„Tak teda, čo hovoríte na moje nové kráľovstvo?" skúmavo sa dožaduje Dano nášho názoru popritom, ako mu v jeho novom byte pomáhame s vybaľovaním škatúľ. Prevažnú časť z jeho vecí tvorilo predovšetkým oblečenie. Má toho strašnú kopu. To mi pripomenie, že ako dieťa som sa tiež rada cifrovala a obliekala.

Matúš sa na mňa pred odpoveďou pozrie, aby sa ubezpečil, či môže odpovedať aj za mňa. Žmurknem a otvorím dvierka na stavanom bielom šatníku so zabudovaným zrkadlom. „Vyzerá skvelo. Keď si to zariadiš podľa svojho gusta, bude to vyzerať ešte lepšie." Usmeje sa a posadí sa na posteľ. V poslednej dobe je akýsi zadychčaný. Všímam si to, ale nič som nepovedala. K jeho chorobe to zrejme patrí.

„Že by takúto príchuť mala tá nefalšovaná sloboda?" Hodí sa na posteľ, nohy vyloží na stenu a hlavu zvesí cez kraj dole. Ruky rozpaží od seba a na perách mu pohráva menší poloúsmev.

„Nakoľko som sa neosamostatnil, nemám ani šajnu. Príď sa opýtať trochu neskôr," zažartuje Matúš a šmarí sa na posteľ rovno vedľa neho. Zarazene zvraštím obočie, keď poťapká po prázdnom mieste, ktoré by snáď aj vyhovovalo môjmu telu, s úmyslom, aby som sa k ním dvom tiež pripojila.

„Vôbec ti to nezazlievam, kamoško. Keby som žil v domácnosti s tvojou mamou a sestrou, nevyšmarili by ma od nich ani kutáčom. Držal by som sa jej sukne zubami nechtami," vtipkuje aj Dano a ja sa na nich dvoch na chvíľu zapozerám.

V rukách držím poskladanú béžovú košeľu, ktorá je uložená úhľadne ako nejaká karta, a zacítim pokoj. Akoby bolo po búrke. Po krupobití sa príroda dostáva naspäť do svojej kľudovej fázy. Všetko ožíva a po tej smršti viac niet už ani stopy.

„Jules, pridaj sa k nám. Zaslúžime si štipku odpočinku," Matúšov hlas ma preberie z mojej zamyslenosti a ja vykonám to, čo mi navrhne. Pohodlne sa uložím na posteľ, ktorá je vážne široká a nám trom vyhovuje. Možno to bude aj tým, že ani jeden z nás netrpí nadváhou.

„Farba sa mi páči, tú meniť nebudem. Po čase by som asi vymenil nábytok. Zrkadlá zabudované v šatníkoch mi pripadajú nevkusne. Rovnako tak by neuškodila ani výmena podlahy, pravdaže však všetky zmeny musím prebrať s Val, keďže legálnou majiteľkou je ona. Ale to zvládnem. Podstatné je, že som to konečne urobil. Je to úžasné, ľudkovia. Nedokážem to opísať slovami. Vy dvaja ste mi pomohli otvoriť oči. Ďakujem vám," prejaví nám vďaku, a keďže leží v strede medzi nami dvomi, oboch nás chytí za ruky.

Podporne mu ju stisnem. Nevytrhnem sa. Spozorovala som, že dotyky prichádzajúce od tých druhých mi už v porovnaní s minulosťou neprídu tak nepríjemne. Môj mozog nevysiela signály, pre ktoré by som sa strhla pri náznaku toho, že sa niekto snaží so mnou nadviazať fyzický kontakt.

„Dokázal si to sám a my sme na teba hrdí," Matúšovi to ide so slovami omnoho lepšie ako mne, čiže ja ostávam pri svojej tichej podpore v podobe stisku.

Nevracali sme sa na druhé ráno k našej hodinke úprimnosti. Stačilo mi iba to, že v tú noc sme to obaja cítili rovnako. Mohlo dôjsť k bozku, ktorý sme si priali obaja. Ani jeden z nás sa k nemu neodhodlal a posledných pár dní sme tu tému nechali nečinne visieť.

Síce sa začínam meniť, ale mám strach hlbšie sa ponoriť do tej náklonnosti. Neviem totiž, či je vôbec správne nazývať to náklonnosť. Prebudené city vo mne sú pre mňa jednou veľkou neznámou. Ako mám teda s niekým rozoberať niečo, čo je hádankou s kopou otáznikov? Matúšova mlčanlivosť je mi dôkazom, že to mám radšej nechať tak a dať od toho ruky preč.

„Naplánoval som pre nás troch výlet. Ako menšie poďakovanie, že pri mne stojíte a podržali ste ma," vysloví tajomne a jeho modré oči naberú nebeský odtieň. Až pri ňom mi vskutku dochádza, že nie každé modré oči sú rovnaké. Tie moje sú mdlé a nezáživné. V tých jeho aj napriek bolesti prúdi hravosť a nádej pre lepšie zajtrajšky.

„To asi nie je dobrý nápad," ihneď prejavím svoju opatrnosť, keďže diskutovať s nimi dvomi je jedna vec, a ísť niekam medzi ostatných, je vec druhá. Mám strach, že nie som pripravená viesť normálny život a začleniť sa do spoločnosti. S otcom sme nikam nechodievali.

„Je to krásne miesto, ktoré sa fakt oplatí vidieť, a ja sám ho túžim navštíviť už celú večnosť. Mám to už zaplatené a peniaze mi nevrátia. Ak si vážite hodnotu peňazí, nenecháte ma v tom a neodmietnete," brnká nám dvom na city a hodí snáď tie najsmutnejšie oči, aké som doposiaľ u chlapca videla. Tú detskosť som zazrela v oboch týchto chlapcoch. Tá moja mi unikla pomedzi prsty a už sa nevrátila.

„A čo za miesto je to konkrétne?" Potrebujem si spresniť informácie, aby som sa na to mohla duševne pripraviť. Podstatné je, aby to bolo osirelé miesto bez štipky živej duše. Také preferujem.

„Prekvapenie, som viazaný mlčanlivosťou. Nemajte strach, neberiem vás k levom. Bude to bezpečné a ubezpečujem vás, že si to užijete. S autom sa ešte stále spoznávame, ale mám GPS, a ak by som aj zablúdil, čo je vysoko nepravdepodobné, navedie nás správnym smerom. Neotočte sa mi chrbtom. Chcem si splniť sen a chcem si ho splniť práve s vami dvomi," poprosí nás ešte raz, a hoci ja prekvapenia z duše neznášam a nie je mi po chuti cestovať autom bohviekam, zrejme mu to my dvaja dlžíme. Ja určite.

„Dobre, pôjdeme," nenechám ho dlho čakať, pretože strúha prazvláštne grimasy a netrpezlivo sa obšmieta pri našich nohách ako taký nezbedný pes, ktorému jeho pán privrel dvere pred nosom, aby sa nemohol vyváľať v čerstvom blate. Odpovedala som spôsobom, akým by som bola oprávnená rozhodovať za nás oboch. Neviem, prečo mi to prišlo prirodzene.

„Ste úžasní!" skríkne a znenazdajky nám vlepí pusu na líce. Zdvihnem hlavu a udivene sa zahľadím na Matúša, ktorý nevyzerá naštvane, že som mu dala súhlas v mene nás oboch.

„Ber ohľady, prosím ťa, že maratón s vami dvomi asi neubehnem. Síce nepopieram, že sa postavím na štart, aby som mohol začuť tie híkania obdivu, že kam sa to ja tak hrdinsky hrabem, ale šance na to, že sa dostavím do cieľa a prebehnem cieľovou páskou, sú mizivé. Maximálne sa hodím na zem vedľa trate a budem vás povzbudzovať," uťahuje si zo svojho stavu a posadí sa. Tvár má červenšiu ako paradajka. Asi mu tá pozícia s hlavou zvesenou doleznačky príliš nevyhovovala.

„Žiadny maratón, kamoško. Ak si si ešte nestihol všimnúť, tiež nie som práve športový typ," upokojí ho, avšak stále pred nami zamlčuje, kam to vlastne pôjdeme.

„Mne by bežanie neprekážalo," vyslovím nevdojak a zastanem si k oknu. Obaja sa pritom na mňa zvláštne pozrú a ja sa uškrniem. „Utekala som vo svojom živote mnohokrát, mám preto skvelé skúsenosti," vysvetlím, aby si nemysleli, že sa nad nimi vyťahujem.

„To je pravda, dokážeš uháňať ako o život," moju tézu slovne potvrdí aj Matúš a ja si spomeniem na našu skúsenosť so schodmi, a ako som ho nechala vláčiť sa po nich bez toho, že by som na neho počkala a overila si, či je v poriadku. Teraz by som to už neurobila. Nenechala by som ho ísť po tých schodoch samého. Vláčila by som sa slimačím tempom rovno po jeho boku.

„A čo tá tvoja kolegyňa? Skúšala na teba niečo?" Matúš mení tému a ja usudzujem, že v rámci žensko-mužskej hierarchie by táto konverzácia nemala slúžiť pre moje uši. Dvaja chlapi preberajúci ženy. To však nie je ani zďaleka náš prípad, preto neodchádzam a počúvam ich.

„Val je rozumné dievča. Nepovedal som jej úplnú pravdu, ale akceptuje, že s ňou nechcem nič mať. Iba by som ju vodil za nos. Nezapletiem sa s nikým, pokým si nevyriešim svoju situáciu a orientáciu," zažartuje, aby diskusii ubral z vážnosti, a zohne sa ku prelepenej škatuli, ktorú nožíkom v strede otvára.

„Správny prístup. No len sa na nás pozrite. Sme rozvážni, dospelí a vzájomne sa podporujeme. Naši rodičia na nás môžu byť hrdí. A viete vy čo, nepotrebujeme uznanie ani od nich. Som rád, že vás mám," vysloví Matúš a ja sa s jeho slovami plne stotožňujem.

Bola by som osamelá nebyť ich dvoch. Už nie som jediný človek vo vesmíre. Mám dvoch kumpánov. Po prvý raz od maminej smrti môj život niekam smeruje. Spadla som do vody a nechala sa unášať. Klesala som hlboko, až na dno, nebránila som sa a nechala som sa utápať so zdrvujúcou myšlienkou, že je to mojím údelom. Nebojovala som proti nepriazni osudu.

Ten večný boj ma unavil a ja som zlenivela. Prestala som hľadať svoje miesto na tejto zemi, pretože život mi dal jasne najavo, že je všetko obsadené a dievča, ako som ja, nemá nárok túžiť po inom osude. V deň jej smrti sa pre mňa všetko zrútilo. Nič nedávalo zmysel.

V pozadí sa dial hurikán, ktorý si bral všetko. Zničil ma a ja som sa ho nepokúšala zastaviť. Verila som, že tá skúška je mojím trestom. Načo je vám život, keď si ho nemáte s kým užívať?

*****

Sedíme v interiéri Danovho prepychového auta a pripravujeme sa na cestu. Lýdia nám zabalila jedlo, a aj keď nebola dvakrát nadšená z toho, že sme zorganizovali výlet takto nakrátko, tiež ani neprotestovala a iba mu desaťkrát zdôraznila, aby si naplnil prenosnú fľašu a vzal si dve aj ako rezervu do zálohy pre prípad, že by sme sa zdržali a nevrátili sa domov. Domov... Je zvláštne, že som tak ich byt nazvala.

Dano sedí prirodzene za volantom, Matúš vedľa neho a ja vzadu. Dohodli sme sa na tom, že sa pri najbližšej benzínke vymeníme, aby sa žiaden z nás necítil odstrčene. Stále je tajnostkársky a ani po niekoľkých dobýjaniach nám ani za svet nechcel prezradiť, kam nás to berie.

„Pustime si trochu hudby," navrhne a prstom niečo prepína na dotykovom displeji moderného zabudovaného autorádia.

Matúš sa automaticky otočí zo sedadla spolujazdca a opýta sa: „Jules, nevadilo by ti, keby sme si pustili nejakú hudbu?" Spomenie si, ako som mu raz hovorila, že tóny pesničiek vo mne spôsobujú zmätok, a Dano naozaj počká na moje dovolenie. Pripadám si hlúpo.

„Iste, nemusíte sa ma pýtať. Nie som z cukru," zatvárim sa hrdinsky a snažím sa, aby môj hlas znel rozhodne. Chcem byť človek, pri ktorom si druhí nemusia dávať pozor na to, čo robia alebo povedia. Nebudem im už dávať dôvody na to, aby okolo mňa chodili po špičkách. Je načase sa vzchopiť a bojovať. Teraz už nie som sama. Mám ich dvoch. A oni budú bojovať so mnou, pretože sme v tom spolu.

Otočia sa naspäť dopredu, Dano niekoľkými pohybmi prstov niečo stlačí a z reproduktoru ku mne po pár sekundách doliehajú prvé tóny pomalého slaďáku, do ktorého sa hlbšie započúvam. Je to pesnička s minimom textu, prevládajú v ňom prevažne sláčikové nástroje a hudba graduje s grandióznym vyvrcholením. Ako keby zobrazovala príbeh.

Malý vtáčik sa nachádza v bezpečí hniezda. Rodičia mu prinášajú potravu, strážia ho ako oko v hlave. No ono začína byť každým nadchádzajúcim dňom nezbednejšie a zvedavé. Skúma svoje krídla, vníma ich a sleduje, ako ich jeho rodičia patrične využívajú. Aj on to chce skúsiť.

Nadvihne svoje dva slabé a jemné krídelká, vyletí a neobhliada sa späť. Nepremýšľa, že urobil jedinú vec, ktorú mu rodičia zakázali. Nepripadá mu to tak, že by robil niečo zlé. Ten pocit dostáva až po chvíľke, keď ho malé a nevyvinuté krídelká zrádzajú, on sa rúti dole a vystrašene sa trepoce v mysli s varovaniami, ktoré boli mierené pre jeho vlastné dobro.

Dopadne na zem, s bolesťami v zlomenom krídle si opakuje, že mal poslúchnuť svojich rodičov a ostať v hniezde. Preleží tam niekoľko dní, ktoré sa mu zdajú ako nekonečná večnosť, až pokiaľ si ho nenájde niekto, kto sa o neho ochotne postará a prinavráti mu do krídel stratenú silu.

Hlava mi skĺzne dole po okienku a ústa mám celé mokré. Pretriem si ich chrbtom ruky a poriadne sa okolo seba poobzerám. Sedím v aute, v hustom lese, a navôkol niet ani živej duše. Vyľakane sa strhnem a poskočím v sedadle, no kým začnem výdatnejšie panikáriť, upokojí ma príjemný a srdečný úsmev.

„Zaspala si a nechceli sme ťa vzbudiť. Dan nám šiel pre vstupenky a ja som ťa tu ostal strážiť," prihovorí sa mi a letmo ma pohladí po ruke. Čudné. Asi som vskutku zaspala. Sníval sa mi prazvláštny sen. Tá kombinácia hudby s drobným vtáčikom.

„Stojíme tu už dlho?"

„Desať minút. Nie dlho."

„A kde to sme?" stále nie som zorientovaná.

„Na Bachledke. Pôjdeme na chodník pomedzi koruny stromov," odpovie mi natešene v nadväznosti na toto prostredie s lesom a množstvom hrubých či tenkých kmeňov.

„Dobré ráno," pozdraví sa mi so strčenou hlavou vo dverách Dano a pred oči nám vystrie tri farebné papieriky. „Máme vstupenky, môže sa ísť!" Vyznie snáď ešte nadšenejšie, ako Matúš. Odopnem si pásy a vyjdem von na čerstvý vzduch. Do nosa ma uderí nefalšované horské ovzdušie s drevinami a prirodzenou čistotou.

Zastali sme na odľahlej čistinke a okrem ruchu z diaľky je tu priam až výživné ticho prehlušované šuchotom konárov či preletením vrán. Zdvihnem hlavu hore a zapozerám sa na priezračnú oblohu. Je tu krásne. Inak ako v meste. Tak mierumilovnejšie. Ako keby tu svet zastal a nedával si námahu s tým, aby dohnal zameškané.

Mlčky kráčame, Dano nás vedie k intenzívnejšiemu šumu, ktorý predznamenáva, že tento pokoj je tam vpredu prerušený inváziou turistov. Keby bolo na mne, ostali by sme tam vzadu. Hoci tých ľudí nevidíme, počujeme dosť zreteľne, že ich je dosť.

Blížime sa k drevenej otvorenej búdke, ktorá je v strede vyrezaná pre vstup prichádzajúcich. Ľudia stoja v rade, ktorý siaha pekne ďaleko, a posúvajú sa dopredu pomalým tempom. Zaradíme sa na samotný koniec a vystojíme si tam ďalšiu hodinu, až kým sa nedostaneme cez vstup do vnútra areálu.

Stojím s ústami otvorenými dokorán, pretože niečo podobné som jakživ nevidela. To drevené čudo týčiace sa pred nami siaha do nekonečných výšok a svojou zatočenosťou pripomína akýsi tobogán.

„Si si istý, že to zvládnem?" hovorí Matúš aj za mňa a znie trochu zdržanlivo.

„Jasné, že áno. Pôjdeme pomaly, tak poďte!" vyzve nás a sám vykročí pred nami na začiatok tejto nekončiacej sa drevenej konštrukcie.

Chodí sa po nej dookola a po každom poschodí sa dostávate bližšie k vrcholu. Je to ako nejaká hora. „Zhora budeme mať najlepší výhľad! Už aby sme tam boli!" natešene nás láka a vo svojich trekingových topánkach sa bez zadýchania posúva stále vyššie.

Odhliadnuc od tých ľudí, ktorí sú na každom kroku a kvôli ním máme minimum voľného miesta, je to tu fakt zázračné. Nie som na turistiku a obdivovanie hôr či vysokých kopcov, ale má to akési nečakané čaro, čo vyvoláva dobrú náladu aj vo mne.

Pozorne sledujem Matúša a dávame si prestávky, keď začína fučať a lapá po dychu. Stavím sa, že Lýdia by ho sem nepustila, keby mala poňatia o tom, kam nás to Dano berie.

Sme asi približne v polovici, zastaneme na improvizovanom horolezeckom chodníku, cez ktorý sú položené malé drevené kladky, a keďže je nestabilný, nedá sa cez neho ľahko prejsť a potrebujete sakramentsky dobrú rovnováhu a obrovskú dávku trpezlivosti.

Ja a Matúš odmietneme ísť cez neho, ale Dano si okamžite zvlieka svoju nepremokavú bundu a dáva nám ju na starosť, aby si to mohol ísť skúsiť.

Celý ten úsek je zložený z prekážok, ktoré pôsobia naoko nebezpečne. Skočiť z takejto výšky by znamenalo istú smrť. „Ide sa na to!" povie rozhodne, opráši si ruky múkou a opatrne vkročí na nestabilnú zem pod svojimi nohami.

Som napätá a prežívam to s ním. Podopiera sa rukami dreveného zábradlia, ktoré je ohraničené pletivom, a dáva si pozor na to, kam stúpa. Pár okoloidúcich sa pristaví a tiež sa na neho dychtivo pozerajú. On to má rád. Všimnem si, že sa mu azdaže pozdáva byť na očiach.

„To bolo parádne!" chváli sa nám so spokojným úsmevom, keď mu vtom vo vrecku bundy niečo zavibruje. „Páni, nečakal som, že tu budem mať signál," komentuje a zahľadí sa na obrazovku, na ktorej svieti číslo bez mena, ktorému by patrilo.

Vzdiali sa od nás o niekoľko metrov a my dvaja sa podoprieme lakťami o drevený trám, ktorý nás istí pred pádom. Zahľadíme sa do ďaleka, na ten roj vysokánskych stromov, drobné drevenice a biele oblaky na priezračnej oblohe, ktoré pôsobia ako nadýchané snehové pusinky.

„Nádherné miesto," vysloví tajomne aj moje myšlienky a zadíva sa na neurčitý kmitajúci predmet v korune pred nami.

„Ja... musíme sa vrátiť. Niečo sa stalo," povie Dano s roztraseným hlasom, z ktorého mi príde fyzicky nevoľno. Tuším, že to niečo nebude nič príjemné.

„Počkaj, kľud. Čo presne?"

„Volali mi z nemocnice. Moja mama... zomrela. Je mŕtva," prehlási a tvár mu zalejú slzy. Ústa si prekrýva rukou, aby ňou zamaskoval hlasité vzlyky, ktoré sa aj napriek tomu derú z jeho hrdla. Toto nie je fér. Tento deň si mal užiť.