Päť rokov omieľania tých istých motivačných prednesov. Snaží sa  pomôcť. Nemám proti nej nič osobné. Už dávno som pochopila, že chyba nie je v nej. Svoju prácu psychologičky odvádza so stopercentnou zanietenosťou. Ja by som to na jej mieste vzdala. Lenže to bude možno aj tým, že ja by som bez najmenších pochybností vzdala všetko. Praje si vidieť progres v mojom správaní. Túži dostať potvrdenie o tom, že ten diplom zavesený na stene nie je len cool bytovým doplnkom, ale prináša aj ovocie.

Nič jej na to neodpovedám. Sedím s vyrovnaným chrtom, palce na nohách stláčam do vnútra svojich topánok a pokúšam sa javiť pokojne. Prečo nemôžu chápať, že hovorenie o sebe sú pre mňa doslovné muky? Radšej by som chodila bosými nohami po žeravých uhlíkoch, ako prehovorila čo i len jednu vetu, ktorá by sa týkala mňa a môjho duševného rozpoloženia. Nie je žiadnym tajomstvom, že patrím do klubu špeciálnych. A v mojom prípade to tiež nie je ani lichôtka.

Tú dieru vo svojom vnútri som sprvu dokázala ignorovať. Myslela som si, že je to súčasťou nášho ľudského života. Predpokladala som, že s niečím podobným sa stretli už všetci. Nebrala som to za niečo neobvyklé. Nikto ma neupozornil na to, že čím dlhšie budem tú dieru prehliadať a nezaplátam ju, tým náročnejšie bude získať naspäť pôvodný stav. Z dierky vo veľkosti špendlíkovej hlavičky sa tak postupne stávala priepasť.

Obzerám sa všade možne, na police s knihami, ktoré spolu so mnou za tie roky zapadli prachom. Slúžia ako ozdoba. Pochybujem o tom, že si ich číta. Čaká na moju odpoveď, pretože si myslí, že uvažujem. V skutočnosti som ju ani poriadne nepočúvala. Mám problém s udržiavaním koncentrácie. Najmä v prípadoch, v ktorých už dopodrobna viem, ako sa zachová. Vybuchne a nahovára mi, ako nesmierne dôležité je, aby som predovšetkým myslela na svoje dobro.

„Pred dvoma rokmi som si povedala, že zrejme na to nemám a nie je v mojich silách ti pomôcť," prehovorí ledabolo, zavrie si svoj hrubý poznámkový notes a nakloní sa smerom na moju stranu, aby mohlo dôjsť k nášmu očnému kontaktu. Zbystrím zrak, pozriem sa jej do očí a vzhľadom na to, že docielila vzbudenie pozornosti, potichu čakám na jej ďalšie slová, ktoré budú po tomto odhalení pokračovať. „Bola si zlomená, smutná a potrebovala si pomoc nevyhnutne, lenže tá moja sa nejavila dostatočne. Sedela som presne v tomto bordovom kresle, ktoré už vtedy malo za sebou jednu celú dekádu, a pokúšala som sa nájsť riešenie vo svojich poznámkach. Listovala som si stranami, čítala pozorne, každú vetu niekedy aj dvakrát, len aby som si bola istá tým, že mi nič neuniklo a odhadla som ťa správne. Manžel mi vyvolával, opäť raz mi vyčítal, že práca a moji vyšinutí klienti sú pre mňa prvoradí, a všetko ostatné ide bokom. Tvrdila som mu, že znovu preháňa a robí z komára somára. Odmietala som sa stotožniť s obvinením, ktoré spočívalo v kladení mojej práce na prvé miesto. Ten argument nepatril medzi nové. Až donedávna mi to opakoval neustále, kým mu nedošla trpezlivosť, nepobalil si veci a nepodal žiadosť o rozvod. Náš šesťročný syn nežije v súdružnej domácnosti, jeden týždeň je u mňa, ten druhý u svojho otca. Pred tými dvomi rokmi som premýšľala o tom, či je dobrý nápad pokračovať v našej terapii, Júlia. Uzatvorila si sa do seba a nech som robila čokoľvek, ty si ma ku sebe nepustila. Prišlo mi na um, že keď ti nedokážem pomôcť, mala by som ťa odporučiť nejakému terapeutovi s viacročnou praxou a skúsenosťami. No nemohla som. Zlomené dievča, akým si bola, potrebovalo svoju stabilitu, zaviazala som sa doktorskou prísahou, že budem robiť všetko, čo sa bude dať, aby som svojmu pacientovi pomohla a vyliečila ho. Pri tebe cítim, že sa napokon vyliečiš. Iba ťa žiadam o spoluprácu. Naozaj mi na tebe záleží, Júlia. Nie si bežný pacient. Je v mojom najväčšom záujme, aby si sem už viac nemusela chodiť, rozlúčili by sme sa, a keby sme sa stretli, maximálne za podmienok, že sme staré známe," ukončieva svoj pridlhý a nekonečný monológ a opäť sa vo svojom kresle oprie.

„Asi by bolo rozumnejšie, ak by ste ma poslali za niekým iným. Rozhodne by to bolo pre vaše manželstvo prospešnejšie," odvetím v krátkosti a nejde mi do hlavy, prečo by s nami - skrachovanými prípadmi existencie - márnila svoj čas a vkladala do nás svoje nádeje, keď mala šťastnú rodinu. Nestačí, že ten náš život je v sračkách, to musela nechať padnúť do sračiek aj ten svoj? Rozvod jej manželstva pre mňa nie je prekvapením. Niekoľkokrát som bola svedkom telefonických rozhovorov, ktoré naznačovali, že uzmierenie dvoch manželov je v nedohľadne.

„Moja prax je jedným z mnohých dôvodov, prečo to neklapalo, ale ja som sa ti nezdôverila kvôli tomu, aby si si myslela, že za rozpadom nášho vzťahu stojíš ty. Bolo to moje rozhodnutie, vybrala som si túto profesiu, pretože som si priala byť vždy užitočná. Prajem si byť užitočná pri tebe, Júlia."

„Je tu jeden chlapec. Videl ma pri niečom, na čo by som chcela čo najskôr zabudnúť. Bolo to hlúpe," vyjde zo mňa nevedno ako a už je neskoro vziať to späť. Jej triky na mňa zafungovali! Vôbec nerozumiem tomu, prečo som to vyslovila. Ani som o ňom neuvažovala. Alebo si to iba nahováram a uvažujem o ňom od nášho posledného stretnutia neustále. Najmä na hrozbu, že svoje slovo nedodrží a prezradí ma. Tak som to urobila za neho. Prezradila som sa sama.

„Čiže je to niečo, za čo sa hanbíš a považuješ za nesprávne," chytí sa s vervou do môjho neúmyselného zdôverenia, ihneď nasadí svoj zaujatý tón a pribuchnutý zápisník otvára na čistej strane.

„V tom danom momente sa to javilo správne. Keď ma zbadal, vyľakalo ma to. A teraz mám strach, že o tom povie aj niekomu druhému," vychádzajú zo mňa rad radom slová, ktoré som si od toho stretnutia na balkóne nepripúšťala. Som ako rozpoltená. Jedna moja časť sa bráni proti hovoreniu, praje si nechať všetko pre seba, tá druhá avšak túži rozpovedať o tom aj niekomu druhému, pretože sa dusí z toho zamlčovania.

„Ten chlapec - je to niekto, koho poznáš?"

„Je neznámy. Zabudla by som na neho, keby sme sa nestretli znovu a nezistili, že naši rodičia sa poznajú zo školy. Tvrdil, že ma nechá na pokoji. Požiadala som ho, aby za mnou ďalej nedoliezal."

„Tým pádom sa nesústreďme na toho chlapca, Júlia. Spoliehajme sa na to, že dodrží svoju časť dohody a otcovi ťa neprezradí. Visí tu však otáznik, a tým je, prečo nechceš, aby o tom tvoj otec vedel. Práve si priznala nesprávnosť svojho konania. To znamená, že si plne uvedomuješ, že tvoje rozhodnutie bolo podnietené momentálnym duševným rozpoložením? Dalo by sa povedať, že si jednala v amoku?" vkladá mi do úst svoje hypotézy.

„Možno..."

„Ak by ten chlapec neprišiel, nezjavil sa, nemala by si možnosť považovať to rozhodnutie za nesprávne. Je tvojou pripomienkou, ktorú by si si mala vážiť. Z vlastnej skúsenosti viem, že by som bola rada, keby som mala niekoho, kto by ma dopredu varoval, aby som sa v mojom manželstve viac snažila. Júlia, nemaj strach z toho, že tvoje rozhodnutie môže vyplávať na povrch, skôr pouvažuj o tom, že jedno momentálne rozhodnutie mohlo byť zavažujúce." Nepopierateľne jej došlo, že moje nesprávne rozhodnutie sa týkalo smrti, respektíve pokusu o ňu.

Nikdy predtým som nemala odvahu na to, aby som sa jej zverila a povedala jej, že podrezanie žíl spred piatich rokov nebolo posledným. Tvárila som sa nedotklivo pri každom jej náznaku o vytiahnutie tej témy, pri ktorej som takmer umrela. Ležala som na koberci vo svojej izbe a pomaličky sa nechala unášať myšlienkami, že môjmu trápeniu bude raz a navždy koniec.

„Navádzate ma na to, aby som mu bola vďačná?"

„Z istého uhla pohľadu by si mu vďačná byť mohla. No v konečnom dôsledku pripíš väčšinový podiel z tej vďačnosti na svoj účet. Síce sa ťa mohol pokúšať zastaviť, ale ty si bola tá, ktorá z toho nesprávneho rozhodnutia vybočila a nedovŕšila ho. Na to nezabúdaj. Vždy, keď budeš mať myšlienky urobiť niečo hlúpe a nerozvážne, vráť sa naspäť k tomu okamihu a prehraj si v hlave svoje pocity. Z tvojej strany prišlo uvedomenie. Znamená to, že máš svedomie a myslíš na následky. My ľudia pochybíme často, podstatné je ale uznať svoju chybu a ďalej sa k nej nevracať."

„Poviete o tej chybe môjmu otcovi?" opýtam sa s utvorenou hrčou v krku, pretože i keď sa mi sčasti uľavilo a ten strach ma prešiel, aj tak nemôžem dopustiť, aby sa o mojom chybnom rozhodnutí dozvedel.

„Vysvetľovala som ti už na začiatku, že táto kancelária je bezpečné miesto, z ktorého sa nič von nedostane. Odo mňa sa nič nedozvie, no pouvažuj nad tým, či by nebolo jednoduchšie prekonať ten strach tým, že o tom sama otcovi povieš. Prinajmenšom by si sa už nemusela báť, že ťa niekto predbehne a urobí to za teba."

„Nemala som v pláne povedať vám o svojom zlom rozhodnutí."

„Ale som rada, že si mi o ňom povedala. Júlia, ospravedlňujem sa ti, že som tak vybuchla. Nemalo by sa to stávať," kajúcne prejaví ľútosť a zahanbene sklopí zrak.

„Netvrdili ste náhodou, že je ľudské mýliť sa? Nerobte si z toho hlavu. Naša hodina sedenia sa práve skončila. Dovidenia," rozlúčim sa pri pohľade na jej okrúhle drevené hodiny, ktoré visia nad policou so zaprášenými knihami.

Vezmem si zo zeme svoj čierny vak a vykročím von na chodbu, lepšie povedané čakáreň, kde vysedáva ďalší pacient. Ruku má v sadre a pozerá sa do zeme. Neobzrie sa po mne, pretože je rozrušený z toho, čo ho čaká. Zrejme jeho prvá hodina a sedenie. Chodím sem už piatym rokom a tvárim sa podobne. Psychologička Džavorníková sa možno tvári, že nám rozumie, ale v skutočnosti si nerozumieme ani mi sami.

Ani ja by som si ho nevšimla. Prešla by som okolo neho s nezáujmom a hľadela si zahútane na nohy, kým by som neprešla schodmi a nevyšla von. Nezaujímajú ma ľudia navôkol mňa. Keď sa na nich nepozerám, je aspoň ľahšie predstierať, že ani oni sa nepozerajú na mňa.

Nemá svoju kanceláriu v nemocnici. Skôr je to panelákový byt, takže sa zamedzuje prístupu s ďalšími pacientmi. Ak teda nerátame tých, ktorí majú chorú myseľ. Prišla som sem nasilu. Chodievam sem nasilu. Urobila som to po smrti svojej matky. Predpokladali, že to preto som si siahla na život. Že vraj som neuvažovala triezvo a racionálne.

Moja psychika bola ovplyvnená žiaľom a smútkom. Nechala som ich v tej domnienke. Lepšie, ako prezradiť im skutočnú pravdu o tom, že tie myšlienky sa tu objavili už omnoho skôr. Hľadali si zámienku na to, aby to viac nemuseli byť iba myšlienky.

Nespomínam si na deň, kedy som zažila úprimnú radosť z niečoho. Podľa všetkého by život nemal byť iba prežívaný. Hovorí sa, že by mal byť užívaný plnými dúškami. Tešenia sa z maličkostí. Asi som v tomto náročná. Alebo už ani nemám poňatia o tom, ako to pravé a nefalšované potešenie vyzerá.

Celý svoj život som sa snažila zapadnúť. Prispôsobovala som sa druhým, pretože nájdenie vlastnej cesty mi robilo abnormálne problémy. V slohových prácach som nikdy nepísala o sebe. Pod mojím menom boli vymyslené vlastnosti tých, na ktorých som sa chcela podobať. Nenachádzali sa tu veci, ktoré by som mohla napísať o sebe a vyzneli by pútavo. Nájsť svoju vlastnú osobnosť sa mi nedarilo, tak som si vytvorila charakter, ktorý vyznel vo všetkých ohľadoch priaznivo.

Nemýľte si to s nejakým zvráteným druhom alter ega, kedy kompletne potlačím svoj charakter a začnem sa hrať na niekoho, koho som si vyblúznila. Ja som vždy vedela, že osoba, o ktorej píšem a hrám sa na ňu, nie je mnou. Robila som to iba z jediného dôvodu, a tým je, že ja som nemala ani to najmenšie tušenie, aké to je byť mnou. Koža mi pripadala cudzia. Do dnešného dňa je pre mňa cudzincom.

Mama mi to povolila. Aby sme sa cítili lepšie, musíme si z času na čas pomôcť malými klamstvami. Problém nastal v čase, kedy som viac netušila, čo je vymyslené a čo som skutočne ja. Bez hrania sa na druhých som bola holá a odhalená. Nedokázala som cítiť šťastie. Zaplavovala ma skormútenosť a nepokoj.

Moje vymyslené druhé ja ma nikdy nezarmútilo. Nepostavilo sa na stranu môjho protivníka. Preto som si ho na istú dobu vybrala a nepustila som sa ho dovtedy, kým ma mamine nehybné oči neutvrdili v tom, že toho protivníka v sebe sa nám nepodarí nikdy úplne skrotiť.