Nemysli hneď na najhoršie. Mal by si jej veriť, Matúš. Zradíš jej dôveru, keď si budeš v hlave vybavovať samé katastrofické scenáre. Nesmieš sa nechať pohltiť svojím zlým pocitom. Všetko je to len v hlave. Ak začneš panikáriť, potom už nebude cesty späť. Júlii sa nič nestalo.

Moje monológy evidentne nezaberajú, pretože som celý rozklepaný a bezmyšlienkovite sa valím cez recepciu bez toho, že by som svoje meno čo i len ohlásil. Vtrhol som sem ako nejaký vagabund, ktorý sa práve chystá toto miesto prepadnúť a zrovnať so zemou. Konám inštinktívne, iracionálne a v amoku. Mám o ňu neuveriteľný strach.

Celé telo sa mi trasie. Nezastavujú ma výkriky vychádzajúce z osoby za mnou. Ak by to už urobila, všetci by si to všimli. Je deň. Tu by tá kamufláž až tak nefungovala. Budova by bola zabezpečená páskami, zo všetkých strán obkľúčená policajtmi, ktorí by upokojovali okoloidúcich a zakazovali im priblížiť sa. Nič z toho sa však nedeje.

Nemocnica funguje vo svojom bežnom režime. Ľudia sa okolo nej nezhromažďujú. Okrem zvyčajného ruchu sa nedeje nič nezvyčajné. Snáď som to stihol a zastavím ju v tom. Nenapadajú ma iné miesta, na ktorých by mohla byť. Všetky svoje karty som stavil na tento nemocničný balkón.

Rýchlou chôdzou vkĺznem do otvoreného výťahu, ktorý sa takmer zavrie pred mojimi očami. Nie je prázdny. Vlastne je čas obedu, tým pádom som v obedňajšej špičke, kedy sa doktori prepravujú buď do jedálne, bufetu či mimo svojho pracoviska k svojej potrave. Našťastie mi neprejavujú žiadnu pozornosť. Unudene civejú do svojich mobilných obrazoviek alebo zívajú na plné ústa. Nebude trvať dlho, kým bude môj vandalizmus nahlásený. Preto musí moja cesta viesť okamžite na poschodie detského oddelenia.

Ide ma od tej nevedomosti rozpučiť. Aj ja si skontrolujem mobil, či náhodou neobjavím správu od Daniela, ktorý sa vybral tiež ju hľadať. Jej otec bol že vraj agresívny. Vynadal mu a obvinil ho z toho, že Júliu využíva. Podľa jeho slov do neho aj sotil. To by som sa neho nepovedal. Prvé dojmy sú svine. Väčšinou nie sú relevantné v ničom.

Nervózne prešľapujem z nohy na nohu, pokúšam sa o splynutie s davom, aj keď ustavične kašlem a trúbim. Mohol by som zaujať miesto v nejakom hudobnom kvartete. Nepotreboval by som ani žiaden hudobný nástroj. Len neviem, kto by chodil na koncerty takého rozladeného muzikanta.

Zadržím dych a až kým neprejdem pár krokov k dverám balkónu, prisahám, že vážne nedýcham. Predstavujem si asi milión rôznych katastrofických scenárov. Čo ak tam stojí, pozerá sa dole a je pevne rozhodnutá, že to tentoraz ukončí? Čo ak sa tak vyľaká, že keď ma uvidí či započuje, šmykne sa jej noha a spadne? Čo ak ju nezastaví žiadna moja úprimná reč od srdca a aj napriek tomu, že jej poviem, ako veľmi ju mám rád a možno dokonca aj milujem, skočí aj napriek tomu?

Tých pár sekúnd sa vlečie ako celá večnosť. Ponáhľam sa, zdá sa mi, že som nikdy takto rýchlo nechodil, ale aj tak mám pocit, ako by som stál na mieste a tie dvere s balkónom boli odo mňa čoraz ďalej. Pozerám sa na nich z diaľky, po každom kroku sa zdávajú nedosiahnuteľným cieľom. Moje nohy sú na bežiacom páse, ktorý stojí na mieste.

Strhnem sa, keď začujem za sebou rinčanie skla dopadajúceho na podlahu. Otočím sa a pripadám si ako v nejakom režírovanom hororovom filme. Strasiem zo seba tú neistotu, nech je ten scenár akýkoľvek, prišiel som sem kvôli tomu, aby som ho videl. Neujdem. K tým dverám sa jednoducho dostať musím. Nemám inú možnosť.

Tak teda kráčam v ústrety toho, čo ma neminie. Vláčim na svojom chrbte vak s ťažkou kyslíkovou bombou a ten klamlivý jav so vzdialenosťou sa razom mení na úplne normálnu niekoľkometrovú vzdialenosť. Už som pri nich. Ostáva mi pozrieť sa cez ne. Júlia, nesklam ma.

Cez priehľadné a zacapkané sklo v otvorenom priestore fajčiarskeho balkóna nezazriem stáť žiadnu ľudskú siluetu. Zdráham sa uveriť svojmu zraku, ktorý môže byť v kritických bodoch rovnako zradný, a potiahnem kľučkou, aby som sa stopercentne ubezpečil. Nič. Sú zatvorené.

Opriem si čelo o múrik a vyrovnávam sa s tým, že sa nič z toho, čo som si vytvoril, nepotvrdilo. Cítim, ako sa pomaly uvoľňujú moje nervové zakončenia a zaťaté sánky, ktoré som si ani neuvedomoval, aké mám napäté, sa dostávajú do normálu. Krútim hlavou a mimovoľne sa zasmejem. Síce neviem, kde sa nachádza, niečo mi nahovára, že je v bezpečí.

„Dúfam, že umieraš, inak budeš mať poriadny problém, mladý!" Prihrmí sa ku mne zadychčaný chlapský hlas. Tipujem, že stojí hneď za mnou. Sotva medzi nami nechal medzeru niekoľkých milimetrov.

„Neumierame tak trochu všetci istým spôsobom?" Zatvárim sa nevinne a nasilu sa rozkašlem, aby som si ho pritiahol na svoju stranu a vzbudil v ňom málinko súcitu, pre ktorý by na moje nepovolené vniknutie a nereagovanie na jeho otázky mohol zabudnúť.

„Na detské oddelenie si už pristarý, nemyslíš? Kto ťa sem pustil?" Moje smutné oči evidentne nezaberajú a on sa aj naďalej hrá na prísneho zlého ochrankára.

„Mame tvrdím, že človek neprestane byť nikdy dieťaťom. Tobôž nie chlap, nemám pravdu?" hrám sa na dôležitého a silene sa zasmejem, čo v ňom žiadne ľady nepohýna. Stojí s doširoka rozkročenými nohami, so zachmúreným výrazom a tvári sa nekompromisne.

„Fóriky, čo? Na takéto srandičky nemám čas, chlapče. Potrebuješ doktora? Lebo ak nie, tu nemáš čo hľadať."

„Viete, ono, ja mám k tejto nemocnici vybudovaný špeciálny vzťah. Trávim tu viac času ako doma. Preto sem občas zájdem. Domov, sladký domov," nedám si pokoja a trepem somariny, hoci po správnosti som už dávno mal brať nohy na plecia a využiť príležitosť, ktorú mi dal na útek.

„Si vážne čudný," zahlási neveriacky a díva sa na mňa rozpačito. Ako keby som bol z Marsu alebo niečo také. Čudný nie je najhoršia z prezývok, ktoré som už za svoj život stihol dostať.

„Hej, hej... niekoľkokrát to pomenovanie už bolo spájané s mojím menom. Ale keď vás tu už tak mám, rovno sa spýtam, či ste nezazreli prechádzať odtiaľto jedno dievča. Červená štrikovaná čapica, nadrozmerná kaki bunda, kvôli ktorej vyznie obrovsky, ale verte mi, je naozaj drobná a útla, ťažké čierne čižmy, vyzerajú skôr ako tie kanady, ktoré sú zvykom u rockerov alebo vyznávačov heavy metalu, aj keď ona žiadnu hudbu nepočúva, pretože jej že vraj nerozumie. Nádherné tmavohnedé vlasy siahajúce až takmer po lopatky..." vykladám mu a on ma vtom stopne.

„Presne takú som pred asi hodinkou videl!" triumfálne zakričí a mne radosťou poskočí srdce.

„Naozaj? Kde? Kam išla? Vyzerala smutne alebo?" chrlím na neho otázky nadšene.

„Pravdaže. Ja nemám na starosti nič iné, iba pokukovať po nejakých dievčinách. Popravde, vyznie ešte divnejšie ako ty. Ak ti dala košom, tak buď vďačný a zbytočne sa takto neponižuj," zráža v momente môj entuziazmus a mne klesne sánka. Aký som len naivný, keď som sa nechal takto ním namotať.

„Ja a to dievča netvoríme pár. A pre vašu informáciu, keby nebola divná," naznačím sarkasticky vo vzduchu úvodzovky, „mojou kamarátkou by sa v prvom rade nikdy nestala. Nesúďte ľudí na základe výzoru."

„Si si istý, že je to len kamarátka? Začal si mi ju tu opisovať spôsobom, akým sa kamaráti neopisujú."

„Isteže len kamarátka. Pokým sa nerozhodne, že chce byť možno aj niečo viac. Lenže v konečnom dôsledku kamarátstvo je najzložitejší a najcennejší vzťah. Tým pádom by sme asi mohli byť len niečo menej," komolím slová a rozmýšľam nahlas. Ani si už tohto zúfalého recepčného nevšímam, otočím sa, zasalutujem a nastúpim si do výťahu. Začujem, že znovu šomre, ale ja teraz nemám čas. Potrebujem nájsť Jules.

Kde by tak mohla byť? Prečo utiekla z domu? Niečo sa muselo stať. Je to hrozné, ale fakticky o nej takmer nič neviem. O svojom vzťahu s otcom nerozprávala. Zámerne som ju do toho netlačil.

Je zvláštne, akú dieru po sebe človek dokáže zanechať. Nepriamo cítite, že ste o neho prišli, aj keď vám v prvom rade nikdy nepatril. Jules je samostatná bytosť. Je nesprávne sa na ňu upínať. Vystrašilo by ju to. No jedna moja časť chýba. Tá časť, ktorá tu pred stretnutím s ňou neexistovala.

Dokázal som žiť bez nej, keď som ju nepoznal. Vtedy to bolo jednoduché. Žiť bez nej, keď ju už poznám, je omnoho komplikovanejšie. Ja o ňu nechcem prísť. Nerád strácam druhých a blízkych. A tieto týždne bez nej boli bolestivé. Ako ľudský tvor mám prirodzene rád kontrolu. Nad touto situáciou ju nemám.

Z istého hľadiska by bolo nesprávne mať nad Jules kontrolu. V žiadnom prípade nechcem nad ňou vládnuť a dávať jej rozkazy. Rozhodnutie je v jej rukách. Možno ušla a nepraje si byť nájdená. Okrem tých scenárov s balkónom je tu kopec ďalších teoretických možností.

„Šiel som do obchodu, v ktorom pracovala, prešiel som všetky bytovky na našom sídlisku, nikde nie je. Neviem, kde by mohla byť," Daniel mi referuje svoje pátranie, keď sa obaja posadíme na lavičku pri odstavenej fontáne. Dávam si pauzu na premýšľanie. Nedá sa povedať, že by bola nejako extra účinná. Neprišiel som zatiaľ na nič.

„Čo sa tam u nich mohlo stať?"

„Ja ti neviem, Matúš. Chápem, že je z toho jej otec na prášky, ale na jeho správaní mi niečo nehrá. Splietal niečo o kľúčoch, že ich má len on a tak. Aj vtedy, po našej neslávnej prvej interakcii, z ktorej preberám všetku vinu na svoje plecia," prehlási oficiálnym tónom a postaví sa do pozoru, „Júlia kľúče nemala. Jasné, nemusí to nič znamenať a možno si ich fakt len zabudla, ale predsa je to podozrievavé."

„Čo naznačuješ?" opýtam sa ho priamo, pretože na počudovanie napadlo niečo podobné aj mne.

„Ja mám taký dojem, že on ju v tom byte držal proti jej vôli. Čo ak ju zamkol, aby nemohla chodiť von?"

„O jej otcovi sme sa veľa nerozprávali, ale tvrdila mi, že ju vždy chránil. A mama tiež spomínala, že ho nespoznáva. Isteže, veď ľudia sa menia a školské časy majú dávno za sebou, avšak na druhú stranu sa nemusíme mýliť. Od ľudí môžeš čakať hocičo. Nikdy nevieš, čo sa z nich vykľuje."

„Svätá pravda," súhlasne prikyvuje a posadí sa naspäť ku mne do pánskeho sedu s vyloženou nohou.

„Mali by sme to ísť nahlásiť na políciu?"

„Aj keď to bude znieť od ambiciózneho koncipienta usilujúceho sa o titul advokáta ironicky, fízli v ničom nepomôžu. Sú k ničomu," odfrkne s istou dávku hnusu, z ktorej sú cítiť osobné skúsenosti. Nie práve pozitívne.

„Skúšal si to s tvojím otcom?"

„Dvakrát. Mama sa hrala na nič netušiacu, vehementne ho obraňovala a tvrdila, že zveličujem. Namiesto toho, aby zakročili a situáciu si preverili, slušne sa pozdravili a popriali nám pekný zvyšok večera. Ten večer bol fakticky prenádherný. Mame polámal niekoľko rebier a mne spôsobil tento estetický hrboľ na nose," zverí sa mi a pritom hľadí nezaujato pred seba.

Asi to chce takto. Vyznieť nedotknuto. Nedať najavo, ako ho podlé správanie jeho otca trápi. Vždy to tak robíme. Predstierame nezáujem, aby sme sa vyhli analyzovaniu svojich emócií.

„Je to hajzel. Ale som rád, že mi to hovoríš. Na veci to nič nezmení, ale aspoň chcem, aby si vedel, že som tu pre teba."

„Si fajn chlapík, Matúš. Asi by mi malo byť ľúto, ako som nepozvane vtrhol k vám dvom, ale nie je mi. Ani zďaleka mi to nie je ľúto." Usmeje sa a ja nadvihnem svoju päsť, aby sme si nimi mohli buchnúť.

V našom novom kamarátskom momente nás o niekoľko sekúnd vyrušuje hovor s maminým menom. Určite sa mi chystá vynadať za to, že som aj napriek jej rozkazu šiel hľadať Júliu. „Som darebák, ktorý si ťa absolútne neváži a takú matku, ako si ty, si nezaslúžim. Máš úplnú pravdu, mami. Ja viem, som strašne vzdorovité dieťa," nenechám ju nič povedať a vynadám si dopredu v jej mene.

 „Áno, v tomto ti rozhodne oponovať nebudem. Ale to si necháme na neskôr, veď sa vrátiš domov. Volám ti kvôli tomu, aby si ukončil to svoje pátranie a vrátil sa domov, pretože Júlia je u nás," vysloví a mne netreba dvakrát hovoriť. Postavím sa z lavičky a trielim ako zmyslov zbavený. Čakal by som ju vážne všade, len u nás nie.