P R E D Ô S M I M I D Ň A M I

Dnes som spala dlhšie. Po prvý raz po nekonečných dňoch som sa cez noc neprebudila a ani som nemala nočnú moru. Po včerajšej noci sa cítim akosi inak. Tak vyváženejšie. V živote by mi nenapadlo, že sa môžem v spoločnosti druhých cítiť tak príjemne. Lúčilo sa mi s ním ťažšie. Nechcela som, aby sa tá noc skončila.

Vyleziem z postele, pretriem si oči a presuniem sa do kuchyne. Pohľad mi padne k digitálnym hodinám položeným na vrchu mikrovlnky. Je pol jedenástej. Vážne som spala až tak dlho? Nezdalo sa mi to.

Poobzerám sa okolo seba. Nikde nikoho. Kde je otec? Mal nočnú, ale už by mal byť dávno doma. Trochu hlasnejšie zakričím jeho meno do prázdnej kuchyne, no žiadna odpoveď ku mne naspäť nedoľahne. Kde by mohol byť? Včera mi nespomínal, že sa zdrží dlhšie.

Chodím po izbách ako mátoha a hľadám ho aj napriek tomu, že mi neodpovedal. Vo svojej spálni nie je, dvere na kúpeľni sú pootvorené a kuchyňa je tiež mĺkva. Prejdem na chodbu a potiahnem kľučkou. V zámku sa nenachádzajú kľúče a je zamknuté. Viem určite, že ja som včera dvere nezamkýnala.

Zachváti ma panika, pretože veci nie sú také, aké bývajú každé ráno. Po nočnej na mňa čaká v kuchyni, pije kávu a číta si noviny. Ja mu urobím jeho obľúbenú praženicu so slaninou a potom sedíme pri stole spoločne. Lenže keď som tie dvere nezamkla ja, kto iný by to mohol byť? Znamená to, že už bol doma a niekam odišiel?

Som nesvoja a hryziem si nechty. Otvorím okno a prestrčím cez neho svoju hlavu. Vo vnútri sa dusím. Potrebujem čerstvý vzduch. Potrebujem odtiaľto vypadnúť! Neznesiem to. Opäť prebehnem na chodbu a ťahám dvere ku sebe. Nepohnú sa ani o milimeter.

Obrátim sa k svojej bunde zavesenej na háčiku a šmátram vo vačku po kľúčoch. Nemávam kabelku, odkladám si ich do vrecka. Je možné, že som ich stratila? Včera som si ich tam hodila hneď po tom, ako som dorazila domov. Som zmätená a v ničom sa nevyznám.

Ako sa teraz dostanem von, keď som tu zamknutá? Nachádzam sa tu sama. Aj otec niekam zmizol. Mohlo sa mu niečo stať? To kvôli tomu sa ešte nestihol vrátiť? To nemôže byť pravda! Ak by sa stalo niečo aj jemu, potom by mi už nikto iný neostal. O otca prísť jednoducho nesmiem! Načisto by ma to skolilo.

Vrátim sa nazad na okno s úmyslom nájsť vyslobodenie. Je tu ešte jedna možnosť, ako sa z tohto pekla zachrániť. Cez dvere už asi neuniknem, ale čo by sa stalo, keby som teraz otvorila aj druhú stranu okna, zastala si na vonkajšiu parapetu a voľne sa spustila dolu? Nemusela by som umrieť. Len si ublížiť a spôsobiť si nejaké trvalé zranenie miechy.

V týchto myšlienkach ma zastaví auto stojace pred bytovkou, z ktorého výfuku sa parí. Nejde parkovať, len niekoho vysádza. Kvôli výške sa mi nedarí vidieť im do tváre, ale zhovárajú sa, pretože dotyčná osoba nevychádza z auta hneď. Som netrpezlivá a túžim vedieť, kto v tom aute sedí. A zanedlho to zisťujem. Vychádza z nich môj otec.

Krútim hlavou a premietam si, že toto nie je jeho auto. Tieto značky, farba a model sa nepodobajú ani náznakovo na auto, ktoré patrí môjmu otcovi. Tak prečo z neho teda vychádzal? Vykračuje smerom k nášmu vchodu, pritom sa obzrie za seba a človeku sediacom za volantom zakýva na rozlúčku. V ruke drží papierovú tašku s potravinami. On bol nakúpiť?

Som zmätená a nedarí sa mi upokojiť sa. Hrdlo mi zviera a je mi zle od žalúdka. Včerajšia pekná spomienka je už len dávny šťastný moment. Všetky moje radostné emócie zmizli. Ani neviem, z čoho som taká smutná. Nepáči sa mi myšlienka, že otec vychádzal z auta niekoho druhého. Obzvlášť keď neviem, kto bol ten druhý.

„S kým si to bol?" nečakám a opýtam sa ho rovno po otvorení dverí, ktoré odomkol. Pozrie na mňa a zavrie za sebou. Vyzuje si topánky, nazuje si svoje šľapky a prejde okolo mňa ku kuchynskému drezu, kde položí tašku s nakúpeným jedlom.

„Stretol som sa s Lýdiou, pozvala ma na kávu," odvetí mi, ako by sa vôbec nič nedialo, a vo mne to spustí lávu nenávistných a odsúdeniahodných pocitov. Tie slová ma ovalia ako studená sprcha alebo kus snehu spadnutý za golier. Nestíham vychádzať z údivu. Ani sa nepokúšal zatĺkať.

„Ty si ju vymenil za mamu? Mama bola tvoja manželka. Len ju by si mal milovať. Sľúbil si, že sa nebudeš stýkať s druhými ženami!" vytmavím mu rozbesnene. Prepáčila by som mu všetko na svete, len toto nie. Spomienka na mamu je pre mňa svätá. Nechcem, aby mal ďalšiu partnerku. Nemá právo ju vymeniť.

„Tak to sme asi dvaja, ktorí nedodržali svoj sľub, všakže, Julka?" nepokúša sa brániť, namiesto toho ma konfrontuje a odstaví svojím mrazivým a odmeraným tónom. Vyzlečie si bundu, zatiaľ čo ja nerozumiem, na čo naráža. „Nie je to tak, že sa po nociach vytrácaš z domu a ponevieraš sa kade tade? Ako si sa opovážila takto mi klamať do očí? Zostal som ti už len ja, Julka. Nemáš nikoho iného na svete a takto sa mi odvďačuješ. Povedz mi, kamže si to chodila?" pokračuje a naženie mi na telo husiu kožu. Ostávam stáť ako obarená. Nenachádzam slov. Klamala som mu do očí a teraz ma odhalil. Čo som si vôbec myslela? Že na to nepríde?

„Ja... nikam. Potrebovala som zmiznúť na chvíľu z tohto bytu."

„Julka, ako ti mám ešte vysvetliť, že ty nie si v poriadku a musíš sa riadiť mojimi pokynmi. Ľudia sú zlí a zneužijú tvoju prostotu. Využijú ťa, pretože vedia, že ti veci trochu trvajú. Rozhodol som sa, že najlepšie bude, ak ostaneš len doma. Žiadna práca, ďalší ľudia, proste nikto. Zase si na tom zle, nedovolím ti ublížiť si ešte viac," oznámi mi a privinie si ma do objatia. Vzopriem sa a odtiahnem ho od seba.

„Chceš ma držať v tomto byte? Ale čo moja práca?" pýtam sa beznádejne a cez slané slzy zatínam zuby. Moja cvokárka mi tvrdila, že som na dobrej ceste. Prečo by mi to vravela, keby to nebola pravda?

„Bude to len pre tvoje dobro. Ja budem chodievať do práce a ty ostaneš doma. Nie si pripravená na ten vonkajší svet, srdiečko. Je to pre teba veľké a strašidelné miesto, v ktorom by si sa stratila. Nikde ti nebude lepšie, ako tu s tvojím otcom," presviedča ma s neskrývanou nehou v hlase a pohladí ma. Skormútene sa ním nechávam hladiť a dovolím mu objať ma. V kútiku duše som vždy vedela, že nemá cenu odporovať mu. Je môj otec a pozná ma najlepšie.

„Prečo si bol s tou ženou vonku?" ešte stále ma to štve a s hlavou položenou na jeho hrudi uznávam svoju porážku. Žiadne ďalšie stretávanie Matúša. Nie som človek pre neho. Z nás troch som ja reálny šialenec. Moje výstrelky dokáže znášať iba otec.

„Nakupoval som a narazil som na ňu náhodne. Pozvala ma na kávu a bolo by neslušné, keby som odmietol. Julka, neobávaj sa, s Lýdiou sme priatelia. Medzi nás dvoch sa nezamieša. Ani ty nesmieš niekomu druhému zamiešať sa medzi nás. Máme len samých seba, rozumieš mi?" Nadvihne mi prstom bradu a prinúti ma pozrieť sa mu do jeho tmavohnedých očí. Okolo nich má pár vrások a nepatrné kruhy. V tých očiach som vždy nachádzala pokoj. Čudné, že nech sa pozerám akokoľvek, teraz mi jeho dúhovky pripadajú drsne a neúprimne.

Zaženiem svoje dojmy naspäť do kúta a pritakám. „Dobre." Môj hlas znie rezignovane. Obetujem Matúša. Už ho viac neuvidím.

„Nepáči sa mi, že si mi klamala. Myslel som si, že si ku mne úprimná. Ako ťa mám udržať v bezpečí, keď mi zatajuješ také veci? Stretávala si sa s niekým potajme?"

„Už to nikdy neurobím, sľubujem. Poučila som sa. Bolo to tak, ako vždy hovoríš. Som ovplyvniteľná a nedokážem rozpoznať, kto má dobré úmysly a myslí to so mnou dobre."

„Presne tak. Oddnes ťa počas mojich zmien v práci budem zamkýnať a kľúč si nechám u seba."

*****

S Ú Č A S N O S Ť

Sedíme na gauči a pozeráme sa na film, ktorý vybral otec. Nohy má pohodlne položené na konferenčnom stolíku a uberá si z pukancov, ktoré som mu pripravila. Je to ako keby som sa pozerala na čokoľvek sa to už prehráva na tej obrazovke so zatvorenými očami. Vidím samú tmu a tváre bez očí, nosa či úst. Toto odlúčenie od vonkajšieho sveta malo byť pre moje dobro, prečo sa teda cítim všelijako, len nie dobre?

Klop, klop, klop a cŕn. Ozýva sa od dverí, čo nás oboch núti spozornieť. Prinútiť sa postaviť, lenže on je rýchlejší a prebieha ma. Gestikulačne mi ukáže, aby som sa naspäť usadila, že on to vybaví. Na naše dvere zvykne klopať iba poštárka. Nemáme ľudí, ktorým by sme stáli za zaklopanie. A najmä nie o takomto čase.

Stíšim hlas na televízore a naťahujem uši, aby som lepšie počula, kto nás v túto hodinu poctil svojím záujmom. Chodba je za stenou, nemám tak žiadny výhľad a otec mi nariadil, aby som sedela na mieste.

„Prosím. Želáte si?"

„Ja som prišiel za Júliou. Chcem sa len spýtať, ako sa má," odpovie mu chlapčenský hlas, pričom spomenie moje meno. Nerozmýšľam dlho nad tým, komu by ten hlas mohol patriť. Na tváre som absolútny amatér, ale hlasy si zapamätávam s presnosťou. Je to Daniel.

„Ktože to si? Slušnosť káže aspoň sa predstaviť," ihneď ho vyruší za jeho neslušné maniere a mnou prúdi nervozita, ale zároveň aj nevídaná radosť. Niekomu stojím za to, aby za mnou prišiel osobne a opýtal sa ma, ako sa mi vedie. Momentálne dosť na hovno, ale prinajmenšom sa cení snaha.

„Prepáčte, som váš sused, Daniel Németh. Poznáme sa s Júliou z obchodu, ja len, že som ju tam dlho nevidel," zaklame a ja sprvu nerozumiem prečo. No dôjde mi, že táto lož pre mňa vyznie priaznivejšie. Keby sa dozvedel otec pravdu, určite by mu tresol dvere rovno pred nosom a na mňa by nakričal.

„Júlia sa už do práce nevráti. O niekoľko dní cestuje k starej mame, potrebuje sa dať do poriadku. Už ju viac nevyhľadávajte, mladý pán. Predovšetkým teraz musí mať pokoj a bezpečné zázemie," povie rázne a tie dvere pred ním predsa zatvorí. K starej mame? Myslel to vážne? O žiadnej starej mame reč nebola.

„Čo máš s tým chlapcom?" utrúsi rozčúlene, keď sa vráti ku mne do obývačky, a jeho výraz ma vystraší. Ani raz som sa ho takto nebála. A ešte nikdy som si neuvedomovala, akú výškovú prevahu nado mnou má.

„Z obchodu. Poznám ho z obchodu," pokračujem v jeho vymyslenej lži a pripadám si bezvýznamne. Nerobím nič iné, iba klamem. „Naozaj ma pošleš k starej mame?" rozplačem sa a pripadám si ako malé dieťa, na ktoré sa nakričalo a ono sa zúfalo snaží svojmu rodičovi zalíškať, aby si ho získalo opäť na svoju stranu.

„Pravdaže nie. Potom by som ťa nemohol mať pod drobnohľadom. Ostaneš pekne tu so mnou. Ale dám si pozor, aby si sa s podobnými chlapcami už viac nemala šancu stýkať. Presne o takýchto som ti hovoril. Zneužijú ťa, využijú pre svoju potrebu a vykašlú sa na teba. Nedovolím ti, aby si bola taká prostoduchá, srdiečko," zaraz ho rozčúlenie prejde a vystrieda ho neha so zvláštnou mäkkosťou v hlase. Vnútorne s ním nesúhlasím a ostro namietam.

Matúš by toho nebol schopný. Síce ľuďom nedôverujem, jemu jedinému som dôverovať začínala. A tento bodavý pocit pri srdci mi je dôkazom, že mi chýba. Nechcem to. Odmietam, aby sa mi cnelo po niekom ďalšom. Nezvládam to sama so sebou.

Otcove slová by som nemala spochybňovať. Nikdy tomu tak nebolo. Jeho slovo mi bolo vždy sväté. Teraz sa však niečo hlboko vo mne prieči. Daniel mal o mňa skutočné obavy a nabral odvahu, aby sa ponížil a prišiel za mnou až k mojim dverám. O ľudskom správaní toho príliš veľa neviem, ale za normálnych okolností by to malo byť pekné gesto, nie?

Zabuchol mu dvere pred nosom a ja som tu len tak sedela a nič neurobila. Urazila by som ho, keby som ho neposlúchla a primiešala sa do toho. Bolo mi kázané, aby som otcove nariadenia nikdy neznevažovala.

Vzal mi aj mobil. Že vraj ma tiež zbytočne rozptyľuje. Prinajmenšom Andrea dosiahla svoje. Už viac moju tvár v obchode neuvidí. Bude si musieť nájsť iný objekt terorizovania. Lenže ženy ako Andrea si vždy nový objekt nájdu bezproblémovo.

Svet jej leží pri nohách, kým ja ležím na zemi a niekto ma do nej každodenne zatláča. Nechávam po sebe šliapať, pretože pri vzpieraní by som mohla aj tak prehrať. Takto prehrávam bez námahy. Matúš na mňa čochvíľa zabudne. Daniel tiež. A svet? Ten už na mňa dávno zabudol. Ani si len nepamätá, že som kedysi chodila po tejto zemi.