Nohy ma sem zaviedli. Opäť. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu ma to ťahalo na tento balkón, aj keď som otcovi prisľúbila, že si pôjdem ľahnúť. Využila som jeho nočnú. A v konečnom dôsledku som mu ani neklamala. Ľahla som si a pokúšala sa zaspať, ale moja myseľ pracovala ako vždy na plné obrátky. Neotupili ju ani požité lieky. Zrejme som si ich mala dať viacej. Urobiť si z toho taký príjemný liekový kokteil. No namiesto toho som teraz tu. Na balkóne, na ktorom som zhruba pred dvoma týždňami, alebo to bolo asi aj dávnejšie, stála.

Nečakala som, že tu o takomto čase niekoho nájdem. Sediaca silueta ma vydesila, ale ani tá ma neodstrašila a nezastavila som sa. Snáď prvýkrát po veľmi dlhej dobe sa u mne zrodila tá povestná zvedavosť zistiť, na koho chrbát to hľadím. Mal pri sebe pristavený batoh. Niečo mi nahováralo, že by to mohol byť ten s hadičkami. Keď som sa priblížila bližšie, letmo som nakukla na jeho stranu. Je to on.

Zaváhala som a rozmýšľala o možnom úteku. Bol tu predo mnou. V rámci nejakého slušného kódexu a manierov, ktoré ja nepoznám a nikdy som žiadne nemala, by som mala rešpektovať, že si praje byť osamote a odísť, lenže on to pri našom prvom stretnutí tiež neurobil. Drzo ma vyrušil a potom si nárokoval právo byť mojím priateľom. Musí tu existovať dôvod, pre ktorý som sa ocitla znovu na tomto mieste.

Je to neuveriteľné, ale ja som sa úprimne tešila, že si sem zastanem a budem mať tú chvíľku iba pre seba. Zvyčajne so sebou nebývam rada, avšak ten náhly pocit bol v rozpore so všetkým, čo zvyčajne cítim. Nedovolím nikomu, ani jemu, aby ma oň obral.

Posadím sa vedľa neho, na paneli nás diali zhruba jeden meter, a stiahnem sa do klbka. Mesto je zahalené do tmy. Všetky nedokonalosti, chyby a deficity ostanú skryté. Je to moja najobľúbenejšia časť dňa. Svetlo uberá všetkému na kráse. Bola by som omnoho radšej, keby slnko už nikdy nevyšlo na oblohu a nevystriedalo by mesiac, ktorý nepatrným svetielkom sliepňa do tohto pôvabneho prítmia.

Nemusíte sa v nej skrývať za nič. Je vynikajúcim prostriedkom pri kamufláži. V tme je život priaznivejší v každom ohľade. Farby a svetlá sú obyčajné rušivé elementy, ktoré nemajú žiadnu hodnotu a nikomu neprospievajú. Dávajú do pozornosti vaše nedostatky. Kvôli tej pestrofarebnosti nadobudnete dojem, že s vami nie je niečo v poriadku. Svet je už aj tak dostatočne chaotický, načo vyrábať ďalší zmätok pridaním farebnosti?

Na istú dobu som sa snažila vidieť svetlo na konci tunela. Potom som však pochopila, že i keď sa na moment zjaví, opäť sa dostanete do toho ďalšieho. Svet netvorí iba jeden tunel. Vyslobodenie z jedného neznamená, že sa nestratíte v tom ďalšom. Je to iba chvíľková a dočasná úľava. Preto si blúdenie tou tmou osvojíte. Nepripadá vám už tak záhadne a mysteriózne. Skôr ste zarazení, keď vyjdene von na svetlo.

Z blúdenia tmou sa stane potulovanie za denného svitu. Pripadáte si ako v nevymotateľnom labyrinte prekážok, z ktorého sa ocitnete v slepej uličke bez návratu na správnu trasu. Ste unášaným pasažierom, ktorého osud viac nie je v jeho rukách. Čakáte na vysloboditeľa, ktorý neprichádza. Zaseknete sa na križujúcom priecestí s dvomi nejasnými smermi, z ktorých si nevyberiete ani jeden.

Nespoznávam okolie tejto nemocnice. Viem, že sa tu nachádzala už aj predtým, ale bola to iba sekundová pohnútka vojsť dovnútra a vyšplhať sa až sem. Nemocnice sú zväčša odstrašujúce. Tiež som v jednej ležala a pripadala si mŕtvo. Nemusela som ani ležať na smrteľnej posteli na to, aby som sa usvedčila v tom, že moja duša umrela spolu s tou maminou. Vyhasla som ako sopka. Nič ma nenapĺňa.

Chcela by som sa pre niečo nadchnúť. Byť extra motivovanou a stoj čo stoj dosiahnuť cieľ, na ktorom mi záleží. Nemám zapálenie pre nič. Iba sa tak motám a bez jasného dôvodu pokračujem v tejto svojej fraške zvanej život. Nie je v tom ukrytý žiadny zmysel. Hoviem si v tejto nezmyselnej letargii už celé roky a nič sa na nej nemení. Azdaže tá apatia len väčšmi narastá.

Mráz mi behá po tele, vietor mi veje vlasy do tváre, a aj keď ich mám stiahnuté v cope, tie malé drobné ukryté za uchom mi padajú do očí. V minulosti som sa o ne starala. Boli lesklé, dlhé a mojou najväčšou pýchou. Dnes sa ledva prinútim vojsť do nich kefou. Pred rokmi by mi prekážalo, že mi v rukách ostávajú chumáče a prichádzam o nich. No časom som sa stala ľahostajná aj voči svojmu vzhľadu.

Nemôžem sa na seba pozerať, pretože je to ten najodpudivejší zážitok zo všetkých. Nadosmrti moje telo ostane poznačené. Neviem si predstaviť, že by sa tu našiel niekto, kto by sa ho chcel dobrovoľne dotýkať. Sú to označenia rán, ktoré mi spôsobila vlastná myseľ. Zahojili sa, ale pretrvali jazvy. Tie nevymiznú nikdy kompletne. Sú to doživotné jazvy. Také, ktoré zasahujú hlbšie, ako len k povrchnej fyzickej bolesti.

V bolesti sa dá nájsť mnoho. V prvom rade potešenie. Fyzický dôkaz toho, že ste schopná stále niečo cítiť, i keď toho s ohľadom na predchádzajúce dni nie je až tak mnoho. Po prebudení na druhý deň si hovoríte, že to viac neurobíte. Nie je to lákavý obrázok. Lenže potom si spomeniete, že to jediné vás prinútilo upokojiť sa. Utíšiť tú hyperventiláciu a napätie, ktoré naplno pohltilo svaly vášho tela.

To potešenie z vlastnej bolesti normálny človek nepochopí. Ten si totižto ani nemusí pripomínať, že je nažive. Nemá v sebe ukotvené dve protichodné osoby. Nie je roztrieštený a nepotýka sa s krízami, v ktorých musí často konať v núdzovom režime bez nároku na nájdenie východiska.

„Neprišla som sem kvôli tebe," odseknem s nezáujmom z ničoho nič. Čudujem sa, že stále neprehovoril, a mlčky sedí na svojej strane. Nevšímala som si jeho správanie, periférne iba vidím, že sa pozerá do diaľky a sem tam zakašle.

„Fajn, ani ja som sem neprišiel kvôli tebe," odvetí mi s rovnakou nechuťou, akou som sa k nemu prihovorila ja. Necítim potrebu vysvetľovať svoje dôvody podrobnejšie. Za to on tiež nie. To mi je prekvapením. Z tých pár stretnutí som nadobudla dojem, že kváka často a všetko rozoberá dopodrobna.

Isté je len to, že ani jeden z nás sem neprišiel kvôli tomu druhému. Ja svoje pravé dôvody nepoznám a tie jeho ma vskutku nezaujímajú. Naučila som sa, že plánovať sa neoplatí. Osud vám to vynásobí s úrokmi. Aj mojej cvokárke opakujem, aby si naše dátumy neznačila do diára a kalendára. Veď je tu predsa element neznáma. Mala by si za mňa zvoliť akéhosi náhradníka, ktorého existencia nie je až taký skrachovaný prípad, akým som ja.

„Bea, som v poriadku. Už som na ceste, mama nech nestresuje," preruší mĺkvosť a presviedča do telefónu nejakú Beu, ktorá, ak si správne spomínam, je jeho sestrou. „Nie, neutiekol som ešte za hranice. Keby áno, dávno by som mal zmenené číslo a vy dve by ste ma nevystopovali," pokračuje vo svojom telefonáte a hovorí tak, ako by tu sedel sám a nik ho nepočul.

Načriem do svojho vrecka, pretože vibrácie z môjho telefónu mi ohlasujú otcovu správu. Pre istotu sa ubezpečí, či mi nič nechýba, ako sa mám, a keďže som si správu prečítala, znamená to aj to, že nedokážem zaspať. Rozhodnem sa predstierať, že spím. Odpíšem mu na ňu až ráno. Vidíte, aké ľahké je klamať? Je príhodné vymyslieť si vo svojej hlave scenár, o ktorom nikto nemusí vedieť, či je alebo nie je pravdivý.

Klamstvá bývajú krajšie ako realita. Malým deťom sa káže, aby neklamali, pretože to neprináša žiadnu dobrotu. Ale prečo to hovoria, keď prinajmenšom prinesú dobrotu niekomu? Kvôli lži sa častokrát cítime zo seba lepšie. Občas je prospešnejšie niečo si nahovárať, ako čeliť realite, v ktorej sa moja matka zavraždila a ja som bola prvá, ktorá ju doma našla pripevnenú za krk na tvrdom špagáte s nehybnými a vyvrátenými očami.

„Neodsudzuj ma," prihovorí sa mi a nadvihne sa so svojím zadkom vyššie, aby si do zadného vrecka mohol ukryť svoj mobil.

„Nič som nehovorila," odporujem mu.

„Ale myslela si si to," protirečí mi zachrípnuto a párkrát si opäť odkašle, aby sa mu hlasivky dostali do pôvodnej verzie.

„Nemáš ani poňatia o tom, čo si myslím."

„To je tiež pravda," súhlasí a k ďalšej konverzácii už medzi nami nedôjde.

On odíde ako prvý. V závislosti na klamstvo, ktoré svojej sestre vyložil, by sa už mal pobrať, aby mu to prešlo. Ja ešte zostanem a poobzerám sa po priestore okolo mňa. Zväčša som ignorant. Nevšímam si miesta, po ktorých chodím, a prepravujem sa s hlavou sklopenou do zeme. Nepozerám sa na ľudí, pretože nemám silu čeliť ich spýtavým pohľadom. Tvárim sa zadumane a neprípustne, len aby som im nemusela vysvetľovať, prečo sa tak tvárim.

Po mojom prvom prekĺznutí cez tie dvere som si nevšímala nič. Dokonca ani to, či ma niekto prenasleduje a kráča za mnou. Vytesnila som možnosť toho, že by ma mohol niekto prichytiť, želala som si iba rýchlo to ukončiť a mať za sebou. Sužovala ma neistota, srdce sa mi cvrklo a nadobúdalo dojem, že ma zradí skôr, ako skočím dole. Aj napriek mojim presvedčeniam som sa smrti bála. Asi je to prirodzený ľudský reflex báť sa.

Nerozlúčili sme sa. Ani on sa neunúval pozdraviť. Vzal si k srdcu moju prosbu a o žiadne priateľstvo viac nestojí. Aj tak by som mu nemala čo ponúknuť. Na druhú stranu ľudia už nemajú čo ponúknuť ani mne. Samota nie je taká strašidelná, keď si na ňu zvyknete.

Od otca mi príde ďalšia správa. Prečítam si ju a zahrám sa na to, že ma zobudil. Ospravedlní sa mi a povie, že ma už nechá v pokoji sa vyspať. Stará sa o mňa príkladne. Po maminej smrti ostalo všetko na ňom a ešte sa aj musel vyrovnať s tým, že má bláznivú dcéru. Aj pre neho by bolo výhodnejšie, keby mal o starosť v podobe mojej osoby menej.

Postavím sa a prejdem k balkónu. Nahnem sa hlavou dole a pozerám sa po spiacom meste, ktoré už nepôsobí tak rušne, ako vtedy. Cez cestu prejdú ledva dva autá. Občas malá skupinka deciek, ktoré sa rehocú a popíjajú z jednej plastovej fľaše. A on nasadajúci do taxíku, pričom sa nezabudne pozrieť hore. Stiahnem sa ďalej, ale nepochybne si všimol, že som sa na neho pozerala.

Pritiahnem si zips na bunde až ku brade a poberiem sa na odchod i ja. Dvere nezatvorím na doraz. Nechávam si otvorené pomyselné zadné vrátka. Nemám ten pocit, že som tu dnes sedela posledný raz. Nie je na tom nič špeciálne, ale ten čiastočný nepokoj a nesúlad sa zmiernil. Pravdaže nezmizol, víril mi hlavou, ale objavilo sa tu aj niečo nečakané, kvôli čomu som nútená vrátiť sa sem.

Vstúpim do chodby a chystám sa zabočiť, keď ma vtom ťukne niekto zozadu do pleca. Stuhnem a pripravujem sa na útek, no ten niekto za mnou je rýchlejší. „Ty si sa tam ukrývala?" ozve sa jemný detský hlások, ktorý moje zdesenie utišuje. Zvrtnem sa na opätku, kývnem hlavou na znak súhlasu a rozbehnem sa dolu schodmi.

Nestihla som si ju riadne prezrieť, no v ruke si držala plyšovú bielu ovcu. Na nohách nemala nič obuté, kráčala ku mne bosá. Za normálnych okolností by som pred ňou tak neutiekla. Ale som na území, na ktoré by zrejme dobrovoľne nevstúpil nikto. Teda okrem toho s hadičkami. Z toho vyplýva, že normálny by nemusel byť ani jeden z nás. Lenže potom - čo je podľa všeobecného merítka byť normálny?

Držím sa strieborného zábradlia, a keď si vezmem pauzu na vydýchnutie a zdvihnem zrak hore, to malé dievčatko sa nahýna hlavou a stále na mňa hľadí. Bojím sa malého dieťaťa. V skutočnosti sa nebojím jej, ale toho kriku a pozornosti, ktorú by so sebou mohla dovliecť. Určite by sa ma pýtali, čo som robila o takomto čase na tomto mieste. Oceňujem, že držala zobák.

Podarilo sa mi sem vstúpiť nepozorovane. Zadný vchod je nestrážený a starý recepčný namiesto toho, aby sa pozeral do kamier a pred seba, spal s otvorenými očami. A síce sa môj odchod nekonal za nepovšimnutia, to dievča nikomu nič neprezradí. Keby aj, nikto jej veriť nebude, pretože je malá a deti si vymýšľajú radi. Dospelí tiež. Im to iba ľahšie prejde. Ich klamstvá sú premyslenejšie a keď sa do nich oprú, vyznejú stopercentne vierohodne.

Na rozdiel od toho s hadičkami ja taxíkom nejdem. Ďalšie minúty strávené v spoločnosti niekoho cudzieho, ktorý sa bude pokúšať nadviazať nudnú konverzáciu zo slušnosti a ja budem tápať, pretože nebudem mať ani šajnu o tom, čo mám povedať naspäť. Snažím sa o minimalizovanie ostatných kontaktov. Nie som v nich dobrá. Bohužiaľ ani priemerná.