Skackám, odrážam sa od zeme a svoju prenosnú bombu mám položenú vedľa seba na zemi. Som upachtený a snažím sa nevenovať pozornosť tomu, že by som čoskoro z tejto udychčanosti mohol aj skolabovať. Asi to teraz vyzerá tak, že si škodím. No pravdou je, že som sa už dlho necítil takto šťastne a živo zároveň. Odliepam nohy od zeme, a hoci je to len niekoľko centimetrov, pôsobí to akoby som sa vznášal nad zemou a lietal.

Na chvíľu však zastanem a zapozerám sa ňu. Snáď ani raz som ju nevidel takúto odviazanú. Neskrýva sa za nič. Je sama sebou a cíti sa komfortne. Na perách sa mi formuje srdečný úsmev, ktorý siaha od jedného ucha k druhému. Je nádherné pozerať sa na túto jej uvoľnenú stránku. Je okázalo krásna. Srdce sa mi rozbúcha miliónom úderov.

Skacká a krúti sa. Je jej momentálne jedno, že sa na ňu môžeme dívať aj my dvaja. A to ma hreje na duši. Krása nie je to, čo vidíš na povrchu tváre. Je to emócia, s ktorou sa dokážeš vcítiť a koluje i v tebe. Zdá sa, akoby z nej opadli všetky starosti. Žijeme okamihom. Samozrejme, že viem, že sa svet nezastavil, ale javí sa to tak.

Nechcem sa na ňu pozerať pridlho a spôsobiť, že jej to bude nepríjemné. Nepozerám sa na ňu kvôli tomu, že mi to pripadá divne, jednoducho z nej len nedokážem spustiť zrak. Ruky jej lietajú do všetkých smerov, oči má jemne pritvorené a doslovne žiari. Rád by som zastavil čas a prehrával si tento okamih donekonečna.

Všetci traja si stojíme na svojich miestach a nechávame sa unášať atmosférou tejto oslavy na počesť výnimočného človeka. Posledné dni nás stmelili. Ona mi rozumie a ja rozumiem jej. Sme v tom spolu. Avšak každý z nás je tu sám za seba. Máme to výsadné právo vpustiť si do života ľudí, ktorí za to stoja. A ja som so svojou voľbou spokojný.

Popadám dych a odvrátim sa, aby som ju neuviedol do rozpakov, keď si všimne moje pridlhé zízanie. Som z nej rozčarovaný. Teraz už viem, že je pre mňa nesmierne dôležitá. Jedným z dôvodov, prečo si nepripúšťame k telu druhých, je ten, že nás poháňa strach z ich straty. Pre tento prípad som ochotný urobiť výnimku.

Je príliš neskoro niečo predstierať. Júlia sa mi vryla do pamäte, urobila v nej permanentný odtlačok a jej farby vo mne nikdy nevyblednú. Bez ohľadu na to, ako klišé táto veta bude zniesť, život je prikrátky. Nechcem ležať na svojej smrteľnej posteli a ľutovať všetky premrhané šance.

„Myslím, že by sme mali zaviesť spolok. Byť tu jeden pre druhého, keď to ten druhý potrebuje," ozvem sa hlasnejšie, aby som svojím hlasom prekričal tóny veselej hudby.

„Týka sa to len vás dvoch alebo aj mňa?" overí si Daniel trochu neisto a spozornie. Keby som bol populárne decko, azda by som sa aj cítil dôležito, že som sa nepriamo dostal do úlohy lídra a mám oprávnenie rozhodovať o tom, kto sa pridá do našej partie, no som predovšetkým rád za to, že sa niekto do tej partie vôbec túži dostať.

„Isteže, vrátane teba," ubezpečím ho a podídem bližšie. Júlia je naľavo, on zas napravo a spolu tak vytvárame aspoň z výšky celkom nesúmerný trojuholník. „Čo sa týka mňa, prijímam tvoju ponuku na priateľstvo. Keď to ale nevyjde, asi by sme na to nemali silene tlačiť a nepokračovať v nefungujúcom vzťahu. Poznáte predsa tie klasické budú spolu, nebudú zápletky," pokúsim sa o vtip a úkosom sa zahľadím na Jules, ktorá ma mlčky počúva, a vlastne je to v jej rukách. To ona rozhodne o tom, či sa z nás ten klub deciek s mamičkovskými mindrákmi stane.

Obaja sa naraz zahľadíme na ňu a čakáme. „Okej," prehovorí klasicky svojou príznačnou odpoveďou, z ktorej mi z pliec opadne kus obrovského balvanu.

Nadvihne obočím a zašepká. „Okej?"

„Okej je skvelé. Ver mi, nič lepšie ako okej od Jules dostať nemôžeš," uistím ho a potľapkám ho po pleci. Pomrví súhlasne hlavou a vzdychne si úľavou. Má to asi poriadne ťažké. Nielen on. My všetci. Ale sebaľútosť je posledný krok k absolútnemu zničeniu.

Ubíjala ma posledné dni. Raz a navždy si musím priznať, že ma to neprestane bolieť. Azdaže len za podmienok, že dostanem uzavretie. A to nepríde bez toho, že by som sa s ňou rozprával a konfrontoval ju priamo. Pravdaže na to o niekoľko dní zabudnem. Ale iba akože. Bude ma to mátať do konca života.

„Myslíte si, že sa to raz zmení a my sa dostaneme do pozície víťazov?" spýta sa trochu zarmútene a zapozerá sa na modrú stonožku, ktorá sa tvári vždy šťastne.

„Neviem. Aspoň môžeme byť ale porazení spolu. Aj to je niečo, nie?" Neviem, či moje slová znejú dostatočne povzbudzujúco, ale akosi mi nenapadne nič lepšie.

Aj výhra sa častokrát preceňuje. Vznikajú čoraz intenzívnejšie nároky na stále väčšie množstvo výhier. Víťaz ide do každého boja pod nátlakom. Sú na neho kladené nároky, ktoré môže zmariť a ostatných sklamať. Porazený môže jedine prekvapiť. Akákoľvek výhra v jeho podaní bude mať cenu zlata. Kým teda víťaz musí, porazený len môže. A tým sa dostáva do neopísateľnej výhody.

*****

„Dnes opäť sám. Pokús sa aspoň nejaviť tak sklamane," ozve sa od dverí, pri ktorých naozaj stojí sám. Už deviaty raz v rade. Vlastne presne od večera, ktorý sme trávili spoločne na balkóne a on sa svojvoľne prizval do našej partie-nepartie.

„Napísala mi len raz a odvtedy prešiel celý týždeň. Nevieš, čo by s ňou mohlo byť?" Som ustarostený a robím si o ňu obavy. Viem, že má právo na svoje súkromie a nie je mi zaviazaná, ale chýba mi.

A najhoršie na tom je, že vôbec neviem, čo s ňou je. Nechcem pomýšľať o tej veci a predstaviť si, že to dokončila. Bola to len chvíľková nerozvážnosť. Jules si nepraje naozaj zomrieť. Nenašla si ďalší balkón, z ktorého by mohla zoskočiť. Tak znejú moje monológy posledných dní, ktoré ma ani nenapadne vysloviť pred niekým druhým. Je absurdné hneď takto preháňať.

„Nechodí ani do práce. Neviem o nej nič viac, ako ty. Skúšal som klopať, ale nikto mi neotváral," vysvetľuje mi a usadí sa na stoličku vedľa mojej postele. O pol štvrtej končí v práci. Nechce sa vrátiť domov, tak teda trávi čas pri mojej posteli, číta si kadejaké magazíny a letáky, a predovšetkým preťahuje čas čo najdlhšie, kým neprídu sestričky a nevyhodia ho.

„Je to čudné. Pôvodne som predpokladal, že to na ňu bolo príliš a dáva si pauzu, ale takto... Nemohlo sa jej nič stať, však?" Hľadám útechu v jeho nepotvrdení mojej tézy, ktorá mi sužuje vnútro a núti moje pľúca vypovedať svoju funkciu.

Takto sa nedám nikdy do poriadku. Som vyčerpaný a ťažko sa mi dýcha. Každým dňom sa do môjho tela dostáva čoraz menší prísun kyslíka. V podstate nič nerobím a aj tak som unavený a nevládzem. Trčím tu už takmer mesiac.

„Nie, určite nie. Asi je len chorá. Nechodí sem preto, aby ťa nenakazila. Ako sa, mimochodom, cítiš?" rozptyľuje ma a servítkou z vrecka si utrie blato zo semišových poltopánok.

Po snehu už niet chýru ani slychu. Vyparil sa presne ako Jules kdesi do stratena. Vystriedal ho dážď a čľapkanice, z ktorých ti na topánkach ostanú presne takéto machule, ako sa objavili na jeho značkových topánkach. Vždy je vypáradený. Zrejme musí, ako koncipient podlieha pod dress code. V nemocnici máme len jeden. Pyžamo.

„Stále rovnaký, radšej mi povedz, ako to ide u teba," prejavím záujem o jeho rodinnú situáciu, nakoľko sme sa v posledných dňoch pomerne spriatelili. Chýba mi Jules, ale toto priateľstvo by nemalo byť iba dvojsečné.

„Však to poznáš, stále rovnaké," odvetí s nepatrným úsmevom a vyzlečie si cez ruky hnedý dvojradový elegantný kabát.

„Nemusíš byť zdržanlivý. Nie je to tak, že by som mal na starosti aj niečo iné, a vypočujem si ťa rád. V pohode hovor," prejavím mu svoju otvorenosť, keďže sa mi zdá, že sa trochu uzavrel. Už sa mi to osvedčilo aj u Jules.

„Každý deň sa deje to isté. Ožere sa, nakričí na nás, búcha po všetkom, a keď mama neskáče tak, ako on píska, tak si všetku zlosť vybije na nej. Zakročil som. Vyšiel som zo svojej izby a zachytil jeho ruku vo vzduchu predtým, než ju stihol uderiť. Nečakal, že sa mu vzopriem, a pozrel sa mi do očí. Nikdy som nevidel toľko nenávisti v jednom pohľade. Bol jedovatý," zveruje sa s ubolenými grimasami a v očiach sa mu zračia slzy. „Odpľul si, zanadával a sadol si naspäť do kresla. Veril by si tomu, že mu potom všetkom chodí kupovať pivo a obskakuje ho? Neviem, čo ma ešte drží v tom byte. Nenávidím ho a začína sa mi protiviť aj ona."

„Pretože máme vysnenú celkom nereálnu predstavu o tom, že naši rodičia sa jedného dňa spamätajú. Kvôli ním chceme veriť na druhé šance."

„Ako malý som sa pokúšal zmeniť. Chcel som byť pre nich niekto, kto bude vyhovovať im požiadavkám. Menil som sa tak často, že som zabudol, kto som. Do dnešného dňa to tak úplne neviem. Prihlásil som sa na vysokú, aby som hájil zákon. Vo vlastnom byte nedokážem ani len presadiť lásku svojich rodičov. Načo je dobrý taký advokát?" pýta sa sám pre seba a s hnusom si odfrkne. Viní z toho seba.

„Nie je hanba byť zlomený. Pokiaľ budem nažive, za nič ťa neodsúdim. Azdaže len za tú trávu. Ale to bude zjavne kvôli tomu, že ti závidím. Prial by som si z nej potiahnuť," žartujem, aby som mu zdvihol náladu, keďže samému mi tiež nie je veľmi do smiechu. Uvažujem o nej neustále.

„Verím tomu, že je v poriadku. Mne nedôveruje tak, ako tebe. To je samozrejmé, jej skúsenosti so mnou nie sú práve najpriaznivejšie, ale mám to dievča rád. Mám ju rád, pretože nie je taká, ako ostatné," odhalí ma a začne ju predo mnou obdivovať. Vnútorný hlas mi vysiela výhražné signály. Nevyznám sa v nich a netuším, čo znamenajú.

Krčím látku na svojej prikrývke v rukách a usmejem sa cez zaťaté zuby. Podobné emócie sa vo mne rodia vždy v momente, keď vidím svoju biologickú matku s jej novými deťmi. Toto sa však javí trochu odlišne. Nemám pre to jasného vysvetlenia.

„Ty... ty ju máš rád?" opýtam sa nevdojak a na krátky moment to vyznie tak trochu ako nemilosrdné zasyčanie. Čo sa to so mnou, preboha, deje? Prečo sa správam takto nemiestne?

„Hej," usvedčí ma v mojom zmýšľaní a mne v tom momente stuhne krv v žilách. Tentoraz už viem, že keby som vládal, asi by som po ňom vyskočil a prevalil ho. Úplne ako nejaké pobúrené zvieratá alebo domorodci, ktorí si chránia svoje nevesty. „Ale nie takým spôsobom. Nič si nenamýšľaj, kamarát. Júliu mám rád len ako kamarátku. Ja, ja som..." odmlčí sa a na prekvapenie sa zapýri.

„Len pokračuj," dodám mu odvahu, aby to dopovedal, i keď si nie som celkom istý tým, že to chcem počuť.

„Ani túto vec som pred nikým nevyslovil nikdy nahlas," váha a nepozerá sa mi do očí. Má problém vysloviť to.

„Daj si čas. Keď sa na to necítiš, nemusíš o tom rozprávať práve teraz," dodám mu sebavedomie, pretože sa snažím napraviť svoje chvíľkové nevrlé správanie. Neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale rozhodne som nevysielal žiadne priateľské vibrácie.

„Viem to o sebe už dávno, ale bál som sa povedať to," znovu sa odmlčí a ja pozorne počúvam. Je na ňom, či mi dôveruje, alebo si to ešte nechá pre seba. Som zvedavý, ale nebudem ho nútiť, ak mi svoje tajomstvo nevyzradí. „Nepáčia sa mi ženy. Keď tak nad tým premýšľam, tiež ani muži. Neviem si predstaviť seba s niekým druhým. Nikto ma ešte nikdy nepriťahoval," vysloví a pritom stále zazerá do zeme. Ťarcha jeho priznania nad nami visí vo vzduchu. Ten obláčik pravdy sa rozplynul do ovzdušia ako aerosóly. A teraz je na mne, ako ho do seba vsiaknem.

„Ako sa cítiš, keď si to povedal nahlas?"

„Zvláštne. Trochu divne, že si prvý, kto to okrem môjho vnútorného hlasu počul."

„Nepoviem o tom nikomu. Nemusíš sa báť."

„A vieš, že mi je to takpovediac jedno? Čo je druhých do toho," odvrkne s nezáujmom a potom sa na mňa pozrie. „Ako dlho potrvá, kým tomu aj skutočne uverím?"

„Neviem ti povedať. Len vedz, že mne to problém nerobí. Neberiem ťa inak. A som rád, že si si to priznal. Musí to byť uvoľňujúce."

„Ani si nevieš predstaviť," dosvedčí mi s radosťou a úľavou v hlase, a zakloní na stoličke hlavu dozadu. „Aj dnes zájdem za Júliou. Zaklopem na dvere a spýtam sa, či by som mohol vojsť dnu," povie mi slová, ktoré som si tajne prial počuť, a neuveriteľne dúfam v to, že mi oznámi dobré správy. Veľmi mi chýba.