„Pred týždňom som stretol svoju matku," ozvem sa do ticha rozliehajúceho sa na detskom ihrisku, keď sedíme na hojdačkách visiacich na zamrznutej reťazi. Je tu prázdno a stmieva sa. V diaľke len počuť autopluh, ktorý sa stará o odhŕňanie snehu na zasnežených cestách. Opýtal som sa, či príde. A potreboval som to zo seba dať von. S ňou jedinou sa o tom smiem rozprávať.

„Nestretávaš ju každý deň?" prehovorí apaticky a pohľad jej skĺzne k môjmu vaku. Netrvá to však dlho, pretože hneď ho uprie naspäť do zeme k svojim nohám, ktoré jej visia vo vzduchu.

„Moju biologickú matku," opravím saa zároveň to znie zvláštne. Uvedomujem si, že som to nevyslovil snáď ani raz nahlas a pred niekým. „Som adoptovaný," dodám v krátkosti k svojej úprimnej výpovedi, ktorú by som ešte pred pár týždňami neočakával udiať sa práve pri tomto dievčati. Zaručene si nie sme blízki. A možno kvôli tomu nemám obavy hovoriť o tom. Pri mame, otcovi a Bei by som zo seba nevysúkal ani slabiku týkajúcu sa tejto témy.

„Aha." Jednoduché aha. Nie, ach - ty môj chudáčik. Netráp sa, pretože chyba nebola zaručene v tebe, ty za to nemôžeš. Je v ňom porozumenie. To pre mňa znamená omnoho viacej, ako keby ma poľutovala a presviedčala ma o tom, aby som sa tým netrápil. „Nevedela som to," dodá ešte a trochu sa pomrví.

„Nevie o tom nikto. Svojej mame som o tom nemohol povedať. Bola by kvôli mne smutná."

„Tak by si možno mal na ňu zabudnúť."

„Vieš, Jules, mne to príde tak, že niekedy chceme od života viac, ako chce on od nás. Je umením nič necítiť a byť nedotknuteľný. No city sa, bohužiaľ, vypnúť nedajú. Hovoríme si - máme všetkého dostatok, no ako na ten priek chceme vždy viac. Prečo nemôže byť dostatok naozaj dostatkom?" zafilozofujem a rozrývam nohami bielu posýpku pod nami, aby som sa nejako zamestnal a vyhnal zo svojho tela zármutok, ktorého sa už vyše týždňa nedokážem zbaviť.

„Niekedy už od toho života nechceme vôbec nič. Dostávame údery bez nárokov a požiadaviek," odvetí mi ticho a nečitateľne. Obidvaja si zrejme vedieme vlastné vojny. Poznám tú svoju. Tá jej je pre mňa aj dnes ešte stále záhadou.

„A nie je o tom vlastne ten život? Víťazstvá, porážky, dokola v jednom kuse. Niekedy je prehra jedinou zárukou toho, že sme naozaj nažive. Vieš, bolesť je síce strašná sviňa, ale kým ju cítiš, aspoň si prinajmenšom môžeš byť istá tým, že sa nevytratila posledná známka toho, že si neodumrel kompletne."

„Ako keď si na kolotoči. Sedíš vo vnútri, pozeráš sa na svet pred tebou, a nedokážeš ho zastaviť. Točí sa a točí, no nie je v tvojich silách ho zastaviť," kontruje mi a kútiky na mojich perách sa prekvapujúco zdvíhajú dohora. Jedna vec je s niekým sa rozprávať, tá druhá je rozprávať sa s niekým, kto vám rozumie a okrem povrchného počúvania naozaj počúva.

„Presne. Začarované kruhy, z ktorých nikdy presne nevieš, kedy sa vynoríš a vyslobodíš."

„Moja mama spáchala samovraždu," odmlčí sa a mne stuhne krv v žilách. Kútiky svojvoľne klesnú dole. Srdce sa mi rozbúcha a telo mi zmeravie. Nedokážem si pomôcť. Odstavilo ma to. „Ja som ju videla. Obesila sa v našom dome, v ich spálni," svoju nečakanú odpoveď doplní aj o niečo podrobnejšie a mne nabehne po tele husina. Tep mám zrýchlený, ako keby som si robil prestávku počas bežania pred vrahom.

Nepokaz to, Matúš. Neodstraš ju nejakou neuváženou hlúposťou, ktorú urobíš vždy, keď ťa niekto dostane do úzkych. Dôveruje ti, preto ti to všetko hovorí. Alebo ti nedôveruje vôbec, a hovorí to presne z rovnakého dôvodu, ako ty jej o narazení na svoju biologickú matku.

„Nemusíme sa o tom rozprávať, keď ti to nie je príjemné."

„Moja cvokárka by s týmto tvrdením nesúhlasila. Podľa nej pomáha vyklopiť to všetko na rovinu. Čím nepríjemnejšie to pre mňa je, tým viac by som o tom mala hovoriť," prezrádza mi ďalšiu informáciu a ja začínam chápať, prečo mi príde taká zaujímavá. Spájam si body, kvôli ktorým viem, že sme si viac podobní, než by som kedy čakal.

„Tým pádom o tom hovor. Som samé ucho. Ja nielenže dokážem veľa hovoriť, ide mi tiež aj počúvanie." Nenapadne mi lepšia odpoveď, ale dúfam, že som ju neodradil. Nechcem prehnane premýšľať a komplikovať to.

„A teraz si isto hovoríš, že keď si ma videl na tom balkóne, šla som po vzore svojej matky," zahlási víťazoslávne a sarkasticky, no tento tón dokážem odhadnúť celkom správne. Nie je jej vôbec do smiechu. Nevyslovovalo sa jej to ľahko. Iba chcela mať náskok predo mnou v prípade, že by som sa jej na to opýtal. Neopýtal by som sa. Netlačil by som silou mocou na prvú spomienku, ktorú na ňu a na nás dvoch mám, pretože som to už urobil aj na začiatku, a teraz už viem, že to bola kolosálna stupídnosť.

„Nemyslím si vôbec nič. Nesúdim ľudí na základe prvých dojmov. Tie ti zväčša nikdy nedajú relevantný materiál. V hlave k tebe nemám pripnutý žiadny žltý, modrý či zelený štítok s poznámkou - videl som ju stáť na rímse nemocničného balkóna. Neskočila si, na tom jedinom mi záleží, ak mám pravdu povedať, Jules. A nie kvôli mne. Mohlo ti byť jedno, že ti do cesty vošiel chumaj s hadičkami. Môj dojem je taký, že si si nepriala zomrieť. Iba si zatúžila získať pocit, aké to je stáť na hrane tých dvoch svetov."

„A možno som chcela," protirečí mi, ale mne sa naopak pozdáva, že predo mnou obhajuje svoju mienku.

„Je dobre, že som ťa stretol. Ty mi rozumieš. Aj keď ti pripadám nekonečne otravný a trápny, strpíš ma pri sebe. Za to by si si zaslúžila nejaké ocenenie."

­„Už mi nepripadáš až tak otravne. Ak to stojí za zmienku, pri tebe sa aspoň cítim byť menším bláznom, ako pri všetkých ostatných."

„Tak sa posnažím, aby si sa tak necítila vôbec. Nespadáme do kolónky blázon. Odmietam to. Iní a málinko švihnutí? Dajme tomu. Avšak nie blázni. Pri tom slove si ľudia nedali žiadnu námahu a je neoriginálne. My dvaja nie sme neoriginálni, Jules. Máme len pestrejšiu myseľ. Nie je zasadená iba do jedného tónu. Viacero odtieňov v jednom prevedení. To sme my dvaja," trepem a ukazovák nasmerujem na nás dvoch. Zazdá sa mi, že sa na jej perách formuje neistý úsmev.

„Kde na tie slová chodíš?"

„Ide to samo od seba. S týmito hadičkami som pomerne neprehliadnuteľný, musel som si vyrobiť vlastný prostriedok na odpútanie pozornosti." Myknem plecom a snažím sa nedávať najavo svoje nadšenie z toho, že tu spolu sedíme a konverzujeme. Mám z toho radosť.

„Nechceš sa s ňou rozprávať?" položí mi znenazdania otázku bez priameho pomenovania, no mne je jasné, koho konkrétne myslí.

Prehltnem utvorenú hrču v krku a švihnem nohou, aby som sa odrazil a rozpohyboval túto detskú hojdačku slúžiacu najmä pre zadky tých, ktorých život nie je tak komplikovaný a náročný. „Neviem, či by to malo význam. Ona o mne nevedela. Ja ju poznám, pretože sme sa pred pár rokmi mali stretnúť. Nakoniec sme tam s rodičmi nešli, pretože som ich počul, ako o tom hovoria a nechcel im ublížiť. Postupom času ale zisťujem, že som možno bol už aj vtedy zbabelec a bál sa, ako ublížim sebe," vyslovím na jeden dych uprostred toho, ako sa posúvam dopredu a dozadu na kmitajúcej hojdačke. Vylovím vo vrecku darovanú čapicu a stiahnem si ju na hlavu, pretože mi fúka na uši. Ďalšia z vecí, ktoré som nikdy predtým pred nikým nevyslovil.

„To je pochopiteľné," kývne hlavou a pozrie sa na mňa. Ona sedí kŕčovito. Nohami sa zapiera do zeme a nepohne sa ani o milimeter, kým ja upriamim hlavu dohora a nechávam sa unášať svojou spontánnosťou.

Je odľahčujúce cítiť sa aspoň na malý moment takto odľahčene a slobodne. Ako keby na vás nemal dosah nikto druhý. Duševná hmotnosť je skutočná vec. Viem to, pretože mi z nej pred pár sekundami niekoľko kíl záťaže ubudlo. Nie je to také, ako povedať to priamo do očí žene, ktorá ma vynosila, ale niekde sa začať musí. V živote by mi nenapadlo, že môj odrazový mostík bude práve toto dievča.

„Naozaj je to pochopiteľné?" overím si to, pretože sa cítim zraniteľne. Azdaže je náročné uveriť tomu, že niekto dokáže pochopiť, čím si prechádzam.

„Inak by som to nehovorila."

„Keď budeš niekedy chcieť hovoriť o svojej mame, som tu. A neber to tak, že musíš, iba že môžeš."

„Trpím tým istým, čo ona. Stratila chuť do života, zanevrela na všetkých. Mne sa deje to isté."

„Hovoríš to kvôli tej trápnej hierarchii, že deti dedia veci po svojich rodičoch?" Zastavím sa v hojdaní a zvážniem. Nemienim ju presviedčať o tom, že všetko na svete raz bude rozprávkové, ale rozhodne jej ani nedovolím uspokojiť sa so všeobecnými predpokladmi, ktoré nie sú doložené pevnými faktami. „Nie sme chybami svojich rodičov a rozhodne tie chyby ani nenesieme na svojich chrbtoch. Jednáme dobrovoľne a vo svojom mene. Nenechaj sa zmiasť niečím iným. Máš svoj vlastný úžasný rozum. Ja mám svoj vlastný úžasný rozum. A je len na nás, či ho prehajdákame alebo zužitkujeme. Bol som tupý a ledva som si dorobil maturitu. Samozrejme by som sa mohol vyhovoriť na tento vak, ale to by som klamal. Jednoducho mi chýbali zdravé a logické bunky," vtipkujem, aby som ju rozosmial. Mala by sa usmievať častejšie, ale na druhú stranu viem, že nie vždy sa to dá. Smiať sa. Niekomu sa nedarí ukrývať sa za smiech. Nie pre všetkých je to účinný maskovací manéver.

„Ty sa tej svojej môžeš opýtať na dôvod. Ja už nie. I keď ho poznám. Máš pravdu, v ten deň som si priala, aby ma niekto zastavil. Nie som dostatočne silná na to, aby som umrela. Tiež však ani na to, aby som žila," zdôveruje sa mi zadumane a hoci ja nie som práve Rambo, želám si objať ju a utešiť.

Ľútosť je to posledné, čo my dvaja potrebujeme. Nebudem sa už na ňu pozerať ako na zranené vtáčatko. Veď ani ona ma nemá za kripla. Nehľadí na mňa ľútostivo. Musím jej to oplácať rovnakou mincou.

„Nie je to len o živote a smrti. Existuje tu prostriedok. Tá stredová cesta, v ktorej sa ti dejú šťastné okamihy. Na tie potom spomínaš pri svojej smrti. My sme v tej strednej fáze. Pokým zomrieme, mali by sme si to tu ešte trochu vychutnať."

„Niektorí si veci a okamihy nedokážu viac vychutnávať. Nežijú, len prežívajú."

„Ale naopak zotrvajú. S odretými ušami sa snažia z posledných síl, aby to vydržali. A to je možno dobrý námet na to, aby som sa prestal báť potenciálnych strašiakov. Si v tom so mnou, Júlia Lendvorská?" Vyskočím na nohy a odvážim sa natiahnuť k nej svoju ľavú ruku.

„O čom to hovoríš?" nechápe ma a na jej vysokom čele sa zračia vrásky obáv.

„Prajem si vyskúšať sneh. Až doteraz ma v tom zastavovala potenciálna možnosť horúčky, ale kašlem na ňu a ukazujem jej z celej hĺbky svojho srdca tučný prostredník!" Zakričím a hodím sa chrbtom do bielej pokrývky, ktorého vrstva je prvýkrát počas tejto zimy naozaj niekoľkocentimetrová.

Voľný pád bez podpery. Ako dieťa som ho párkrát zažil, potom prišlo zhoršenie a obmedzenia vyvarovať sa všetkým možným hrozbám, ktoré by môj stav mohli výrazne zhoršiť.

„Myslíš, že je správne na ňu kašľať?"

„Nie, asi nie je. Ale človek nemôže jednať vždy iba správne. Keď tu existuje aj tá prostredná fáza, prečo ju úmyselne nevyužívame, Jules? Prečo na ňu kašleme a nechávame sa obmedziť hlúpymi zákazmi, vďaka ktorým si nikdy nič dobré neužijeme? Máme právo byť zábavní a šťastní!" zvolám energeticky a rozpažujem nohami i rukami. Vak mám pohodený pri sebe a so zatvorenými očami ležím na zemi.

Vytváram snehového anjela. Nikto nemusí spĺňať moje túžby za mňa. Som stále nažive a môžem si ich splniť sám. Niektoré sny a túžby budú musieť trochu počkať, ale jedného dňa snáď nadíde čas, kedy sa vyplnia. Ak nie v tomto tele, tak v tom druhom. „Pripojíš sa teda ku mne?" ponúknem jej opäť a otvorím oči, aby som sa na ňu pozrel. Stojí nado mnou a váha. Nech si nechá toľko času, koľko len potrebuje. Nebudem na ňu tlačiť.

Privriem očné viečka a súbežne rozrývam vlhkú a studenú posýpku nahromadenú pod mojím telom. Stihla sa mi dostať už všade, mierne to chladí, som upachtený, ale stojí to za to. Je nádherné byť aspoň na nejakú chvíľu ľahkovážny a nezaoberať sa následkami. Chcel by som byť takýto vždy. Nebojácny a odvážny. No pochopil som, že z času na čas sa treba aj báť, inak by sme si nikdy nevážili podstatnosť a dôležitosť niektorých vecí...