Za iných okolností je ticho mojou výživou. Mĺkvosť je mojím stabilizátorom, no v tejto chvíli mi prináša muky. Sedím na mieste, na ktoré som prišla z donútenia, oproti chlapcovi, s ktorým si nemám čo povedať. Neuľahčím mu to tým, že prehovorím ako prvá. Snáď mu to konečne dôjde a nebude tak nezmyselne trvať na tom, aby sme spolu strávili posledné zostávajúce minúty. Každý si dožijeme svoj život po svojom. Priateľstvo s ním mi nebude nič platné. Neprebije tú osamelosť, ktorú cítim hocikde sa pohnem.

Odzipsuje si opatrne bundu a prehodí si ju cez opierku na koženom boxe. Svoj vak si položí na zem vedľa seba a potom sa rukami oprie o stôl. Hľadím dole na svoje nohy a neunikne mi, ako on tými svojimi netrpezlivo trasie. Obaja z nás by si s najväčšou radosťou priali ujsť a nesedieť za jedným stolom, tak prečo tak nalieha? Dala som mu dosť zreteľne najavo, že voči mne nemá žiadne záväzky. Jeho hlúpa neoblomnosť na mojom rozhodnutí aj tak nič nezmení.

„Tuším ste zabudli používať svoje hlasivky. Čo tu sedíte tak potichu? Matúš, fakt mám robiť všetkú robotu za teba?" nahne sa k jeho uchu a priloží si k ústam ruku, ale ani to mi nezabraňuje počuť ju.

„Nevymýšľaj, Bea. Čakali sme na teba," zahovára a odsunie sa nohami na stranu, aby mohla prejsť opäť k svojmu miestu pri okne. Pokrúti hlavou a vezme si do rúk nápojový lístok zalaminovaný v priesvitnej fólii.

„Dáme si horúcu čokoládu, čo poviete? Robia ju tu vynikajúcu. A k tomu nejaký chutný zákusok. My dvaja s Matúšom jednoznačne punčový, a čo ty, Júlia?" príde reč aj na to, čoho som sa najviac obávala, a moje ústa sa nedokážu dokopať k zrozumiteľnej odpovedi. Jazyk sa mi pletie a na malý moment sa zdá, že mi kompletne ochrnul. Nemám chuť na čokoládu a ani na žiadny zákusok. Stopercentne by som všetko vyvrátila von.

„Nie som na zákusky," odvetím stroho po nepríjemnej chvíľke ticha, kedy iba pozorne čakali na moju odpoveď.

„Čože? A to už ako? V živote som nestretla nikoho, kto by povedal nie zákuskom!" zháči sa a teatrálne spochybňuje moje slová. Jeden z dôvodov, prečo nerada odpovedám. V minulosti som tiež milovala koláče a reagovala by som podobne. Nech zjem čokoľvek, necítim žiadnu chuť. Všetko chutí rovnako jednotvárne. Nespoznávam rozdiel.

„Proste nie som," odseknem monotónne a za chrbtom začujem blížiace sa kroky.

Skôr, než stihne niečo povedať, objaví sa pri našom stole čašníčka s otázkou, čo si prajeme objednať. Moja odpoveď ako obvykle ostala prepočutá. Objednáva mi to isté, čo aj sebe a svojmu bratovi.

„Keď ochutnáš punčový rez odtiaľto, okamžite začneš byť na zákusky, ver mi. Vlastne som ti urobila láskavosť, pretože čochvíľa si budeš olizovať prsty," presviedča ma a ja nemám dostatok energie na to, aby som namietala. Myknem hlavou a pozriem sa von oknom. Cítim na sebe jej pohľad, premeriava si ma od hlavy až po päty, a aj keď jej nevidím do myšlienok, nepochybne si o mne práve vytvára určitú mienku. „Nie je ti v tej bunde teplo? Matúš, neseď ako taký tĺk a ako gavalier jej ju choď zakvačiť na vešiak!" ženie svojho brata rozkazovačne, čo navádza dojem, že tou staršou zo súrodencov je tu v skutočnosti ona.

„Iste, daj." Počúvne ju a postaví sa. Zhrozene vyvalím očami a rukami si objímem brucho.

„Nie, nie je mi teplo. Ostanem oblečená," neprijmem jeho ponuku, pretože sa takto cítim bezpečnejšie. Pomáha mi k lepšej kamuflácii, vyzliecť si ju by znamenalo odhalenie. Vrstvy oblečenia sú mojím štítom, ktorý ma chráni pred pohľadmi druhých.

„No ako chceš. Je to tvoja vec. Prejdime ale na inú tému. Povedz mi niečo o sebe. Matúš je ohľadom teba taký tajnostkársky, nič nám nechcel prezradiť. Nemáš rada koláče a pracuješ v obchode, čo ďalej?" položí mi ďalšiu z náročných otázok, pri ktorej môj jazyk opätovne tŕpne a nenachádza tých správnych slov. Predovšetkým najmä kvôli tomu, že tu nie je žiadna vec, ktorú by o mne mal niekto druhý vedieť.

Niekoľkokrát som to skúšala. Patrilo to k úlohám cvokárky Džavorníkovej. Kto je Júlia Lendvorská? Takto znela otázka, na ktorú som nenašla odpoveď do dnešného dňa. Nie je to ako s učivom ekonómie alebo slovenčiny. Odpoveď na túto otázku nenájdem v žiadnej učebnici. Má že vraj vychádzať z môjho vnútra. Lenže v mojom vnútri je obyčajné prázdno. Nie je v ňom umiestnené nič iné, okrem ťažoby a nekončiaceho sa prázdna.

„Bea, nevypytuj sa toľko," napomenie ju a pohodlne si prehodí ruku cez jej plece. Periférne videnie mi umožňuje vidieť, že jej potichu šepká a dohovára.

„Toto je prvá otázka, tak aké nevypytuj sa toľko?!" naježí sa a oduje sa. Omyl, položila si mi už tretiu.

Už tretíkrát si ma dostala do pomykova s otázkami, pri ktorých mi trvalo odpovedať. Toto sú iné otázky. Osobné nenávidím zo všetkého najviac. Nedokážem reagovať pohotovo. V obchode sa to razantne líši. Stačí mi iba zapamätať si rozmiestnenie jednotlivého sortimentu. A to je v porovnaní s týmto omnoho jednoduchšie. Netreba pri nich premýšľať. V prvom rade sa netýkajú mňa.

„Niekomu môže pripadať tvoje vypytovanie otravne. Môžeme sa rozprávať aj bez toho, aby si pokladala toľko otázok."

„A keď sa jej nič nespýtam, ako inak ju mám asi spoznať? Uvažuj trochu, Matúš," rozprávajú sa o mne, ako keby som ani nesedela oproti ním, a ona mu prstom ťukne do čela. Asi by som sa mala ozvať a povedať niečo na svoju obranu. Prezradiť niečo o sebe, aby ma mohla trochu spoznať. To za podmienok, že by som mala materiál, s ktorým by som sa s nimi mohla podeliť. On už o mne aj tak vie tú najpodstatnejšiu vec zo všetkých.

„Mama spomínala, že sa s tvojím otcom poznajú. Čo tvoja matka? Naši rodičia sú šťastne rozvedení a čuduj sa svetu, naozaj im to takto klape. Len si myslím, že naša mama by potrebovala už nejakého partnera. Napadlo mi, či by sme ich nedali s tvojím otcom dokopy. Čo povieš, hm?" vysype zo seba na jeden dych a mne sa zakrúti hlava.

Zem sa pod mojimi nohami aj napriek tomu, že sedím, otriasa, a ja padám do predklonu. Mám pocit, akoby sa moja hlava nadnášala vo vzduchu, v ušiach mi príšerne piští a premáham sa z posledných síl, aby som neklesla dole k zemi. Moja mama. Ešte horšie, ako hovoriť o sebe, je spomenúť to slovo začínajúce sa na m.

„Umrela," vyjde zo mňa napokon a na hrudi cítim ťažobu a tlak. Dunenie v ušiach neodznieva, vyhýbam sa ich pohľadom a prstami na nohách sa zapieram do ťažkých čiernych topánok. Ohýbam prsty a silno pritláčam, aby som fyzickou bolesťou vytesnila tú neutíchajúcu duševnú, ktorá ma ubíja na dennom poriadku.

„Och... aha, to ma mrzí," po prvý raz v dnešný deň stratí toto dievča svoju sebavedomosť a prirodzený výstup rozprávača. V tom istom čase sa pri nás pristaví čašníčka a zo svojej tácky nám na stôl naloží tri biele šálky s červenými bodkami a tanieriky v rovnakom motíve s ružovým zákuskom.

„Mňa tiež," hlesne kajúcne aj chlapec s hadičkami a celá konverzácia sa razom utlmí. Ľutujú ma a premýšľajú, čo sa jej mohlo stať. A on nepochybne rozmýšľa o tom, či som si siahla na život práve kvôli tomu, že moja matka už viac tiež nie je nažive.

Možno som umrela spolu s ňou. Občas mám pocit, že po tomto svete behá iba môj duch, ktorý stratil všetky prirodzené vnemy a empatiu. Prišla som o svoju dušu. Chvíľu som si myslela, že je to po smrti blízkeho normálne. Vyrovnávala som sa so stratou svojej najbližšej. Avšak postupne som prichádzala na to, že môj stav nie je bežný. Hnevala som sa na ňu. Dnes jej rozumiem. Z vlastnej skúsenosti chápem tomu, čo zažívala a že smrť bola pre ňu vlastne vykúpením z tejto mizérie.

„Prepáč, už budem radšej ticho," ospravedlní sa mi a skľúčene sa posadí k svojej roztomilej šálke.

Jediné slovo a pokazila som náladu pri stole. Vždy sa to takto skončí. Nie som vhodný človek na trávenie času. Keď sa to tak vezme, mala by som mať zákaz približovať sa k ostatným. Moja agónia je nákazlivá. V neposlednom rade tiež nesmrteľná. Prenášam ju ako vírus.

„Je to okej," poviem slová, ktoré si praje počuť, hoci to tak vôbec necítim.

Nemala sem pliesť moju mamu, on ma nemal volať do tejto cukrárne proti mojej vôli a ja som nemala ísť. Kopa rozhodnutí, ktoré sa nedajú zvrátiť späť. Sedím s dvoma súrodencami, o ktorých existencii som pred pár dňami ani netušila.

„A tvoj otec niekoho má alebo...?" povzbudená mojimi slovami o tom, že mi nevadí jej spomenutie mojej mamy aj naďalej prehlbuje tému, ktorou ma naopak rozčúli.

„Bea!" okríkne ju s úmyslom, aby sa v tom ďalej nebŕľala, a jeho hlas znie rozrušene, avšak zároveň aj vážne a autoritatívne.

„Môj otec nerandí so žiadnymi ženami. Nie je na to pripravený," odhodlane ju vyvediem z mylných domnienok o tom, že by môj otec mohol pristúpiť na stretnutie sa s jej mamou. Miluje iba tú moju. V jeho srdci sme len my dve. Nemá za potreby zoznamovať sa s ďalšími ženami.

„Jasné, veď ja som to myslela aj tak iba ako kamarátske stretnutie. Mama je zavalená prácou, nemá čas na mužov," zahovára a lomcuje vo vzduchu rukami.

Odmlčím sa a koncentrujem sa na výhľad z okna. Začína sa stmievať. Otec mi volal, ale nezdvihla som mu. Svojho koláča a čokolády sa nedotkol ani on. Má ich pristavené pri sebe, zo šálky unikajú priesvitné kúdele pary a rozplývajú sa do ovzdušia. Zaujme ma to a pozorne sa zapozerám do vytvárajúcich sa špirálok.

Svojou objednanou čokoládou sa hostí iba jeho sestra. Hlasno chlípe a s celým nosom je ponorená do svojej šálky. Aj jemu je nepríjemne. Žiaden z nás si nepraje byť na tomto mieste. Obzvlášť nie byť tu spolu. Nevidím v tom žiaden význam. Ak predsa umiera a chcel by žiť dlhšie, prečo by si želal stráviť svoje posledné chvíle s človekom, ktorý si dobrovoľne praje ukončiť svoje pôsobenie na tejto zemi?

„Pôjdeme, dobre? Koláče si necháme zabaliť," ukončuje toto trápne posedenie v trojici a postaví sa prejsť k pultu s pokladňou.

Stojí zhrbene, lakťami sa opiera o povrch pultu a vyberá si hnedú peňaženku z vrecka nohavíc. Prstami vyklepáva po doske a pôsobí zadumane. Po prvý raz som si ho detailnejšie obzrela. Prisahám, že až doteraz by som ho podľa vzhľadu nespoznala. Keby kráčal popri mne, určite by som si jeho tvár nevybavila. Pri našich stretnutiach som ho prvotne rozpoznala podľa hlasu. Nie. Na ten istotne nezabudnem. Rezonuje mi hlavou a spôsobuje zimomriavky. Pripomína mi to, čo som si myslela, že počujem ako posledné.

Vráti sa k nám a počká, kým sa jeho sestra navlečie do svojej páperovej vetrovky. Tá si odchlipne zo všetkých naukladaných šálok na stole, že vraj kvôli tomu, aby nevyhodil peniaze pre nič za nič. Počkám, pokiaľ sa k východu doteperia oni dvaja a v závese ich nasledujem. Sklopím hlavu a zasuniem si ruky do vreciek.

„Rada som ťa spoznala, Lia. Môžem ťa tak volať, však? Vždy som chcela mať kamarátku, ktorú by som mohla volať tak americky. A prepáč mi, ak som ťa urazila, dúfam, že kvôli mne sa teraz neprestaneš s mojím úbohým bračekom stretávať. Dosť mu na tebe záleží," rozlúči sa so mnou a znenazdajky ma objíme. Stojím ako prikovaná so zloženými rukami a svoju náruč neotvorím. Ďalšia z vecí, na ktoré nie som, sú zaručene objatia. Cudzie dotyky mi neprinášajú komfort. Maximálne mám dojem stiesnenosti. Akoby ma mali rozdláviť.

„Je to v pohode," opäť zaklamem a ustúpim o dva kroky dozadu. Niekedy mám dojem, že sa zo mňa stal robot. Prejavila ľútosť, neublížila mi zámerne. Aj napriek tomu, že to viem, nedokážem sa cez to len tak ľahko preniesť.

„Bea, počkaj na mňa na lavičke. Za chvíľu prídem," zastará sa aj on s tým autoritatívnym hlasom. Napriami chrbát, zoberie si od neho zabalené zákusky a poslúchne ho. „Jules, je mi naozaj ľúto to s tvojou mamou, nevedel som to," začína to zase rozoberať a natiahne ku mne ruku. Ustúpim o ďalšie dva kroky dozadu a odtiahnem sa od neho.

„Veď ako by si aj mohol? Nevieš o mne nič. Nie sme kamaráti, a tak by to aj malo zostať. Prestaň za mnou doliezať a nájdi si niekoho iného. Nemienim sa hrať na najlepších kamarátov alebo čo za bludy to máš vytvorené v hlave. Všetci istým spôsobom umierame. Niektorí len zomierajú rýchlejšie. To, že my patríme do tej druhej skupiny, to ešte neznamená, že sa musíme automaticky spriateliť a hrať sa na súdržný spolok. Uznaj, že je lepšie, keď budeme predstierať, že sa nepoznáme. Nechodievaj za mnou a nekontaktuj ma."