„Ako si prežila sviatky, Júlia? Nevideli sme sa takmer týždeň, ale spomínala si, že na návštevu príde tvoja stará mama. Aké to bolo vidieť ju?" hneď od začiatku nášho sedenia na mňa cvokárka vyvalí kopu otázok v rýchlom slede a pozorne počúva, kým jej svojím rozprávaním dodám materiál.

Pozriem sa na vytiahnuté rolety na okne bez záclony a na vrch strechy protiľahlej budovy, na ktorú jedinú mám aktuálne zo svojho sedu v kresle výhľad. „Som tu, takže som ich prežila," odvetím a očakávam, že sa mi od nej dostaví akýsi náznak otrávenosti, ako je napríklad prevrátenie očí, ale ona ostáva pokojná. Svojím správaním ju už nemôžem prekvapiť. Nemohla by asi robiť cvokárku, keby sa zakaždým rozčúlila, keď jej švihnutý klient brnká na nervy.

„A čo príchod tvojej starkej?" trvá si na svojom, aby zo mňa vydolovala pocity týkajúce sa jej návštevy. Napnem svaly na svojich lýtkach a vrhnem pohľad k zápisníku, ktorý má položený na prekrížených nohách v tmavomodrých džínsoch.

„Boli sme na maminom hrobe," odmlčím sa, aby som sa pozrela, ako jej ruky začínajú pracovať. Ešte som takmer ani nič nepovedala a ona už začína písať. „Babička naliehala ako každý rok. Hovorí o nej každú chvíľu. Prirovnáva ma k nej. Tvrdí, že sa na ňu podobám."

„Je ti to nepríjemné?" odhadne ma a vymení si nohy v prekríženom dámskom sede.

„Vravím len, že o nej často hovorí. A otec je z toho smutný, vidím to na ňom."

„Nepýtam sa na tvojho otca, Júlia. Moja otázka sa týkala teba a tvojich pocitov. Prekáža ti, že tvoja starká neustále spomína tvoju mamu?" ako obvykle potláča do úzadia ostatných a upriamuje do centra pozornosti moje dojmy. Pozná, kde má pritlačiť. Neuniklo jej, že sa zubami nechtami vyhýbam priamej odpovedi, čo babičkine spomínanie vyvoláva vo mne.

„Nie je mi to príjemné. Príde mi, ako by nepriamo obviňovala mňa a otca. Že sme jej v tom nezabránili. Ja viem, že som vinná, ale..."

„Počkaj, tu sa zastavíme," preruší ma a prestane písať. „Z akého dôvodu si presvedčená o tom, že si vinná za smrť svojej matky? Podľa teba máš na jej samovražde podiel?"

„Nepomohla som jej. Varovala ma o nepriateľovi, ktorého si nesieme vo svojom vnútri, ale ja som to vzala na ľahkú váhu. Nepýtala som sa, pretože som jej nerozumela. Našla som ju, no namiesto toho, aby som jej privolala pomoc, iba som plakala."

„A myslíš, že keby si sa pýtala viac, porozumela by si jej a mala tú schopnosť pomôcť jej?" nevyvráti mi moje predpoklady, avšak moje priznanie podľa očakávaní podrobnejšie analyzuje. Občas si pripadám ako laboratórna krysa, na ktorej je robený výskum. Som maketou pre všetkých šialených ľudí v okolí.

„Neviem, možno áno..."

„Prečo na seba dobrovoľne preberáš takú zodpovednosť? Tvoja matka sa neliečila, mala problémy, ktoré by si jej ty nemohla pomôcť vyriešiť. Občas si nevystačíme s pomocou od našich najbližších, Júlia. Ak však cítiš, že na teba a tvojho otca starká nepriamo útočí, mala by si jej to povedať. Rozhodnutia sú čiastočne podmienené ľuďmi nachádzajúcich sa v našej sfére, ale v konečnom dôsledku stojí ťarcha ich dôsledkov na pleciach tých, ktorí to rozhodnutie učinili. Dajme tomu, že ti niekto navrhne, aby si začala cestovať a spoznávala svet. V jeho prípade je to iba nápad, ktorý sa ty po a, rozhodneš ignorovať; b, začneš o tom uvažovať, ale nakoniec sa rozhodneš, že v sebe nemáš toho potrebného cestovateľského dobrodruha; c, zbalíš si kufor, kúpiš letenku a vydáš sa prežiť dobrodružstvo. Ak sa stratíš, nebudeš však z toho viniť človeka, ktorý ti poskytol radu. Nenútil ťa, aby si do toho išla. Rozhodla si sa svojvoľne, dobrovoľne a bez nátlakov," používa svoje zdĺhavé metafory na ukážkovej nereálnej situácii a uprene mi hľadí do očí.

Snažím sa vyhýbať pohľadom. Pri nej mám pocit, ako by mi tými svojimi tmavohnedými dúhovkami zachádzala až pod kožu. Ako keby sa jej darilo vidieť skrz moju kožu, kosti a orgány priamo do môjho zmýšľania ešte predtým, ako jej poviem niečo nahlas. Vždy vie presne určiť, kedy sa so mnou niečo deje, a vždy to zo mňa vymámi.

„Nedokážem stáť na jej hrobe a pozerať sa na fotku, ktorú jej vybrali. Všetky spomienky s maminou tvárou sa mi vlievajú do okamihu, kedy som ju videla naposledy. Nepripomínala moju mamu. Hovorím si, že to bol niekto cudzí, kto s nami prebýval v jednom dome. Druhá žena, ktorá jej ukradla identitu a vydávala sa za ňu."

„Bola si prvá, ktorá ju videla mŕtvu. Prežila si šok, Júlia. Jedna tvoja časť jej vyčíta, že sa to rozhodla urobiť priamo doma, a tá druhá nenávidí, že to v prvom rade urobila. Odsudzuješ ju a..."

„Neodsudzujem ju," náhle jej skočím do reči, pretože sa z mojej strany nejedná celkom určite o odsudzovanie.

„Tak odsudzuješ seba, pretože si tomu nedokázala zabrániť. Miluješ svoju matku, no ten prvotný a nečakaný traumatický zážitok ti nedovoľuje pozerať sa cez vrstvy, ktoré si získala pozorovaním a poznaním svojej matky pred jej smrťou. Tvoj mozog ich vytesnil z dôvodu smútku, nedokáže sa zmieriť s tým, čo videl. Odmieta sa stotožniť s myšlienkou, že tá žena z tvojho detstva, a tá, ktorú si našla, sú tie isté osoby."

„Ale ja viem, že sú to tie isté osoby. Poznám svoju mamu."

„Ty áno, tvoj mozog je však skeptický a trvá mu dlhšie, kým si dá určité skutočnosti do súvislosti. Kvôli tomu je potrebné, aby si svoj smútok vyjadrila. Dokiaľ ho budeš držať v sebe a nikoho si k sebe nepripustíš, budeš aj naďalej visieť na rázcestí. Netrestaj sa tým, že budeš na všetko sama, pretože si myslíš, že si nič dobré nezaslúžiš. Si dobrý človek, Júlia."

„Ale ako to dokážete posúdiť? Ste moja cvokárka, musíte mi hovoriť veci, pre ktoré by som sa cítila lepšie. Ako môžem vedieť, že ste objektívna?"

„Práve kvôli tomu, že mi na tebe záleží a neklamala by som ti, keď viem, že si na svojej uzdravovacej ceste. V tomto momente potrebuješ hlavne počuť nezaujatý názor. Viem, že máš strach sa k niekomu priblížiť, ale ak sa budeš doživotne obmedzovať na ten strach, ktorý planie z možnosti, že si svojím najväčším nepriateľom, nikdy nikam nepokročíme, a ty sem budeš nútená chodievať navždy."

„Ten chlapec, Matúš, o ktorom som vám hovorila," povzbudená jej slovami sa odvážim ho znovu zahrnúť do tejto miniatúrnej kancelárie, v ktorej som nikdy predtým nehovorila o nových osobách. Za päť rokov sa tu neobjavil nikto, kto by stál za zmienenie. A možno aj existoval, len ja som nemala záujem vedieť o jeho existencii. Neviem, čím je to teraz iné. „Stretli sme sa opäť na cintoríne. Vybuchla som a moje vnútro explodovalo. Ako keby sa mi okolo krku obmotal ten najhrubší had a silno ma škrtil. Nevydržala som tam stáť, preto som sa rozbehla a plakala. Doľahlo to na mňa, a on to videl. Pozeral sa na moje zrútenie a neušiel. Je zvláštny, veľmi zvláštny... kvôli nemu sa cítim menej nenormálne, ak je to vôbec možné."

„Myslíš si, že ťa chápe?"

„Viem len to, že videl všetky moje zlé a divné stránky a stále trvá na tom, aby sme sa stretávali. Sprvu mi vadilo, ako za mnou všade dolieza, ale dnes neviem, ako sa ohľadom toho cítim. Strávili sme nový rok spolu na balkóne. Hovorí divné veci, kvôli tomu nemám strach z toho, že poviem niečo divné aj ja."

„Takže si dokážeš predstaviť, že by si mu dovolila spoznať ťa?"

„Zatiaľ nie, ale v porovnaní s druhými si to dokážem predstaviť omnoho reálnejšie."

„To je dobrý začiatok, Júlia. Daj si načas a choď na to pomaly. Prezraď mu len to, čo uznáš za vhodné. Každé základy priateľstva sú položené na pomalých odhaleniach. Správne priateľstvo vydrží všetko. Jeho piliere sa budujú postupne, žiadna budova nevznikla zo dňa na deň, no keď je už raz postavené, jeho demolácia nie je taká ľahká."

„Ani za podmienok, že ste nevyliečiteľný blázon?" opýtam sa zákerne, aby som ju trochu vyviedla z rovnováhy. Udivuje ma, ako môže mať na všetko odpoveď. Nestačím sa diviť, ako je možné, že je za všetkých okolností ostražitá a pripravená ihneď reagovať.

„Prečo si myslíš, že si blázon?" neodmietne moje zákerné označenie, namiesto toho požaduje vysvetlenie. Šikovne som jej prihrala, aby zo mňa mohla vysúkať ďalšiu analýzu.

„Pozrite sa okolo seba a dajte si dve a dve dohromady. Mám stanovené hodiny s vami, pretože nie som pripravená na svet, v ktorom mi moja cvokárka nepodáva rady ohľadom môjho spackaného života," dráždim ju aj naďalej, i keď si nie som istá svojím zámerom. Netuším, prečo jej hovorím tieto veci.

„Nie si blázon kvôli tomu, že potrebuješ poradiť s určitými vecami. Máš to obtiažnejšie, ako ostatní, ale nie je správne definovať sa len jednou značkou," hlesne s pokojom Angličana, čo mi pripomenie jeho slová.

„To isté mi povedal aj Matúš," usmejem sa mimovoľne. Čo ja viem. Možno je ten chlapec tajne pridelený cvokár, ktorý má sledovať moje konanie vo vonkajšom prostredí. A možno mám na všetko skreslený pohľad a realita je kapitálne odlišná.

Prepáčte, moja chyba. Ako keby som mal v hlave pokazený prehrávač, ktorý sa zasekol na jednej vete, a teraz ju opakuje dokolečka v kuse bez zastavenia. Jej hlas sa mi prelieva hlavou ako olej po panvici pri príprave palaciniek, zalieva sa do všetkých mojich mozgových závitov a spôsobuje mi pálčivú migrénu. Sadnem si k počítaču, píšem inzerát, myslím na to stretnutie. Volám s klientom, čítam mu voľné termíny, začujem za sebou jej hlas a strhnem sa, ako by som videl ducha.

Šaliem z toho. Povedal som si, že zabudnem na to, že som ju videl. Pevne som si to zaumienil. No žijem v tomto tele už dvadsaťdva rokov, tak by som asi mohol vedieť, že to len tak ľahko z hlavy nevypustím. Budem na to myslieť dovtedy, kým mi mozog úplne nevybuchne. Držím to v sebe, pretože osoby, s ktorými bývam pod jednou strechou, nie sú zrovna tie správne na zverenie. Za iných podmienok by som im to povedal, ale toto je iné.

„Všetko najlepšie, ty veľkáč!" prekvapí ma Bea a hodí sa mi zozadu okolo krku. Sedím na stoličke za svojím počítačom, pohltený svojimi myšlienkovými pochodmi o mojej biologickej matke, že som ani nestihol registrovať jej zakrádanie sa do mojej izby. Ruky má voľne zvesené cez moje plecia, hlavu opretú, a pod nos mi strčí zabalenú škatuľku vo vianočnom motíve. Výhoda Vianoc a narodenín tak blízko po sebe je dvojité dostávanie darčekov.

„Bei, nemusela si si robiť starosti. Na darčekoch si nepotrpím."

„Mati, neklam a nehraj sa na skromného. Odkedy ťa poznám, darčeky sú tvoja slabosť," prekukne ma a absolútne sa nemýli. Znie to povrchne, ale nebudem sa tváriť, že z dostávania darčekov nemám radosť. Každý rád dostáva darčeky. Pravdaže je skvelé aj ich dávať, ale získať ich je podobne úžasné.

„Prekazila si nám súrodeneckú chvíľku," zamrzene precedím pomedzi zuby naoko naštvane a pustím sa do rozbaľovania väčšej škatuli. Mám záľubu v baliacich papieroch. Nikdy pri rozbaľovaní netrhám ako besný pes, ale dávam si pozor, aby zostal zachovaný v použiteľnom stave pre nasledujúce balenie. Odkladám si ich.

Zapozerám sa na šálku s červenými písmenami - Všetko najlepšie bratovi, ktorý má tú najlepšiu sestru na svete. Ty máš ale šťastie!, a spolu so šálkou nachádzam aj pletenú modrú čiapku. Zdvihnem obočie a zatvárim sa trochu prekvapene. „Aby ste k sebe s Liou ladili. Ona má červenú, ty modrú. Už nemusíš kradnúť tú jej," reaguje na môj výraz s vysvetlením, ktoré ma prinúti nenútene sa zasmiať.

„Prečo máš dojem, že by sme spolu mali ladiť?"

„Uhm... pretože si do nej jednoznačne buchnutý."

„Nie, to teda nie som. Nevymýšľaj bludy, Bea!" ohradím sa vyčítavo.

„Povieme si o niekoľko mesiacov. Ja ti to prajem. Rada by som mala aj sestru. S tebou je zábava, ale občas dievča potrebuje aj ženskú radu."

„Myslel som si, že na to máš ten svoj roj kamarátok."

„A ani sa nemýliš. No ale to je jedno. Všimla som si, že si akýsi nijaký. Niečo ťa naštvalo alebo rozosmútilo," prekukne ma znovu, keďže má naozaj pozná ako svoje conversky.

„Raz ti to poviem, ale teraz si to ešte na chvíľu nechám pre seba."

„Fajn, Mati. Vieš, kde ma nájdeš. Nech je to už čokoľvek, mrzí ma to," opäť ma zozadu objíme a pobozká ma na líce.

Privriem očné viečka a premýšľam o tom, aké skvelé by bolo, keby som mal krátkodobú amnéziu a zabudol na jednu vec z minulého týždňa. Alebo ešte lepšie - aké úžasné by bolo, keby som sa dokázal pohnúť ďalej a neumáral sa premýšľaním o hlúpostiach, a či by bolo správne, keby som za tou ženou zašiel a tentoraz ju ako prvý oslovil ja.

Aké ironické by bolo, keby sa znovu o mojom narodení a existencii dozvedela práve na moje narodeniny.