„Deje sa niečo?" maminmu oku neujde, že som poriadne rozladený, a pravdaže sa ma na to spýta. Mal by som sa tešiť, dnes ma prepustia. Cítim sa lepšie a mám viac síl. Problém je len v tom, že som Júliu nevidel už dva týždne. Na žiadnu z mojich správ neodpisuje. Nechce sa mi veriť, že by sa presťahovala niekam inam.

„Ide o Júliu. Neviem, čo s ňou je. Jej otec povedal Danielovi, že sa sťahuje ku svojej starej mame, ale ani neodpisuje. Mám o ňu strach," dôverne sa jej priznám a nazujem si topánky, kým ona mi pomáha s balením mojich vecí uložených v skrinke pri posteli. Viac menej je to len ovocie, ktoré som do seba nenatlačil, pretože ovocie neznášam.

„To z toho si posledné dni na prášky?" Otočí sa ku mne s oranžovou sieťkou mandarínok v ruke, ktoré už stihli na svojej kôry nabrať odtiene modrej až čiernej plesne. Jedným ťahom ich šmarí do koša a nahodí taký ten karhavý pohľad, ktorý mi venovala vždy, keď som zo svojho taniera odmietol zjesť naservírovanú zeleninu. „Mohol si mi to povedať už skôr. Spýtala by som sa na to Milana. I keď neviem, či je to najlepší nápad. Po tom trápnom rande a tak," prezrádza mi zrejme aj viac, ako chcela, pretože sa ihneď capne po čele a vypúli oči.

„Myslíš tú večeru u nás doma?" napadne mi hneď, keďže slovo trápna bol pre ňu naozaj len slabý odvar. Hanbil som sa aj za nich. A to som ešte na žiadnom rande nebol.

„Nie tak celkom. Prednedávnom, keď som ťa musela zaviezť do nemocnice, mala som mať v ten večer rande. No a vzhľadom na okolnosti som to musela preložiť. Mala som sa stretnúť s Milanom. Nedopadlo to, tak som využila príležitosť, keď som na neho natrafila v obchode, a pozvala ho na kávu, aby som mu ten večer vynahradila. Ani to tak celkom neklaplo," vysvetľuje mi a mňa udivuje, že o tejto historke počujem prvýkrát. Stavím sa, že ani Bea nemá najmenšie potuchy. „Milan je iný ako býval. Neviem teda, či sa mi to len zdá, ale pôsobil duchom neprítomne akoby celý čas o niečom premýšľal a bol tam so mnou nasilu. Rozlúčili sme sa a potom som si jasne povedala, že to bolo poslednýkrát, čo som to s ním skúsila," zdôveruje sa mi ako nejakej kamarátke a ja som rád, že sme si obnovili túto našu funkciu. S mamou sme pred sebou nemali tajnosti. Vždy sme sa k sebe správali priateľsky mňa teší, že sa predo mnou neostýcha hovoriť aj o takýchto veciach.

„To mi je ľúto, mami. Pokiaľ sa jedná o mňa, si tá najvýnimočnejšia žena pod slnkom, a všetci chlapi by mali stáť v radoch, aby s tebou mohli ísť na rande," povzbudzujem ju a vstanem, aby som ju mohol objať. Prerástol som ju. Je zvláštne prerásť vlastnú matku. Ako malý som bol ja tým menším a nechal sa objímať ňou. A keď si to tak vezmem, nechávam sa ňou objímať aj naďalej.

„S tým súhlasím. Sú to tupci, keď o teba nemajú záujem, Lýdia," v nemocničných dverách sa zjaví aj otec s Beou, ktorí sa rýchlou chôdzou presúvajú k nám dvom, a silno nás stlačia do klasického skupinového objatia, do ktorého ich nik neprizval.

„Nebola tu vôbec reč o tom, že by o mňa nemali záujem. Nevytrhávaj slová z kontextu tak, ako sa ti hodí," upozorní ho aj napriek tomu, že jej vlastne venoval kompliment, a zagáni sa na neho.

„Pýtala som sa pár doktorov, či by si s tebou nevyšli, a mám celkom pozitívne správy. Iba hŕstka nich odpovedala asi nie. Tá väčšina dlho uvažovala a odpovedala zrejme áno. A tí, čo aj odmietli, tak to prevažne boli ženatí muži. Môj omyl, nevšimla som si obrúčku," pridá sa aj Bea, pretože mamine randenie je jej najobľúbenejšia téma. Tú časť nepochybne zdedila po našom otcovi.

„Načisto si sa pomiatla, Beáta Cehláriková? Nie som odkázaná na charitu. Kto to kedy videl, aby ma vlastná dcéra ponúkala nemocničnému personálu ako tovar," krúti hlavou a odstúpi o dva kroky k skrinke, ktorá ešte stále nie je vyprázdnená.

„Len som ti u nich robila očko," bráni sa nevinne a nenápadne sa vyškiera za jej chrbtom.

„Tak to by už stačilo. Peter, ty vezmi Matúšove tašky a počkajte na nás v aute, my za vami čoskoro prídeme," ujme sa velenia a pošle ich von, čím mi dáva nepatrne najavo, že nezabudla na diskusiu, ktorú sme viedli pred jej priznaním o schôdzke s Júliiným otcom. „Ale ak chceš, zavolám mu a spýtam sa, ako to s Júliou naozaj je," ponúkne sa mi ochotne a už aj si vyberá mobil z koženej kabelky so zlatými aplikáciami.

„Nebude ti to nepríjemné?"

„Nejako to prežijem. Nevezmem si ťa domov na to, aby si mal celý čas na tvári usadený tento zadumaný výraz." Štipne ma slabo do líca, ako by som bol malý chlapec, a bez otáľaní hľadá vo svojich kontaktoch jeho číslo. Zhlboka sa nadýchne a kým to zvoní, pokúša sa javiť vyrovnane. Odkašle si a naberá odvahu. Poznám ju a viem, že jej nie je príliš po chuti ozývať sa ako prvá chlapovi. Nie je typom dotieravej ženy, ktorá sa mužom vešia silou mocou na krk. „Milan, ahoj, to som ja - Lýdia. Prepáč, že ti volám a vyrušujem ťa, len ma zaujímalo, ako sa má Júlia. S Matúšom sú priateľmi a dlhšie sa mu neozýva. Je všetko v poriadku?" prejde rovno na vec a nechodí zbytočne okolo horúcej kaše. Zvedavo zadržím dych, čo by som práve nemal, ale som nesmierne nedočkavý, a srdce mi silno naráža o hrudný kôš.

Mama klikne prstom a dáva ho na hlasitý odposluch, aby som mal príležitosť vypočuť si jeho odpoveď tiež. „Ahoj, Lýdia, rád ťa znovu počujem. Julka je... vieš, ona má isté problémy. Nezvláda to psychicky, nie je na tom dobre. Rozhodli sme sa, že pôjde na liečenie, len kým sa nedá naspäť do pohody a nebude jej lepšie. Nemá tam povolený mobil, nedá sa s ňou spojiť. Ani mňa k nej ešte nepustia," vykladá mojej mame a ja si okamžite zmyslím, že len hlúpo a prefíkane klame. Júlia na tom vôbec nebola až tak zle. Danielovi predovšetkým tvrdil, že odchádza ku svojej starej mame. Niečo tu nehrá.

„Klame!" zakričím nasrdene a vzdorovito vyskočím na rovné. Takéto náhle pohyby by som robiť nemal, pretože som si pod nohami prišliapol svoje hadičky, a tie sa mi drastickým spôsobom vytrhli z nosa. To teda zabolelo!

Mama hemží rukami a gestikulačne mi prikazuje, aby som mlčal. „Milan, to som naozaj netušila. Je mi to veľmi ľúto. Júlia je silné dievča, zvládne to. Obom vám držím palce, a keby si čokoľvek potreboval, určite mi zavolaj. Rada pomôžem. Ešte raz mi prepáč, že som ťa vyrušovala," hrá sa na slušnú, ale v očiach jej zazriem, že najradšej by s ním už nemala nič spoločné.

„Isteže, ďakujem ti veľmi pekne, a nelám si s tým hlavu. Posnažíme sa to zvládnuť, cením si, že si zavolala a robíte si o moju Julku také starosti. Ak mi za ňou dovolia ísť, potom jej rozhodne odovzdám tvoje slová. Poteší ju, že na ňu myslíte," srdečne sa poďakuje a hovor ukončuje.

„Bezočivo klame. Jules nie je blázon a nepotrebuje byť zavretá v nejakej posratej mentálnej inštitúcii!" rozčúlene vykrikujem a až ma prekvapí, akým agresívnym som sa stal. Odmietam sa stotožniť s tým, čo nám tvrdil. Vyžaduje si len trochu viac trpezlivosti. Kvôli tomu ešte nepatrí na to miesto, kde jej čo len viac ublížia.

„Ten slovník si vyprosujem, Matúš! Láskavo sa upokoj a nechaj si to prejsť hlavou. Očividne ako jej otec tiež nie je nadšený z toho, že ju tam musel odniesť, ale keď sa inak nedá, niekedy musíš konať proti svojmu presvedčeniu v záujme svojho dieťaťa. Myslíš si, že mne sa páči, keď ťa musím opustiť a nechať ťa v tejto nemocničnej izbe samého? Nie. Ale viem aj to, že jedine tu ťa dajú naspäť dokopy," obraňuje Milanove rozhodnutie, čím ma ešte viac rozčúli.

„On klame, neverím mu, že Júliu znovu odniesli do toho cvokhausu. Daniel sa bol na ňu pýtať, jemu zas povedal, že cestuje k starej mame, a stavím sa, že keby sa šiel pýtať niekto ďalší, opäť by mu narozprával inú historku. Pôjdem za ňou osobne!" zaumienim si rozhodne a vyletím z izby ako šíp. Ledva ma stihne dobehnúť a za ruku ma vláči za sebou nazad na izbu.

„Láskavo sa ovládaj, lebo ti, prisahám, jednu strelím! Nemiešaj sa do toho. Nevidíš, že nie si v pozícii, aby si sa mohol hrať na záchrancu? Čo o tom dievčati vlastne vieš?" postaví sa k môjmu návrhu skepticky, a ako som predpokladal, odhovára ma od neho.

„Mám ju rád a rozumie mi. A ja rozumiem jej. Je nepochopená, lenže to nedáva nikomu právo na to, aby ju strčil do nejakej hlúpej kazajky a dopoval ju oblbovákmi, z ktorých prestane mať pojem o všetkom navôkol seba. Ja nedovolím, aby znovu trpela. Ak ju tam skutočne zaviezol, dostanem ju odtiaľ," predsavzajem si, a hoci je moja mama, nenechám si to vyhovoriť ani ňou.

Možno ju nepoznám dlho, ale som si istý tým, že ju poznám najlepšie zo všetkých. To dievča je zlomené, pretože ju jej otec núti cítiť sa zlomene. Nedáva jej šancu vyzdravieť. Ľudia neznesú, keď niekto vybáča z davu a odlišuje sa od ich daných preferencií. Na základe čoho sa musí iný nahrádzať za divný či šialený?

„Upokoj sa, sám teraz hovoríš ako padnutý na hlavu. Dobre, povedzme, že máš pravdu a nepatrí tam, ako o tom presvedčíš druhých? Matúš, nebuď zase zbrklý, tvoja pochabosť môže Júlii ublížiť ešte viac. Pomôžem ti s ňou, ale len ak sa budeš správať normálne a nebudeš konať iracionálne!" zvýši výhražne hlas, čím ma nakrátko uzemňuje. Posadím sa a zložím si tvár do dlaní.

„Nevieš o nej všetko. Trpela a ja nechcem, aby si to prežila znovu," vysvetľujem jej nalomene a som precitlivený. Po tom balkóne som očakával, že sa veci pohnú. Náš kamarátsky vzťah sa posunul na ďalšiu úroveň. Stali sme sa pre seba oporou. Vždy sa mi zle dýchalo. No bez nej mám pocit, že nedýcham už vôbec.

„Máš ju rád a nie si ignorantský narcis, čoho som sa vždy obávala. Uľavilo sa mi, keď viem, že moja výchova bola na niečo dobrá. Neber si to za zlé, že ťa takto sekírujem, ale niekto ťa musí zastaviť pred urobením hlúposti. Som na teba hrdá a teší ma, že ti na niekom takto záleží, ale s horúcou hlavou nič nedosiahneš. Navyše si počul doktora, prepúšťa ťa domov pod podmienkou, že sa musíš šetriť. Tvoje výsledky sú stále nad hraničnou hodnotou, nie si za vodou," usmerňuje ma spôsobom, ako by som bol malý chlapček, ktorý spáchal nejakú neplechu a teraz mu jeho dospelý rodič dáva prednášku o tom, že takto sa nespráva.

Zvesím plecia a rukou si pohmatám nos, ktorý ešte stále štípe z vytrhnutých kyslíkových okuliarov. Mám ho odretý a sakramentsky to bolí. „Rozčúlilo ma to. Neuvažujem triezvo, keď som rozčúlený," so stiahnutým chvostom sa podvoľujem pod jej rodičovské rady. Nebola vedľa. V zápale hnevu by som si zrejme viac uškodil, ako Júlii aj reálne pomohol. Ani neviem, kde by som ju mohol ísť nájsť. To ale neznamená, že sa vzdám. Musím si to premyslieť a poprosiť Beu, aby mi s tým pomohla. Na kutie plánov je tá najlepšia a najvhodnejšia osoba.

„Práve preto som ťa zastavila. Prečo si mi o nej nepovedal už skôr? Je medzi vami niečo... viac?" opatrne nadhodí a v očiach sa jej zableskne jemná dávka súcitu.

„Sme kamaráti, mám ju rád a záleží mi na nej. Ona je... iná, vieš. Nespadá do žiadnej presne kolónky, a preto som si ju obľúbil. Prežila si toho už dosť a človek znáša utrpenie, no niekedy je toho na neho už príliš. Rozumieš, mami? Nestretávali sme sa pravidelne, preto som z toho nerobil veľkú vedu a čakal, kedy sa sama rozhodne ukázať sa tu, ale dva týždne sú podozrievavé. Cítil som, že niečo nie je v poriadku. Bál som sa priznať si to," nenáročky pred ňou vyjadrím svoju dilemu a nepriamo jej opíšem aj našu situáciu.

To dôverné vynechám schválne. Nikdy by som nezradil jej dôveru tým, že by som pred niekým vyslovil jej pravdu. Tú má právo vyslovovať len ona. Tým by som u nej skončil. Vtedy by ma mala nárok odpísať a odrezať zo svojho života, do ktorého chcem patriť.

„Tak čo teda budeme robiť? Mám si obliecť rytiersku výzbroj, vyliezť na jej okno a vyslobodiť ju?" zažartuje a objíme ma okolo pliec. Položím si lenivo hlavu na jej plece a dôjde mi, že ten trápny zmysel na humor som zdedil ja zas od nej.

„Nemám ani šajnu, ale prídem na to. Jednoducho nedovolím, aby tam trčala."

„Fajn, ale len ak sa pri tom nezničíš. Rešpektujem, že ti na Júlii záleží, ale vezmi do úvahy aj to, že mne záleží na tebe, a si môj jediný syn. Potrebujem, aby si sa šetril, inak z toho zošaliem ja," prinúti ma zamyslieť sa nad sebou a nad tým, že vážne musím brať ohľady aj na ňu. Za celých dvadsaťdva rokov som jej narobil nespočetné množstvo starostí. Druhá matka by ma už dávno vrátila naspäť. Ibaže oni ma nevymenili. Nevzdali sa, aj keď sa veci zdali byť ťažšie.

„To by si ma potom nemohla naučiť aj to, že Cehlárikovci sa nikdy nevzťahujú z boja, nech je akokoľvek nezdolateľný a dopredu prehraný."

„Tiež pravda. Vážne si musíš pamätať všetky veci, ktoré som ti natĺkla do hlavy? Vieš, ono to rozhodne nebolo mierené tak, aby sa to o pár rokov obrátilo proti mne a vypomstilo sa mi," predstiera vážny tón a popritom ma pobozká na temeno hlavy.

„Si najlepšia mama, akú som mohol dostať. Ďakujem, že si si ma vybrala," vyslovím ľútostivo a na okrajoch očí ma pália slzy. Doľahlo to na mňa. Vyčítal by som si, keby som nezakročil a žil si svoj život tak, akoby som ju ani nikdy nepoznal. Možno ešte na začiatku to bolo uskutočniteľné. Teraz je už neskoro tváriť sa, že Júliu Lendvorskú nemám rád. A možno aj niečo viac, ako len rád.