„Mám ťa niekde vyložiť?" opýta sa, keď sa dám zo svojho šoku trochu do pohody.

„Musím ešte zbehnúť mame do obchodu," odvetím priškrtene a pridŕžam sa opierky, aby sa mi ľahšie postavilo zo sedenia. Zakrútila sa mi hlava.

„Už takto neriskuj, prosím ťa. Čo by si robil, keby som sa tu nezjavil? Vieš dobre, že bez tejto prenosnej fľaše sa nemôžeš nikam pohnúť," dohovára mi otcovsky, i keď je trochu čudné vidieť ho vážneho, keďže rodičovské dohovory mávala na starosti vždy mama. Jej to ide proste lepšie. Je v tom zohraná. Od začiatku mali s otcom rozdelené úlohy, a jej prischla tá prísnejšia.

„Pokašľal som to, nebolo to úmyselné. Nejako som sa pozabudol," sypem si popol na hlavu, pretože som zo seba sklamaný. Mama tvrdo bojovala, aby mi v poisťovni vybavila prenosný kyslík. Po nekonečných odvolávaniach a papierovačkách si nakoniec presadila svoje, ja som dnes jej úsilie znevážil svojou ľahkovážnosťou.

Vždy bojovala aj za mňa. Nie nepovažovala za odpoveď. Nezastavila sa a nedovolila vzdať sa ani mne. Keď sa jednalo o mňa, šla by aj cez mŕtvoly. Len vďaka nej môžem pobehovať po vonku. Jej nedobytnosť mi dala krídla.

„Si v poriadku, Matúš? Za posledné roky sa veľa zmenilo tým, že už spolu nebývame, ale nezabúdaj na to, že som stále tvojím otcom a môžeš mi povedať, ak ťa niečo ťaží."

„Len som na seba naštvaný, to je všetko."

„Nebuď na seba taký prísny, tvojej mame nič nepoviem. Ale v prípade, že to zistí, a ako poznám Lýdiu, neujde jej vskutku nič, som v tom nevinne. V očiach tvojej mamy to mám dávno naklonené, nemienim ďalej prilievať olej do ohňa," žartuje, aby mi zdvihol náladu, a potľapká ma podporne po pleci. Zasmejem sa a za jeho sprievodu zídeme do otvorených dverí potravín.

V obchode sa rozdelíme, otec prišiel nakúpiť aj pre seba, a ja chcem mať nákup čo najrýchlejšie za sebou. Nelákajú ma ani mastné lupienky či kola. Ráno som vstával v lepšej nálade. Táto prechádzka bola na nič. Vrátim sa domov k počítaču a svojim hrám. Nemám na práci nič lepšie. A tiež ani nikoho, kvôli komu by som svoj čas nemusel tráviť hraním videohier.

Nahádžem nakázané potraviny do košíka a dúfam, že som na nič nezabudol. Pri pokladni stoja ďalší traja ľudia, kým sa dostanem na rad, pripojí sa ku mne aj otec. Tiež nakúpil iba pár vecí. Pamätám sa na to, že keď sme chodievali na nákupy s mamou, nákupný košík sme mali vrchovate plný aj vecami, ktoré sme nemali napísané na zozname. Tie si zväčša nahadzovali Bea s mamou. My dvaja s otcom sme nekúpili snáď ani raz nič navyše.

Pokladníčka automaticky nahadzuje moje potraviny a keď sa za mnou obzrie, aby mi oznámila presnú sumu môjho nákupu, vyvalí očami, poškriabe sa za uchom a nahne sa hlavou na stranu, čím svojím zrakom uhýba všade možne, len aby sa viac nemusela pozerať na mňa. Tradičná dávka súcitu.

Ja chápem, že tí ľudia za to nemôžu. Je to reflex, každý živý tvor, ktorý nemá srdce z kameňa, ľutuje každého, kto vyzerá ako rozpadajúca sa troska. Som ešte mladý, život mám pred sebou a z nosa mi trčia hadičky, ktoré proste pôsobia odstrašujúco a nepríjemne. Po čase by si na ne zvykla. A keby bola v mojej situácii, cítila by sa byť za ne vďačná. Z istého uhla pohľadu by si ich nevedela vynachváliť.

Každá minca má dve strany. Jedna je tá, pri ktorej sa zamýšľate, prečo ste práve vy z toľkých ľudí na svete museli byť potrestaný a nemali právo na úplný život bez obmedzení, a z toho druhého ste povďačný za každý jeden nádych, ktorý je pre vás stonásobne vzácnejší. Občas je neľahké vidieť svetlo na konci tunela. Ale ono je tam zaručene vždy. Tunely netrvajú večne. Často si ich sami vytvárame, pretože to svetlo ani vidieť nechceme.

Zaplatím za svoj nákup, vezmem si bloček a systematicky položím vajcia na vrch, aby som z nich neurobil praženicu ešte skôr, než sa dostanú k maminej panvici. Pozdravím sa a rezignovane vyjdem von do tej kosy, pretože ma jej pohľad naštval. Nedávam jej ho za vinu, už som ozrejmil, že je prirodzený. Ľudská myseľ je ale zložitá, a že si ešte niečo dokážeme odôvodniť, nemusí automaticky znamenať, že tie dôvody akceptujeme.

„Tak ťa teda odveziem domov. Máme rovnakú cestu, dnes varím obed ja," otec mi nadšene pripomenie, že s víkendovým obedom je túto sobotu na rade on, a zdvihne plné dve igelitky do vzduchu. Už počujem tú hádku, pri ktorom mu mama vyhadzuje na oči, prečo nemôže používať tú bavlnenú tašku, ktorú nám minulý rok všetkým darovala pod stromček.

Po rozvode naši neostali na nože. Síce sa rozviedli kvôli tomu, že si nerozumeli a viac sa hádali a argumentovali, ako sa na niečom zhodli, mama zaviedla povinné rodinné víkendy, kedy k nám otec príde a máme spoločný obed. Otec potom dodal, že by sa pri tom varení mohli každý týždeň striedať a hoci sa mama zdráhala, nakoniec sme dospeli k dohode, že to bude spravodlivé.

Nepochybne mu do toho bude celý čas kafrať a upozorňovať ho, aby niečo náhodou nepripálil, nepresolil alebo aby jej neoškrel hrnce. A práve kvôli tomu je to väčšia sranda. Občas s Beou žartujeme, že sa rozviedli len kvôli tomu, aby spolu mohli tráviť viac času, keďže počas týždňa sú spolu takmer nonstop v kancelárii. Verím tomu, že sa majú stále radi. Ani jeden to vlastne ani nepoprel. Stanovisko znelo, že sa tak rozhodli kvôli väčšiemu dobru, obaja mali rozdielne názory a nechceli, aby sme na to doplatili my dvaja.

Premýšľal som, či niečo podobné zažijem vo svojom živote aj ja. Láska je široký pojem. Nemusí stačiť na fungujúci vzťah. Planie si v našich srdciach, aj keď sme nemilovali, nesieme si so sebou lásku neustále. Najmä preto, aby sme ju mohli odovzdať tomu druhému a správnemu, ak ho nájdeme.

„Jules," hlesnem nadšene, keď sa z čista jasna vynorí vo svojej štrikovanej červenej čiapke na protiľahlom chodníku. So svojou monotónnou chôdzou je ponorená hlboko do svojich myšlienok, no teraz už viem, že okolo nej nikdy neprejdem bez povšimnutia.

„Čože to?" otec mi nerozumie a podozrievavo si ma premeriava. Neunikne mu, kam smerujú moje oči a tiež sa za ňou obzrie.

Práve sa chystá zabočiť, keď vtom znovu objavím svoj hlas a zakričím na ňu. „Jules!" zvolám nadšene z napoly stiahnutého okienka, z ktorého mi prefukuje priamo do tváre. Vzbudím pozornosť, vodiči sa na mňa nechápavo pozerajú spôsobom, či mi preplo, niektorí sa nado mnou vôbec nepozastavujú, a hlavná aktérka zastane, neodbočí, lenže sa ani za mojím hlasom neotočí. „Jules, Jules!" kričím hlasnejšie a súrim otca, aby dal smerovku a trhol volantom na druhú stranu, aj keď je naša bytovka na opačný smer.

„To je tvoja priateľka? Ty si si ju vážne nevymyslel?" neveriacky sa spamätáva a ja si až teraz vyberiem chvíľu ticha. Otec sa za ňou náhli a vzhľadom na to, že je dopravný prostriedok logicky rýchlejší, netrvá dlho, kým sme pri nej.

Vyjavene stojí na ulici, okoloidúci sa vyjavene pozerajú na ňu, a ja zo seba dostanem iba pozdrav. „Ahoj," pozdravím už s omnoho menším sebavedomím, keď otec zastaví na vyznačených čiarach značiacich parkovisko.

„Ahoj, som Matúšov otec, rád ťa spoznávam," otec sa slušne pozdraví. „Tak si nastúp, môžeš sa zviesť s nami," navrhne jej a aj keď som čakal, že sa rozbehne a ukáže mi prostredník za to, že som ju do toho nasilu zatiahol a urobil jej hanbu na ulici pred všetkými, na moje počudovanie urobí pár krokov a posadí sa na zadné sedadlo otcovho auta.

„Dobrý deň," dostane zo seba a zvíta sa s mojím otcom, pretože predpokladám, že mňa by najradšej roztrhala v zuboch.

„Matúš je ohľadom teba tajnostkársky a s jeho mamou sme si mysleli, že v podstate existuješ iba v jeho hlave, ale musím sa priznať, že mi odľahlo. Mám ako prvý tú česť spoznať sa so synovou prvou priateľkou. Dúfam, že sa k tebe chová s úctou," otec si ju v hlave ihneď označí za moju priateľku a ja takmer skolabujem. Neuveriteľne blbý nápad, Matúš. Prečo si ju sem musel dotiahnuť?

Netuším, čo mám robiť a ako zachrániť situáciu, tak predstieram kašeľ. V minulosti ma dostal aj zo zapeklitejších situácií, verím tomu, že ma dostane aj z tejto kaluže, ktorú som si pod nohami sám vytvoril. Jules mu jeho domnienky nevyvráti. Mlčí, avšak tiež ani neprizná, že sa otec mýli.

„Mohol by si nás vysadiť pri parku? Prejdeme sa," požiadam ho s úmyslom skrátiť túto trápnu jazdu na minimum.

„A čo tvoja mama?"

„Povieš jej iba, že som sa šiel prejsť. Len jej nehovor, že som s Jules."

„Druhé klamstvo za deň?" pripomenie mi, aký hrozný syn som, zatiaľ čo Jules ostáva vzadu v tichosti. Dokážem si predstaviť, že ako dieťa musela sedieť ako päť peňazí hocikde ju posadili. O takej disciplíne sa mne môže maximálne snívať. „Fajn, mladej láske brániť nebudem. Kryjem ti chrbát, ale vezmi si domov taxík. Zbytočne sa nevyčerpávaj."

„Ďakujem," srdečne vyslovím, pretože som si plne vedomý následkov, ktoré ma bez jeho náhodného zjavenia sa mohli postretnúť.

„Tak sa dobre bavte. Rád som ťa stretol, Júlia."

„Dovidenia," odzdraví sa rezervovane a zabuchne za sebou dvere na aute. Ja si prehodím vak cez plece a urobím to isté.

„Môžeš sa zastaviť? Nemusíš predo mnou utekať," ozýva sa za mnou. Predpokladala som, že sa ho strasiem. Neuveriteľné. Nech som kdekoľvek, vždy na neho natrafím.

„Čo chceš?" Zastavím sa na chodníku a obrátim sa čelom k nemu.

„Prečo si nič nepovedala, keď ťa môj otec označil za moju priateľku?" spovedá ma a približuje sa dlhými krokmi ku mne. Nemá poriadne zapnutú bundu a rukáv mu z jedného pleca padá dole, keďže má cez neho prehodený aj svoj ruksak.

„Veď ani ty si ho neopravil," myknem plecom apaticky.

„Pretože som si to vymyslel, keď ťa zbadal, pomyslel si, že si to naozaj ty. Ak by som sa priznal, moje klamstvo by sa prevalilo. Vyzeral nadšene z toho, že nie si iba výplodom mojej bujnej fantázie," vysvetľuje mi a pristaví sa tesne pri mne, aby mohol popadnúť dych. Je zadychčaný, a to urobil sotva dvadsať krokov.

„Tak vidíš," odpoviem a dávam sa naspäť do chôdze.

„Vidím čo?" Bez varovaní sa ma dotkne, ale akonáhle k nemu hodím nevraživý pohľad, moju ruku zahanbene pustí padnúť naspäť k telu.

„My dvaja sme klamári. Predstierame, pretože inak by z nás naši rodičia boli smutní a sklamaní."

„Takže ma neodsudzuješ?"

„Je mi jedno, že klameš. To je tvoja vec. Nezaujíma ma, čo robíš," odvetím stroho.

„Zastala si, keď som na teba kričal. Prečo?" nalieha a mámi zo mňa slová, ktoré zo seba horko-ťažko vydávam nasilu. Nemám náladu na výsluchy.

„Si jediný, ktorý ma volá tak stupídne. Preto."

„Tá prezývka nie je stupídna, omnoho horšie znie Jula. Vymyslel som ti peknú prezývku," trvá si na svojom.

„Okej."

„Pôjdeme na naše miesto?" opýta sa nečakane s túžbou v hlase, ktorú je skôr v dnešnej dobe možné počuť u detí, ako u dospelých.

„Nie je to naše miesto," namietam proti pomenovaniu, že tu existuje niečo, čo by mohlo niesť pomenovanie naše.

„Fajn, súhlasím. Moje miesto, ktoré si nemiestne obsadila," opraví sa. Jeho slová ma prinútia sa zasmiať. Schuti zasmiať. Tým druhom smiechu, ktorý v sebe nedokážete udržať, pretože je srdečný a úprimný. Nezažila som ho posledných päť rokov.

„Neprezradila som tvoje klamstvo, pretože si ani ty neprezradil to moje. Ďakujem, že si o tom pred otcom mlčal."

„Ako si povedala, klamári by mali stáť pri sebe. Sú spravidla jedinými, ktorí dokážu chápať, prečo sa k tým klamstvám uchyľujú. Zachraňujú sa pred pravdou."