„Blafuješ. Žiadne dievča nemáš," Bea mi stále neverí moju vymyslenú priateľku a pri všetkom ma nonstop sleduje. Má vážne oči na stopkách a nemôžem ísť kvôli nej ani poriadne na záchod, pretože mi je vkuse v pätách.

„Raní ma, že mi moja jediná sestra neverí. To som až taký neatraktívny, že neveríš tomu, že by som si aj ja mohol nájsť dievča? Nemyslel som si, že mi budeš takto podkopávať ego. Vlastne som predpokladal, že za mňa budeš skôr úprimne šťastná. Sklamala si ma," prednesiem dramaticky, chytím sa za srdce a skloním dolu hlavu s prižmúrenými viečkami.

„Tak po prvé, želám ti reálny vzťah s ľudským dievčaťom z celého svojho srdca, až doteraz bol tvojím najdlhšie trvajúcim vzťahom ten s tvojím počítačom a tými blbými hrami, ale po druhé - nikam nechodíš, iba prednedávnom ťa prepustili z nemocnice a naozaj nikoho nepoznáš, takže kde by si si to dievča asi tak našiel?" škriepi sa so mnou a víťazoslávne si založí ruky v bok.

„Ty sa choď naraňajkovať, veziem ťa do školy, a ty sa padaj prezliecť, pretože ti začína pracovná doba," zastaví mama naše škriepenie a jednou vetou obom zráža krídelká svojím prirodzeným veliteľským tónom. Ku nohavicovému kostýmu si nazúva čierne lodičky a napochytro sa premiestňuje do kuchyne, kde do seba vyleje kávu v hrnčeku najlepšia mama v okolí.

„Mami, mala by si sa trochu uvoľniť. Čo keby si si vyšla trochu von s nejakými kamarátkami alebo skúsila ísť na rande?" Bea sa vrhne na rolu dohadzovača, keďže mňa odpálkovala pomerne rýchlo.

„Ja som uvoľnená. Nemám čas zabávať sa s kamarátkami," ihneď jej zatrhne a rozhodí rukami vo vzduchu.

„To preto, že žiadne nemáš," utrúsim nevdojak a svoje slová maskujem vlhkým kašľom, i keď mamine uši sú vycibrené natoľko, že počujú všetko a občas aj to, čo by naozaj nemuseli.

„Ten pravý sa ozýva," vracia mi úder a nahodí pyšný výraz, pri ktorom je spokojná s udelenou podpásovkou. Žiaľ, nadmieru pravdivou.

„Nič v zlom, ale v tomto si nemá ani jeden z vás čo vyčítať. Keby ste nemali mňa, boli by ste asi tí najväčší asociáli. Bez urážky, ale vy dvaja skutočne nemáte žiadnych kamarátov," Bea to zaklincuje nefalšovanou pravdou, pričom ja a ani mama vážne nemôžeme mať žiadne námietky. Nemýli sa v tom, že sme v podstate samotári a neobkolesujeme sa cudzou spoločnosťou.

„Beáta, dcérka, nemôžeš niekomu povedať bez urážky, a potom hneď na to ich uraziť! Ja a tvoj brat máme kopu priateľov," mama sa vzpiera aj naďalej a hodí šálku do umývačky.

„Vážne? Vymenuj ich," nabáda ju škodoradostne a mama mohla tušiť, že túto jej odpoveď využije vo svoj prospech. Síce je z nás Bea najmladšia, takisto je aj najprešpekulovanejšia a vie, ako nás má zahnať do kúta.

„No napríklad," ozve sa svižne, no v okamihu sa zastavuje a položí si prst zamyslene na pery. „Alebo..." neprichádza so žiadnou výhovorkou, na čom si Bea pôžitkársky zgustne.

„Uhm, myslela som si. Mala by si obnoviť staré priateľstvá. Minule si spomínala toho priateľa zo školy, možno by si ho k nám mohla pozvať a upevniť staré priateľské puto," povzbudí ju nenápadne a som si celkom istý tým, že práve k tomuto spelo celé jej podpichovanie a narážanie na to, že sme s mamou osamelí vyvrheli bez priateľov.

„Neviem, či je to zvlášť dobrý nápad. Dala som mu svoju vizitku a neozval sa..." mama zvažuje a sprvu sa na jej taktiky nechytá.

„Máš pravdu, nechaj to tak. Nakoniec bude asi pravda to, čo hovoril otec," precedí pomedzi zuby nezaujato a namaže si chlieb maslom.

„Vážne? A čo tvoj otec spomínal?" mama sa však už automaticky chytí na zmienku o otcovi a Bea sa ukradomky úlisne zasmeje, pretože ako predpokladám, zahrnúť do toho otcov názor bol ďalší z jej bodov pre dokončenie plánu.

„Iba to, že sa nedokážeš baviť a si iba ponorená do práce. Vlastne nepovedal nič nepravdivé. Ale to vôbec nevadí. Podľa jeho názoru nie je nič zlé na tom, že si nudná. Aspoň si spoľahlivá, človek sa na teba môže spoľahnúť," provokuje ju, aby docielila svoje.

„To že tvoj otec hovorí? Niekto musel byť spoľahlivý, keď on bol vždy ľahkovážny!" zlostí sa a ja hodím k svojej mladšej sestre nevraživý pohľad spojený s obdivom, pretože nakoniec sa jej taktika vyplatila. „Milanovi zavolám a pozvem ho aj s dcérou k nám na večeru. Veď tvoj otec uvidí, kto sa tu nedokáže baviť! Bea, čakám ťa v aute, nezdržuj sa, a ty, mladý pán, okamžite sa daj do práce!" naštvane odpochoduje z kuchyne, vezme si svoj hnedý kabát do ruky a pribuchne za sebou hlasno dvere. V tom zhone a nervoch si zabudla aj naliať kávu do termosky.

„Bolo to od teba poriadne hrubé, Bea. Takto využiť nášho otca vo svoj prospech. To ti našej chuderky mamy nie je vôbec ľúto?" snažím sa u nej vzbudiť pocit viny a postavím sa ku kanvici, v ktorej práve stihla zovrieť voda. Raz za čas môžem mamu obslúžiť aj ja.

„Ľúto mi jej bude vtedy, keď sa my dvaja z tohto domu presťahujeme, založíme si vlastné rodiny, to v prípade, že tvoju manželku pre teba nájdem ja osobne, ale o tom až potom, a ona tu na staré kolená ostane samučičká ako prst. Robím jej láskavosť a ukazujem jej, že jej možnosti sú otvorené. Už som sa z ich rozvodu spamätala a myslím, že mama by mala byť šťastná. Zaslúži si trochu lásky, tá naša jej nevystačí navždy," vysvetľuje mi dospelácky a ja musím uznať, že niečo na tom bude. Bea sa možno zosobáši a ja možno zomriem. Mama by v takom prípade nemala ostať na všetko sama.

„Myslíš, že ten chlap príde?" položím jej otázku zo zvedavosti, pretože ten chlap je zhodou náhod aj Júliin otec a mňa by potešilo, keby spolu s ním prišla k nám na návštevu aj ona.

„Vidíš, akú dvojitú službu som vám obom urobila? Pre mamu príde jej kamarát a ty sa uvidíš so svojou Júliou. Všetci budú spokojní." Postaví sa a šťastne sa zakrúti.

„Ty si ale číslo. Chuderku mamu si dobre napálila."

„Len pre jej osobné dobro, na to nezabúdaj, Mati. Tak ja teda idem. Maj sa tu pekne."

„Odnes mame jej termosku a pre tentokrát ti dovolím pripísať zásluhy, aby si si ju trochu udobrila." Vložím jej do ruky maminu obľúbenú termosku a ona ma pojašene objíme na rozlúčku.

Nechali ma v byte samého a ani po sebe neodpratali. Urobiť poriadok na stole ostalo na mne. Vložím do myčky taniere zo stola a pustím ju. Prestriem obrus a narýchlo na seba niečo hodím. Výhodou pracovania z domu je tiež to, že nemusím dodržiavať žiadny prísny dress code a nikto ma ani nebude súdiť za to, že na nohách nemám práve ponožky z jedného páru.

Len čo si sadnem, príde mi prvý hovor s otázkami, či je ponuka ešte stále platná. Načriem do maminho a otcovho diáru s obhliadkami a logicky mi to vychádza, že až do konca týždňa majú obaja pomerne preplnený program. Potom mi však napadne skvelý nápad. Som súčasťou ich tímu a na tú obhliadku ich môžem vziať predsa aj ja.

Dohodnem si s nimi termín na zajtra a im to vyhovuje. Nemajú s tým problém. Byt sa im páči a podľa všetkého sú si takmer na sto percent istí tým, že ho vezmú, len sa chcú najprv ubezpečiť, že je pre nich to pravé. Celý deň pri inzerátoch a telefonátoch ubieha pomerne rýchlo, ani sa nestačím diviť, kedy sa domov zo školy vráti Bea a napokon aj mama.

Dnes si ďalšiu zo svojich večerných prechádzok nemôžem dovoliť. Po prvé by ma nepustila mama a som príšerne zahlienený a unavený. Striedajú sa mi obdobia. Raz je to horšie, niekedy lepšie, ale nikdy sa to nezhoršuje. Patrí to k mojej životnej rutine. Rád by som videl Jules aj v dnešný večer. Ale musím si priznať, že moje možnosti sú obmedzené.

Netrúfam si povedať, či by som dokázal vyjsť na vrchol toho balkónu. Pravdepodobne by som len horko-ťažko dobehol k nášmu výťahu. Únava ma skolila a telom mi behajú zimomriavky. Dôverne tento stav poznám. Aj napriek veľkému množstvu antibiotík som ochorel. S džbánom sa dá chodiť po vodu len dovtedy, kým ho nerozbiješ. Ja si budem musieť vziať nový. Nanešťastie na pár dní sa budem musieť zaobísť bez vody.

„Tridsaťosem. Máš horúčku," skonštatuje mama a pendluje z jedného kúta izby do druhej.

„Odpočiniem si, vyležím to. Zažili sme to už milionkrát. Vieme predsa, že som náchylný na všetky bacily v meste," bagatelizujem, aby som ju trochu upokojil.

„Počúvaj ma jasne, Matúš Cehlárik, je mi absolútne jedno, či si podľa zákona dospelý, nechcem ťa viac vidieť ponevierať sa po nociach. Čo za dievča sa to chce vlastne stretávať a mať rande na zime vo večerných hodinách? Buď sa budete stretávať v normálne hodiny alebo sa domov už nevrátiš! A teraz si pospi, nemienim sa nad tebou ďalej rozčuľovať!" zlostí sa na mňa a i keď ma spaľuje horúčka, spaľuje ma vnútorne aj predstava o tom, že na stretnutia na balkóne s Jules môžem zabudnúť. Mama nikdy netára do vetra.

*****

Po dlhých dvoch týždňoch som opäť na nohách a môžem pokračovať v tom, v čom ma skolila horúčka a zapáľ pľúc. Preležal som v posteli celé dni. Som dokonca taký prestížny pacient, že doktor prišiel priamo za mnou, aby posúdil, či je môj stav natoľko závažný, aby som sa vrátil na svoje vyhradené teplé miestečko v nemocničnom prostredí. Posúdil, že sa mám iba šetriť a dávať na seba pozor.

Nepracoval som dokopy ani týždeň, kým som nešiel na pnku. Taká pracovná etika, niečo strašné. Vonku stihol napadnúť prvý sneh, ktorý sa aj po dvoch dňoch roztopil a narobil zbytočnú čľapkanicu. V jednom z maminých domov dokonca prasklo potrubie, takže okrem chorého syna musela ešte aj napochytre hľadať zručného vodára. Ako zázrakom narazila na inzerát s Júliiným otcom, ktorý si popri svojej práci privyrába aj menšími fuškami.

Za pomoc dobrej kamarátke nič nechcel, mama si ale zaumienila, že ho nejako musí odmeniť, a tým pádom k nám dnes spolu s Jules prídu na návštevu. Teším sa ako malý chlapec. Príde mi, že sme sa nevideli už veľmi dlho. A mám taký pocit, že mi aj chýbala.

Na dva týždne som bol vyradený z hry a sedel na trestnej lavičke. Viem, že v prvom rade by si ma do tímu ani nikto nezavolal, pretože na športy som absolútne nemehlo, ale prinajmenšom som sa aspoň dostal do úlohy potenciálneho náhradníka. Snažil som sa za tie dva týždne neľutovať a myslieť pozitívne, ale som na seba naštvaný. Neznášam, že nemôžem žiť normálne a bez zádrheľov. Môžem len viesť príležitostne normálny život.

Žijem s tým celý svoj život. Mal by som byť vďačný za množstvo vecí, ktoré sa mi doposiaľ stali, ale nikdy neprestanem snívať o tom, aké by to bolo, keby som viac nemusel byť napojený na neustály prísun kyslíku v umelej podobe.

„Vy dvaja sa správajte normálne a snažte sa ma nestrápniť," upozorní nás mama predtým, ako zájde otvoriť, a my sa na seba s Beou veľavravne pozrieme.

Dala si trochu námahy so svojím imidžom a obliekla slávnostné červené šaty, ktoré zvykne oprášiť len počas výnimočných udalostí. Nepochybne chce na Júliinho otca zapôsobiť. Ten sa sprvu vzpieral a nechcel prísť. Mama ho musela dlho prehovárať a je nad slnko jasné, že to nerobila iba z vďačnosti. Má o neho záujem.

Napriamim chrbát a pokúšam sa vyrovnať, aj keď z toľkého hrbenia už moju dokrivenú chrbticu nedá dokopy ani ten najšpičkovejší ortopéd. Bea ma prinútila obliecť si bielu košeľu. Neznášam tento suchársky typ oblečenia. Nepristane mi. Podľa nej mi to v tomto ale svedčí a urobím na Júliu dojem. Pravdaže som ju vyviedol z omylu a priečil sa, že na Júliu žiaden dojem urobiť nechcem. Alebo chcem?

„No vitajte! Poďte dnu, už na vás čakáme!" privíta ich mama veselo a mne príde, že aj ona má na svoj vkus trochu trému. Júliin otec podá mame ozdobnú tašku a s našou mamou sa zvíta asi tým najnevinnejším objatím, pri ktorom sa ledva dotknú. Vstúpi si do chodby a až za jeho chrbtom sa vynorí drobná postava, ktorú tou svojou on úplne prekrýval.

„Srdce ti je počuť až sem. Pozor, aby tá tvoja priateľka nežiarlila," Bei neunikne moje krátkodobé rozčarovanie a štuchne mi prstom do pleca. Lož s vymyslenou priateľkou pretrváva. Tvrdím im, že je hanblivá a ešte nie je pripravená spoznať moju rodinu. Niet pochýb o tom, že mi to neveria. Ale ešte nie som pripravený nechať svoju lož ísť.

„Ďakujeme vám za pozvanie, Lýdia. Naozaj si si nemusela robiť starosti."

„Je to iba poďakovanie. Zachránil si ma, ten dom som ani nemala poistený a na druhý deň sa uzatvárala zmluva s kupcami. Bola by som v obrovskom maléri, keby nám na to prišli."

„Urobil som to pre teba vďačne," odpovedá jej skromne a obaja stoja na prahu kuchyne, akoby sa hanbili vojsť dnu.

„Ja viem, ale zaslúžiš si aspoň nejaké poďakovanie. A vážne ťa chcem presvedčiť o tom, že som vo varení skúsenejšia. Vy, deti, by ste sa mohli trochu spoznať, kým sa panenka dopečie. Potom vás zavoláme," mama sa nás šikovne pokúša zbaviť a Bea nemešká ani sekundu, chytí Jules za ruku a ťahá ju do obývačky.

„Idem si niečo vybaviť, na chvíľu vás nechám," vymyslí si prvoplánovo a zatiahne dvere, aby nám dopriala súkromie. Zlovestne ju prepaľujem očami, kým Jules iba nečinne postáva s rukami zvesenými pri tele.

„Nepôjdeme na balkón?" vyjde zo mňa dosť hlúpa otázka, pretože na začiatok decembra je dosť chladno.

„Môžeme," privolí nečakane a čaká, kým ju povediem. Znervóznel som z nej. Veľmi by som sa jej chcel spýtať na to, čo tie uplynulé dva týždne robila a ako sa má. Či si na mňa v krátkosti spomenula a či moju existenciu kompletne nevymazala zo svojej hlavy. Napokon však urobím to, čo mi ide najlepšie. Táram o nezmysloch.

„Nikdy nepochopím na základe čoho si tie spevácke skupiny vyberajú svoje pomenovania. Maroon 5. Však to ani nie je žiadne slovo. Modus. Beatles. Neznie ti to nezmyselne?"

„Čo ja viem. Nepremýšľala som o tom," mykne plecom a oprie sa lakťami o balkónové zábradlie.

„Vieš, čo ešte z duše neznášam? Verejné stávky! Je to trápne. Zviditeľňujú sa so zámienkou, že je to pre dobrú vec a popritom im ide len o to, aby svoje meno dostali do popredia," trepem ďalej a som rád, že ona aj napriek tomu stojí vedľa mňa. Sú tu iba dve možnosti, ako sa dnešná večera môže skončiť.