„Trčíme v kancelárii ešte aj na toho posratého Valentína. Nepríde ti to nefér?" ozve sa Val zo svojej strany stola, keď si zloží okuliare, a vysunie sa so svojou stoličkou tak, aby som na ňu mal výhľad. Už dve hodiny sme obaja spracovávali predžalobné výzvy, ktoré sa nám za uplynulý týždeň nahromadili. To ticho som si užíval, ale predpokladal som, že pri Valinej zhovorčivosti nebude trvať večne.

Vytiahnem sa a popukám si krkom, pretože tá pozícia začala byť nepríjemná už aj pre moje väzy. „Choď kľudne domov, ja to dorobím," ponúknem sa jej, pretože mne neprekáža trčať v tejto kancelárii do neskorých hodín a nemám sa kam ponáhľať. Matúš s Júliou niekam spolu šli, a síce ma pozvali, usúdil som, že by bolo odo mňa drzé, keby som sa im do toho votrel.

„Jasné, aby si mohol prebrať všetky zásluhy," spochybňuje ma a preloží si nohu cez nohu. Vytiahne si zo zásuvky malé vreckové zrkadielko a narúžuje si pery tmavým červeným rúžom.

„O to mi nešlo. Ak máš nejaké rande, nemala by si toho chudáka nechať dlho čakať," hrám formu a prejavím sa ako pravý džentleman. Posunie hlavu nabok a spred zrkadla sa na mňa díva iba jedným okom záludne.

„Keby som mala rande, máš dojem, že by som o šiestej ešte stále sedela v kancelárii s chlapom, pre ktorého som ako vzduch?" opýta sa pobavene a zrkadielko si ukryje naspäť do svojej zásuvky, ktorá prekypuje obalom od sladkostí až po samotný okraj. Zasmejem sa pre seba a myškou kliknem na červený krížik na obrazovke. Skôr si však dokument uložím.

„Tak teraz si ma dostala. Priznávam," sťahujem sa a vystriem ruky pred seba v pozícii značiacej vzdávanie sa.

„Je to nafigu," zamrnčí a sťažka si vzdychne. Zopnutý uhladený drdol si rozpustí a prstami si vojde do svojich nie veľmi prirodzených ryšavých vlasov.

„Neverím, že ťa nik nepozval," prejavím sa neveriacky, pretože aj napriek tomu, že mňa nepriťahuje, všimol som si, ako po nej pokukujú naši klienti a aj náš šéf, ktorému sliny doslovne tečú z kútikov. Vtedy sa podobá na vypĺznutého bernardína.

„Pravdaže som pozvania dostala. Ale tak nejako mám fázu s trápnymi schôdzkami za sebou. Šla by som s nimi len kvôli tomu, aby som si nepripadala na tento trápny sviatok osamelá a necítila sa menejcenne. Každý rok tomu tak bolo a ja som si predsavzala, že pozvanie prijmem maximálne za podmienok, že sa mi daný chlap pozdáva, a okrem toho, že dobre vyzerá, má aj niečo v hlave a jeho mozog neprekypuje sypkým práškom stereoidov," vykladá mi s vážnou tvárou, čo vo mne vyvoláva ďalšiu rehotavú reakciu. Dávam si pozor, aby si to nevšimla a ústa si prekrývam dlaňou.

„To ti kvitujem a zároveň schvaľujem," podporím jej rozumné rozhodnutie a opriem sa predlaktím o čierne rúčky na svojom kolieskovom kresle.

„Tvoj názor ma nezaujíma. Radíš sa medzi nich," odbije ma a postaví sa k oknu s tmavým večerom, kedy po slnku na oblohe niet už ani stopy.

„Ja som steroidy nikdy nebral," bránim sa a zastanem si k nej. Je pomerne nízka, čo vždy kompenzuje topánkami s niekoľkocentimetrovými opätkami. Nepochopím, ako v tom tie ženy dokážu chodiť. „Naznačuješ mi tým teda, že v prípade, ak by som ťa aj na to rande pozval, ty by si ma odmietla?" doberám si ju, hoci nemám v pláne niekam ju pozývať. Iba v rámci priateľských vzťahov.

„To mal byť návrh?" Otočí sa a skúmavo si ma prezerá. Dlhé lokne sa jej voľne formujú v prirodzených vlnách.

„Už som ti hovoril, že začínať si s kolegami je nebezpečná hra, ktorá v každom treťotriednom filme končí pohromou pre aspoň jedného zo zúčastnených."

„Aj tak by som odmietla," odfrkne pohŕdavo a zvrtne sa na opätku čo najďalej odo mňa.

„Dnes si rozladená. A tým myslím, že viac ako obvykle."

„Ty sa mi čuduješ? Tento týždeň bol jedna veľká katastrofa. V pondelok mi spolubývajúca oznámila, že sa sťahuje k frajerovi, čiže si potrebujem nájsť narýchlo spolubývajúcu. Všetky moje kamošky žijú buď so svojimi rodičmi, alebo sú vydaté. Mám trojizbový byt sama pre seba. A keby nebolo treba platiť za neho také horibilné prachy, bolo by to naozaj báječné, ale účty sa, bohužiaľ, platiť musia stále!" rozkričí sa a zúfalo sa opäť posadí do svojej koženej čiernej stoličky. Namrzene si odfúkne a vytiahne zásuvku, z ktorej vyberie asi polkilovú čokoládu a trhá ju ako besný pes.

„Máš voľnú izbu nazvyš?" overím si, pretože jej problém mi vnúkol istý nápad, ktorý posledné roky obchádzam ako poslednú možnosť. Aj ja mám za sebou týždeň nafigu. Viac ako len nafigu. Ničí ma to a ubíja. Nevládzem s nimi dvomi ďalej žiť. Dochádza mi energia.

„Čo si ma nepočul? Áno, presne tak! Mám jednu voľnú a neobsadenú izbu!" zdôrazní s ústami plnými orieškovej čokolády a ani sa neobťažuje ma ňou ponúknuť.

Stíchnem a zvažujem pre a proti tohto nápadu. Nie je to spontánne. Už roky sa chystám na odchod. Zastavoval ma v tom obyčajný fakt, že som s ním mamu nechcel nechať samú. Za všetkých okolností som tomuto kroku chcel predísť. Vždy, keď ma táto myšlienka napadla, pripadol som si ako nehodný syn. Žil som v pekle, len aby som ochránil ju. Ona však neurobila nič preto, aby ochránila mňa.

Mám ju rád. Nepopieram, že mi na nej záleží. Je jeho obeťou. Určitú vinu nesie aj ona, nie je v tom nevinne, pretože mohla odísť a mala to urobiť už dávno, ale hlavným monštrom v tomto príbehu je ten chlap, ktorý sa o nás dvoch mal postarať. Kedysi dávno zrejme bol hlavou domácnosti. No už dlho tomu tak nie je.

„A prijala by si aj spolubývajúceho?"

„To akože teba?" odvetí pohŕdavo a ja neviem, ako si mám túto odpoveď vysvetliť. Pravdepodobne súvisí s ohrdnutým egom. Nečudoval by som sa, aj keby odmietla. I keď podľa jej slov nemá príliš na výber.

„Áno, presne tak. Akože mňa." Kľuknem si k jej nohám s oslnivým úsmevom, ktorý dúfam, že na ňu zapôsobí. Nemám ani potuchy, ako sa ženy zvádzajú. Nikdy som necítil potrebu zvlášť na nich urobiť dojem.

„Prosím ťa, mám ťa na očiach tu, to ťa mám trpieť ešte aj u seba doma?" hrá sa na neúprosnú a ja usúdim, že si len maximálne užíva tú rolu zvýhodnenej oproti mne. Ona má voľnú izbu, o ktorú musím ja zabojovať.

„Pred chvíľou si znela dosť zúfalo."

„Až taká zúfalá nie som," ledabolo odvrkne a laxne trhne plecom.

„To povedz tej čokoláde, z ktorej si takmer polovicu zjedla."

„Hlupák!" zhíkne a čokoládu odloží bez toho, že by ma ňou ponúkla.

„Za nadávky ťa môžem nahlásiť na personálne," pohrozím jej s úškľabkom na perách a pritom sa pridŕžam dlaňami jej kolien. Zhrozene vyvalí očami a popod nos si niečo zašomre.

„Fajn, asi by nebolo na škodu nasťahovať si do bytu niekoho, koho trochu poznám. Mala som v pláne dať si inzerát, lenže to by som potom musela robiť pohovory a vyplňovať s nimi dotazníky, a na to fakticky nemám náladu ani čas. Ale čo tak zrazu si sa rozhodol sťahovať? Kým som to nepovedala, nespomínal si, že hľadáš podnájom," vyzvedá ako klebetnícke tetky na trhu a presunie mi ruky dole z jej nôh. Postavím sa, pretože ja klaňajúci sa pred ňou vyznelo dosť podradne. Nanešťastie, ja tiež nemám veľmi na výber.

„Je čas na zmenu a osamostatnenie. Byty v okolí sú na jedného dosť drahé, rozdelenie si nákladov by bolo výhodné aj pre mňa. Navyše je tu tiež plus, že by si bola moja spolubývajúca ty," zalichotím jej. Líškanie na ňu často platí.

„Uhm, s rodičmi je doma už dusno?" pochopí, no ani zďaleka nemá ani páru o tom, ako dusno tam je. Škvaríme sa zaživa.

„Nejak tak," jej teóriu nevyvrátim, ale nemám odvahu vysloviť pred ňou celú pravdu. Bojím sa, akoby zareagovala.

„To chápem, tiež som z nášho domu musela utiecť, pretože s mojou mamou to bolo na nevydržanie. Neustále frflala, do všetkého kafrala a nemohli sme si tam s prepáčením ani prdnúť," súcití so mnou, aj keď mne sa zdá, že naše rodinné problémy a patálie sú diametrálne odlišné.

„Deti asi dospievajú najmä kvôli tomu, aby prestali žiť s rodičmi. Niekedy nám neostáva nič iné, ako ísť si vlastnou cestou."

„Z vlastnej skúsenosti ti môžem povedať, že ísť si vlastnou cestou je najlepšie rozhodnutie, ktoré som pre seba mohla urobiť. Veď uvidíš. Pravý život začína v momente, keď opustíš rodičovské brány," zvolá triumfálne a zatvári sa dôležito. Nadvihne kútik na krvavo červených perách a stisne ma za ruku.

Bije sa vo mne protichodná zmes emócií. Na jednu stranu som rád za svoje chopenie sa šance. Videl som príležitosť a chytil som sa jej. Teoretická možnosť sa týmto stáva konajúcou. Nevyslovené túžby, ktoré som držal v tichosti v sebe. Raz a navždy sa zbavím domácnosti s ľuďmi, ktorí mi podkopávali sebavedomie.

„Ja som sa presťahovala už takmer pred štyrmi rokmi. Poviem ti, že ti to teda riadne trvalo. Ťažko sa ti opúšťal mama hotel?"

„Mám sotva dvadsaťštyri. Niektorí bývajú s rodičmi aj do tridsiatky," vynájdem sa.

„No však áno. Keby nebolo mojej autoritatívnej mamy, ktorá ma večne komandovala, asi by som v našom dome tiež ešte chvíľu pobudla. Tie výdavky, ktoré som mala počas bývania u nich, sa nedajú ani porovnať s tými terajšími. Stačilo im, keď som prispela na domácnosť sto eur. Niekedy odo mňa nevzali ani tie, pretože ma podporovali v šetrení."

„To si sa teda mala," zmôžem sa na falošný úsmev a zastrčím si ruky hlboko do vreciek.

„Študuješ právo. Nedá sa povedať, že by to bola lacná záležitosť."

„Keby nebolo starej mamy, právo by som neštudoval," vyjde zo mňa, pretože rodičia nemajú právo prebrať zásluhy za to, kam som sa dostal. Za to jedno som mame vďačný. O tých darovaných peniazoch vedela iba ona a ja. Dávno by padli na chľast, keby sa dozvedel, že zo svojho predaného bytu darovala stará mama všetky peniaze mne.

„Aha, no fajn. Vyznela som ako krava. Ale bohaté babičky sú najlepšie."

„To hej," nechám ju v tom a svoj životný príbeh ďalej nerozoberám.

„Mali by sme to osláviť. Spolubývajúcich si človek hľadá na celý život," povie rezolútne, načiahne sa po malý kľúčik na svojom stole, a z malej pristavenej skrinky uzamknutej na zámok vytiahne fľašu červeného.

„Ty si nosíš do kancelárie alkohol?"

„Netrep hlúposti. Tú fľašu som dostala ako dar od nejakého úchylného klienta spolu s daktorou z týchto bonboniér."

„Aha, tak preto tam máš toľko sladkostí," hovorím a pritom jej lepšie načriem do preplnenej zásuvky. „Zvláštne, že mne nikto nič nedáva."

„To nie je zvláštne. Absolútne to korešponduje s verdiktom, kto je v tejto kancelárii krajší a príťažlivejší. Jednoducho nie si pre úlisných starých dedkov dostatočne zaujímavý."

„Budem sa tváriť, že ma to nezabolelo," predstieram bolestivý výraz a otrčím smutne pery.

„Vezmi si akúkoľvek bonboniéru, po ktorej tvoje oko túži. Prijmi to ako moje hlboké ospravedlnenie za zranenie tvojho krehkého ega."

„Tvoje želanie mi je rozkazom," nepremýšľam dvakrát a vrhnem sa na pralinky v dvojradovom elegantnom obale kráľovsky modrej farby. Ona medzitým odbehne do kuchynky a vráti sa späť s vývrtkou na víno.

„Svätý Valentín sa dá oslavovať aj takto!" Nadšene vo vzduchu zaštrngoce fľašou vína a hneď ju aj otvára.

„Vážne chceš piť na pracovisku?"

„No a?"

„Keď sa vráti šéf?"

„Prosím ťa, ten vzal svoju ženu na romantickú večeru a konečne si užije trochu akcie, tým pádom nebude aspoň raz v pondelok nadržaný. Nehrozí, že by sa vrátil. Takže?" Posunie fľašu k môjmu smeru, na čo ja okamžite ohrniem nosom.

„Nie som fanúšikom vína." Na alkohol sa po skúsenostiach s jeho výlevmi nedokážem poriadne ani pozrieť.

„Fajnovka," odsekne a poriadne si lokne.

„Moja špecialita je niečo iné," prevravím záhadne, napíšem svojmu dodávateľovi, a o desať minút už obaja sedíme na zemi pri radiátore, kŕmime sa delikátnou čokoládou rozplývajúcou sa na jazyku a užívame si svoje neresti. Ja svoje ušúľaný džoint zo zeleného listu a ona svoje kvalitné víno.

„Teda poviem ti, toto je najlepší Valentín, aký som kedy zažila. A to sa ani vôbec nemusím držať na uzde, pretože aj keď o chvíľu moja cesta poputuje k záchodovej mise, je mi absolútne jedno, že ma budeš vidieť," moce sa jej jazyk a nahlas sa rehoce. Ja sa rehocem spolu s ňou. A nemýli sa. Je to skvelý Valentín.