Kráčam mlčky za ňou, nepoľavuje na tempe, neobracia sa, či stíham. Nepýta sa ma, či vládzem ísť ďalej. Jednoducho kompletne ignoruje fakt, že mojej bránici dáva zabrať. A mne to imponuje, pretože ľudia na mňa väčšinou berú ohľady, kontrolujú ma a domnievajú sa, že som z cukru. Druhým by sa možno jej neohľaduplnosť nepozdávala, ale ja si práve kvôli nej pripadám normálne.

Sama od seba by ma nepozvala nakupovať s ňou, ale ja som dávno zistil, že keď niečo chcem, musím si o to požiadať. Nemá cenu polemizovať. Potom by som sa len vnútorne zožieral tým, že som prepásol šancu byť s ňou dlhšie. A mne je s ňou ku podivu príjemne. Páči sa mi, že sa na nič nehrá. Je to zvláštna schopnosť. Povedal by som, že možno až superschopnosť. Neznášam pretvarovanie.

Keď niekoho stretnete a on sa k vám správa milo iba z hľadiska toho, že vás ľutuje kvôli trčiacim hadičkám. Snaží sa na vás nepozerať, tváriť sa normálne, avšak vy ste si plne vedomý toho, aký boj so sebou zvádza, aby vašu chorobu nedal do popredia a neopýtal sa, prečo vyzerám takto neproporčne. Nemám vzhľad bežného dvadsiatnika.

Vždy to budem riešiť. Bez ohľadu na to, ako sa na mňa pozerajú druhí, nezmením to, ako sa na seba pozerám ja. Vidím chlapca s cystickou fibrózou, ktorého celý život bol a bude poznačený tým, že nemá všetko na dosah ruky. Ale nie je to len o tom, čo nemôžem robiť. Skôr je to o tom, čo môžem robiť, a ako s tým naložím.

Jej kroky nevedú tradičnou trasou k obchodu, v ktorom pracuje a pri ktorom som pred pár hodinami takmer prišiel o kyslík. Nasledujem ju v tichosti. Avšak prirodzená zvedavosť mi nedovolí po chvíli neopýtať sa, prečo si vybrala práve túto trasu. „Nejdeme do tvojho obchodu alebo poznáš skratku, o ktorej ja neviem?" vyzvem ju a snažím sa ju dohnať, pretože aktuálne vyzniem ako decko, ktoré nestíha za svojím rodičom.

„Nie," odpovie mi jednoslovne bez toho, že by si dávala námahu s podrobnejším vysvetlením. Jej hlas znie tak monotónne a krehko. Ako keby sa lámal po kúskoch a mrvil sa na drobné omrvinky, ktoré neskôr zmetiete zo stola. Má ho nalomený a zraniteľný. Úplne sa v ňom nevyznám, ale doznieva v ňom smútok, a ona znie tak prekérne.

„Nie, nejdeme do tvojho obchodu, alebo nie - nejedná sa o skratku?" overím si a tŕpnem pri tom, aby ma neposlala do zadku za moje doliezanie a nútenie ju do hovorenia. Po pár rozhovoroch som prišiel na to, že jej vecou sú úsečné a stručné odpovede, ktorými vypovie niekedy viac, než keby použila milión rozmanitých slov.

„Obe z tvojich formulovaných otázok vedú k jedinej odpovedi. To alebo tam ani nemusí byť. Nejdeme do obchodu, v ktorom pracujem," rozvetví svoje nie, kvôli čomu sa ja cítim ako pripečený, pretože vlastne moje alebo neznamenalo inú možnosť. Povedal som jednu vetu dvoma zbytočnými otázkami.

Chcem sa opýtať prečo. Prečo ideme nakúpiť niekam inam, keď obchod, v ktorom pracuje, pozná dôverne a vyzná sa vo všetkých jeho uličkách, kým v tom druhom jej bude trvať dlhšie nájsť určité potraviny, ale držím klapačku a povedzme, že aj krok s ňou.

Druhí by povedali, že je chladná a odmeraná. Ja som sa naučil, že ľudí nemám súdiť podľa prvého dojmu. Je to hlúposť, nový človek na nás bude pôsobiť vždy divne. Jules v sebe skrýva niečo tajomné, kvôli čomu ju chcem mať nablízku. Všetko má svoje odôvodnenie. Niektorí ľudia proste nedokážu dávať svoje city najavo a uzavrú sa do seba. To ale ešte neznamená, že by mali ostávať sami.

„Jules, urobme z našich stretnutí tradíciu. Mám plné zuby, že na teba narážam náhodne, a kričím po uliciach ako hysterický blázon. Je mi s tebou dobre, a ja nemám veľa ľudí, pri ktorých by mi bolo dobre a cítil sa s nimi príjemne," vyjde zo mňa priamočiaro a bez pozlátka jej dávam najavo svoje pocity.

Nechcem ju stratiť kvôli mužskej hrdosti alebo predstieranému odstupu. Viažem sa na ľudí, keď mi začnú byť sympatickí. A úplne posledným bodom je ten, keď mi na nich začne záležať. Potom sa už viac nezdržím a zverím svoje emócie na rovinu. To by sa stalo aj s mojimi pravými rodičmi. Nevyhľadávam ich kvôli tomu, aby som počul ich dôvody, chcem im rozpovedať svoj kompletný názor na nich.

Otočí sa a hľadí na mňa vystrašene s čiapkou stiahnutou až k čelu. Stojí dva metre odo mňa. Pomedzi nás prejde zaľúbený pár držiaci sa za ruky a chlapík s mobilom zacapeným k uchu. Asi som to prehnal. No vyčítal by som si, keby som mlčal a nechal ju znovu odísť bez toho, že by som mal istotu, či budem mať príležitosť opäť ju vidieť. „Nepoznáš ma. Ver mi, že nie som ten správny človek na stretávania."

„To je tvoj názor a ja mám svoj. Dohodnime sa na tom, že si nebudeme nanucovať niečo, o čom si myslíme opak, ale budeme akceptovať a rešpektovať, že máme rozdielne náhľady a pohľady. Je mi jedno, či ma teraz považuješ za zúfalca, pretože ja by som sa za neho považoval v prípade, že by som pomlčal a držal v sebe pocity týkajúce sa zoznámenia s tebou. Nepoznám mnoho ľudí, ktorí by sa nepozerali na tie hadičky vedúce k tomuto vaku. Ty si ich neuviedla do pozornosti ani raz. A nie kvôli tomu, že by si ma ľutovala. Proste ti na tom nezáleží. Život je príliš krátky na to, aby sme sa hrali na tvrdých a drsných. Som hrdý na to, že som padavka." Zvolám nadnesene a vyšliapnem si na okraj okrúhlej mramorovej fontány, ktorá je cez zimu bez vody a stráca tak svoje povestné čaro.

Na dne sú pohádzané mince. Miestni bezdomovci si tu dozaista prídu na svoje. Balansujem jednou nohou vo vzduchu a ruky dávam do vodorovnej pozície, snažiac sa napodobniť vyobrazenú holubicu mieru. Kvôli nej toľko ľudí bolo ochotných prísť o svoje drobné z peňaženky.

Zatvoria oči a niečo si prajú. Čakajú nezmyselne na zázraky nevediac, že tie najväčšie sa dejú maximálne vtedy, keď sa o ne pričiníme vlastnou námahou namiesto toho, aby sme vyhadzovali peniaze do čírej vody, a takú veľkú zodpovednosť pripísali na účet kamennej holubici.

„Si beznádejný prípad," zopakuje po mne slová, ktorými som sa počastoval sám pred niekoľkými minútami na vrchu balkóna.

„Takže, keď si už dokonale oboznámená s tým, že pre mňa viac neexistuje záchrana a ostanem nadosmrti trápnym, prijmeš môj návrh alebo ma odmietneš? Jules, nie je to žiaden úplatok, nič mi tým nebudeš dokazovať, a ani sa ťa nepýtam pod nátlakom. Ja mám právo vyjadriť svoje pocity, ty máš nárok ukázať mi prostredník a zvrtnúť sa na opätku s myšlienkou, že som len jednoduchý šašo. Zamrzí ma to, ale aspoň budem vedieť, že sa v mojej spoločnosti necítiš tak, ako ja v tej tvojej," odhodlane prehovorím, a aj keď sa prosím všetkým bohom, aby ma neodmietla, jej slobodu názoru si budem vážiť a prijmem ju.

„Aj naďalej trváš na tom, aby z nás boli kamaráti?" vysloví prekvapene a začudovane. Zastrčí si pramene tmavohnedých vlasov za ucho a hľadí na mňa úkosom. Je zahanbená, pretože ľudia sa na nás pozerajú. Stojím na fontáne, čím som na seba upriamil ďalšiu dávku neželanej pozornosti. Problém s tým, že sa stanete atrakciou, je ten, že vám viac nerobí problém pôsobiť ako čudák. V porovnaní so státím na kraji fontány budú totižto hadičky v nose vyzerať stále škandalóznejšie.

Zoskočím dole a zamávam decku, ktoré sa na mňa vyjavene pozerá s ústami otvorenými dokorán, akoby som bol rovno nejaká vraždiaca chucky bábika. „Prirodzene. Vyhrala si môj osobný konkurz. V tomto meste neexistuje nikto podobný tebe. Prepáč mi moju teatrálnosť, koluje nám v rodine, ale obhliadnuc od nej som celkom v pohode týpek," predvádzam sa, aby som ju rozosmial. Žiada sa mi vidieť jej úsmev. A možno ja môžem byť tým, ktorý ju rozosmeje.

„Nuž, možno ja nie som pohodová baba," odsekne zamyslene a ja sa obávam najhoršieho. Nechcem ju vidieť odchádzať a lúčiť sa s ňou ešte skôr, ako som sa s ňou mohol zblížiť.

„Vieš, každému občas trvá pochopiť, že sme najlepšími, akými dokážeme byť. Nehovorím ti to kvôli tomu, aby som vyznel ako ošúchaný motivátor, jedná sa len o to, že ja sám som v pretrvávajúcom procese toho chápania."

„Okej," privolí, a mne v tom momente padne zo srdca obrovská skala, vďaka ktorej mi srdce bilo určite len na nejakých päťdesiat percent.

„Okej," zopakujem po nej naplnený túžbou a šťastím zároveň. Nezmarím to príliš vysokými očakávaniami. Nebudem ju dusiť. Tentoraz záleží len na tom, aby som ju od seba neodohnal. Žiadne unáhlené pohyby. Stretol si nacoolovejšie dievča v meste. Nechceš o ňu prísť kvôli niečomu neuváženému.

„Včera si mi podal do ruky tú loptičku a povedal, že chápeš, prečo nezaberá. Čo si mi tým chcel naznačiť?" opýta sa k veci bez toho, že by chodila okolo horúcej kaše.

„Niekedy sa cítim stratene a nedokážem to vyjadriť slovne. Z ničoho nič sa stratím na mieste, ktoré dôverne poznám. Je to ako stratiť pojem o čase, prehľad o dimenzii a rovine, v ktorej sa nachádzam. Slepé uličky sú reálne, a keď sa v nich ocitneš, až vtedy skutočne porozumieš tomu, aké náročné je byť vodičom a sedieť za volantom. Nesieš zodpovednosť za spolucestujúcich, ktorí sú v tomto prípade tvojimi zdravými bunkami. Si zodpovedný za to, aby ti neodumreli a ty si ich zachránil," vyslovím nevdojak svoju vnútornú traumu, vďaka ktorej si pripadám nekompletne. Ešte nikdy som to nevyslovil nahlas. „Prepáč, asi moje slová nedávajú žiaden význam. Zabudni na to, čo som povedal."

„Okej," pristane na moje slová prosby s porozumením. V tom jej okej sa zráža veľké množstvo nevysloveného, ktoré je omnoho obsiahlejšie, než obyčajné štyri písmenká. Vydýchnem si úľavou, že ju moja temná, neodkrytá stránka neprinútila k behu. „Dávali význam," hlesne s pokojom, nie však súcitne typu - je blázon, nechajme ho byť bláznom.

„Vieš ale, čo na romantických filmoch zbožňujem najviac?" pokračujem vo svojej hre s filmami a dám si menšiu odmlku, kým jej podám svoju odpoveď. Nadvihne obočie a čaká. „Priateľstvo. Ľúbostný príbeh nemusí byť iba o láske." Pousmeje sa nenápadne a pridá do kroku. Všetko na svete trvá. Získam si jej dôveru.

Temné miesta dokážu byť strašidelné. Obzvlášť, keď proti ním nemáte šancu zvíťaziť. Odídu, ale zaručene sa vrátia späť. A sú zakaždým hrozné. Nenávidíte sa kvôli ním. Zabraňujú vám v raste. Sedíte, stojíte, rozprávate - ale pri všetkých tých veciach nie ste reálne prítomný. Vaša myseľ je na tom temnom, neidentifikovateľnom mieste, ktoré z vás vysáva a vycuciava všetky radostné endorfíny. Je to ako jazda autom s pokazenými brzdami. Snažíte sa zastaviť, ale zachránite sa jedine tak, že z toho auta vyskočíte. Nemusíte zomrieť, ale spôsobíte si bolestivé zranenia, ktorých hojenie tiež nejakú dobu trvá.

„Julka, ten Lýdiin syn, ste si blízki?" otec ho spomenie pri stole, keď sa vráti z rannej. Je to už takmer týždeň, čo sme sa videli. Otec máva ranné a ja sa nemôžem len tak vytratiť z domu nepozorovane. Napísala som mu, že sa s ním nemôžem vidieť. Neuviedla som svoje dôvody, no on sa ani nepýtal.

Chce pravdu, lenže tá by ho neuspokojila. Podľa odporúčaní som nemala pristúpiť na to, aby sa ten chlapec s hadičkami objavoval v mojom živote aj naďalej. Ale možno niekedy môžem jednať aj proti odporúčaniam. Ak je pravda, že si nič nezaslúžim, prečo na tom on tak úpenlivo trvá? Prečo je jediný, ktorého slová mi dávajú význam? Prečo sa mi jeho hlas a gestá neprotivia?

„Od tej večeri som ho nevidela," zaklamem a úplne po prvý raz sa kvôli tomu necítim zle. Po tom všetkom, čo mi moja zvrátená prázdnota ukradla, mám právo ja si ukradnúť jediného človeka, ktorý ma za moje skutky nesúdi.

„Tak je to správne. Chlapci v tvojom veku chcú len jedno. Ty nepotrebuješ nikoho iného okrem mňa. Julka, nezaslúžim si od teba, aby si mi klamala po tom všetkom, čo som si kvôli tebe zažil. Sama vieš, že si nestabilná. Stretávať sa s druhými by ti mohlo ublížiť. Mám ťa pod svojím dohľadom iba kvôli tomu, aby si neskončila ako tvoja matka. Bola slabá, preto sa obesila. Nechal som jej príliš veľa voľnosti. A čo sa stane s človekom, ktorý má príliš veľa voľnosti?" položí mi otázku, ktorú som z jeho úst počula už mnohokrát predtým.

„Stúpne mu to do hlavy a rupne v bedni. Pomätie sa, pretože sa pre neho svet začne točiť prirýchlo," odpoviem s naučenou frázou, ktorú som si musela nalepiť na papierový blok a opakovať si ju dovtedy, kým som sa ju nenaučila naspamäť.

„Presne tak, zlatko. To ti nesmiem dovoliť. Ak ma prestaneš počúvať, skončíš ako tvoja matka. Žiadny kamaráti ti nepomôžu cítiť sa normálne. Zdedila si maminu chorobu, z ktorej sa nikdy nevyliečiš. Berieš lieky, kvôli ním sa možno niekedy zdá, že sa ti darí byť nad vecou, ale je to iba kamufláž. Nesmieš sa nechať zmagoriť vecami, ktoré sú len v tvojej hlave, Julka. A teraz mi priprav vajíčka so slaninou tak, ako ich mám rád," poprosí ma a nežne ma pobozká na líce. Snaží sa ma ten s hadičkami zmagoriť? Otec vie, o čom hovorí.