„Nepodobá sa to na mňa. Myslím tým, že som ho šla navštíviť do nemocnice. Povedala som si, že sa s nikým nezblížim, pretože ma druhí nedokážu chápať," zverujem sa so svojimi pocitmi a ona na mňa uprene hľadí a počúva. Vždy sedíme oproti sebe. Delí nás len jej drevený konferenčný stolík s dvoma plnými pohármi bublinkovej minerálky. Ďalším z jej trikov pri mojich úzkostných stavoch bolo hľadenie na usadenie všetkých bubliniek vo vnútri pohára. To pomalé rozptýlenie mi malo pomôcť utíšiť sa.

„A aké to je s ním? Máš aj pri ňom pocit, že ťa nedokáže chápať?" chytí sa mojej poslednej vety a niečo si zapíše. Potom sa postaví a v zásuvke vo svojej bielej komode so sivými rúčkami niečo hľadá. Pravdepodobne jej dopísalo pero, pretože sa posadí naspäť do svojho hnusného bordového kresla už s novým.

„S ním mám dojem, akoby do seba všetko zapadalo," mimovoľne zo seba vydám prvú vec, ktorá ma napadla bez toho, že by som si ju najprv premyslela a pouvažovala o jej správnosti. Je to naozaj tak? Dávalo by to význam.

„A v čom je problém? V tom, že sa tak cítiš, alebo ti ide najmä o to, aby si sa tak necítila?"

„Takmer ho nepoznám. Stretli sme sa len prednedávnom. Nie je logické, aby som sa ohľadom neho tak cítila."

„Fajn, tak si predstav, že počínajúc dnešným dňom sa s ním už nikdy nestretneš. Že z tvojho života kompletne zmizne a tá tvoja návšteva v nemocnici bola posledná možnosť, kedy si ho mohla vidieť. Od zajtra sa pre teba začne život, v ktorom ten chlapec neexistuje a je pre teba takpovediac nikto. Čo v tebe vyvoláva táto myšlienka?" ponúkne mi teoretickú budúcnosť a opäť ma núti zdĺhavo sa zamýšľať.

Zahniezdim sa v starožitnom kresle, ktoré má čiastočný nádych zastaranosti a dlhoročného využívania, a pevnejšie stisnem v rukách látku deky, ktorou je prekryté. Pokúšam sa dať tomu šancu a predstaviť si, že sa s ním už nebudem rozprávať. Jednoducho sa vyparí a ja budem pokračovať ďalej tak, ako by sa ani vôbec nič nestalo. V konečnom dôsledku sa vlastne ani nič nestalo.

Nechám ho na pokoji a viac sa mu nebudem sťažovať. Svoje myšlienky si nechám len pre seba a pred nikým ich už nebudem vyslovovať nahlas. Zabránim nášmu zblíženiu ešte predtým, než stihneme naviazať silnejšie puto. Nedotknem sa jeho teplej dlane a nenechám odpočívať tú svoju v tej jeho príliš dlho na to, aby sa to dalo nazvať nevinným potrasením rukami. Začnem sa tváriť, že mi je jeho prítomnosť vrcholne nepríjemná.

Pozorne čaká, čo jej na to odpoviem. V tom prívale potenciálnych možností som si nestihla uvedomiť, že látka deky je pod mojimi rukami celá zhúžvaná, a silno privieram očnými viečkami, aby som sa hlbšie ponorila do toho jej ponúknutého scenára.

„Vôbec nič priaznivé," znie moja odpoveď po chvíľke mĺkvosti, ktorú narúšal len prievan z nachýleného okna na chodbe. Bolo otvorené už aj vtedy, keď som sem vstupovala. Vietor sa šíri chodbou ako ozvena z podzemia. Vytvára neurčité zvuky a šum, ktorý pôsobí tajomne a šifrovane. Akoby sa mi niekto zo záhrobia pokúšal niečo povedať a všemožne vynakladal celé svoje úsilie, aby tú informáciu ku mne prepravil.

„Tým pádom je normálne, že si sa odhodlala ho navštíviť. Urobila si prvý krok, ktorý sme ochotní urobiť len v prípade, že nám na tom druhom naozaj záleží. Na tom nie je nič zlé, Júlia. Našla si si kamaráta, s ktorým pociťuješ komfort. Nie je hanba priznať si, že ti na ňom záleží."

„Nepovedala by som, že mi na ňom záleží. Iba sa mi páči, že nech pred ním už poviem čokoľvek, on neujde a neobviní ma z toho, že trepem nezmysly."

„A kvôli čomu si myslíš, že to tak je?"

„Neviem... zrejme kvôli tomu, že aj on sa cíti ublížene a je zlomený," uvažujem a nechávam sa nalákať na jej hru s otázkami. Pokladá mi ich s úmyslom, aby odo mňa vymámila čo najväčšie množstvo materiálu. Dnes sa jej to celkom darí. Mohla by robiť aj policajtku, keby chcela. Či už by bola dobrý alebo zlý policajt, výsluchy by sa jednoznačne zaradili medzi jej parketu.

„O tom to je? Vidíš v ňom podobnosti so sebou?"

„Čiastočne. Áno aj nie. Obaja sme naviazaní na histórie so svojimi matkami. Nedokážeme sa odpútať a stále sa k tomu vraciame."

„Mohlo by to byť kvôli tomu, že o tom málo rozprávate? Svoju mamu si už dlho nespomínala, Júlia. Jej smrť ťa zasiahla a ty si nejakú dobu predstierala, že je všetko v poriadku a život sa pohol ďalej. Zrejme sa v tebe ukrýva smútok, ktorý si pred nikým nevyjadrila."

„Chvíľu mi to pomáhalo. Všetok ten smútok nahradila meravosť. Ako keď vám zubár pichne pred zákrokom injekciu na znecitlivenie. Kúsok zo mňa odumrel, ale účinky ten injekcie o niekoľko dní vyprchali. Neuniesla som ten náhly príval bolesti. Chcela som zomrieť. Dúfala som, že to jediné ma vyslobodí z neutíchajúcej agónie. Nevedela som, čo so sebou," slovne sa vrátim k onému dňu, keď ma otec našiel ležať na koberci so zakrvavenými zápästiami a zúfalo sa pokúšal ma prebrať. Oči som mala zatvorené, ale vnímala som takmer všetko, čo sa okolo mňa dialo.

Bol to zlomok sekundy. Z toľkej krvi sa mi podlomili kolená a vystrašilo ma to. Tá čerstvá tekutina vyvierajúca z mojich žíl. Odkväcla som na zem a zavrela oči. Pochopila som, že môj koniec je za rohom. V tom okamihu sa mi pred očami vyjavili všetky predchádzajúce udalosti, v ktorých som nenachádzala nič zreteľne. Akoby som sa pozerala na život niekoho, koho vôbec nepoznám a bol mi cudzí.

Potom som pocítila otcove ruky a znepokojený, roztrasený hlas. Tváril sa, že má všetko pod kontrolou, a pokúšal sa zachovať chladnú hlavu. Privolal pomoc, počas toho niekam odbehol a za niekoľko krátkych sekúnd bol späť. Nadvihol mi ruky a niečo mi okolo nich obkrucoval. Nemala som silu otvoriť oči. Držala som ich silno zatvorené a želala si len to, aby ma nechal slobodne odísť.

Utišoval ma a dokola opakoval, aby som to vydržala. Pomoc je už na ceste. Za chvíľu bude po všetkom. Ešte chvíľ vydrž, srdiečko. Všetko bude dobré. Prežiješ to. Nič sa neboj, som pri tebe. Jeho hlas ku mne doliehal z ozveny. Pripadal mi ďaleko, na míle odo mňa, hoci bol úplne blízko pri mne a držal ma v náručí.

Nepamätám si, čo som mu vtedy hovorila. Viem určite, že to niečo bolo, ale sú to neurčité a nepriame spomienky. Blúznila som a hovorila zo svojho bdenia. Tak veľmi som si priala, aby mi dovolili nechať sa unášať tou zmierlivou a harmonickou vlnou, na ktorej začiatku som sa nachádzala. Stála som pred jej vstupom a jediný krok ma oddeľoval od toho, aby som našla svoj stratený pokoj.

Po prebudení som ležala v nemocnici a nad mojou hlavou sa skláňali dvaja neznámi ľudia, ktorí si o mne čosi hovorili. Oči som mala zahmlené, trvalo mi spamätať sa a dať si veci do súvislosti. Než som sa prebudila, videla som ju zreteľne. Bola taká reálna a prihovárala sa priamo mne. Rozprávala sa so mnou, no na náš rozhovor si absolútne nespomínam. Viem len to, že to bolo nádherné, a ja som túžila ostať pri nej už navždycky.

Otec sa ku mne sklonil z druhej strany a ubezpečil ma, že som živá a zdravá. Otáľal s tým, ale nakoniec z jeho úst odznela aj tá otázka spočívajúca z jednoduchého prečo. Prečo si to urobila, Julka? Hádzal vinu na seba. Nevenoval sa mi dostatočne a nedával na mňa pozor. Od tej chvíle ma pozoroval nonstop. Nič mu neuniklo. Mal ma na očiach dvadsaťštyri hodín denne.

„Som na teba hrdá, Júlia. Ďakujem, že si ku mne úprimná. Potláčať smútok je prirodzená ľudská reakcia, avšak nie veľmi účinná. Je lepšie, keď ho vyjadríme. A je úplne jedno, akým spôsobom," dodáva s pozitívnym úsmevom a niečo si zaznačí do svojho zápisníku na nohách. Kvôli jej pochvale sa cítim zo seba lepšie. Som so sebou spokojná. Aspoň čiastočne.

Po mŕtvom človeku tu ostane vždy nejaká diera a nezaplnené miesto. Ale svet ide ďalej. Aj nemocnica sa posúva, a práve zhromažďujú všetky jej osobné veci, aby ich mohli odovzdať jej rodine. Tú izbu vyprázdnia a nasťahuje sa do nej niekto iný. Pravdepodobne ďalší pacient, ktorého čaká rovnaký osud. Fibróza je predzvesťou smrti. Nedožívame sa vysokého veku.

Hľadím do neutrálneho stropu a dlane mám položené na bruchu. Členky mám opuchnuté ako nejaká žena tesne pred pôrodom. Dýcha sa mi náročnejšie a som unavený. Tak neuveriteľne unavený. Keby som si teraz ľahol, mám taký dojem, že by som bol schopný spať prinajmenšom celý rok.

Telo mám dotlčené a boľavé. Každé miesto na koži, na ktoré pritlačím, sa javí ako posiate modrinami. Toto nie je prvý pacient, ktorého poznám, ktorý umrel predo mnou. Zvládal som to športovo a nepripúšťal si to k telu. Bol som nad vecou, ale teraz to už nejde. Jej smrť ma zaskočila a mám zimomriavky čo i len z myšlienky, že som videl jej mŕtve telo zahalené plachtou.

„Chcela by, aby si ho mal," zaznie od dverí a ja sa prinútim pozrieť sa na človeka, ktorému ten hlas patrí. Je to jej mama. Na perách ma nepatrný úsmev, ktorým prekrýva svoj uťahaný výraz, začervenané oči a únavu po preplakanej noci. V rukách drží plyšovú tyrkysovú stonožku s klobúkom, ktorá bola jej obľúbená.

Milovala plyšové zvieratá. Jej nemocničná izba rozhodne nebola neosobná. Keď ste do nej vkročili, zosobňovala ju. Zariadila si ju podľa seba, mala v nej pristavené maliarske plátno, a keď vládala, vždy niekoho namaľovala. Mali sme takú hru. Nakreslila typický prvok danej osoby a na mne bolo, aby som ju uhádol.

„Bola jej obľúbená, asi by ste si ju mali nechať vy."

„Mám kopu jej plyšákov. A dozaista viem, že by bola rada, keby tento tu pán Klobučník ostal v tvojej opatere," nalieha a vkročí dnu. Jej hlas znie tak, ako by sa mala každú chvíľu rozplakať a zrútiť. Zadržiava slzy v kútikoch svojich očí a uhýba mi pohľadom, pretože jej tými hadičkami nepopierateľne musím pripomínať jej jedinú dcéru. Mám čo robiť, aby som sa nerozplakal tiež. Preglgnem guču v hrdle a opatrne si končekom stiahnutého rukáva zotriem kvapôčky uniknuté zo slzných kanálikov.

„Je mi to ľúto. Nedokážem tomu uveriť."

„Bola slabá, vieš. Varovala ma, že už viac nevládze. Tak veľmi som jej chcela pomôcť. Trpela priamo pred mojimi očami, nedokázala sa ani postaviť. A ako jej matka som na ňu iba nečinne hľadela."

„Viete, že ste nemohli urobiť nič."

„Z celého srdca som si priala, aby sa odtiaľto dostala a ešte raz mala príležitosť sa poprechádzať po zasneženom parku so srieňom na stromoch. Mám toľko obrazov so zasneženou krajinkou. Bola tu uväznená tak dlho, že zameškala dve zimy. A teraz ich už nikdy neuvidí," komentuje pri výhľade z okna, v rukách hladká stonožku s klobúkom a tentoraz už v sebe slzy zadržať nedokáže. Zaplavia jej oči a zmáčajú jej celú ubolenú a ustarostenú tvár. Keď si predstavím, že o pár týždňov či mesiacov bude na jej mieste moja mama a bude sa trápiť rovnako, pichne ma do srdca.

Postavím sa a zájdem k nej bližšie. Neviem, ako by som ju v tejto chvíli mohol utešiť. Aspoň ju objímem. Chcem, aby vedela, že mi na jej dcére záležalo a prial som jej vyzdravenie. Ponorí sa do môjho objatia a do rúk mi vtesná jej maskota. Zadívam sa na neho a spomeniem si, že ho počas našich videohovoroch mala zaveseného na infúzii. Dohliadal na ňu.

Som bezradný a obávam sa, že jej matke neposkytnem útechu, ktorú by v tomto momente potrebovala. Naši rodičia o tom boli upovedomení. Lekári ich pripravujú, že sa nemusíme dožiť vysokého veku. S nefungujúcimi pľúcami by to azdaže ani nemalo byť prekvapením. Máme dedičný defekt.

Okrem toho, že ma moja biologická matka odkopla, ona a ten muž, ktorý sa pričinil o moje splodenie, sú obaja nosičmi génu, ktorý ich dvoch obišiel a usadil sa vo mne. To kvôli ním som odkázaný na prenosné bomby a opakované hospitalizácie. Nemám im byť za čo vďačný. Respektíve by bolo na mieste nenávidieť ich.

Cez slzy prehltnem tú náhlu nevraživosť a sústredím sa radšej na to, že môj život ešte pokračuje. Ak ma Majkina smrť niečo naučila, potom rozhodne to, že by som nemal drahocenné minúty premrhať na nepodstatné veci. Uctím si jej pamiatku. Zaslúži si dôstojný odchod. Mala slniečkovú osobnosť. Obdivoval som to na nej. Kým ja som sa snažil zo všetkých síl zachovať pozitívny prístup, jej to išlo takpovediac samo od seba.

Treba si vážiť ľudí, ktorí sa pri prvej prekážke nezlomia a nevzdajú sa. „Vaša dcéra bola úžasný človek. Celému oddeleniu dvíhala náladu a mračila sa len málokedy. Môžete byť na ňu hrdá," chlácholím ju a usmejem sa na ňu. Oslávim jej život tak, ako sa patrí.