Kráčame v trojici s cieľom odškrtnúť všetky položky na maminom nákupnom zozname. Ona je v strede. Z diaľky by sme snáď aj mohli pripomínať nejaký gang. Pôsobíme trochu nesúrodo. A predsa sa mi zdá, že som k nikomu nikdy nepatril viacej.

„Budeme nakupovať spolu, či si každý zoberie na starosť niečo iné?" preruším ticho, ktoré nepôsobilo nepríjemne. Toto ticho bolo v súlade s naším začínajúcim priateľstvom. Som si istý, že Jules už z môjho života neodíde. A Daniel tiež nie. Aj za tých niekoľko dní som si na neho zvykol. Najlepšie priateľstvá sú také, ktoré sa začínajú trápnym okamihom. Z tohto hľadiska to odtadiaľ môže byť už len lepšie.

„Ako chceš, je to tvoj nákupný zoznam a tvoja mama," odpovie mi Daniel trochu namrzene a založí si ruky do vreciek na otvorenom hnedom kabáte, z ktorého mu vytŕča béžový rolák. Výraz jeho tváre mi napovedá, že nie je nahnevaný, skôr sa zdá smutný. Jules stojí vedľa neho, no namiesto mňa sa na naňho vôbec nepozrie.

„Deje sa niečo?"

„Je to hlúpe. Vyzniem ako somár, nechaj tak," mávne rukou a poberie sa k nákupným košíkom, ktoré sú za sebou zaradené v dlhých radoch. Šmátra rukami vo vreckách svojich károvaných nohavíc, z čoho usúdim, že sa pokúša nájsť žetón alebo mincu, ktorú by mohol zastrčiť do košíka a oddeliť ho od reťaze.

Idem mu na pomoc a zo svojej peňaženky vyberiem žetón s logom realitnej kancelárie mojich rodičov, ktoré si pred rokmi dali urobiť ako propagačné predmety slúžiace pre zviditeľnenie ich firmy. „My s Jules si ťa radi vypočujeme. Nezabúdaj na to, že dni na hovno sú našou špecialitou." Stisnem ho podporne za rameno, prehodím si cez plece padajúci vak, a vysuniem stredne veľký nákupný košík z jeho radu, až neskôr zisťujem, že kolieska na ňom sú tiež celkom na hovno a treba silno tlačiť, aby vôbec bolo možné posúvať ho pred sebou.

Aby som nezavadzal ostatným nakupujúcim, posúvam sa k otváracím dverám, a v chodbičke deliacej obchod od vonkajšieho priestoru počkám, kým sa ku mne obaja nepripoja.

„Len som sa trochu rozcítil, keď som vás videl, ako sa navzájom doberáte. Ty, tvoja sestra a mama. Nespomínam si na časy, kedy tá moja rodina nebola v rozklade. A neber si to v zlom, naozaj ti to nezávidím, ani nič podobné, i keď uznávam, že to tak na prvé počutie môže znieť. Proste ma dojalo, prečo moja rodina nedokáže byť taká, ako tá tvoja. A potom si pripomeniem, že ja vlastne rodinu nemám," vysvetľuje so zvesenými plecami a s hlavou zastrčenou pomedzi ne, čím nepatrne dáva najavo, ako sa za svoje slová pred nami hanbí.

„Viem, aké to je. Po maminej smrti bolo všetko silené. I keď, to tiež nie je úplne pravda, pretože dolu vodou to s nami išlo už aj v dobe, keď ešte žila. Tvárili sme sa, že sa nič nedeje, pretože sme nechceli, aby sa to dialo. Takže z tohto hľadiska ťa dokážem pochopiť," svoju podporu mu prejaví Jules, a ja sa zaraz cítim ako chrapúň, že im pretŕčam pred oči naše zaužívané podpichovanie a súdržnosť, kým oni vo svojich domovoch zažívajú úplný opak. Stal sa zo mňa pekný pokrytec.

„Ja som vaša rodina. A moja mama a aj Bea sú tiež vaša rodina. Prepáčte nám, ak sme sa vás dotkli. Nepremýšľal som o tom, ako sa kvôli tomu môžete vy cítiť."

„Matúš, ja ti to nehovorím preto, aby som počul z tvojich úst ospravedlňovania. Nikdy sa neospravedlňuj za to, že máš takú bohovskú mamu a sestru. Mne by to rozhodne ľúto nebolo."

„Súhlasím, mne tiež nie," postaví sa aj ona na jeho stranu a mňa zahreje pri srdci, pretože si uvedomujem, akú obrovskú pravdu obaja majú. Aj keď je život na kyslíku otrava, nemám právo si sťažovať. Keď ti ten hore niečo vezme, vzápätí na to ti aj okamžite niečo dá.

„Veril by si tomu, že som adoptovaný? Lýdia nie je mojou biologickou matkou."

„A vieš, že aj veril? Prajem si, aby si aj moja mama uvedomila, že nie je pripravená na dieťa. Mám málo spomienok, v ktorých sa zachovala ako matka. Ale to je jedno. Mal by som okamžite ukončiť toto utápanie sa v sebaľútosti," utíši sa so sileným úsmevom a vyrazí dopredu pred nami. Jules kráča popri mne a obzerá sa po regáloch so všelijakým druhom čokolád.

Opieram sa lakťami o modrú rúčku a vyberiem si skrčený papier, na ktorom je maminým škrabopisom napísané, čo všetko potrebuje nakúpiť. Milujem ju nadovšetko, ale občas píše horšie ako kdejaký lekár. Ešte šťastie, že som sa jej hieroglyfy naučil čítať.

Má tu základné potraviny, ako sú mlieko a chlieb, ale tiež aj píniové oriešky a polentu. Tak to fakt nemám ani potuchy, kde by sa mohlo nachádzať. Daniel je pri chladiarenských boxoch a pozerá sa po najvhodnejšom kurčati, podľa maminých slov - nie príliš krvavé, modré, či maličké.

Jules je v uličke o dva rady ďalej a naberá do sáčku čerstvý šalát. Ja som akosi bezradný a očami pátram po nejakej voľnej predavačke, ktorá by ma mohla navigovať správnym smerom. Skenujem ľudí a zaostrujem s cieľom vypátrať modré tričko. Moje oči však narážajú na omnoho nepríjemnejší terč.

Potia sa mi dlane a tep sa mi zvýši ako po nejakom adrenalínovom zážitku. Postávam pri svojom poloprázdnom košíku a hypnotizujem jedného z tých dvoch, aby ma tu nenechávali samého, pretože o pár sekúnd sa jej znovu nevyhnem. Budem tej žene čeliť s myšlienkou, že opäť nemá ani to najmenšie tušenie o tom, okolo koho prechádza.

A vtom sa mi naskytne otázka - naozaj to tušenie nemá? Nemala by podľa akéhosi nepísaného pravidla každá matka rozpoznať, že sa jedná o jej dieťa? Možno som len príliš naivný a namýšľam si. Veď ma poznala v čase, keď som bol bábätko. Patril som jej len zopár minút.

„Čo povieš, pošle ma tvoja mama naspäť pre nové kurča?" Daniel to stihne v hodine dvanástej a pred zrak mi predloží chladené ružové kurča na bielej podložke, ktorému v tejto sekunde nevenujem takmer žiadnu pozornosť. Pevnejšie uchopím vo svojich dlaniach rúčku, a ako nejaký maniak z tej ženy v kockovanom kabáte a kožených rukaviciach nedokážem spustiť oči. „Počúvaš ma?" zopakuje mi. Hoci ho počujem zreteľne, neodpoviem. Skamenel mi jazyk.

„Šalát, paradajky a uhorka. Ja mám zatiaľ všetko," zhodnotí i Jules a v tej chvíli cez nás prefrčí. Ulička je presne taká široká, aby cez ňu vošli dva nákupné košíky a pritom do seba nenarazili. Obaja si stojíme na svojich stranách bez toho, že by sa naša cesta narušila.

„Mám pocit, že zabudol rozprávať. Nereaguje," odvetí jej a ja cítim, ako na mňa obaja civejú. Dlžím im vysvetlenie.

„Tá žena. To je ona," moje inak zhovorčivé ja sa tentoraz drží strohých odpovedí.

„Tvoja biologická matka?" Pošúcha sa na temene hlavy a naraz sa za ňou obzrú, ako míňa uličku s pečivom. A vtom urobí Jules niečo absolútne nepredvídateľné. Bez slova sa od nás vzdiali s ráznym krokom, z ktorého doslova srší odhodlanie. S Danielom si vymeníme nič netušiace výrazy a ja sa prichytím, že si hryziem do pery. Čo má za lubom? Vyrazila ako šíp.

Chvíľu obaja stojíme ako taký soľný stĺp a potom ju nasledujeme. Udivene kráčam so zatajeným dychom, pretože na jednu stranu sa obávam toho, čo sa jej stalo, a na tú druhú som neuveriteľne nedočkavý a chcem zistiť, prečo zaraz prebrala iniciatívu v takomto veľkom štýle.

„Ospravedlňte ma, pani. Rada by som vám niečo povedala," osloví ju a ťukne jej prstom do chrbta, pretože bola otočená a prehŕňala sa košíkom s celozrnným pečivom.

Obráti sa, nadvihne obočím, ale iba jeho jednou stranou. Silnejšie zovriem päste, pretože tak to robím aj ja, keď som zmätený. A hoci viem, že tak to robí aj milión ďalší ľudí tam vo svete, tentoraz nadvihuje jednou stranou obočia tá, ktorá by mi mala byť blízka. A o ktorej som sa túto vec mal dozvedieť omnoho skôr, ako vo svojich dvadsiatich dvoch rokoch.

„Áno, prosím? Zavadziam vám svojím košíkom? Prepáčte, už sa vám pracem z cesty," prejaví slušné maniere, a to moje srdce zabolí omnoho väčšmi. Vravel som si, že je ten najpríšernejší človek na zemi a mám šťastie, že som ju nikdy nepoznal. Pri tom prvom stretnutí sa moja mienka pokrivila a táto jej slušnosť mi ju opäť vyvracia.

„Nie, nezavadziate. Popravde vám len chcem dať na vedomie, že ste sa vzdali toho najúžasnejšieho človeka na svete. Máte smolu, že ste sa zriekli možnosti spoznať ho. Matúš je jedinečný a aj napriek všetkému mu na druhých záleží. Nelamentuje nad svojím osudom. A vďaka nemu sa učím byť aj ja lepšia. Prišlo mi nespravodlivé, že on o vás vie a nepovie to, hoci ho to bolí. Neviem, či si zaslúžite poznať ho. Ale podľa neho by sa mali udeľovať druhé šance, a ja vám ho predstavujem nie kvôli vám, ale hlavne kvôli nemu. Teraz si môžete povedať, že ste pred dvadsiatimi dvomi rokmi urobili chybu pre seba," šplechne jej do tváre a ja nestihnem vychádzať z údivu. S istotou môžem povedať, že ja by som na to nemal odvahu. Nedokázal by som sa jej postaviť zoči voči a predstaviť sa jej.

Žena je v pomykove, v očiach sa jej račí hrôza a nedokáže pohotovo reagovať. Mimovoľne jej oči zbehnú mojím smerom a mne príde, že si dala konečne dve a dve dohromady a pochopila. „Ja. Bolo to dávno. Prepáčte," zajakáva sa, a ak som si aj niekedy predstavoval, ako bude vyzerať moja prvá konfrontácia s biologickou matkou, toto je asi milionkrát horšie a lepšie zároveň. Neviem sa rozhodnúť, aké pocity vo mne prevažujú. Som si však istý len jednou vecou. Potrebujem odísť.

Nechávam vozík voľne pristavený a rozbehnem sa smerom k východu. Do hlavy mi stúpa horúčava a z dlaní mi tečie pot potokom. Občas je útek tým jediným, čo vás dokáže vyslobodiť. Dá sa to poňať aj ako krok prvotriedneho zbabelca. Ale ja som o sebe aj tak nikdy nehovoril, že som hrdina. To by som musel byť neomylný. Z roly zbabelca sa za svoj útek aspoň nemusím hanbiť.

Bežím ozlomkrky ďaleko od budovy obchodu, kým za sebou začujem dobiehajúce kroky. Fučím a mám dojem, že čoskoro vybuchnem ako zátka z poriadne napenenej fľaše šampanského. Som zahlienený a môj vlhký kašeľ sa rozlieha po vyprázdnenom detskom ihrisku.

„Prepáč, nezdržala som sa. Rozčúlilo ma to a myslela som si, že to tak chceš. Nebolo to správne, prepáč," Jules si môj útek vysvetlí ako zapríčinený jej hrdinským činom, a ja sa prehnem v páse predtým, než mi moja bránica povolí niečo jej povedať.

„Si v poriadku, kamoško?" Šúcha ma po chrbte Daniel a skláňa sa hlavou dolu ku mne. Ukážem mu palec signalizujúci, že som v poriadku.

„Ďakujem ti, Jules. Ja by som to nedokázal. Neoslovil by som ju. Aj naďalej by som sa cítil pod psa zakaždým, keby som ju náhodne zazrel a neodvážil sa vysloviť pred ňou nahlas, že ju poznám a som jej synom."

„Neďakuj mi. S radosťou som jej povedala, o akého úžasného človeka prišla," odsekne spôsobom, ako keby to z jej úst nebola veľká veda, ale obyčajná a bežná formalita. Srdce mi búši ostošesť. Mieša sa vo mne milión rôznych dojmov. Medzi nimi jednoznačne prevláda úľava a metaforický pokoj na duši.

„Naozaj to bolo skvelé. Čo sa týka mňa, v tomto som jednoznačne na strane Júlii. Tá žena ani nevie, o čo prišla," Daniel sa zapojí tiež a podporne sa na mňa usmeje. Obzriem sa okolo seba. Studený vzduch nám šibe do tváre, nosy aj líca máme vyfúkané a červené od vetra. Cez noc napadalo. Povedal by som, že azdaže aj posledný sneh v tomto roku.

„Čo poviete na snehových anjelov?" skríknem, pretože sa vo mne zrodil spontánny nápad, a pretože sa asi fakt cítim ako dieťa, ktoré nadovšetko zbožňuje zimné radovánky.

„Bezpodmienečné áno!" Daniel neotáľa a bezhlavo sa spúšťa chrbtom do neodhrnutej vrstvy bieleho snehu, ktorý zatiaľ nestihli psy a zvieratá znečistiť svojimi telesnými tekutinami.

„Hurá na to!" Pridám sa k nemu a bezmyšlienkovite rozrývam bielu chladivú posýpku po mojím telom. Medzera medzi nami je vyhradená pre ňu. Spomínam si, že minule odmietla. Aj tentoraz je to na nej. Nemusí sa šantiť v snehu spolu s nami, keď nechce. Aj keď ja by som to chcel.

„Snehoví anjeli!" zajasá a pripomenie mi malé dievčatko. Vyznie tak krehko. Po prvý raz mám dojem, že je skutočne šťastná. Hodí sa do snehu k nám a všetci traja úplne nesynchronizovane vytvárame do snehu svojich vlastných anjelov.

„Čo vlastne bude s tým nákupom? Nechali ste ho len tak v košíku?" napadne mi, že keď sa domov vrátime mokrí a bez toho, čo nám mama nakázala kúpiť, nebude z toho len priateľské a rodinné podpichovanie.

„No, hej... bol si taký rozrušený, pravdaže sme sa za tebou ponáhľali."

„Tým pádom sa do toho obchodu budeme musieť vrátiť."

„Pochybujem, že nás pustia. Sbskár za nami kričal a my sme mu ledva stihli ujsť."

„Tak teda vyberieme druhý obchod. Počítajte ale s tým, že bez zoznamu sme nútení improvizovať."

„Tvoja mama to pochopí..."

„Nič jej nehovorte, prosím vás. Nechcem, aby sa trápila," požiadam ich, pretože som si vedomý toho, že by z toho bola nešťastná.