, že o život pripravím aj ich dvoch.

Posadíme sa a on zatiaľ rieši náš odvoz domov. Jules ma hladí po chrbte a objíma. Kvôli tomu sa rozcitliviem a skryjem si tvár do jej vlasov.

„Na ten taxík pôjde celá moja výplata," komentuje Matúš pri svojom návrate, keď sa posadí na voľné sedadlo pri okne.

„Možno si myslíte, že som ju nemal rád, keď som ju nechal v tom byte samu, ale nie je to tak," vyslovím, pretože z istého uhla pohľadu sa moje žialenie môže zdať falošne a preafektovane. Celý čas sa im sťažujem a teraz oplakávam rodiča, ktorý ma z toho pekla na zemi nevyslobodil.

„Ja si to nemyslím."

„Tiež nie," odvetia mi odhodlane a ohľaduplne nastavujú uši, aby som dopovedal svoje slová.

„Mám s ňou aj pekné spomienky. Iba som na nich akosi pomedzi všetko to zlé zabudol. Keď sa ti ustavične dejú iba tie negatívne veci, tie dobré a šťastné sa prosto vyparia. A za posledné roky s ňou nemám mnoho príležitostí, na ktoré by sa dalo spomínať v dobrom," zdôverím sa úprimne a vytiahnem si peňaženku z vrecka. „Ako malého ma často brávala fotiť sa. Že vraj tým bola doslovne posadnutá. Mám jednu fotografiu z prvých dvanástich mesiacov svojho života. Vtedy boli ešte tie trápne gýčové pozadia, morské panny, hríbiky, takmer na každom mám holý zadok," zasmejem sa cez slzy a názorne im ukážem, ako si na fotografii pokojne drichmem s odhaleným zadkom na farebnej tatrovke.

„Umelecká fotka. Už vtedy si bol fotogenický, to sa musí uznať," Matúš zažartuje a prezerá si ju zo všetkých možných uhlov, ako by sa do fotografovania naozaj vyznal.

„Milovala ma a dala si námahu zaznamenať mojich prvých dvanásť mesiacov. Po celé tie roky som sa v nej snažil vidieť tú matku. Tú ženu, ktorá bola nadšená zo svojho prvorodeného syna a dala mu zhotoviť fotografie, s ktorými by ho mohla v dospelosti strápňovať a pretŕčať ich pred návštevou," vzlyknem a utriem si nos do papierovej servítky zhúžvanej v zadnom vrecku nohavíc.

„Isteže ťa milovala. Posledné týždne života som mamu neznášala. Nenávidela som ju za to, že je zahľadená iba sama do seba a na mňa zvysoka kašle. Obviňovala som ju zo všetkého možného. Túžila som sa s niekým porozprávať, lenže žena, ktorá bola mojou matkou, o diskusie so mnou nestála," prejaví sa Júlia a z výrazu jej tváre mi je jasné, že nie je ľahké hovoriť o tom takto otvorene. „Keď som potom prišla domov, otvorila dvere a videla ju visieť meravú, pomyslela som si len, že by som dala všetko na svete za to, aby žila a už nikdy by som sa nesťažovala, že sa o mňa nezaujíma. Nikdy som totiž neprišla ani ja za ňou. Aj ona trpela a potrebovala sa niekomu vyrozprávať, ale ja som ju ignorovala. Poznám, aké to je uvedomiť si, že nech bola akákoľvek, milovala som ju celým svojím srdcom."

„Nepovedal som jej svoje tajomstvo. Tak dlho som sa pripravoval na to, že jej to poviem, že jej to nakoniec nepoviem vôbec," vzdychnem si a v očiach ma opäť premôžu slzy.

*****

Nakupovala v obchode, keď náhle odpadla. Zákazníci jej privolali ihneď zdravotnú pomoc, dokonca aj tá sa dovalila v rekordne rýchlom čase. Aj tak to bolo prineskoro. Previezli ju do nemocnice a krátko na to umrela. Krvácanie do mozgu. Podľa všetkého z dôvodu prasknutia cievy. Netrpela dlho. Jej smrť prebehla rýchlo.

Nestalo sa to v tom byte. Aká irónia. Predpokladal som, že ju do hrobu prinesú jeho fyzické a psychické útoky. A možnože aj dostali. Z toľkých pádov by som sa tomu ani nečudoval.

Keď som prišiel do nemocnice, už bolo po všetkom. Nedovolili mi sa s ňou ani rozlúčiť. Možno je to tak lepšie. Neviem, čo by som hovoril jej mŕtvemu telu. Aj tak by mi už neodpovedala. Bolo by horšie pozerať sa na ňu a vedieť, že sa už neprebudí. Že tento spánok je finálny a viac po ňom oči neotvorí.

Zápasím s urgenciou votrieť sa do toho bytu a spečatiť aj jeho osud. Ale tým by som si zašpinil ruky. Nechať ho žiť bude pre neho väčšie utrpenie. Zakrátko umrie. Je mi jedno, čo s ním bude. Ten človek pre mňa nemá žiadnu hodnotu. Respektíve umrel už pradávno pred maminou smrťou.

V prvý jarný deň je obloha nezvyčajne zatiahnutá. To, čo sa zvykne hovorievať o pohreboch, bude zrejme pravda. Aj svet sa lúči s daným človekom dažďom. Tentoraz sa to týka osoby, ktorú som roky poznal. Najprv som prišiel o starkú, teraz pochovám aj mamu.

Čierne obleky nenosím, pretože mi presne pripomínajú túto udalosť. Bude ležať vedľa svojej mamy. Miesto na cintoríne bolo pri jej hrobe prázdne. Budem tam chodiť navštevovať obe. Až ma z toho strasie.

V prvý deň som sa vyplakal. Pokračovalo to tak celú noc. Spomínal som na ňu a prišlo mi ľúto všetkého. Hlavne toho, že som jej nepovedal, ako ju mám rád. Lenže vtedy som o tom nebol stopercentne presvedčený. Hnev trvalo prevažoval.

„Si v poriadku?" opýta sa ma Val a vkročí v čiernych čipkovaných šatách do mojej izby. Položí si zozadu hlavu na moje plece a ruky si ovinie okolo môjho pásu. Priznávam, že je to moja vina. Nebudem sa vyhovárať na smútok, dovolil som si stratiť zábrany a využil som ju vo svoj prospech. Vyspal som sa s ňou.

Pred dvomi nocami a tiež aj tú noc po nej. Zúfalo som si prial niečo cítiť. Ale nič neprišlo. Som vyhasnutý ako sopka. Miloval som sa s krásnou ženou a vo mne sa nezrodila žiadna túžba. Sám som prekvapený z toho, že si to so mnou zopakovala aj po druhý raz. Nie je možné, že sa jej to mohlo páčiť.

Koledujem si o malér. Stojím na tenkom ľade. Keď som ju pobozkal, bol som si plne vedomý následkov, ale urobil som to aj napriek svojmu úsudku. Nemám tušenie, čo som si tým chcel dokázať.

„Dá sa to. Val, ja," urobím prvý krok a viem, že som zaviazaný vysvetliť jej, aby odo mňa nečakala nič viac.

„Pšt, nič nehovor," umlčí ma svojím ukazovákom na mojich perách a zastane si na špičky, aby ma mohla pobozkať na pery. Bozk jej neopätujem, iba stojím a nemo na ňu hľadím. „Nič si od toho nesľubujem. Máš za sebou krušné chvíle a ja som ti rada pomohla. Nechaj to tak a zbytočne veci nekomplikuj," pošepká a podporne sa na mňa usmeje. Po týchto slovách jej neoponujem. Je múdra žena. Aj keď voľba zapliesť sa so mnou nie je jedna z tých rozumných.

Navlečiem si cez ruky kabát a zo stolíka si vezmem kľúče od auta. Počkám na Val v chodbičke a zatiaľ si obujem čierne topánky. Prehodí si malú kabelku cez plece a spolu vychádzame do výťahu. O ničom nehovoríme. Popravde, momentálne by som najradšej s nikým neprehovoril až do polnoci. Čaká však na mňa smútočná reč syna.

Sadneme si do auta a ja naštartujem. Rád by som urobil niečo impulzívne. Otočil auto na druhý smer, spustil pedál až na podlahu a upaľoval ďaleko, až niekam za hranice, kde by ma nikto nepoznal. Ale z úcty k matke si niečo také zakazujem. Naša posledná konverzácia sa niesla v duchu mojich prehováraní. Ona si pevne stála za tým, že ju už budúcnosť nečaká. Cítila to snáď? Nešla so mnou kvôli tomu, že vedela, že jej koniec je za rohom?