„Ahoj, potreboval by som trochu pomôcť. Vedela by si ma nasmerovať ku krupicovej kaši? Už asi desať minút sa tu motám a nejako ju nedokážem nikde nájsť," za svojím chrbtom začujem ten najbežnejší chlapčenský barytón, ktorý ma vyruší vo vykladaní zelených jabĺk.

Neunúvam sa otočiť, viem veľmi presne, kde sa jeho hľadaná vec nachádza. Dokladala som ju do regálov pred malou chvíľou. „O dve uličky ďalej, na pravej strane, druhý rad zhora," odpoviem automaticky a prázdnu debničku nadvihnem do vzduchu.

„Uhm, ďakujem, a máte aj ryžovú? Alebo iba tú klasickú?" pokračuje vo vypytovaní namiesto toho, aby sa šiel sám pozrieť. Obšmieta sa okolo mňa a je mi v pätách, keď sa pustím do chôdze naspäť do skladu pre novú paletu.

„Mala by tam byť. Nikto ju zvyčajne nekupuje, takže sa ani nemíňa," odseknem stručne a dúfam, že mi už dá konečne pokoj a prestane za mnou doliezať.

„Bola by si taká dobrá a ukázala mi, kde presne ju nájdem?" požiada ma a už sa teraz musím otočiť, hoci ma fakticky nezaujíma, ako vyzerá. Ako keby nebol nikdy v obchode. Čo môže byť také ťažké na nájdení obyčajnej krupice v tomto maličkom obchode?

Ani sa neunúvam hovoriť a ďalej mu vysvetľovať. Čím skôr mu tú sprostú krupicu ukážem, tým rýchlejšie sa ho zbavím a budem môcť pokračovať v práci. Radšej by som vykladala milión kilových prepraviek s ovocím, ako nadväzovala konverzácie s cudzími osobami. Na znak súhlasu kývnem hlavou, debničku si položím na zem a vediem ho do uličky s múkou a ďalšími sypanými práškami potrebnými na pečenie.

„Si veľmi milá. Ďakujem za ochotu. Keby nebolo teba, asi by som tu trčal až do záverečnej," snaží sa byť za vtipného a zrejme dúfa, že sa nad jeho poznámkami tiež zasmejem. Opäť raz kývnem hlavou, nechávam ho stáť v uličke a poberiem sa dať naspäť do práce. „Počuj, mohol by som ťa ako poďakovanie pozvať na kávu?" zaskočí ma zajakávajúc sa a mne div nevyskočia oči z jamôk. Som mu otočená chrbtom a vážne nechápem, kde sa v tomto chlapcovi berie toľko drzosti.

„Asi nie. Pracujem tu, navigovať zákazníkov k správnej uličke je v popise mojej práce. Ďakujem mi stačilo," odbijem ho bez dlhšieho uvažovania, pretože ma ani nenapadlo obzrieť si ho detailnejšie. Stála som pri ňom, no mala by som ho problém niekomu opísať. Chlapci ma nezaujímajú. Nie som na randenie a vzťahy. Načo by mi to bolo dobré? Netúžim vysvetľovať ďalším svoju neschopnosť cítenia.

„Jasné, iba som ti naozaj vďačný. To je všetko. Zachránila si ma pred maminým vynadaním," vykladá mi a o niečom kváka, no mňa to absolútne nezaujíma a predstieram, že ho počúvam. Z akého dôvodu získal ten dojem, že mám akúkoľvek chuť počúvať jeho rodinné problémy? Nech si nájde psychológa. Sama mám dosť vlastných problémov. Netúžim byť zapájaná aj do tých zo strany cudzincov.

„Nič to nie je. Robila som len svoju prácu. Tak sa maj," skrátim to a využijem príležitosť, keď konečne stíchne a zatvorí ústa, aby som našu úplne zbytočne zdĺhavú interakciu ukončila. Otočím sa a ponáhľam sa do skladu, kde nehrozí, že by som mohla naraziť na ďalšieho otravného človeka.

Je dvanásť. Za dverami skladu počujem odstavenie dodávky a otváranie zadných dverí. Priniesli nám tovar. Včera sme robili inventúru a zistili, že potrebujeme doplniť mliečne výrobky. Nestáva sa často, že by dodávatelia meškali. Večer objednáme a na druhý deň sú tu ako na koni. Dá sa na nich spoľahnúť. Asi by som nemohla byť dodávateľ. V mojom prípade sa dá spoľahnúť iba na to, že som a vždy budem nespoľahlivá a nestabilná.

Pohnem sa k dverám a podopriem ich z oboch strán kamennými kockami. Prepravca mi vloží do rúk dosku s faktúrou a dodacím listom, aby som svojím podpisom potvrdila prevzatie, zatiaľ čo na vysokozdvižnom vozíku posúva zabalené kartóny s jogurtmi a mliekom dole na pevninu.

Naškriabem svoj podpis a obzerám sa po svojich kolegyniach, ktoré sa ako vždy tvária, že jeho príchod nezastihli a nechajú celé prevzatie na mňa. Nikdy som nič nepovedala. Aj dnes to ostane rovnaké. Mlčím a nerozoberám to, že sa k nám Andrea pripojí až v momente, kedy si kuriér sadne naspäť za volant a odfrčí. Bol ochotný a tovar mi pomohol prepraviť až do priestoru nášho skladu.

„Nemusela si byť k tomu chlapcovi taká chladná. Chudáčisko, zahral sa aj na debila, len aby si si ho všimla a mohol ťa pozvať von. Keď budeš takáto odmietavá voči všetkým chlapcom, stane sa z teba zatrpknutá stará dievka. Nebuď taká vyberavá, hráš sa na fíňavú a popritom tých nápadníkov nemáš až tak veľa," Andrea si neodpustí poznámku a ani mi nie je prekvapením, že jej pozvanie od toho chlapca neuniklo. Má oči na stopkách, vidí všetko a žiadna pikoška z tohto obchodu jej neujde.

„Nepoznám ho. Je to moja vec," odfrknem, pretože mi to nie je príjemné a viem, že kvôli svojej zákernosti sa nenechá len tak ľahko odbiť.

„Spoznala by si ho na tej káve. Si nesmelá a chlapcov sa bojíš, už som si to všimla, ale vážne by si sa mohla trochu vzchopiť. Nie si malé dievčatko. Stavím sa, že si so žiadnym chlapom ešte nebola. Všakže?" zákerne mi šplechne do tváre s potmehúdskym úsmevom, s ktorým si je istá, že odo mňa nepotrebuje počuť odpoveď. Je to presne tak, ako povedala.

„Teba do toho nič nie je, Andrea," hľadám silu vo svojom hlase, no ten ma momentálne tiež zradil a ja vyzniem dotknuto. Nie je mi ľúto, že má pravdu, skôr som zhnusená zo seba, že sa pred ňou nedokážem brániť a dovolím jej hrať sa s mojou hlavou.

„Netráp sa, zlatko. Súcitím s tebou a tomu chlapcovi som dala tvoje číslo," oznámi mi víťazoslávne a na tvári sa jej rozhostí škodoradostný úškrn.

Je atraktívna. Nikto by sa nemohol hádať, že sa radí k tým príťažlivým ženám, ktoré si svojím vzhľadom získajú nejedného chlapa. Dlhé blond vlasy, štíhla postava s prednosťami, dokonalé líčenie a zvodný úsmev, ktorým si dokáže chlapov podmaniť. V minulosti som si priala mať takýto imidž, aby som za neho mohla ukryť svoje vnútorné nedostatky a nedokonalosti. Dnes viem, že by sa o to nepostarala ani tona mejkapu.

„Čože? Ako si sa opovážila dať mu moje číslo bez dovolenia!?" útočne zvýšim hlas, pretože týmto už naozaj prekročila medze.

„Urobila som ti láskavosť, si vítaná mi poďakovať. Ten chlapec vyzeral mať seriózny záujem. Keby si sa upravila, urobila niečo s tými svojimi mastnými vlasmi a neobliekala sa ako stodvadsaťkilová veľryba do nadrozmerného oblečenia deväťdesiatych rokov, tvoje šance u mužského publika by to navýšilo. Nemusela by si mať za frajera svojho otca," zasiahne na to najcitlivejšie miesto a mne sa podlomia kolená. Vyjavene na ňu hľadím a tlačím nechtami do svojich dlaní, pretože inak by som sa nezdržala a vyškriabala jej tvár.

„Čo si to povedala? Odkiaľ si vzala, že je otec môj frajer? Už nikdy sa neopovažuj hovoriť o mojom otcovi!" skríknem a sotím do nej. Žiadna z jej predošlých urážok sa mi nevryla tak hlboko pod kožu, ako zmienka o mne a otcovi.

„Veď sa upokoj, ty bláznivá! Žartovala som. Musíš brať všetko vážne? Myslela som si, že ti trochu pomôžem, ale máš pravdu. O šialené ženy nemá nikto záujem. Priprav sa na to, že umrieš ako stará panna so stovkami mačiek. Keď tak nad tým uvažujem, je to omnoho pravdepodobnejšie, ako že si niekoho nájdeš," uštedrí mi posledný úder s pohŕdavým pohľadom, prehodí si dlhé blond vlasy cez plece a ani sa neunúva pomôcť mi s tovarom, vyjde von a necháva všetko na mne.

Sadnem si na drevenú paletu a privriem oči. Všetko to záleží od perspektívy. Nenechám sa ňou vytočiť. Je len ďalšou z mnohých, ktorí ma usvedčili v tom, že nie som vhodná pre tento svet. Ja nie som schopná milovania. Neviem si predstaviť seba vedľa nejakého muža. V konečnom dôsledku sa nemýlila. Nedokážem žiť ani sama so sebou. Hnusí sa mi pohľad, ktorý sa mi naskytne v zrkadle. Kvôli tomu ho obchádzam. Človeka hľadiaceho na mňa z odrazu nespoznávam. Je to ako hľadieť na neznámeho.

Superhrdinovia nosia svoje maskovacie kombinézy, aby svoju skutočnú identitu zamaskovali a neprezradili sa pred druhými. Pre zachovanie tajomstva nesmú svoju pravú tvár odhaliť, pretože by sa vyparilo to kúzlo. Ja som zloduch, ktorý sa maskuje svojím oblečením. Je príhodne pomýšľať o ňom ako o svojom štíte. Poskytuje mi ochranu pred tými zvonku.

Je to ako s knihami a obalmi. V škole nám vždy kázali, aby sme si ich chránili a obalili, aby boli na konci školského roka v zachovalom stave. Aby sme ich svojím používaním nezničili a bolo možné ich využiť aj po ďalšie roky. No čo s tým, keď je vaša kniha už dávno v porúchanom stave a žiadny tvrdý obal na tom nič nezmení?

Hľadala som svoju úlohu či poslanie. Narodili sme sa pre určitý zmysel. Život každého jedného z nás by predsa nemal byť bez cieľov. Často som sa mamy pýtala, čo cítila v momente, keď sa dozvedela, že sa jej narodím. Úľavu. Tú prvú pocítila pri zamilovaní sa do môjho otca, tú druhú v bode, keď sa dozvedela o svojom tehotenstve.

Nemohla sa viac spoliehať na to, že jej život naberie iný spád, keď sa o to sama pričiní, bol nad slnko jasné, že potrebuje postrčenie od svojich milovaných, ktorí svojou láskou zaženú deštruktívne myšlienky, ktoré jej zaplavovali myseľ a otupovali ju. Bola som zvedavá a nútila ju hovoriť o tom, čím si prešla pred mojím narodením nevediac, že o pár rokov sa ocitnem na jej mieste.

V posledných mesiacoch opakovala, že ľutuje moje narodenie. Nemala ma priniesť na svet, v ktorom je mi predurčené trpieť na chorú a zlomenú myseľ. Vyčítala si, že bola taká naivná a predpokladala, že láska druhých prekoná nenávisť, ktorú voči sebe cítila. Predzvestovala mi rovnaký osud. Bola presvedčená o tom, že som to zdedila po nej.

O niekoľko rokov na to tu sedím s tým, že sa jej slová potvrdili. Vtedy som ešte dúfala, že preháňa. Svojho vnútorného nepriateľa som zatieňovala druhou identitou. Ukončila svoje trápenie jediným zmysluplným riešením. Nikto by ju nemohol chápať lepšie, ako ja. A mňa by zas nemohol chápať nikto lepšie, ako moja mama. Teraz už viem, že smrť sa stala jej vykúpením.

Utriem si rukávom slzy z očí. Poobzerám sa po priestoroch skladu a cítim sa byť malá. Nohy ma ledva unesú. Nemám silu postaviť sa a ísť ďalej. Ešte horšie, ako počúvať hlas druhých, je počúvať ten svoj. Kvíli v mojich závitoch ako pískanie gúm, rozochvieva bolesť na tie najsenzitívnejšie miesta, v ušiach mi hučí a ruky sa mi chvejú. Po ich zdvihnutí hore k svojmu zraku sa trasú ako osika.

Neudržala by som v nich ani jedno vajce, pôsobením gravitácie by padlo a rozlomilo sa na kúsky. Jeho vnútro chráni tenká a krehká škrupina. Nemala by sa silno stláčať, pretože je nepevné. Musí sa s ním narábať opatrne. Pripomína mi mňa. Aj ja som pred pár rokmi bola vajíčko, ktoré niekomu vypadlo z rúk a už ho nepozbieral zo zeme.

Horko-ťažko sa postavím zo svojho klbka. Vysuším si oči a chytím čiernu rúčku na vozíku. Vybrala som si túto prácu, pretože ma skôr vyčerpá. Pri únave nemusím premýšľať. Robila by som od nevidím do nevidím, keby som viac nemusela byť osamote so svojimi myšlienkami. Urobila by som všetko preto, aby som ich vytesnila zo svojej hlavy a zbavila sa ich.

Vláčim ho za sebou k mraziarenským pultom, aby som neodbalené kartóny v celofánovej fólii mohla vyložiť k lákavej ceduli so zľavami. Nikdy som nebola obzvlášť veľkým fanúšikom jogurtov. Neviem, čo na nich ostatní vidia, keď ich skupujú po toľkých kusoch. Asi som vadná a nerozumiem už vôbec ničomu.

Andrea sa párkrát počas mojej zmeny pri mne pristaví, ale vybrala som si možnosť si ju nevšímať. Som zbabelec a pred svojimi protivníkmi skláňam hlavu. Je zničujúce neustále bojovať. Za najväčšiu hrdinku by som zrejme bola vtedy, kedy by som to konečne vzdala.

Moja zmena sa končí, vyzlečiem si z pliec vestu s logom obchodu, zahalím sa do svojej zelenej bundy a rozmýšľam, či sa pred príchodom domov nepôjdem ešte niekam prejsť. Keď vyjdem von pred dvere, už na mňa čaká otec. Dnes sa prechádzka konať nebude.

„Ahoj, Julka, môžeme ísť?" vystúpi von z auta, keď na chvíľu zaváham a rozmýšľam, či ma zbadal. Dúfala som, že sa mi možno podarí zaliezť dnu a prekĺznuť zadným vchodom cez sklad.

„Ahoj, oci, jasné. Nevedela som, že pre mňa prídeš," spamätám sa a kráčam mu v ústrety.

„Vonku je zima, nenechám ťa kráčať domov pešo. Navyše som sa chcel porozprávať s tvojím šéfom, pretože ti dáva v poslednej dobe príliš veľa nadčasov," povie odhodlane a ja vypúlim zhrozene oči. Nikto ma nenútil robiť žiadne nadčasy. Len som si priala byť chvíľu sama a potrebovala som sa prejsť.

„Šéf tu nie je. Nerobí mi problém nadčasovať. Naozaj si s tým nelám hlavu," presviedčam ho prívetivo a potiahnem ho za ruku. Je neoblomný, keď si niečo zaumieni. No tie nadčasy slúžia hlavne pre mňa. V tom byte sa topím. Prenasleduje ma stiesnenosť a cítim, ako keby ma niekto škrtil. Necítim tam pohodu. Akoby to ani nebol môj domov, ale neznáme miesto, na ktorom nie som vítaná. Pripadám si ako parazit, ktorého si domáci prajú vyhubiť.