Je toto to, čo si skutočne zaslúžim? Až samota vás naozaj usvedčí v tom, aký nepodstatný pre svet ste. Každý deň vstanem, odšuchcem sa do kúpeľne a sadnem si ku kuchynskému stolu, kde na mňa čakajú raňajky. Teda len v tom prípade, že má otec rannú. Po iné dni robievam raňajky ja jemu, aby som sa trochu hýbala. To je jediná výnimka, kedy mám dovolené priblížiť sa ku kuchynskému náčiniu.

V čase svojej neprítomnosti všetky príbory, ostré predmety a taniere, keďže aj tie sa dajú použiť ako zbraň, odpratal do svojej spálne, tú následne zamkol a kľúče od nej má len on. Všetko v tomto byte je pod zámkom. Doslovne. Nemám odvahu vzoprieť sa mu. Myslí len na mňa, keď ma drží v bezpečí týchto stien. Prečo mám teda pocit, že tu na mňa číha omnoho väčšie riziko, ako kdekoľvek vonku vo svete?

Sedím na svojej ustlanej posteli. Posledné dni ju príliš nevyužívam. Vzdala som to po troch nociach. Účinky liekov na mňa definitívne prestali fungovať. Nezažmúrim ani oka. Nedarí sa mi zaspať. Naoko sa pred otcom tvárim, že spím, keď ma príde uprostred noci skontrolovať, ale inak po celú noc sedím a nečinne hľadím na priestor svojej izby, ktorá mi snáď nikdy nevyznela neosobnejšie.

Ľudia by si mali zariaďovať izbu podľa toho, akým človekom sú. Rôzne plagáty, fotky, knihy, nábytok usporiadaný podľa vlastného vkusu, farba stien - to všetko by sa malo postarať o to, aby ste si hneď na prvý, alebo aspoň ten druhý pohľad utvrdili mienku o tom, akým človekom je. Neviem, aký názor by ľudia zastávali po prehliadke tej mojej.

V tom návale a zhone záchranári asi neuvažovali o tom, do izby akého dievčaťa vstúpili. Popravde sa rýchlo ponáhľali, aby ma z tejto izby čo najrýchlejšie odviedli a obnovili moje životné funkcie, ktoré každou pribúdajúcom minútou slabli a chrabli. Niekto dával pokyny, druhý mu asistoval, tretí ma dvíhal, štvrtý sa so mnou rozprával a snažil sa udržať ma pri vedomí.

Deň po tej noci bol ako epizóda z nejakého filmu. Ležala som v nemocnici, otec sa ku mne skláňal z druhej strany, tvrdo chrápal vo svojej sediacej pozícii a hlava mu padala do záklonu, a ja som sa s hrôzou pozerala na zápästia, ktoré mi pripomínali, že to, čo sa deje v tomto momente, nie je vystrihnuté zo žiadneho filmu a deje sa to. Deje sa to mne.

Vstala som zo svojho ľahu a rozmýšľala som o úteku. Moje nohy na to ale boli prislabé a vzpierali sa. Tak som si opätovne ľahla, prikryla sa prikrývkou, ktorá zvláštne smrdela a nepôsobila čistým dojmom. Otec sa ešte stále neprebúdzal a ja som panikárila. Celé telo sa mi triaslo, bola mi neuveriteľná zima, akoby som ležala celkom nahá v zamrznutom snehu v mínusových teplotách.

Drkotala som splašene zubami, môj dych sa zrýchlil. Snažila som sa ho predbehnúť a dávala som si osobné preteky s vlastnými pľúcami. Doliehala na mňa závažnosť toho celého, čo som napáchala. Od maminej smrti som o tom uvažovala často. Samovražedné myšlienky sa denne rodili v mojej hlave, no vtedy to už bolo reálne. Neodolala som pokušeniu zistiť, čo na mňa čaká za tou druhou bránou a nechala som sa ňou vtiahnuť.

Sami sme však dlho neostali. Zakrátko sa dnu dovalili dvaja doktori, žena a muž. Obaja navlečení typicky v bielom, s okuliarmi na nosoch a tými neutrálnymi výrazmi, ktoré mi nič nehovorili, ale predsa predznamenávali ticho pred turbulentnou búrkou.

Otec hlasno zachrapčal, strhol sa a len tak-tak sa vyhol pádu zo stoličky, keď klesal hlavou dolu k svojim nohám. Zahanbene sa pozrel po doktoroch, ako by bol najvyšší zločin, že si dovolil zaspať v nemocničnej izbe svojej dcéry, ktorú sem priniesli pre podrezanie žíl.

Doktor si autoritatívne odkašľal, nazrel do svojich spisov, ktoré som odhadla, že boli vlastne moje spisy, a pustil sa do rutinnej prehliadky. Svietil mi svojím ostrým a intenzívnym svetielkom do očí, popočúval ma a sestričke, ktorá priniesla tlakomer, nakázal zmerať mi tlak.

Zavolal si otca na chodbu, pričom doktorka zostala v izbe spolu so mnou. Nenápadne mu naznačovala, že si praje mať so mnou súkromie, a otec sa sprvu zdráhal nechať ma tu s ňou osamote, ale doktor sa nahol a niečo mu pošepkal. To niečo, čo mu povedal, stačilo na to, aby ho to presvedčilo na chvíľu odísť a prenechať voľnú cestu k tomu nepríjemnému rozhovoru, ktorý nasledoval hneď po ich odchode.

Doktorka s neutrálnou tvárou nahodila letmý úsmev, ktorý ma zrejme mal prinútiť myslieť si, že je sympatická a nesedí tu len v závislosti na znenie jej profesie. Rozhodne som jej úsmev neopätovala. Ani som sa na ňu už potom nepozrela, pretože po jej predstavení mi docvaklo, že mi bola nariadená odborná psychiatrická pomoc.

Šla na to opatrne. S jednoduchým - ako sa máš. Mlčala som a odvrátila svoj zrak niekam inam, aby som sa na ňu nemusela pozerať. Naštvala ma jej prítomnosť. Jej hraný záujem, aj predstieraná priateľskosť. Pravdaže len aplikovala systematický postup, ktorý uplatňovala pri každom dovezenom človeku, ktorý svoju misiu nedotiahol k záveru.

Ak sa na rozprávanie teraz necítiš, je to v poriadku. Mala by si ale vedieť, že raz o tom hovoriť budeš musieť. Júlia, je mi ľúto, čo sa stalo. Určite si pripadáš osamelo, ale to sa napraví. Tvoj otec je pri tebe a miluje ťa. Dám všetko do toho, aby som ti pomohla, a ty by si sa mohla cítiť znovu šťastne.

V ten deň mi jasne klamala, nakoľko o päť rokov neskôr tu skľúčene sedím, prehrávam si jej slová a rozmýšľam o tom, čo sa pokašľalo. Nie je mi predurčené cítiť sa šťastne. Narodila som sa s minimom šťastných buniek, ktoré som si minula v detstve a na dospelosť mi ich už viac neostalo. Nemám teda to šťastie odkiaľ čerpať.

Nesedí mi na tom potom už len jedna vec. Ako to, že v tú noc moje telo zaplavila neopísateľná dávka šťastia, vďaka ktorej som zabudla na krátku chvíľu na svoju bolesť a všetky negatívne spomienky? Po každom skoku zo mňa opadlo niečo zlé a smutné. Stávala som sa ľahkou. Ľahkou ako pierko.

Predstavovala som si ten pojem dosť často. Žiť v okamihu. Nevracať sa k minulosti, nepremýšľať o budúcnosti, jednoducho neriešiť nič z udianých či potenciálne možno udianých vecí, iba sa sústrediť na moment s ľuďmi, ktorí sú v tej bubline okamihu spolu s vami. Bolo to také neuveriteľné a nikdy som nič podobné nezažila.

A zase to zmizlo a ja sa bojím, že už to nezažijem. Na moment sa zo mňa stalo to naivné malé dievčatko, ktoré verilo na silu šťastných okamihov a na ich pretrvanie po celučičkú večnosť. Dopadla som hlboko k zemi. Život nie je len o šťastných okamihoch. Tie sú takpovediac výnimkou z pravidla. Nedejú sa často, tobôž nie každému.

Nevydržím sedieť. Priestor sa so mnou točí. Plávam vo vesmíre a nepôsobí tu gravitácia. Predmety nášho bytu sa mi preblesknú pred očami a hneď potom zmiznú. Javí sa to skreslene a tak neprirodzene. Pobehujem z jedného kúta do druhého a obzerám sa za seba, pretože mám pocit, že ma niekto sleduje. Hlások vychádzajúci odniekiaľ na mňa kričí, aby som čím skôr ušla.

Je sychravý deň. Vonku na ulici nikoho niet. Akoby sa po všetkých zľahla zem. Takto je nenáročné myslieť si, že som jediným človekom na zemeguli. Lenže potom mi príde na um, prečo by si ktokoľvek tam hore nechával na zemi toho najhoršie fungujúceho človeka? Nepriniesla by som mu žiaden osoh.

Dni sú stále krátke a tma prichádza skoro. Aj teraz je zamračené a schyľuje sa k búrke. Na oblohe prevažujú popolové mraky, ktoré nedávajú šancu tým drobným náznakom jasnosti, ktorá sa cezeň prebíja. Je to ako keby si značkovali svoje teritórium a dávali najavo, že pánmi sú tam len a len oni.

Opriem sa chrbtom o parapetnú dosku v kuchyni a otvorím okno dokorán. Chladný vzduch ma prekvapí a usalaší sa mi na krku, čo mi pripomína priloženie studeného uteráku na zátylku. Vonku je čerstvo a mrzne. Dobre vedieť, že na počasí sa nič nezmenilo.

Rukami si šúcham prekvapené telo z mrazivého šoku, na ktorý po toľkých dňoch vo vyhriatom byte s radiátormi nebolo pripravené. Strasiem sa a zakloním hlavu dozadu, čím sa mi naskytá výhľad na opadané konáre stromov so suchými vetvami. Ten strom je poriadne dlhý. Siaha až niekde do výšky siedmeho poschodia. Keby praskol a na niekoho sa zvalil, ten dotyčný by bol na mieste mŕtvy.

Je takmer osem hodín ráno. Vietor mi veje strapaté a neumyté vlasy do tváre a mne sa to páči. Mimovoľný úsmev sa formuje na mojich perách, na rukách mi aj naďalej pochodujú drobné zimomriavky, a so svojou hlavou sa zákláňam stále nižšie a nižšie, až kým kdesi v diaľke, z dolnej pevniny, nezačujem: „Júlia!" Vystrašene vypúlim oči a bez toho, aby som sa pozrela, kto kričal moje meno, obratne za sebou pribuchujem okno.

Zdalo sa mi to, alebo to bolo reálne? Ten hlas poznám a viem, komu patrí. Všetko som pokazila! Ak ma videl, odhalil otcove tvrdenia o tom, že ma poslal na liečenie. Tvrdil, že tá lož je tiež pre moje vlastné dobro. Tí dvaja by ma zmiatli. Teraz nie som pripravená mať kamarátov. Je lepšie, keď sa ich budem strániť.

Sadnem si na stoličku a sťažka pregĺgam. Ruky sa mi chvejú. Nechala som sa rozrušiť. Namýšľala som si to. Nikto ma nevidel. Občas počujem zvuky, ktoré nie sú pravdivé. Aj toto bol ten prípad. Všetko je v poriadku. Nič sa nestalo.

Klopanie. Ticho. Ďalšie klopanie. A zvonček. Niekto stojí pri dverách a snaží sa dostať dnu. Tvárim sa, že som si nič nevšimla, a sedím ďalej. Strčím si prsty do uší a premýšľam o číslach deliteľnými šestkou. Tisícosemsto, stoosemdesiat, osemnásť, dvetisíc štyristo, dvestoštyridsať, dvadsaťštyri...

Vyberiem si prsty z uší a prejdem pár krokov k dverám. Nazriem cez kukátko a zisťujem, že sa od nich nepohol. Ako keby mu pri našich dverách rovno zarástli korene! Čo mám robiť, aby som ho konečne prinútila odísť? Ak by ho tu otec zbadal, bol by veľmi smutný a sklamaný.

„Júlia, videl som ťa. Viem, že si v tom byte, ozvi sa, prosím ťa," vyzve ma unaveným hlasom a trikrát jemne zaklope.

Stratila som hlas. Na počudovanie si prajem mu dať odpoveď, ale žiadne zvuky pripomínajúce rozprávanie zo mňa nevychádzajú. Namiesto nich sa na povrch derú drobné slané kvapôčky, ktoré mi z ničoho nič zaplavujú rozhorúčenú tvár.

„Nie, Júlia, nie som tvoj Rómeo. Aj keď táto situácia sa na to trochu podobá, čo?" nepatrne sa zasmeje nad svojím vtipom. „Dobre, nemusíš sa smiať, moje vtipy sú tak trochu trápne, ale vážne by nebolo na škodu, keby si sa aspoň ozvala. Ja aj Matúš si robíme starosti. Myslíš, že by si mohla urobiť výnimku kvôli nemu? Má ťa rád. Bojí sa o teba. Tvoj otec povedal jeho mame, že si na liečení, lenže to evidentne nie je pravda, keďže som ťa pred pár minútami videl na okne. Nemusíš to vysvetľovať, rozumiem, že som asi ten posledný, s kým by si sa chcela rozprávať, ale aj napriek tomu sa o teba trápim," vykladá mi s nehou a v mojich očiach to spúšťa akýsi neviditeľný spínač, pretože môj plač sa stáva hlasitejším a nepochybujem o tom, že moje vzlyky už stihol zachytiť.

„Ja sa s vami dvomi už viac nemôžem stretávať. Nerobí mi to dobre. Najlepšie bude, keď odtiaľto už nevyjdem," odvetím, ale vôbec svojim slovám neverím. Sťaby za mňa hovoril hlas niekoho druhého.

„A to povedal kto? Naozaj si presvedčená o tom, že samej v tom byte ti bude najlepšie?" V jeho hlase zaznie odsúdenie a nepriama výčitka.

„Ja som to povedala!" zakričím naštvane a buchnem päsťou do dverí. Rozčúlil ma jeho tón. Ja som si to vybrala. Je to moje rozhodnutie. Nikto nemá právo miešať sa do mojich rozhodnutí.

„Prečo mi tvoj otec povedal, že cestuješ za starou mamou a Matúšovi zas vykladal o liečení?" spovedá ma a mne to príde ako na výsluchu. Núti ma obhajovať sa pred ním.

„Najprv som mala ísť za starou mamou, ale potom sme sa rozhodli, že potrebujem odbornú pomoc," klamem. „Ale už sa mi polepšilo!" dodám rýchlo, ako by som to chcela dokázať skôr sama sebe, ako o tom presvedčiť jeho.

„Si si istá, že to tak naozaj je? Júlia, povedz mi pravdu, prosím ťa. Premýšľam o tebe celé dni. Si moja kamarátka. A kamaráti si robia starosti o svojich priateľov. Nemám nikoho, len vás dvoch," prizná sa mi skľúčene a mňa pichne pri srdci odôvodnený pocit viny. Pravda by znamenala, že prezradím otca. On je na rozdiel od nich dvoch moja rodina. Ja musím chrániť jeho. Tak ako on vždy chránil mňa.

„Je to ako hovorím. S vami dvomi sa už nechcem stýkať. Bez vás dvoch mi je lepšie. Už za mnou nechoď a nevolajte ani otcovi. Nechcem mať s vami nič spoločné," zahlásim tvrdo a nedotknuto. V hrdle ma páli a nohy sa mi podlamujú.

Spustím sa dolu k zemi a počkám, kým sa od našich dverí nevzdiali. Až potom zo seba vydám hlasný vzlyk, pri ktorom sa pozostatky môjho srdca roztrúsia všade možne.

Odhodila som poslednú príležitosť na to, aby som sa niekam začlenila. S nimi dvomi som niekam patrila. Matúš mi rozumel. On jediný vie presne, ako na mňa. Ja som prišla o veľa, on však neprišiel o nič. Ako človek nemám žiadnu hodnotu.