„Na stupnici od jedna po desať, ako trápna tá večera bola?" prvá otázka, ktorú na nás mama vybafne po zacapení dier, je tá, o ktorej nikto pri stole nehovoril, no napriek tomu bola viac než zrejmá. 

„Jedenásť a pol, a to som ešte stále jemná. Myslím si ale, že istá iskra tu preskočila. Rozhodne vidím črtať sa potenciálny vzťah medzi vami dvomi. Júliin otec je síce trochu hanblivý, ale to nie je nič, s čím by si si nedokázala ty trochu poradiť. Druhá večera už bude omnoho menej trápna, hlavne aby ste na ňu šli bez nás," Bea jej ponúkne svoj priamy názor bez toho, že by si dávala zbytočne servítku pred ústa, a ja som naopak mĺkvy, pretože sa stále spamätávam. Nebavia ma tieto náhodné stretávania. Dnes som si uvedomil, že by som chcel mať Jules vo svojom živote natrvalo. Nemám žiadne vysvetlenie, jednoducho to tak cítim.

„Zbláznila si sa, drahá dcérenka? Ten chlap je očividne zamilovaný do svojej ženy, je vdovec. Smúti za manželkou a aj keby som chcela, nepripustil by si ma k telu. Milan bol vždy verný partner, so Silviou pôsobili vedľa mňa a tvojho otca vždy ako ukážkový pár, ktorý sa nikdy neháda, na všetkom sa zhodne a všetci im tú symbiózu tajne závidia," mama ihneď prejaví svoj nesúhlas s Beinými očakávaniami a postaví sa k stolu, pri ktorom sme pred chvíľou ešte večerali.

„Ako chceš. Podľa mňa by z toho niečo mohlo byť. Jasné, bolo mi trápne aj za vás, konverzácia stála a tých pár prehodených slov tiež nebolo bohviečo, ale spája vás spoločná minulosť, a mne a ani Matúšovi neušlo, ako si sa tešila, keď tvoje pozvanie prijal. Však, Matúš?" zapojí do svojho prehovárania aj mňa a do tváre mi hodí vankúš. Počúvam ich iba na jednu ucho, sedím na sedačke a premýšľam o tom, z akých dôvodov je pre mňa Jules tak strašne zaujímavá.

„Pravdaže," pritakám poslušne, pretože nechcem byť terčom sestriných vankúšových útokov zo zlosti.

„No tak to vidíš. Daj tomu ešte jednu šancu a uvidíš. My dvaja už nie sme deti, po stý raz ti opakujem, že nám naozaj nebude prekážať, keď si niekoho nájdeš."

„To je síce naozaj šľachetné, ale prečo ma tak urputne prehováraš do pátrania po partnerovi, Bea? Čo, vyzerám snáď tak, že nie som dostatočne spôsobilá na to, aby som sa v živote bez muža nestratila?" mama sa zamyslí a dostane ju do úzkych. Bea spojí pery dohromady a očami mi výslovne prikazuje, aby som ju z tejto situácie zachránil, i keď vôbec netuším, ako vlastne. Je mi prakticky jedno, či si mama niekoho nájde alebo nie, pokiaľ bude šťastná.

„Bea myslí prakticky, vieš. Záleží jej na tom, aby si neostala sama, ak tu my dvaja nebudeme. Každý si zaslúžime mať nejakú rezervu či oporu pre prípad núdze," dostanem zo seba napokon a Bea sa spokojne usmeje. Nemohla sa dočkať, kedy ju v tomto sprisahaneckom pláne podporím a podržím jej stranu. Úprimne - duchom stále nie som tak úplne prítomný.

„Je to od vás fakticky milé, deti. Ale môj ľúbostný život neriešte, prosím vás. Som takto šťastná a neprekáža mi spoliehať sa iba na seba."

„Tak potom je to to jediné, na čom záleží. Že, Bea?" tentoraz si s ňou vymením role a dúfam, že jej mamina odpoveď stačila na to, aby sa do toho viac nemiešala. Veľké šance tomu však nedávam. Človek prinajmenšom môže dúfať.

Pomôžem mame odpratať zo stola, poprajem im obom dobrú noc a zavriem sa do svojej izby. Z času na čas ma ochromí úzkosť. Kríza, s ktorou nesúperím, iba si vyčkám, kedy kompletne odznie. Nikomu sa to nedá poriadne vysvetliť. Je to ako byť naháňaný besným psom. Rozbehne sa za vami, vy sa mu pokúšate ujsť, ale je vám jasné, že vás skôr či neskôr doženie. V tom prípade zastavíte, a keďže je váš beh márny, proste sa vzdáte a dúfate, že následky nebudú razantne fatálne.

Nič vás vtedy nerozveselí. Z ničoho nič cítite neprekonateľný smútok, ktorý vás prinúti myslieť si o sebe, že nie ste hodný ničoho a zaslúžite si trpieť. Razom strácate svoju dušu. Tú do dnešného dňa nepochopenú časť vášho ja, ktorá sa roztriešti a letí svetom ako balkón uvoľnený z priviazanej šnúrky. V tom momente viete, že ste poraziteľní a nič nezvládnete.

Za svoj živote stretnete nezrátateľnú stovku ľudí, na ktorých si po čase nebudete pamätať. V mojom prípade to tak bolo. Viem s istotou povedať, že Jules nebude nikdy patriť medzi nich. Na náhody sa v živote nehrá. Asi tu existuje dôvod, pre ktorý som ju ja konkrétne mal vidieť.

Bol som naštvaný, keď som zistil, že nie som skutočným synom Lýdie a Petra. Štvalo ma, že mi to povedali, že ma niekto dal na adopciu, pretože očividne som nespĺňal ich predpokladané parametre, a predovšetkým som sa nedokázal zmieriť s tým, akým enormným tempom sa z jednej minúty na druhú zrútil celý môj svet ako domček z karát.

Neuvažoval som nikdy o tom, že by som mohol byť do tohto bytu prinesený ako hosť zvonku. Prijali ma do svojho domu, avšak prvotne som obsadil miesto, ktoré mohlo byť akéhokoľvek iného dieťaťa. Nenašiel som po istý čas v sebe to potrebné na to, aby som im odpustil. Ak totižto vedeli, ako ma to zasiahne, načo mi to v prvom rade prezradili? Prečo boli kvôli úprimnosti schopní riskovať a obrátiť môj svet hore nohami?

Pravda o mojom pôvode mala vyriešiť jednu neuzavretú kapitolu, napokon len otvorila a načala ďalšie, pri ktorých mi ani jeden z nich nedokázal dať odpovede na otázky, ktoré sa mi každým pribúdajúcim dňom v hlave kopili. Tak veľmi som si prial nájsť svojich rodičov a konfrontovať ich, až som napokon pri priamej konfrontácii stuhol, otočil sa a predsavzal si, že nebudem nezmyselne lipnúť na odpovediach, ktorými už aj tak nemôžu nič zmeniť.

Pochopil som, že nebolo spravodlivé obviňovať tých, ktorí mi nahradili rolu rodičov. Oni nemohli za chyby svojich predchodcov, boli lepší a naučili ma nebrať svojich blízkych za samozrejmosť. Smútil som, keď nám oznámili, že sa rozvádzajú. Bol som toho názoru, že k sebe patria. A nikdy som ten názor nezmenil.

Nikdy som nenabral odvahu spýtať sa, prečo sa ma vzdali. Mám strach z toho, že ich odpoveď by bola stonásobne horšia v porovnaní s akýmkoľvek dôvodom, s ktorým som prišiel ja sám. Bola mladá, nemala zázemie, bála sa rodičov, nebola pripravená...

Netuším, či sú to dostatočné dôvody na to, aby zverila svoju vlastnú krv do opatery niekoho, koho nepoznala. Azdaže len pod podmienkou, že ten niekto mu dá maximálne množstvo lásky, kým od nej by sa ti dostala ani nie polovica. Vidím ju byť pozornou a svedomitou matkou pri tých dvoch školopovinných deckách, zatiaľ čo ja som niečo ako vandal, ktorý ich pozoruje z diaľky a namýšľa si, že v konečnom dôsledku dostali dve zdravé výmenou za chybné.

Nemyslím na nich často. Stále si ale nahováram, že by som na nich nemal myslieť vôbec. Mám súdržnú a milujúcu rodinu, z teoretického hľadiska mi nič nechýba, konám iracionálne, nesprávne a totálne nevďačne. Neviem nechať ísť minulosť, na ktorú si kvôli svojmu nízkemu veku ani logicky nepamätám. Upol som sa na niečo, čo pre mňa nemá žiaden význam.

Je to jediná vec, o ktorej sa s mamou a otcom rozprávať nemôžem, pretože by som im tým ublížil. Keď jej zavolali a dohodli s ňou stretnutie, počul som ich rozhovor. Nemal slúžiť pre moje uši, ale nedopatrením som začul mamine vzlyky a otcove usmerňovania, pri ktorých trval na tom, že im ma nikto nevezme. Pýtala sa, či nie je dostatočná matka, keď mi nepostačuje. Či mi nedávajú dostatok svojej lásky, keď som si zmyslel, že ju chcem spoznať.

Peter, ona si nášho chlapca nezaslúži. Vzdala sa ho dobrovoľne, pretože ho nemilovalia. My sme mu dali celé svoje srdce, je len mojím synom. Nepatrí jej právo spoznať ho. Lehota pre ňu dávno prepadla. Odhodila ho ako nejaký nepotrebný tovar, ktorý sa jej po chvíli zunoval. Ja som si zaumienila, že mu nikdy nebude nič chýbať. Ani tá prekliata fibróza ho nepripraví o príležitosť viesť normálny život. Ja a ty sme tu pre neho navždy. Čo ak sa s ňou stretne a ona ho svojimi rečami oblbne? Neprežila by som to. Matúš je naším synom, Peter. Nezaujíma ma konvenčný názor, ja ho nezačnem nikdy vnímať inak. Nemusela som ho vynosiť vo svojom bruchu na to, aby som ho milovala materinskou láskou.

Jej vzlyky boli neúprosné. Trhalo mi srdce, že boli zapríčinené mojím rozmarom. Ako desaťročný som svojím detským rozmaznaným rozumom spôsobil, že si moja matka nepripadala dostatočne. V tej chvíli som vedel, že ju nepotrebujem poznať. Nie skrz toho, že tým svoju mamu raním a ona sa kvôli mne zrúti.

Odvtedy sme sa o tom nerozprávali už nikdy. Na moju škodu som si jej adresu zapamätal presne. Prial by som si ju nepoznať. Nemusel by som sa cítiť tak zbabelo a mal by som výhovorku, s ktorou by som mohol odôvodniť, prečo si osobne nezájdem po odpovede, ktoré ma už roky vnútorne požierajú.

*****

„Kam sa chystáš?" môj plán úniku nejde podľa plánu, keď ma ráno pristihne Bea pri čine.

„Idem sa prejsť."

„Fajn, oblečiem sa a pôjdem s tebou."

„Osamote," zdôrazním a dám jej schválne frčku do nosa. Prižmúri okom a potiahne ma za golier.

„Nebodaj sa chystáš za tou tvojou nesmierne krásnou a najmä fiktívnou priateľkou?" zosmiešňuje ma a z podlhovastej dózy na poličke si nasype do porcelánovej misky s uškami vrchovate farebné cereáliové krúžky.

„Presne si to uhádla. Neboj sa, pozdravím ju."

„S mamou sa už nemôžeme dočkať, až sa s ňou konečne spoznáme. Len by ma zaujímalo, či má nejaké špeciálne prvky, ako sú napríklad... ja neviem, že ju môžeš vidieť iba ty?" robí si žarty na môj úkor a do mikrovlnky si dá zohriať mlieko.

„Maj sa, ty potvora!" pozdravím ju naoko naštvane a pribuchnem za sebou dvere. Nebol som vonku celé dva týždne. Musím si to vynahradiť a prejsť sa po okolí.

Nastúpim si do svojej provizórnej kozmickej lodi a stlačím si prízemie. Sestre sa niečo musí uznať, mal som vždy bujnú fantáziu a predstavivosť mi na rozdiel od pľúc fungovala stopercentne. Z istého uhla pohľadu sme všetci nepochopení mimozemšťania. Obsadili sme matičku Zem, robíme si prieskum, ktorý zužitkujú budúce generácie. Občas sa správame iracionálne, nekonáme logicky a upíname sa na ľudí, ktorí zaplnia dieru, o ktorej sme si pôvodne mysleli, že dierou ani nie je. Nielen druhí vás môžu prekvapiť, aj vy dokážete prekvapiť druhých.

Tvárim sa, že svojim nohám nechávam slobodný priebeh. Že ani netuším, kam kráčam a prečo tam kráčam. Najhoršie je nepriznať si pravdu ani sám pred sebou. Za tie roky som vycvičeným klamárom. Trénoval som a ide mi to dnes už od ruky.

Posadím sa na lavičku. Obchod otvorili pred hodinou. Skúsil som to a vyhľadal ju osobne, pretože ma viac nebaví narážať na ňu náhodne. Možno nedokážem povedať mame a otcovi do očí, že som potajomky sledoval svoju biologickú matku, možno nedokážem nabrať odvahu a spýtať sa jej, prečo ma opustila, ale chcem dokázať aspoň jedno. Nabrať odvahu pre dievča, ktoré je rovnako zlomené.

Načriem dovnútra obchodu, naťahujem krk a pozerám sa pod všetky regály, či ju tam náhodou nezbadám skláňať sa nad krabicami s nevybaleným tovarom, ale nedarí sa mi ju nájsť. „Ak hľadáš Julu, dnes má voľno," zráža moje nadšenie ženský hlas, ktorý ma pomerne nazlostí. Že vraj Julu. Čo ju oslovuje tak hanlivo?

Vypochodujem von, aby som neurobil hlúposť a niečo ostré jej nepovedal. Po všetkých veciach, ktoré mi moja choroba vzala, aspoň mi dala slobodu prejavu a nulový záujem k tomu, ako na mňa hľadia ostatní. Som chlapec s prenosnou kyslíkovou bombou. Kamkoľvek sa pohnem, budem za atrakciu.

Sadám si skleslo naspäť na lavičku a som značne rozladený. Prial som si vidieť ju a byť s ňou. Nenahovorí toho veľa, keď niečo povie, väčšinou vyznie ako mrcha, a to mám na nej rád. Prestala brať ohľady presne ako ja.

Nemám poňatia o tom, kde bývajú, a prísť za ňou domov by zrejme presahovalo medze, takže naše stretnutie sa opätovne odkladá na neurčito. Nemá cenu pokúšať šťastie. Ak sa nejaké veci majú stať, tak sa stanú, a nikto tomu nezabráni. Najlepšie je nedúfať na nič.

A nespoliehať sa na to, že šťastie bude natoľko unavené, že si napokon sadne aj na vás. No a už tobôž si to šťastie nezaslúžite, keď ste hlupák a konáte bez uvážení. Si nesmierne ľahkovážny, Matúš. No povedz, ako si mohol vyjsť von bez toho, že by si si najprv naplnil svoju bombu? V takom prípade nie ste za smoliara, ale jednoducho za čistého idiota a somára. Uniká mi kyslík a naša bytovka skutočne nie je na dosah ruky...