„Mám sa vrátiť domov?" vzhliadne ku mne hore s bezútešným pohľadom, s ktorým mi pripomína akési vydesené nesmelé zvieratko. Ešte nikdy sme pri sebe takto blízko nesedeli. Odvážil som sa ju chytiť okolo pliec a hladím ju po chrbte. Je zmätená a útechu hľadá vo mne. Musím byť jej oporou. Ja sa nesmiem zložiť.

„Je to to, čo chceš? Ak áno, vráť sa. Je to len na tebe," nerozhodnem za ňu. Pravdaže by som jej s najväčšou radosťou povedal, aby nikam nechodila a ostala tu spolu so mnou. Lenže tu nejde o to, čo chcem ja. Rozhodovať za ňu by znamenalo, že by som dosvedčil tie stupídnosti, ktoré jej otec natlačil do hlavy.

Kŕmil ju báchorkami o nepripravenosti, pretože sám nie je pripravený na to, aby Júlia čelila vonkajšiemu svetu. Podľa všetkého by bol najradšej, keby ju obalil do nejakej bublinkovej fólie, ktorá by ju pred všetkým ochránila. Tým by jej však nepomohol. Skôr by jej to uškodilo.

„Keď sa pozriem dolu na koberec v mojej izbe, pripomínam si ten okamih stále dokola. Tie fľaky už zaschli, no pre mňa razia stále aj po toľkých rokoch čerstvou krvou. Mám to živo pred očami. Sedím na posteli a pozerám sa na svoje telo ležiace na zemi. Je to ako pozerať sa na film. Až na to, že sa to zakaždým deje mne. To ja som to vyšinuté dievča, ktoré nezvládlo bojovať so svojím žiaľom," zveruje sa mi potichu. Priam až šepká. Nevzlyká nahlas. Plače v tichosti a spolu so slovami sa z jej očí valia súbežne aj drobné kvapôčky.

Priviniem si ju tesnejšie do svojho náručia. Nevzpiera sa. Práveže mám pocit, akoby sa jej telo prispôsobovalo mojim rukám. Srdce mi tlčie ako o závod. Mám na mále, aby som sa nerozplakal spolu s ňou. „Skús bývať s nami. Na pár dní. Len aby si zistila, či sa tu môžeš mať lepšie," navrhnem a prepletiem si jej stuhnuté prsty s tými svojimi. Má ich ľadovo studené. Akoby sedela vonku na mraze a holými rukami formovala snehové gule.

„To nemôžem. Som pre vás cudzia. Nebolo by to správne."

„Ja a ani nikto z tejto rodiny by s tým problém nemal. Radi ťa prijmeme do našej domácnosti. Vzájomne sa doberáme, ale prisahám ti, že to robíme len z lásky. Je to takým naším zaužívaným zvykom. Keď toho bude na teba príliš, len povedz. Ale budeme sa snažiť krotiť."

„Práve o to mi ide, Matúš. Je to váš domov. Ja by som bola vonkajší narušiteľ, kvôli ktorému by ste museli meniť svoju rutinu. Nebolo by to sebecké?"

„Nie, nebolo. Sme kamaráti a kamaráti si pomáhajú. Neurobila by si snáď pre mňa to isté?"

„Asi nie," mykne hlavou a predkloní sa bližšie k svojim kolenám.

„Díky, úprimnosť sa cení," zasmejem sa od srdca, pretože túto bezpozlátkovú Júliu mám najradšej. Bárs by si pred nikým nedávala servítku pred ústa a vyjadrila svoje pocity bez strachu, ktorý by jej nariaďoval držať všetko pod pokrievkou svojho vnútra.

„Ale iba preto, že do našej domácnosti by si sa nehodil. To miesto by ťa zničilo," odôvodní svoje nie a mne poskočí srdce, pretože mi tým nepriamo dáva najavo, že jej záleží na tom, aby ma ochránila. Aj ja si želám ochrániť ju. Pred každým a všetkým. Bolí ma vidieť ju takto trpieť a umárať sa.

„Niekedy rodičia nevedia, čo je pre ich deti najlepšie. Majú nejakú predstavu a myslia si, že je tá najsprávnejšia, ale my nie sme nútení stotožniť sa s ňou. Prepáč, že to vyťahujem, ale žijeme v demokratickej krajine a nemusíme vyhovieť všetkým rodičovským požiadavkám. Vychovali nás, ale nezabúdaj na to, že na tento svet sa ani jeden z nás nepýtal. Bezpodmienečná láska by nemala byť ovplyvnená krátkou vzdorovitosťou. Keď budeš donekonečna hľadieť na zaviazanosť voči svojmu otcovi, ostaneš navždy zavretá v tej izbe s prehrávaným filmom."

„Mám strach, ale chcem ostať tu s tebou," hlesne rozvážne a nie neisto.

„Miliarda ľudí na svete má z niečoho strach. Nech ti je útechou, že v tom nie si jediná a nikdy nebudeš. Ja sám som doslovný strachopud."

„Nie, to nie si. Oslovil si ma aj napriek tomu, že som bola na pokraji svojho nervového zrútenia."

„To nesúvisí so strachom. Jednoducho som si povedal, že si zaujímavý človek a bola by škoda nespoznať ťa."

„Zaujímavý? Nie je na mne nič zaujímavé."

„Opovážim sa nesúhlasiť. Ja sa nestretávam s fádnymi osobnosťami. Na nejakého človeka sa iba pozrieš a máš ho vcelku odhadnutého. Ty si krížovka, ktorú dosadzovaním písmeniek do políčok pomaličky rozlúštim. Si jedinečne zaujímavá."

„Snažíš sa ma rozveseliť?" prekukne moje ódy, ktoré čiastočne súvisia s odbúraním tej zlej nálady, no prevažná časť je založená na pravdivom rozbore jej osobnosti, ktorú som si utváral až do dnešného dňa.

Nekomplikovaní ľudia sú nudní. O povrchné charaktery nestojím. Prízemní ľudia sa držia základných predpokladoch o tom, že v jednoduchosti je dokonalosť a nakoniec do seba všetko krásne zapadne. Hľadajú ten presný perfektný moment, pri ktorom na prvý pohľad zistia, že krása prevažuje nad všetkými vnútornými vlastnosťami a láska je niečo, čo vzplanie z minúty na minútu. Opierajú sa o ten čarokrásny okamih dvoch párov očí, kedy vami prejde elektrický výboj, ktorým by ste rozsvietili celú dvanásťposchodovú bytovku.

Láska je niečo, čo získavate časom a skúmaním. Vidí dobré a zlé stránky, pred ktorými vedome nepritvára oči, a neulakomí sa na možnosť, že v tom druhom človeku našiel presne zhodujúcu sa spriaznenú dušu. Vesmír nefunguje spôsobom, že nám pri našom narodení určí jednu perfektnú zhodu, ktorá v určitom bode pretne našu povestnú trasu životom.

Spriaznené duše sa nerodia, oni sa stavajú na princípoch statiky budovania osobnejšieho vzťahu. Vznikajú v bode, kedy pre vás druhá osoba nie je už len niekým novým a nepoznaným, ale stáva sa pre vás čoraz reálnejšia. Neprehliadate chyby toho človeka. Ste si veľmi dobre vedomí toho, že bezchybnosť vo svete nejestvuje.

Piliere spriaznených duší sa budujú po častiach. Najprv sa musia zložiť základy, pre ktoré je vôbec možné začať niečo stavať. Je naivné predpokladať, že osud stvoril presnú zhodu, ktorá sa nám nejakým zázračným stretom paralelných svetov votrie jedného dňa do cesty. Nedá sa niekoho milovať bez toho, že by ste ho najprv mali radi.

„Snažím sa ti povedať, že mám na vlastnej koži odskúšané, aké to je podceňovať vlastné schopnosti. A sľubujem, že ak sa to aj tak nezdá, si omnoho silnejšia, ako si dokážeš predstaviť."

„Nezačnem ti po čase prekážať? Nebudem ti tu zavadzať? A čo tvoja mama a sestra? Nebývaš tu sám. Nechcem vám narobiť starosti," začne uvažovať o mojej ponuke a pritom premýšľa aj o tom, ako to ovplyvní mojich rodinných príslušníkov. Je pravda, že som to s nimi neprebral, ale som vystavený pred hotovú vec a naša mama je najúžasnejší človek na zemi. Nemyslím si, že Júliino prespanie v našom byte by zatrhla.

„Po prvé - mne nebudeš nikdy prekážať. Mám ale strach, že to bude opačne pri mojej táravej povahe a neustálych kecoch. Zavadzať? Žijem s dvomi ženami, jedna ďalšia pre mňa riziko skutočne predstavovať nebude. A po tretie - mamy a Bei sa na to opýtam hneď, ako sa vrátia z obchodu. Záleží to od nich. Ale ubezpečujem ťa, že ani ony dve s tým problém mať nebudú. Do ničoho ťa netlačím. Buď ostaneš tu alebo sa vrátiš domov," pripomeniem jej, že rozhodnutie je v tomto celé len na nej, aj keď by som naozaj nebol nadšený z toho, keby pristala na otcove podmienky a dovolila mu nechať ju zavretú za tými štyrmi múrmi. Veď je to násilnícke a dehonestujúce! Nanajvýš nespravodlivé! Čo si o sebe vôbec myslí, keď ju zamkýna v byte ako nejaký vedecký experiment, ktorý bude terčom všelijakých pokusov? Ona si zaslúži mať voľnosť. Nie obmedzenia a nahovárania, že je to pre jej vlastné bezpečie.

„Ak mi dovolí ostať, nevrátim sa."

„Super, tak počkáme, kým sa vrátia, a pochutnáme si na týchto dobrotách," triumfálne vyhlásim, pošúcham ju po ramene a skloním sa nižšie ku konferenčnému stolíku, aby som si mohol nabrať za hrsť vysypaných solených praclíkov.

Než si ich stihnem nahádzať do úst, všimnem si, že ona sa zatiaľ ničoho nedotkla, a ponúknem ju. Potrasie hlavou a svojím pohľadom sa odo mňa odvráti. Možno len nie je hladná. Ale ani minule si pri tej večeri nič nedala.

„Mama to jedlo neotrávila, neboj sa," zažartujem a v tejto chvíli si prajem, aby som si radšej zapchal ústa až po okraj tými nabratými praclíkmi. Niekedy by sa mi zišiel ten šiesty zmysel, ktorý by mi našepkal, kedy je najsprávnejšie držať jazyk za zubami.

Júlia sa neodváži pozrieť sa na mňa, ruky má preložené na svojom bruchu a rukávy na čiernom svetri stiahnuté až k prstom, takže jej ich takmer nevidieť. „Jedlo sa vo mne dlho neudrží. Z toho dôvodu radšej nejem."

„To som nevedel. Prepáč," ospravedlním sa a pritom prejde chuť na jedlo aj mňa.

„Bojím sa niečo zjesť. Ani neviem, či ešte dokážem byť hladná. Veľmi čudné, však?" neprestáva sa mi zverovať a ja si azdaže aj prajem, aby som mohol vyriešiť všetky jej problémy nejakým mávnutím čarovného prútika.

„Nechcela by si to skúsiť? Iba jeden menší hryz," ponúknem jej odlomený kúsoček, aký dávate malým deťom, keď sa už nedokážete pozerať na to, ako vás prosia a svojimi malými ručičkami sa dožadujú tuhej stravy.

„Väčšinou jem z donútenia. Aby to druhým neprišlo podozrivé. Hneď na to moja cesta smeruje k záchodu. Menšia tradícia," nepozerá sa na mňa aj naďalej, ale aj keď to vyznie tak, že z nej tie priznania idú ľahko, rozpoznal som, že s tým zápasí.

Akoby chcela a zároveň nechcela, aby o tom vedel aj niekto ďalší. Priznám sa, že sa mi to počúva ťažko. Je to ako prísť k inej realite. Počujete o ľuďoch s príjmom potravy, ale najreálnejší sa vám tento problém zdá až vtedy, keď s ním prídete priamo do vztyku.

„Asi nechceš, aby som ti to hovorila."

„To nie. Len sa to počúva náročnejšie. Nechcem, aby sa ti to dialo. Ale chcem o tom počuť. Lebo si pre mňa dôležitá."

„Vidíš, nemám len jeden problém. Mám ich mnoho. Som problémová."

„A čo som potom ja? Slovo problém je moje druhé meno."

„Kvôli priateľstvu s tebou sa túžim stať sa normálnou. Ty ma nútiš myslieť si, že tu pre mňa ešte existuje šanca."

„Pretože to tak je. Máš šancu. Obaja ju máme. Aj Daniel ju má. Nie sme vyhorené prípady. Jedného dňa sa zo svojich bludísk vymotáme. Spoločne," pošepnem a rukou jej odhrniem vlasy padajúce do tváre. Lícom sa obtrie o chrbát mojej ruky a na niekoľko sekúnd prižmúri očné viečka. Nakloním sa k jej perám a detailne si ju obzriem.

Pod očami ma čierne kruhy a jej pleť je pribledá. Pery má vysušené a dohrýzené. Na vysokom čele má niekoľko drobných pupienkov, ale aj napriek tomu, že je výrazne pochudnutá, v lícach má krásne estetické jamky. Prezerám si ju ako so zväčšeným sklíčkom mikroskopu, ktorý mi prvýkrát predostrel jej krásu v miliónoch odtieňoch, až kým nás v tomto intímnejšom momente nepreruší zvuk otvárajúcich sa dverí a cudzie hlasy troch ľudí, z ktorých len dva patria mame a mojej sestre.

Bleskovo sa odo mňa odtiahne a pôsobí vystrašene. Ani sa na mňa nepozrie, akoby sa hanbila a nebola si istá tým, čo sa v uplynulých minútach stalo. Sme dvaja, ktorí tak úplne nechápu. Tiež sa potrebujem otriasť a spamätať sa, takže vstávam a nahliadnem do chodby, kde sa okrem dvoch ženských tiel nachádza aj dosť vysoká mužská, ktorá je v tomto prípade rozhodne neželaným hosťom.

„Čo tu tento robí?" ohradím sa zlostne a dovolím si povedať, že aj dosť vyčítavo.

„Stretli sme sa s Milanom. Robí si o Julku starosti, tak som ho priniesla sem, aby si to vyriešili," mama mi odvetí ako keby nič a s dvomi taškami sa presúva do kuchyne. Zastanem si do dverí a som pevne rozhodnutý, že ho k nej nepustím.

„Júlia sa nechce vrátiť domov. Nechajte ju na pokoji!"

„Je to moja dcéra a ty sa do toho nemiešaj. Jej miesto je pri mne a v našom byte. Nebudeš rozprávať za ňu. Julka, okamžite vstávaj a poď so mnou!" vyzve ju.

„Ona s vami nechce ísť."

„Nestaraj sa do toho, Matúš," precedí mama cez zuby a potiahne ma za rukáv.

„To nie je pravda. Nemal som jej dovoliť stretávať sa s tebou, nahuckal si ju proti mne a natáral jej sprostosti, pre ktoré je teraz takáto vzdorovitá. Nestaraj sa do našich rodinných záležitostí! Julka by nikdy dobrovoľne z nášho bytu neodišla. Za všetkým stojíš ty a ten hlupák, ktorý ju ustavične pokúšal, nedali ste jej pokoj!" obviňuje nás a kričí. Bol by schopný ma aj prestrčiť, až kým sa z ničoho nič neobjaví pri dverách chodby aj Jules.

„Do ničoho ma nenútil. Utiekla som, pretože som to neuniesla. Už nechcem bývať v tom byte. A nechcem byť ani pri tebe. Ja nie som chorá. A zvládnem sa o seba postarať," prehovorí rázne a odhodlane. Som na ňu pyšný. Toto je ten zlom, ktorý nevyhnutne potrebovala.