Stojím s obranne vytasenými rukami dohora akoby som bol zločinec, ktorý sa práve vzdáva pri príchode policajného komanda. A oni dvaja sa na mňa aj pozerajú presne ako na nejakého sériového vraha. Prehnal som to. Čo mi to napadlo štverať sa za ňou až sem? Hľadám svoje miesto na tejto zemi, ktoré nie je k dosiahnutiu. Som natoľko zúfalý a frustrovaný, že mi ani nie je trápne silene sa niekomu vnucovať.

„Vysvetlím to," ozvem sa, aby som prebil tie ich zvláštne pohľady a prinútil k ich aspoň čiastočne prívetivej reakcii. Takže navštevuje tohto chlapca. To od neho minule vychádzala. „Chcel by som sa spriateliť," vyhlásim svoje stanovisko a striedavo hľadím raz na ňu a raz na neho. Je to ako keby v rukách držali imaginárne pištole, ktorými na mňa mieria, a keď môj dôvod nebude dostatočne relevantný, bez výčitiek ma odbachnú niekoľkými guľkami do srdca a mozgu.

„Kto si? Jules, vy dvaja sa poznáte?" Otočí sa na ňu a podíde tesne ku mne. Obzerá si ma skúmavo, akoby sa pokúšal rozlusknúť záhadu.

„Býva v tej istej bytovke ako ja. Posledné dni za mnou dolieza a nie evidentne neberie ako odpoveď," vrhne ku mne nenávistný pohľad, z ktorého mi do hrude vystrelí bodavá a veľmi dobre poznaná bolesť.

Nie je to prvýkrát, čo sa na mňa niekto tak pozerá. Možno v sebe určití ľudia majú ukrytý magnet, ktorý od nich tých druhých ľudí odpudzuje a núti ich prechovávať k ním nevraživosť a nenávisť. Už roky som presvedčený o tom, že sa jedná o môj prípad.

„Čo od nej chceš?" Ochranársky si zastane a automaticky odo mňa očakáva to najhoršie. Ako keby ľudia cielene videli v tom druhom len tie najšpinavšie úmysly.

„V podstate nič. Ponížil som sa, pretože si už vážne asi nemôžem dovoliť byť za hrdého. Dlho som sa presviedčal tým, že nikoho nepotrebujem. A potom som narazil na Júliu, ktorá sa vracala zrejme od teba, a nútil ju potiahnuť si zo svojej trávy, pretože som sa potreboval zachovať ako naničhodný bastard a preukázať tak moc, ktorú som nad ňou v tú noc získal. Napovedá to o mne, že som zlý človek, ktorý si zaslúži zhniť v pekle?" celkom nenáročky zo mňa vyletí moja dilema, ktorou sa pár dní zaoberám a nedovolí mi zaspať. Správal som sa ako on. A on rozhodne je všetko, len nie dobrý človek. Vždy som sa obával toho, že sa mu budem podobať. Teraz sa zdalo, že sa moje obavy vyplnili.

„Ľutuješ to?" nadhodí s nezáujmom a vtisne Júlii do ruky nejaký predmet. Hádam len, že to nie je nejaký granát, ktorý do mňa hodia počas toho, ako uniknú dverami a mňa tu zamknú.

„Jasné, je mi z toho naprd. Nebolo to správne. Mal som jej tie dvere otvoriť bez toho, že by som jej dával ultimátum," prehovorím rozhodne, pretože ma máta pocit viny. Je to zmes obáv a viny, ak by som mal byť presný.

„Jules, myslíš, že by si tu..." zastaví sa a mne dôjde, že sa nepriamo pýta na moje meno.

„Daniel, Dano," vyjde zo mňa nervózne, keďže tento chlapec znie rozhodne a zachováva chladnú hlavu. Týmto prístupom akoby mi dával najavo, že sa snaží mať so mnou pochopenia, a že ma aj napriek nepriaznivému prvému dojmu ihneď neodsudzuje.

„Danielovi mohla odpustiť?" dokončí svoju otázku, ktorá je adresovaná jej, a ja si hryznem do vnútornej strany líca, akoby jej ortieľ znamenal, či ma dnes popravia alebo ma pustia na slobodu.

„Odpustila som mu už dávno. Je mi to jedno. Len nech mi už dá pokoj," precedí otrávene a potvrdí mi tým moju porážku. Je zo mňa znechutená. Nezáleží jej, či sa budem pred ňou kajať, pretože som jej ukradnutý. A to má bolí stonásobne viac.

„Tak si to počul," prihlási sa o slovo a z jeho hlasu znie, že je pre mňa načase, aby som sa pobral kadeľahšie, pretože tu vonkoncom nemám čo hľadať. Ako úplná vtierka som sa votrel na niečo, čo by sa dalo pomenovať aj ako ich rande. Z výrazu jej tváre mi je jasné, že tu nie som vítaný.

„Jasné," skloním sa, a hoci mi nerobí problém ponižovať sa a silene sa niekomu nanucovať, u nich dvoch nepochodím. Ten magnet vo mne je stále silnejší. Alebo v sebe nemám žiaden magnet a som proste len maximálne nesympatický a nepríjemný na socializovanie.

Otočím sa a so sklonenou hlavou sa poberiem k dverám. Cítim, že som prehral. A prehra je diablov nástroj, keďže vám z nej postupne ochabujú všetky šťastné receptory. Obzvlášť, keď je tých prehier v poslednej dobe neúrekom a neprichádzajú žiadne výhry, ktoré by vás opätovne nakopli a vzpružili.

„Keď nechceš, môžeš tu aj ostať. Teda, len v tom prípade, že to nebude Jules prekážať," znenazdania vysloví propozíciu, vďaka ktorej sa mi na perách zračí úsmev a objaví sa vo mne nádej, že títo ľudia by ma možno, a naozaj len možno, mohli medzi seba prijať.

Obaja sa pozrieme smerom na ňu. Stojí odmerane a z jej pohľadu neviem presne vyčítať emóciu, ktorá sa v nej zrodila po chlapcovom návrhu. Úsečne odvetí: „Iste, ako chce."

„Si si istá, Jules? Vieš, že nemusíš súhlasiť len preto, že som to navrhol?" ubezpečuje sa starostlivo.

V minulosti by som odpovedala áno len preto, že si to ten druhý želá počuť. Robím to tak vlastne aj doteraz so všetkými ľuďmi. S výnimkou neho. Naozaj mi neprekáža, že tu s nami zostane. Keď už nabral toľko odvahy a špehoval ma až sem, asi to bude vážne. Snáď sa aj dokážem vcítiť do jeho situácie. Po nejakom čase sa prebudila moja stratená empatia.

„Je to okej," prehlásim stroho a dúfam, že sa v tom nebude pridlho špárať. Ako ho za ten čas poznám, viem, že mu bude moje okej postačovať. Využívam ho dosť často a on pravdepodobne rozumie, že znamená presne to, čo aj vyjadruje.

„Včera zomrelo jedno dievča z môjho oddelenia. Mám cystickú fibrózu, ak by ti to nebolo jasné," ozrejmí mu a oboznamuje ho so skutočnosťami, pre ktoré sme sem dnes prišli. Neváhala som, keď ma požiadal. Našťastie som dnes mohla. „Zavolal som aj Jules kvôli tomu, aby sme sa s ňou dôstojne rozlúčili. Milovala maľovanie, plyšové zvieratá a priala si zazvoniť týmto zvoncom pri svojom odchode z tejto nemocnice. Bola tu dlho. Veľmi dlho," vzdychne si sťažka a natočí sa smerom k balkónu. Položí na jeho rímsu plechový zvonec s čiernou rúčkou a zlatým, lesklým náterom.

Zadíva sa dole na ulicu s rozsvietenými pouličnými lampami, autami a stromami. Rovnaký výhľad sa mi naskytol pred niekoľkými týždňami. Nič z toho dole pre mňa nemalo žiaden význam. Aj teraz si všetko naokolo ide svojím vlastným tempom bez zastávok. Nedá sa to spomaliť a ani zastaviť.

Matúš je skvelý človek. Áno, priznávam to s úplnou vážnosťou, a viem aj to, že je omnoho lepší ako ja. Záleží mu na citoch druhých. Nie je zahľadený do seba, a aj napriek svojím problém vníma aj tie ostatné. Jeden z príkladov bolo jeho práve ponúknuté zotrvanie tomuto elegantne vyobliekanému chlapcovi. Nebyť jeho, ja by som ho nezastavila a nechala ho kráčať k východu.

„To mi je ľúto," odpovie mu zo slušnosti a stavím sa, že nevedel, čo mu na to má povedať. Ani ja neviem, ako by som ho mala podporiť. Nie som ten typ človeka, ktorý by druhému dokázal byť oporou. Od začiatku nášho zvláštneho stretnutia ponúka podporné vety on mne.

„Povedz nám niečo o sebe. Ak ťa máme k sebe prijať, potom potrebujeme počuť tvoj príbeh," konfrontuje ho a podoprie si lakte v modrom froté župane o nerovný povrch úzkej rímsy. Na tomto uzučkom páse som stála svojimi chodidlami a udržala rovnováhu, hoci mojím prvotným cieľom bolo v zásade ju neudržať a padnúť. Zaženiem myšlienky z onej noci a napodobním ho.

„Ešte pred nikým som o tom nehovoril," ozve sa nepokojne a zastane si k nám. Nepozeráme sa na seba, všetci traja sa zameriavame na neurčitý predmet niekde dole na pevnine.

„Vhodná doba na to, aby si začal. Iba ak chceš, nebudem ťa nútiť."

„Otec je kretén. Predstavte si kreténa a vynásobte ho ďalšími dvomi kreténmi, to je môj otec. Taký veľký kretén je," pochmúrne sa odváži niečo nám načrtnúť a priveľa ráz z jeho úst odznie slovo kretén. Na môj vkus by stačilo vysloviť to len raz. „Naozaj ho nenávidím kvôli všetkému, čo nám urobil. Mne a mojej mame. Pije, nie - on chľastá, a potom si to odnášame my dvaja. Ja už pomenej, dokážem sa brániť, a zväčša som všade inde, len nie s ním doma. A potom ma požierajú výčitky, pretože v tom byte s ním nechávam mamu, ktorá sa pred jeho útokmi nebráni. Brigádoval som, sporil si, ako sa len dalo, aby sme sa z toho pekla vymotali a ušli od neho. Ona o tom nechce ani počuť. Naletí mu na jeho báchorky o tom, že to bolo poslednýkrát, čo na ňu siahol. Obalamutí ju rozprávkami o tom, že sa polepší a nájde si prácu. Slepo mu dôveruje a na mňa kašle. Mám našetrené na to, aby sme sa presťahovali niekam ďaleko od neho do podnájmu. Zakaždým ma odbije tým, aby som šiel sám. Ale to by som sa načisto pomiatol. Nemôže sa to skončiť inak, ako tak, že zabije on ju alebo ja jeho," valia sa z neho priznania rad radom a ja pocítim reálnu ľútosť.

Vzduch okolo nás akoby presne vycítil intenzívnosť atmosféry, je kruto ľadový, a pri každom nádychu mi vychádza z úst priesvitný obláčik pary. Stromy praskajú vo švíkoch a vietor mi do tváre veje jemný biely poprašok usídlený na výčnelku. Zadrkocem zubami a dychom si ohrejem zamrznuté prsty a dlane.

„Moja matka ma po narodení odkopla," zdôverí sa mu aj Matúš.

„Moja mama spáchala samovraždu. Matúš ma videl stáť na tomto balkóne, z ktorého som sa chystala zoskočiť," pridám sa k ich priznaniu, pretože k ním mám dôveru. Všetci traja sme beznádejné prípady.

„Tak sa nám tu zišiel pekný klub deciek s mamičkovskými mindrákmi," žartuje pre uvoľnenie ťarchy našich vzájomných temných priznaní, voči ktorým by nás tam na pevnine nepochybne odsúdili a poslali pre odbornú pomoc. Ja tú pomoc už aj mám nadelenú a stále je zo mňa rovnaká vyšinutá zúfalka.

„Ani si neviete predstaviť, aké úžasné je dať to zo seba všetko von. To mlčanie ma ubíja. Tak nehorázne ma to štve," vzdychne úľavou a zároveň aj nalomene. Aj mne urobilo dobre, keď som mu prezradila svoje tajomstvo. Tajomstvá sú munície. Vybuchujú ako míny rozložené na poli. O ich výbuchu sa dozvedáme prineskoro. Väčšinou maximálne v čase výbuchu. Vždy si odnesú niečí život.

„Vieme," nečakane mu odpoviem na jeho rétorickú otázku, nakoľko to poznám z vlastnej skúsenosti.

„Najhoršie je niekoho milovať a byť ochotný za neho trpieť, aj keď si tvoju lásku nezaslúži. A nemáš ani právo sa za to na nich hnevať, keďže oni ti nekážu, aby si ich miloval."

„Hej, to je dosť nahovno," kontruje mu v jeho tvrdení a ústa sa mu formujú do bolestivej grimasy.

„Viete čo? Mám po krk tejto sebaľútosti. Toto tu má byť oslava jedného výnimočného človeka, ktorý si svoje utrpenie nikdy nepripúšťal. Bola usmievavá, mala sny a túžby, predovšetkým mala neskutočný talent, ktorý mal byť videný!" zvolá euforicky a nadvihne zvonček posadený pri ňom. „Majka, ďakujem za možnosť, že som ťa mohol spoznať. Tvoja výnimočná osobnosť pomáhala uvedomiť si nám všetkým, že nech je už nás život katastrofálny, vždy sa nájdu svetlé momenty, ktoré musia byť vyzdvihnuté. Dúfam, že sa ti podarí nájsť pokoj!" Dáva zvonček do pohybu, ktorý sa hlasno a nadnesene rozozvučí. Okrajovo to pripomína znelku, ktorú je občas počuť v sobotu popoludní v meste. Slávnostná a vyjadrujúca niečo špeciálne.

Potom sa presunie ku vstupu, skloní sa a vracia sa k nám s niečím v rukách. Je tu pomerne veľká tma, musím si zastať bližšie, aby som mohla rozpoznať, čo to vlastne drží. Čierny prehrávač. Stláča na ňom všetky gombíky, až pokým sa priestorom balkóna neozve detská a trilkujúca melódia. Veselá a skackavá. Pripomenie mi detstvo, škôlku a tanečné hry.

Opäť raz ma prekvapí, keď poskočí a do rytmu hudby sa začne natriasať. „Vy dvaja sa ku mne nepridáte? Toto je oslava. Na žiadnej veľkej párty som zatiaľ nebol, ale myslím, že sa na nej zvykne tancovať," vyzve nás a pohybuje energicky hlavou. Vlní sa a pôsobí neokrôchane. Jeho tanečné kroky vyznejú dosť trápne.

Stojím a neodvážim sa do takej spontánnosti. Daniel, alebo Dano, sa však k nemu naopak pridá, a na rozdiel od Matúša mu to ide. Predvádza skutočné tanečné pohyby a darí sa mu udržiavať rytmus so strelenou hudbou.

Je to zvláštne, ale zaradím sa k ním. Keby tu boli iní, ani by ma nenapadlo pripojiť sa a užívať si spolu s nimi tú čarokrásnu spontánnosť. Tancuj tak, ako keby sa na teba nikto nepozeral.