„Uvažoval som o tom, že by sme to tu predali a presťahovali sa niekam inam. Na nové miesto, kde by sme si stále nepripomínali, čím sme si obaja prešli," zaskočí ma otec, keď sa vráti z kúpeľne, a posadí sa ku mne na sedačku. Uterákom si vysúša mokré vlasy s pribudnutými sivými prameňmi, ktoré som mu nepochybne spôsobila ja.

Nepokojne sa zahniezdim vo svojom kŕčovitom sede a hlavou mi okamžite prebleskne, že aj napriek všetkému odtiaľto nechcem odísť. Nie z tohto mesta. Tu to už ako-tak poznám. Pre mňa neexistuje možnosť začínať od začiatku. Moja chorá myseľ ma bude prenasledovať kdekoľvek sa pohnem.

„Ale ty tu máš prácu," ozvem sa neisto, aby to nevyznelo, že mu protirečím. Len som našla výhovorku a oporný bod, s ktorým sa upokojujem, že tento nápad nemôže myslieť vážne.

„Našiel by som si druhú. S mojimi skúsenosťami by ma prijali všade. Mám odrobené dlhé roky," prehodí a pritom nedbanlivo mávne rukou, ako by naozaj nič nebolo podať výpoveď a odsťahovať sa len tak z jedného dňa na druhý.

Zahryznem si do pery silnejšie, než som zamýšľala, pretože ihneď pociťujem pachuť železa. Hryzla som sa tak silno, že mi tá ranka začala krvácať. Nenápadne sa otočím bokom a silno si na to miesto pritlačím bruškom palca. „V tvojej práci sa ti už nepáči?" Hľadám príčinu jeho prekvapivého rozhodnutia, aj keď som si istá tým, že mu to na um prišlo kvôli mne.

„Človek občas potrebuje zmenu. A teba tu budú ustavične mátať tvoji démoni. Myslím hlavne na teba. Pomohlo by ti to. Tu už ostať dlhšie nemôžeme. Tí dvaja a Lýdia by nás neustále obťažovali. Nemali by sme od nich pokoja, Julka," vysvetľuje mi s nehou a pohladí ma po lýtku, ktoré mám vyložené na sedačke vedľa neho. Je zvláštne, ale jeho dotyk mi bol nepríjemný. Pudovo mi po pokožke prebehol mráz.

Takže mu vlastne ide len o to, aby som nebola v kontakte s Matúšom. Naozaj je pre mňa nebezpečný? Sprvu som aj ja mala rovnaký pocit. Ale teraz, keď som ho už trochu lepšie spoznala a rozprávali sme sa, ten pocit zmizol a nahradilo ho niečo nemysliteľné. Aspoň určite pre mňa. Už dávno som sa v niečej prítomnosti necítila tak uvoľnene a príjemne.

Bolelo by ma, keby som o to prišla. Už aj teraz ma to bolí. Rodí sa vo mne clivosť. Ľútosť, že som ho zo svojho života odstrihla. „Už som sa aj rozprával s nejakými realitnými maklérmi a dohodol si stretnutie so znalcom, aby odhadol presnú sumu tohto bytu. Prídu nám to tu pofotiť a potom, ak sa objaví nejaký seriózny záujemca, nič nám nebude brániť v jeho predaní," vykladá a mne dôjde, že to nie je len nápad, on to už berie ako hotovú vec, o ktorej ma informuje. Nepýta sa na môj názor. Jednoducho rozhodol za nás oboch.

Už päť rokov to tak robí. Jeho názor je vlastne aj tým mojím. Až doteraz som sa nevzpierala, pretože som verila tomu, že jedná správne. Prispôsobila som sa všetkému. Teraz je to iné. Rozčúlilo ma to. Je to byt náš oboch, prečo sa neopýtal aj na moje stanovisko? Z akého dôvodu nie je moja reakcia podstatná?

Som dospelá. Už nie som dieťa, o ktoré sa treba starať. Čo si to nahováram, pravdaže si vyžadujem nonstop starostlivosť. Otec ma musí mať pod zámkom, pretože by som mohla vykonať nejakú hlúposť. Načo by mu bolo stanovisko duševne chorého človeka, ktorý je vo svete maximálne nepotrebnou špendlíkovou hlavičkou?

„Ty o tom premýšľaš už dlhšie?" položím mu otázku, na ktorú mi nepriamo stihol podať odpoveď. Vybavoval všetky tie veci a čakal iba na to, kým to bude konečné, kým tú správu dal na vedomie aj mne.

„Mesiac alebo dva. Moje rozhodnutie posilnili tí dvaja chuligáni, ktorí sa okolo teba večne obšmietali. Chlapci v ich veku myslia na kadejaké nekalé veci, na ktoré ty nie si pripravená, Julka. Nie si ako iné dievčatá. Tvoj mozog je trochu pomalší a nie taký vyspelý. Ako tvoj otec ťa proste chránim. Silvia bola slabá, vzdala to a opustila ťa. Ja to neurobím. My dvaja máme len seba," dohovára mi a chytí ma za plecia, aby ma natočil smerom k sebe.

Prívetivo sa na mňa usmieva a drží ma pevne. Vždy znel jeho hlas takto... majetnícky? Nespoznávam ho a naháňa mi to hrôzu. Zaraz mám chuť striasť sa z jeho podmanivého držania, pretože vo mne vyvoláva väčší strach, ako kedykoľvek predtým.

„Mama nebola slabá," hlesnem čo najtichšie, sotva šeptom, a prižmúrim oči. Práveže bola dostatočne silná na to, aby sa z tohto pekla vyslobodila. Nemal by ju takto znevažovať.

„A aká teda bola, Júlia? Ozrejmi mi to. Nebodaj ju zastávaš?" ozve sa ironicky, a aj naďalej nespúšťa ruky z mojich pliec. Celá stuhnem a srdce mi je počuť tĺcť až kdesi v krku. Povedala som snáď niečo zlé?

„Nie, prepáč. Nemyslela som to tak," obraňujem sa, aby som sa vymanila z jeho podmanivého držania. Asi si to neuvedomuje, ale svojimi mocnými rukami mi rozmliažďuje ramená. Bolí ma to. Nedokážem si vysvetliť, prečo je takýto agresívny. Ešte som ho takéhoto nevidela. Alebo videla?

„Tá žena už v našich životoch nemá miesto, Julka. Opustila nás dobrovoľne a nechala tvoju výchovu na mne. Ja som sedel po nociach pri tvojej posteli a dával na teba pozor, aby si znovu niečo nevyviedla. To na mne ostala celá domácnosť a splátky za hypotéku. Moje ruky ti pripravovali obed, desiatu a večeru. Tak sa neopováž hovoriť o tej žene, že nebola slabá, rozumieš mi?" kričí po mne zlostne a vyčítavo. Cítim sa previnilo. Obe sme ho v tom nechali. Skutočne ostalo všetko na jeho pleciach. Má právo rozmliaždiť tie moje, pretože ja a mama sme už dávno svojimi problémami rozmliaždili tie jeho.

„Prepáč, veľmi ma to mrzí. Cením si, čo pre mňa robíš. Ty jediný sa o mňa staráš. Si skvelý otec, najlepší. Už nikdy nebudem hovoriť také veci. Nehnevaj sa na mňa, prosím ťa," kajúcne sa mu ospravedlňujem a žiadam si rozhrešenie. Som ako keby v kostole a spovedám sa zo svojich hriechov, na ktoré pár modlitieb nezaberie.

„Nežiadam nič iné, iba aby si si ma ako svojho otca vážila. Preukáž rešpekt, Julka. Všetko, čo robím, robím pre teba. Nezabúdaj na to, že ja som to s tebou nevzdal. Tvoja mama na teba absolútne nemyslela, bola sebecká, a na svoje slabošstvo doplatila. Ty sa musíš konečne spamätať a hlavne nebyť ako ona, je to jasné?" Postaví sa a vytiahne na nohy aj mňa. Som ochabnutá. Akoby nejaká marioneta, ktorá bez potiahnutia povrázkom nie je schopná sa hýbať. Jemne mnou zatrasie a opýta sa dôraznejšie. „Je to jasné, Julka?" Prstom mi nadvihne bradu a núti ma pozrieť sa mu do očí.

„Áno, je to jasné. Je to jasné," zopakujem presvedčivo, keďže som si vedomá, že súhlasenie je mojím jediným vyslobodením. Vždy docieli svoje.

„Som rád, že si rozumieme, srdiečko. Vezmi si lieky a choď do postele. Je už dosť neskoro," jeho tón hlasu už neznie tak nástojčivo a hrubo, zato sa zmenil na chápavý a nežný. Na zlomok sekundy zabudnem, čo sa udialo pred jeho zmierneným hlasom. Otcove mocné ruky ma objímu a celé ma prekryjú. Oproti nemu som si pripadala vždy malá. Pripadala som si ako niekto, kto nikdy nedosiahne jeho výšky.

Pomrvím hlavou a vojdem do svojej neosobnej izby. Všetko tu na mňa kričí, že na tomto mieste som len neželaným hosťom, ktorý sa zdrží iba na pár nocí. Pravdou je však to, že tu trčím už omnoho viac nocí. A aj v prípade, že sa presťahujeme, budem v tejto izbe trčať už navždycky. Moja neosobnosť ma sprevádza na každom kroku.

Neviem, čo sa zmení tým, že sa presťahujeme. Okrem adresy, samozrejme. Žiadne miesto ma nespraví menej šialenou. Ak opustím toto mesto, nikdy nezistím, či som mohla niekam patriť. Pretože hoci to znie čudne, s ním som začínala niekam patriť. Neotravoval ma. Práve naopak, snažil sa, aj keď sa už všetci ostatní snažiť prestali. Nezlomil nado mnou palicu.

Príležitostí mal na to mnoho. Videl ma a počul. Druhých buď odstrašujem alebo nie som natoľko zaujímavá, aby mi venovali kúsok zo svojho času. Asi vedia, čo robia. Pravdepodobne to robím schválne, že im nedávam príležitosť osloviť ma. Ani jemu som na to príležitosť nedala, avšak on sa vynašiel. To z neho robí prvého človeka, ktorý vo mne videl niečo viac, ako len zlomeného a divného ignoranta.

*****

Hryziem si nechty. Zádery ma nepríjemne štípu a popravde, už sa to ani nedá nazvať nechtami. Skôr moje prsty pripomínajú obžraté hadie hlavy. Nevydržím sedieť na jednom mieste. Tie prekliate hodiny tikajú s presnosťou a zadierajú sa mi do mozgovej kôry. Každým úderom prilievajú olej do tlejúceho ohňa.

Otec odišiel do práce a to ticho ma zaživa zožiera ako nejaké červy. Ležím si vo svojom hrobe, moje vnútornosti hnijú a červíky si pochutnávajú na mojich očných buľvách. So svojimi štetinkami sa hmýria po mojej pokožke a privádzajú ma do stavu beznádeje, pretože nad nimi nemám žiadnu kontrolu.

Vonku je už dosť temná tma. Noc ako stvorená na temné myšlienky. Som zakliesnená v tomto svojom pekle a žiadni záchranári neprichádzajú. Sama som ich odohnala. Mala som povedať pravdu. Neklamať a konečne byť úprimná. Chránila som otca a popritom som úplne zabudla chrániť seba.

Už to takto ďalej nejde. Mám odložené náhradné kľúče. Tie mu asi vypadli z rozumu, ani sa ma na nich nepýtal, a ja som ich tiež nespomenula. Neviem prečo. Pamätám si, kam presne ich odložil. Odvtedy som sa do toho kvetináču nepozerala. Vybrať ten kľúč bolo v zásade možné až pri absolútnom stave núdze. Nejde mi dobre zvažovať vážnosť určitých situácií, ale povedala by som, že je to postačujúco vážne.

Bežím na chodbu a nadvihnem hnedý kvetináč s opadaným a vysušeným fikusom do výšky, aby som mohla načrieť na dno hnedého tanierika. Neuveriteľné, ale vážne tam ten kľúč je. Otec nevymieňal zámky.

Dostanem sa na slobodu a urobím to, čo som mala urobiť už dávno. Nikto ma v tom nezastaví. Konečne si budem určovať vlastné podmienky. Ako ľudia máme právo cítiť sa slobodne. Nie som si istá tým, či je na tomto svete ešte pre mňa miesto. Predstierala som už tak dlho. Rada by som zistila, aké to je byť sama sebou. Žiť šťastne až do smrti je prehnaný výmysel.

Dobre, pôjdem k ním domov a pevným hlasom rozhodného chlapa poviem: Jules, si moja kamarátka a záleží mi na tebe. Nemyslím si, že je to pravda. Ty sa s nami chceš stýkať. Rozumieme si. Veď máme aj ten klub. Teraz by bolo hlúpe ho opustiť. Spolu to zvládneme!

Pozerám priveľa romantických filmov. Za všetko môže Bea. Všetky moje predslovy boli na treťotriednej úrovni ošúchaných filmov, pretože napodiv mi došli správne slová. Za iných okolností sa ani nesnažím a hovorím neustále, ale teraz mám otrasnú trému a potia sa mi dlane.

„Ty kam si sa vybral?" zastihne ma mama vo dverách a dáva mi spiatočku.

„Zachrániť Jules!" odpoviem jej rázne a dramaticky, a možno toto je aj ten moment, kedy sa za mňa ako svojho syna vážne hanbí.

„Vážne? A ako."

„Pôjdem k ním domov a poviem jej, že je hlúposť, aby sa s nami dvomi viac nestýkala. Predovšetkým som presvedčený o tom, že to nevzišlo z jej hlavy."

„Tým chceš povedať, že sa niekto rozhoduje za ňu a ona nemá slobodný názor? Super. To je presne to, čo chce počuť každá žena," zamieša sa aj Bea, sadne si na hlávik kresla a tvári sa dôležito.

„Ale ja som to vôbec nemyslel tak, že nemá svoj názor..."

„Presne tak to vyznelo," prieči sa so mnou a mama bojuje s tým, aby udržala kamenný výraz.

„Je mi absolútne jedno, čo vy dve hovoríte, ideme za ňou tak či tak!" zavelím a nenechám si prekaziť svoj entuziazmus týmito dvomi negativistkami.

Postavím sa a som pripravený otvoriť dvere, keď mi vtom zazvoní telefón s číslom patriacim Danielovi. Boli sme dohodnutí, že sa stretneme pred ich bytovkou.

„Čo sa deje?"

„Júlia sa vyparila. Pred chvíľou ma zastihol jej naštvaný otec, ktorý jej zmiznutie hodil ihneď na mňa. Nie je náhodou s tebou?"

„Čože, nie. Nie, nie je."

„Určite?"

„Keby tu bola, asi by som o tom vedel!" zlostne mu zložím a celé mi to nejde do hlavy. Kam mohla ísť? Napadá mi len jedno miesto. Došľaka!