„Hodláš nám ju aj niekedy predstaviť? Je nespravodlivé, že otec je z nás jediný, kto sa s ňou mohol stretnúť. Je načase zoznámiť ju so svojou matkou a sestrou, Matúš," hustí do mňa Bea, keď sa vrátim zo svojej obchádzky. Sama od seba mi nenapíše, ale rozhodol som sa, že za ňou budem chodievať. Nerobil by som to, ak by som jej tam prekážal.

„Veď ju spoznáte," udobrujem si ju a zároveň potichu dodám, „raz."

„Existujú tu len dve možnosti - hanbíš sa buď za ňu alebo za na nás. My ju neodsúdime, nech už je akákoľvek. Ani hanbu ti pred ňou neurobíme. Nemusíš mať strach, že by sme ťa pred ňou strápnili. Vieme, ako sa máme správať pred hosťami," presvedčivo ma prehovára mama s kuchynskou utierkou prevesenou cez plece, keďže nás počúvala z kuchyne popri vypekaní vianočných cukroviniek.

„Väčšia šanca je, že dostanem nové pľúca, ako že ma vy dve nestrápnite nejakou odžitou historkou z detstva, pri ktorej mi tiekli sople počas môjho prvého básnického vystúpenia na deň matiek alebo pocikanie v prvom ročníku, keď ma učiteľka nechcela pustiť na záchod. Ešte je to nové, nepredbiehajme," zvalím vinu za moje odďaľovanie ich stretnutia s mojou vymyslenou priateľkou na obavy z toho, že by ma pred ňou mohli priviesť do hanby, a na hrudi ma ťaží pocit viny. Neviem, dokedy chcem toto divadielko ďalej naťahovať.

„Tak po prvé, okamžite odstúp od toho stromčeku, pretože ma doslovne pália oči, ako to tam všetko nesystematicky kvačíš kadejako, ako ti príde pod ruku," Bea útočne atakuje moje dekoratívne zručnosti počas ozdobovania vianočného stromčeku a odsunie ma celou silou nabok, „a po druhé, historky z detstva sú roztomilé. Nemyslím si, že by ju mali odplašiť," skúša na mne svoje prirodzene zdedené presviedčacie taktiky a ja uznám, že je načase ukončiť túto epizódu a spraviť za ňou poriadne hrubú čiaru.

„Bea, mama," vzdychnem sťažka a posadím sa na sedačku, pretože Bea mi maximálne tak dovolí viazať salónky a zapichovať háčiky do kolekcie v kráľovsky modrom obale. „Musím sa vám s niečím priznať. Ja nemám a ani som nemal žiadnu priateľku. Stretával som sa s dievčaťom, ale nie je medzi nami nič iné okrem priateľstva," vyslovím na jeden dych a konečne sa mi po týždňoch uľaví. Opísal som to priateľstvom, no momentálne si nie som istý tým, či zo mňa a z Jules sú kamaráti. Možno tradične predbieham, ale mám to dievča rád a aspoň z mojej strany sa o to kamarátstvo skutočne jedná.

„A to si nám nemohol povedať? Načo si si vymýšľal, Matúš?" mama nepochopene krúti hlavou a rýchlo sa ponáhľa nazad do kuchyne, pretože sa odtiaľ začínajú šíriť zvláštne arómy, ktoré príliš vôňu Vianoc nepripomínajú. Stavím sa, že sa jej pripiekla prvá várka vanilkových rožkov. Každoročná tradícia Cehlárikovcov.

„Pretože si ma buzerovala a vyhrážala sa tým, že ma necháš spať pred dverami. Kamarátka by u teba neobstála," obraňujem sa chabou výhovorkou a utekám otvoriť okno, aby sa tá pripálenina vyvetrala.

„Takže teraz vlastne za tvoje klamstvo môžem ja. Vzchop sa a prestaň viniť svoju matku za svoje zbabelstvo," ohradí sa, avšak nie útočne alebo urazene. S chňapkami na rukách obracia prihorené polmesiačiky, ktoré spakruky vyhodí do pristaveného smetného koša. Opráši si ruky a s utierkou, ktorú mala prehodenú cez plece, vyháňa von z bytu dym z pripáleniny. Predvádza pohyby hodné toreádora.

„Mrzí ma to. Za moje klamstvo pravdaže nemôžeš. Ale tak ste sa potešili, keď som to len tak zo srandy hlesol, potom som vám chcel dokázať, že je pre mňa reálne niekoho si nájsť," priznám sa otvorene a drkocem zubami, pretože vonku je poriadna zima.

„Samozrejme, že je pre teba reálne si nájsť dievča. Neviem, prečo by si o tom pochyboval. Nepotrebuješ o tom klamať."

„Aj ja si myslím. Mojim kamarátkam sa páčiš a myslia si, že si roztomilý, ak ťa to poteší. Ak by si na nich počkal, brali by ťa," odsekne Bea z obývačky, ako by sa ani nechumelilo, a skladá dole všetky ozdoby, ktoré som už stihol povešať ja.

„Díky, odkáž im, že si to neuveriteľne cením," afektovane si prekrížim ruky na hrudi.

„Nemyslím si však, že si nám klamal. Hovoril si nám len menšiu polopravdu," ležérne zahundre.

„A to si mám vysvetliť ako?"

„Nuž, jednoducho. Keď si ju označil za svoju priateľku, to znamená len to, že si v duchu praješ, aby bola tvojou priateľkou. Jasné ako facka. Prečo ti to musím vlastne vysvetľovať?" ohradí sa útočne a násilnícky dolu strhne svetelnú reťaz, ktorú som tam pokladal ako prvú. Čo už môže človek pokaziť na omotaní obyčajnej svetelnej reťaze?

„Tak to si tak vedľa, že už viac ani vedľa byť nemôžeš. Vôbec to tak nie je," bránim sa.

„Ale áno, je. Tvoja sestra má úplnú pravdu, Matúš. A vieš veľmi dobre, že nikdy nemôžeš byť kamarát s niekým, od koho si želáš viac. Nechcem, aby si sa sklamal," mama pritaká na Beine konšpirácie a zavrie okno, i keď sa nedá povedať, že vzduch okolo nás by bol najčerstvejší

„Vy dve neviete, o čom hovoríte. Sme len kamaráti a bodka. S vami dvomi som skončil. Odchádzam na svoju samotku," pohrozím im, pretože sa ďalej nehodlám bŕľať v tom ich obvinení.

„Kamže to máš tak naponáhlo? Kvôli tebe sa mi pripiekli rožky, tú pripáleninu mi pomôžeš dať dole," zastaví ma mama a nasilu mi do rúk strčí čierny plech, z ktorého sa pred malou chvíľou ešte husto parilo.

„Prepáč, ale tvoj syn má teraz iné povinnosti. V izbe na neho čaká dávkovač a inhalovanie. Beztak ma vy dve iba celý čas okrikujete a nič sa vám nepáči. A ešte jedna drobnosť - neobviňuj ma za svoje vanilkové rožky, dobre vieme, že príčinou je tvoja nepozornosť. Neboli by to Vianoce, keby sa našej drahocennej Lýdii Cehlárikovej nedymilo z pekáča," drzo zahlásim a len tak-tak za sebou stihnem zacapiť dvere na svojej izbe, aby som sa vyhol jej presne triafačke s hodenou utierkou.

Zaškerím sa a hodím sa na posteľ. Položím si ruku za hlavu a zasmejem sa nad ich rečami. Jules má príliš veľa problémov na to, aby mohla byť niekoho priateľkou. Tobôž nie mojou, keď slovo problém je v podstate moje osobitné poznávacie znamenie. Pojem bez komplikácií sa nehodí k menu Matúš Cehlárik. Respektíve sa hodí k niekomu, kto je mojím menovcom. Rozhodne nie pre mňa.

Vianoce sú zvláštny čas. Celý rok sa na ne tešíš a potom ubehnú ako voda skôr, než sa stihneš nazdať. Hneď za nimi je v tesnom závese nový rok sprevádzaný kopou hlúpych predsavzatí, ktoré splní len málokto. V detstve mali tieto sviatky iné čaro. Všetko bolo super, dokým som nezistil, že žiadny Ježiško darčeky nenosí a všetky tie predražené cnosti idú z peňaženiek mamy a otca.

Ale ako dieťa je neľahké ostávať skromný. Keď si to vaši rodičia môžu dovoliť, prevažnú časť z vášho zoznamu prianí odškrtnú, a vy si pod vianočným stromčekom nájdete všetko, po čom ste kedy túžili.

Snažil som sa nemať veľké nároky. Len je niekedy ťažké rozoznať, čo je v rámci možností skromné a čo už presahuje medze. Pýtal som sa sám seba otázku, či som nevďačný, keď si želám byť normálny. Keď túžim po zdraví a závidím tým, ktorí ho majú, ale nikdy neporozumejú jeho pravej hodnote. Azdaže som ich krivo súdil.

Aspoň už viem, aké obrovské zadosťučinenie je zaslúžiť si kyslík. Aká výhra je, keď vám poisťovňa pridelí prenosné kyslíkové bomby, ktoré vás už ďalej neobmedzujú iba na hranice poznaných stien, dverí a nábytku. Jediný problém je v tom, že si počas tej nedobrovoľnej dovolenky dáte pauzu od cieľov. Všetko sa zdá tak nejako bezvýznamne. Hodíte svoje sny za hlavu a prestanete sa strachovať o budúcnosť, ktorú nie je isté, že získate. Vaša prítomnosť je nechutný stereotyp, do ktorého zapadnete a neodrazíte sa automaticky.

*****

Cintoríny sú pietne miesto. Chodíme tam, pretože si tak pripomíname tých, ktorí medzi nami nie sú. Starý otec zomrel pred tromi rokmi tri dni pred tým povestným najkrajším sviatkom v roku. Odvtedy ho sem chodievame navštevovať a mama sa s ním často rozpráva tak, ako keby bol medzi nami a pozorne ju počúval. Žartujem o smrti, ale toto miesto mi spôsobuje zimomriavky.

Ľudia to zvyknú robiť často. Vidím ich, že stoja alebo sedia pri pomníkoch, a vedú so svojimi blízkymi konverzácie, no mne to príde zvláštne. Keď je človek mŕtvy, asi už nevníma nič. A keď skutočne existuje všade a nikde, potom určite vie aj o tom, čo máme vo svojich životoch nové.

Hrobky sú čerstvo nasnežené, na niektorých sa vynímajú kahance v tvare vianočných stromčekov. Poniektoré už sú aj odhrabané a upravené, ak sa tomu vzhľadom na okolnosti dá aj tak povedať. Mamine a naše kroky vedú naučenou trasou cez pozdĺžny chodník uprostred hrobu z čierneho lesklého kameňa a mramoru. Pristavíme sa pri mene Štefan Kráľovič a mama na pomník zo žuly položí tiež kahanec vo vianočnom motíve.

Som akýsi nesvoj a neobstojím na mieste. Akoby moje nohy uvažovali aj za mňa a viedli ma odtiaľto čo najďalej. Nerobí mi dobre vidieť toľko mŕtvych tiel pokope. Jasné, všetci tu raz skončíme, svoj pohreb som si predstavoval niekoľkokrát, ale stáť tu je o niečom inom.

Smútok dobre nezvládam. Neznášam slzy a žiaľ, obzvlášť nie za podmienok, že počujem mamin nalomený hlas a predstavím si, aká nešťastná bola, keď starého otca odpojili od prístrojov, pretože mu zlyhalo srdce. Dodnes si nedokáže odpustiť, že sa s ním poriadne nerozlúčila, a ich posledná konverzácia sa týkala toho, prečo si rozvod s otcom poriadne nepremyslela.

Nevydržím to. Sužuje ma úzkosť a ruky mám roztrasené. „Idem sa trochu prejsť," oznámim Bei, pretože mama túto chvíľku potrebuje pre seba, a čo najrýchlejšie kráčam k bráne, ktorá na toto miesto vedie. Nechodím sem rád.

Zastanem si k maminmu autu a opriem sa chrbtom. Upieram zrak hocikde inde, len nie na ten kopec s uzavretými kapitolami tých, ktorí možno chceli písať ďalej. Niekto - či už vek, choroba, nehoda ich v tom zastavili. Neviem, či to len ja beriem tak tragicky. Ja žijem, ale so svojím životom nič nerobím. Vyhováram sa na tento posratý vak s bombou, pretože som proste hnusne lenivý.

Chytím si tvár do dlaní a pretriem si oči. Pred nimi sa v diaľke mihne čiasi postava, ktorá ma na chvíľu nechá na pochybách, avšak nutkavý pocit ma núti nasledovať ju. Akýsi druh intuície, ktorú si nemôžete dovoliť ignorovať.

Moje kroky vedú k ihličnatému stromu so srieňom. Ulička vedie do lesa, takže napadaný sneh nie je odrhnutý a trvá mi dostať sa k zvukom dvakrát dlhšie, než zvyčajne. Nie som ani prekvapený z toho, že ju tu vidím. Mám asi šiesty zmysel, ale tušil som, že ma nohy vedú k Jules. Sťažka dýcha a nekontrolovane plače.

Pozrie sa na mňa bez ostychu, ja sa rozhodnem mlčať. Nechcem jej svojimi slovami ešte viac ublížiť. Občasne je najlepšie ostať mlčať. „Som blázon. Šialený blázon, ktorý nebude nikdy normálny," vysloví trhane cez roj splašených sĺz, ktoré jej stekajú dolu po líci.

„Nie si. Neškatuľkuj sa. Môžeš sa nazvať inou, ale neznačkuj sa pojmom blázon, Jules."

„A ty to snáď chápeš? Vieš, aký je rozdiel medzi bláznom a inou?" skľúčene sa spýta.

„Blázon je pojem, ktorý si druhí vymysleli kvôli tomu, aby nás urazili. Vybočujeme z ich zaužívaných preferencií, preto si myslia, že sú niečo viac. Lenže mám pre teba jednu novinku - ani zďaleka nie sú. Človek je príliš zložitý a komplikovaný na to, aby sa dal diagnostikovať jediným pojmom. Kvôli tomu si vymysleli slovo blázon. Aby ďalej nemuseli skúmať."

„Prečo si takýto? Ako je možné, že sa ma na to nepýtaš? Viem, že na to čakáš, tak sa ma konečne opýtaj, prečo som stála na tom balkóne?"

„Pomôže ti to cítiť sa lepšie?"

„Nechceš to snáď vedieť?"

„Sprvu som si myslel, že áno, ale teraz viem, že mi na tom nezáleží. Jules, ja len chcem, aby si vedela, že som tu pre teba. Neviem, či mám čo ponúknuť, ale rozhodne viem, že ja a ani ty nie sme blázni. A keď si to niekto myslí, tak dokelu aj s nimi!" pokúšam sa nájsť tie správne slová, aby som ju upokojil, pretože mi láme srdce vidieť ju v takomto stave. Ona nie je žiaden blázon.