„Takže sa sťahuješ," hlesnem, keď spolu s Danielom sedíme na drevenej lavičke uprostred výživného odmäku v takmer prázdnom parku pri nemocnici. Matúš je na kontrole a my sme sa obaja ponúkli, že ho počkáme vonku. Zvykám si na neho, ale tak nejako cítim, že jemu už veriť môžem.

„Správne. Vzal som si príklad od teba," povie a štuchne do mňa lakťom. Sedíme pri sebe naozaj blízko. Až ma prekvapuje, že som sa ešte neodtiahla. Z prednej strany k nám dolieha tradičný ruch nemocnice a zvuk kolies narážajúcich o tú rozpustenú čľapkanicu na ceste.

„V živote by som si nepomyslela, že si niekto bude brať zo mňa príklad," pozastavím sa nad jeho odpoveďou, pretože mi to znie fakticky čudne. Ja nie som vhodným človekom na určovanie príkladu. Nie som totiž príkladná.

„Nabrala si odvahu. Také postrčenie som tiež potreboval. Pre svoj odchod som si vždy našiel výhovorku. Neviem si poriadne vysvetliť, čo stálo za mojím odďaľovaním, ale chcem začať odznovu. Kým sa budem nachádzať blízko nich, nikdy sa nikam nepohnem," vysvetľuje mi a odhodí pred seba do nízkej trávy drobný kamienok. Výraz má zahútaný a nohy prekrížené v členkoch.

„Mám za teba radosť," prejavím mu svoje potešenie, ktoré naozaj cítim. Už dlho som nemala priateľov. Myslela som, že som zabudla na to, aké to je cítiť sa šťastná za niekoho druhého. Oni dvaja s Matúšom si ma našli a stoja o mňa. To niečo znamená. Obzvlášť pre dievča, ako som ja.

„To je super, pretože i ja mám radosť za teba. Naozaj som rád, že si na tom lepšie. A veľmi ma teší, že sme to medzi sebou urovnali. Teda aspoň dúfam. Uzavreli sme prímerie, všakže?" spýta sa ustráchane a zagúľa očami. Príde mi jeho reakcia milá a vtipná zároveň.

„Povedala som ti už asi stokrát, že sme v pohode. Žiadne nenávistné pocity. Vieš, aj ja sa potrebujem posúvať ďalej. A to docielim jedine tak, že sa nebudem upínať na nenávisť či zlé myšlienky. Nie vždy je to ľahké a tiež aj zhreším, ale pokúšam sa byť lepším človekom."

„Krásne slová, Juls. Zatiaľ som to povedal len jednému človeku, ale myslím, že tebe môžem dôverovať," na chvíľu sa odmlčí a hádam, že hľadá tie správne slová, ktorými by mohol začať. Zatiaľ naozaj netuším, čo má na srdci. Ale pozorne počúvam a čakám. Nechcem ho prerušovať. „Tá kolegyňa, ku ktorej sa sťahujem, ona ma akosi chvíľu aj balila. Nemôžem povedať, že nie je atraktívna, ale ja s ňou nechcem nič mať. Nie kvôli tomu, že by som bol pre ňu príliš dobrý alebo mal nastavenú latku privysoko, jednoducho ma len nepriťahujú ženy," vysloví na jeden dych a tak rýchlo, že mám takmer problém porozumieť mu. Každé jedno slovo vyznelo skrátene a trvalo mi aj sekundu, pokiaľ sa mi ich podarilo pospájať do zmysluplnej vety.

„Je to okej," podporím ho, pretože mám zaraz chuť dodať mu sebavedomie a usmerniť ho v tom, že sa vôbec nemá za čo hanbiť. Nie som dobrá v upokojovaní druhých, častokrát zlyhávam aj v upokojovaní samej seba, ale pre tentoraz chcem byť skutočnou priateľkou. Človek, ktorý za niečo stojí, nemôže vkuse len brať, dôležité je tiež, aby aj dával na oplátku bez postranných úmyslov.

„Matúš už o tom vie. Povedal som mu to, keďže som to už nedokázal dlhšie držať v sebe. Problém je však v tom, že mňa nepriťahujú ani muži. Iste si si pomyslela, že som možno teplý, nakoľko sa mi ženy nepáčia, ale nie je to tak. Tak celkom sa v sebe nevyznám," vyjadrí zraniteľne, nadvihne hlavu smerom ku mne, a na perách sa mu zjaví opatrný a nesmelý úsmev. Jeho oči však prezrádzajú niečo iné. Kypí v nich bolesť. Z mojej strany až príliš dobre poznaná bolesť.

Pôsobí tak zronene a ustráchane. Nie je v mojej moci pomôcť mu. No aspoň ho môžem objať. Moje objatia nie sú čarovné, ale hovorí sa, že u ľudí v čase smútku dokážu vyvolať akúsi dávku komfortu. „To nevadí," chlácholím ho a oviniem si opatrne svoje ruky okolo jeho pliec. Zvyčajne sa neuchyľujem k takýmto spontánnym pohybom. Snáď aj to mi je dôkazom, že sa začínam meniť.

„Nemal by človek poznať najskôr sám seba, než začne spoznávať druhých? Prečo je tak komplikované vyznať sa sám v sebe?"

„Ak ti to pomôže, tiež nemám ani najmenšie tušenie o tom, kto som. Navštevujem cvokárku už päť rokov a stále mi nepomohla prísť na to, čo by asi tak mohlo svietiť na mojom náhrobnom kameni."

„Na mojom bude rozhodne svietiť maximálne tak - Daniel Németh, človek," vyhlási s kamenným výrazom, čo ma prinúti nenútene sa zasmiať. Ba až sa rozrehocem.

„Originálne," pochválim ho s vystretým palcom pomedzi to, ako sa obaja zabávame na vlastnej biede. „Na mojom by sa ešte mohlo nachádzať - Dievča, ktoré bolo mŕtve dávno predtým, než ho pochovali," pokračujem v čiernom humore a obaja znovu naraz vyprskneme. Okolo nás prejde postaršia žena s balíčkom tvrdých farebných furé cukríkov a vykrúca tvár do rôznych grimás. Bohvie, či je to kvôli tomu, že sú kyslé, alebo sa jej snáď len nepozdáva predmet našej diskusie.

Keď ju zbadáme, veľavravne sa na seba pozrieme, čo spúšťa ďalší nával hysterického smiechu. Nikto by sa jej nečudoval, keby nás oboch mala za nepríčetných. Mňa aj možno viac, ako Dana.

„Chlapec, ktorý zomrel bez toho, že sa zveril svojej manželke, že ho v prvom rade nikdy nepriťahovala, a vzal si ju len kvôli tomu, že sa o ňom začínalo klebetiť," vymýšľa nový nápisok pre svoje miesto odpočinku a od smiechu sa popadá za brucho. „Alebo chlapec, ktorý svoje problémy riešil zeleným džointom. Žil ako čestný zbabelec," vynájde ďalší a ďalší, a keby by sa pri nás nepristavil Matúš so svojou mamou, azdaže by sme v tom dokázali pokračovať donekonečna. Takto od srdca som sa už dávno nezasmiala. Z kútikov očí si utieram slzy a držím sa za hrudník, pretože ma doň z toho smiechu nepríjemne pichá.

„Čo sa tu dialo?" položí nám otázku s divným a zachmúreným výrazom, ktorý takmer na ňom nespoznávam. Vyzerá, že sa hnevá. Sklopím oči do zeme a som zahanbená. Na malý moment som si prestala uvedomovať, že ja sa takto nesmejem. Toto nie je môj štýl.

„Trochu sme blbli," mávne rukou a povie aj za mňa.

„Tak trochu, hej?" zopakuje s dôrazom na slove trochu, v ktorom akoby odznievala výčitka. Je napätý a zatína silno sánky. Jeho mama kráča pred nami k autu a necháva nás v trojici pri lavičke. Zdvihnem sa a nasledujem ju mlčky do auta. Akosi mám pocit, že som ho sklamala, a štve ma, že tomu tak je. Mám Matúša rada. V žiadnom prípade si neželám vidieť ho smutného. Najmä ak je to mojím vlastným pričinením

„A čo kontrola, všetko v poriadku?" Dano nereaguje na jeho vyčítavý tón, namiesto toho sa vynájde a otvára inú tému. Vzdychnem si úľavou a otvorím dvere na ich aute. Sadnem si do vnútra a uvedomím si, aký teplotný rozdiel je medzi týmto a vonkajším prostredím. Aj napriek končiacej sa zime a odmäku je stále vonku dosť chladno.

„Niektoré výsledky sú hraničné, ale zatiaľ s tým nemôžu nič robiť. V prípade, že by sa mu pohoršilo, máme ho ihneď priniesť do nemocnice. Zatiaľ má nariadený pokojový režim bez toho, že by sa ako najväčší somár váľal v snehu, alebo mrzol uprostred chladivého večera vonku," odpovie Lýdia za neho so spolovice naštvaným a karhavým tónom, zatiaľ čo v jej hlase je znať aj štipka sarkazmu.

Všetky spomenuté veci robil v mojej prítomnosti, čiže sa za ne cítim byť zodpovedná. Mala som ho upozorniť a zakázať mu to. Nikdy sa na Matúša nepozerám ako na chorého, preto mám problém vnímať, čoho by sa mal vyvarovať.

„Na smrteľnej posteli človek ľutuje takmer vždy len tie veci, ktoré neurobil," odvetí jej so všetkou vážnosťou a stiahne si z úst sterilne vyzerajúce jednorazové rúško, ktoré má nariadené nosiť na miestach, kde sa združuje väčšia skupinka ľudí. Našťastie už nepôsobí nasrdene a opäť žartuje. Odľahne mi. Hoci nerozumiem, prečo bol naštvaný, som rada, že už to prešlo.

„Hej, lenže ak sa dostaneš na tú smrteľnú posteľ za niekoľko dní, nebudeš mať šancu ľutovať ani tie neurobené. Musíš sa jednoducho naučiť byť zodpovednejším," zahlási a naštartuje. Snaží sa vycúvať, no namiesto toho sa posunie dopredu. „Nech sa o tomto tvoj otec nedozvie!" pohrozí mu prstom a celá posádka auta sa nahlas rozosmeje.

Balím si svoje vecí do škatúľ a pozerám sa s prázdnym pohľadom na izbu, ktorá by pri zmienke o odchode z nej mala vo mne vyvolávať akýsi druh emócií. Mal by som cítiť ľútosť, že po rokoch opúšťam rodinné hniezdo a lietam do sveta. Problém je ten, že žiadny smútok neprichádza. Všetko v tejto miestnosti mi pripomína, že som si tu zažil viac zlého, ako dobrého.

„Nejdeš so mnou?" spýtam sa, keď potichu postáva pri dverách a pozerá sa na mňa bezducho. Oznámil som jej svoj odchod pred pár dňami. Mala na tvári pohodený kamenný výraz, ktorý sa mi zdal ba až ľahostajne. Nesnažila sa ma zastaviť. Aj tak by to na mňa nezabralo. Som pevne rozhodnutý.

„Vieš, že nemôžem," odvetí mi a posadí sa na kraj postele. Ruky si ukryje do vreciek a zívne si. Pozorne si ju obzriem a prisahám, že v porovnaní so včerajškom sa jej na čele vytvorili nové vrásky. Vyzerá omnoho staršie, než je jej skutočný vek. Vlasy má stiahnuté do strapatého uzla. Nehľadiac na to, že sú riedke a šedivé.

„Môžeš, len nechceš," utrúsim, pretože vo mne vzkypí žlč a začínam byť alergický na jej odmietavý prístup. Položím škatuľu k dverám a otvorím si svoj šatník.

„Už som ti to vysvetľovala. Ty si mladý a máš život pred sebou. Na teba čaká budúcnosť, na mňa už nie. Umriem pri tvojom otcovi tak, ako sme si to sľúbili pred oltárom. Ja nikoho nemám."

„To je nezmysel, máš mňa," odseknem a vystrúham grimasu. K tejto žene prechovávam protichodné názory, ale ku sklonku dňa v nej budem vždy vidieť rodičovskú figúru, ktorú na istý čas pre mňa zastávala.

„Bola by som ti na príťaž, Danko. Si už dospelý a postaráš sa o seba. Zariaď si svoj vlastný život a na nás dvoch nemysli. Ty sa vo svete nestratíš," prihovorí sa mi vľúdne a jemne sa pousmeje. Pár predných zubov jej už chýba. Niektoré aj ako výsledok z jeho útokov.

„Ty by si mi nebola na príťaž. Nie si mu zaviazaná. Poď so mnou, nikde nie je napísané, že sa musíš takto obetovať. Ten chlap ti iba ubližuje. Snáď mi len nechceš povedať, že ho ešte stále po tom všetkom miluješ?"

„Láska nie je len o daroch, prejavoch náklonnosti a bozkoch, Danko. Sľúbili sme si spolu zostarnúť a zotrvať pri sebe za každých okolností. Mám mnoho hriechov, ale nespravím si ďalší. S tvojím otcom sme náš zväzok spojili v kostole pred Bohom. Neotočím sa mu chrbtom."

„Nebolo by to žiadne otáčanie. On ťa zradil ako prvý. Nesľúbil ti náhodou aj to, že sa o teba postará? Nerobí to už roky a ani sa nesnaží zlepšiť."

„Povedal mi, že pôjde na liečenie. Už viac nebude piť a všetko bude naspäť dobré," prízvukuje mi slová, ktoré spočiatku opakoval stále. Na istú dobu som v to veril. Dúfal som, že sa okolnosti v našej domácnosti zmenia. Po nejakom čase mi docvaklo, že to z jeho strany boli len prázdne slová a báchorky. Lanáril ju tak a kŕmil nezmyslami.

„Nič to neznamená. Hovorí to už roky a sama to veľmi dobre vieš. Nezničil ťa už? Prosím, ak ma máš rada a ako syn pre teba niečo znamenám, poď so mnou, mami," vynaložím posledné úsilie, aby som ju prinútil zmeniť jej postoj, a čupnem si k jej nohám.

„Nejde to. Ja jednoducho nemôžem," nedá tomu ani chvíľu, aby si to mohla premyslieť, a odpovedá automaticky ako ohraná platňa. Nič s tým nenarobím. Je až príliš pod jeho vplyvom.

„Veľmi ma to mrzí, mami. Ja musím odísť, pretože to tu už nezvládnem. Nechcem skončiť za mrežami. Toto tu nie je život. A bolí ma, že si to neuvedomuješ," ozvem sa sklamane, a hoci som nečakal nič iné, tiež som dúfal, že na poslednú chvíľu svoj názor zmení.

Mám strach, čo sa stane, keď ich tu nechám osamote. Ale život ma naučil, že niekedy je zbytočné viesť vojny druhých. Vrhnete sa do strely a prijmete údery za neho, avšak v konečnom dôsledku bezvýsledne, pretože niekedy si ľudia na násilie zvyknú a akceptujú ho. Už viac proti nemu nebojujú. Moja mama je jedným z týchto prípadov. Berie svoj údel a nesnaží sa ho zmeniť. A možno to zo mňa robí nehodného syna, ale ja už nevládzem ďalej zápoliť.

Som vyčerpaný a odchádzam. Snáď si to jedného dňa budem schopný odpustiť.