Pár dní pred Vianocami Taemin zamyslene kráčal ulicami Soulu. Vianočná výzdoba bola na každom rohu, odvšadiaľ zneli koledy, no on z toho takmer nič nevnímal. Inokedy by sa tešil, že sa opäť stretne s priateľmi, ktorých dlhšie nevidel, navštívi rodinu a vychutná si dobré jedlo. Tentoraz ale bolo všetko inak. Väčšina jeho priateľov už mala svoje rodiny alebo iné záujmy a ten jediný, ktorý by mohol mať čas stráviť vianočné sviatky s ním, sa rozhodol odísť do Kanady, kde vyrástol, pretože si nikdy nezvykol na spôsob, akým sa Vianoce slávili v Južnej Kórei. Tento rok mu pracovné povinnosti dovolili na pár dní odletieť z krajiny a Henry tú možnosť na Taeminove sklamanie rád využil. A tak sa stalo, že sa teraz túlal večerným mestom sám, stratený v spomienkach na nedávne udalosti.

Odkedy pred pár týždňami v jednom zapadlom bare stretol toho tajomného muža, nedokázal dostať z hlavy jeho nebesky modré oči a hlboký smutný pohľad. Jemu patrili všetky jeho myšlienky. Ešte stále cítil jeho mäkké pery na tých svojich a v ušiach mu znel jeho špecifický zamatový, takmer dievčenský hlas.

Nedal mu pokojne spávať. Budil sa uprostred noci, zmätený, že je v posteli sám a frustrovaný, že všetko z toho, čo práve zažil, bol iba sen.

Najsmutnejšie na tom všetkom bolo, že o ňom nevedel vôbec nič. Neznámy sa netajil tým, že chce zostať v anonymite a on mu to nezazlieval. Vedel len to, že je cudzinec (aj keď na cudzinca hovoril kórejsky perfektne) a prišiel odniekiaľ z Európy. Aj keby ho chcel nájsť, nemal šancu. Nebolo sa čoho chytiť. Modré oči, zmyselné pery a dokonalá postava pri pátraní nepomôžu, aj keby bol akokoľvek dobrý detektív.

Odrazu sa ocitol pred obchodným domom. Vianočná výzdoba vládla aj tam. Pred vchodom stál obrovský vysvietený vianočný stromček, pripomínajúci, že najkrajšie sviatky roka pre väčšinu sveta sú za rohom. On ich na rozdiel od iných až tak neprežíval. Preňho, ako pre väčšinu Kórejčanov, Vianoce znamenali skôr spoločenskú udalosť než sviatok, možnosť vyraziť si do ulíc a baviť sa s priateľmi. Nikdy veľmi nerozumel tomu, prečo sa inde vo svete ľudia obdaruvávajú práve na Vianoce. Veď novoročné sviatky zneli oveľa slávnostnejšie ako Vianoce, či nie?

Svetové trendy, predovšetkým tie americké, však postupne prenikali aj do Kórei, v posledných rokoch nebolo teda úplne neobvyklé stretnúť v uliciach Soulu ľudí so sobími a santovskými čiapkami, či rôznymi pestrofarebnými vianočnými šálmi. Veď aj jeho najlepší priateľ Henry prispel k postupnému šíreniu tohto trendu minimálne medzi priateľmi, keď ich pred pár rokmi obdaroval gýčovými vianočnými svetrami.

Taemin chcel ísť ďalej, vyhnúť sa chaosu, ktorý v obchode isto vládol, no na jeho prekvapenie sa mu nohy samé odlepili od zeme a viedli ho dnu, do preplneného obchodného centra, priamo do stredu diania toho najväčšieho šialenstva.

Santa Claus, znechutene si pomyslel, keď ho uvidel. Muž v kostýme najznámejšieho amerického symbolu Vianoc sedel neďaleko ďalšieho obrieho vianočného stromčeka, obkoleseného najmenšími deťmi. Ďalší šialený trend, ktorý pomaly prenikal aj do Kórei. Nikdy im neprišiel na chuť. Santa Clausa a všetky tradície s ním spojené považoval za gýč a pokiaľ mohol, úspešne sa im vyhýbal. Tentoraz ho ale k tomu mužovi niečo neodolateľne tiahlo. Niečo, čo bolo silnejšie ako on sám. Niečo, čomu absolútne nerozumel.

V hlave sa mu náhle vynorila takmer zabudnutá spomienka na Henryho. „Hovorí sa, že Santa ti splní každé želanie. Len mu ho musíš napísať alebo pošepkať do ucha," povedal mu kedysi dávno a Taemin sa iba smial. Henry potom dodal, že on si ako dieťa zakaždým niečo prial a vždy to aj dostal. Hoci to vtedy Taemina na chvíľu umlčalo, nedokázal zabrániť tomu, aby si o tom pomyslel svoje. Ďalej to však nerozoberal. Jednoducho to zobral ako niečo, čo bolo záležitosťou inej kultúry. Tento raz mal ale neodbytný pocit, že sa ho to prvýkrát bytostne dotýka. Ale prečo? Prečo by si mal práve on niečo priať od Santa Clausa? A čo? Vďaka svojej tvrdej práci mal všetko, čo potreboval. Tak načo by si mal ešte niečo želať? Napadlo mu iba jediné želanie, ktoré ale ihneď zahnal ako hlúposť v duchu sa sám sebe vysmial za pochabú myšlienku.

Ani nevedel ako, ocitol sa priamo pred ním. Pobavene krútil hlavou nad tým, ako mu deti postupne nadšene liezli na kolená, niečo mu šuškali do ucha a tvárili sa pri tom tak napäto a dôležito. Po tom, čo ich Santa pohladil po vláskoch a dal im malú maškrtu, celé šťastné utekali naspäť k svojim mamám a otcom.

Keď odišlo aj posledné dieťa z hlúčika, zvrtol sa a chcel odísť. V tej chvíli na sebe zacítil cudzí pohľad. Otočil sa a hľadel na muža v obleku Santa Clausa, ako ukazuje naňho a volá ho k sebe. Keďže práve vtedy nebol v jeho okolí nikto, na koho by mohol Santa mávať, nebolo pochýb, že sa jednalo o neho. Neistým krokom sa teda vybral k nemu. Srdce mu bilo až niekde v krku. Čo to robí? Načo tam ide? Strápniť sa? Veď nie je malé dieťa, ani neverí v existenciu Santa Clausa, nieto v splnenie želaní. Utekaj, Taemin, kým je čas.

„Vidím, že ťa niečo trápi," oslovil ho muž príjemným melodický hlasom keď sa postavil asi meter od neho. Niečo v jeho hlase prišlo Taeminovi blízke, povedomé, akoby ho už niekde predtým počul, ale netušil kde. Napokon, nemal ho odkiaľ poznať, tak tú dotieravú myšlienku zatlačil do úzadia a zameral svoju pozornosť na muža v prevleku, ktorý mu pokynul, aby pristúpil ešte bližšie a pokračoval: „Nechceš mi o tom niečo povedať?"

„Každý má niečo, čo ho trápi, nemyslíte?" odpovedal mu otázkou. Nemal chuť zverovať sa, baviť sa s niekým cudzím o tom, čo sa mu posledné dni honilo hlavou a nedalo mu pokoja. Raz naňho isto zabudne, pretože ako sa hovorí zíde z očí, zíde z mysle.

„To je pravda," pripustil Santa Claus. „Ale vieš ako to je. Keď sa s tým niekomu zveríš, uľaví sa ti. Na každý problém sa nájde riešenie. A keďže budú tie Vianoce... Ak mi o tom povieš... Možno sa stane zázrak. Vieš, že Santa má moc splniť každé tvoje želanie?"

„Niečo som o tom počul," zamumlal otrávene. Iba čo tam s ním strácal čas. Mal by ísť domov, pomôcť mame s prípravami na večeru. „Ale nemyslím si, že niekto preoblečený za Santu má takú moc. Už nie som malý, dávno neverím na zázraky."

„Ani na tie vianočné?" usmial sa muž popod fúzy. Napriek očividnej nevôli a odmietavému postoju z Taeminovej strany to nevzdával. Na rozdiel od neho na zázraky veril. Už áno.

„Na tie už vôbec," odfrkol si. „Povedzte, čo je na Vianociach také špeciálne, keď sa okolo nich robí každý rok taký humbuk? Nie je to sviatok ako každý iný? Veď trvá len pár dní a svet sa zase vráti do normálu."

„Hovoríš, ako keby si nemal Vianoce rád." Santa si zamyslene pohladil dlhú bradu. „Ešte som nikoho takého nestretol. Každý, koho poznám, má rád Vianoce."

„Tak už poznáte aj mňa," odvetil Taemin s úškľabkom. „A teraz, ak dovolíte, pôjdem, mám ešte nejaké povinnosti."

„Držať ťa tu nemôžem," vzdychol si Santa, na Taeminov vkus až príliš sklamane. Akoby sa ho jeho odmietnutie osobne dotklo. „Ale keď už si sem ku mne zavítal... Aspoň si niečo zaželaj."

„Prečo by som to robil?" vyhŕkol podráždene. Už mal toho dosť. Ten muž bol neoblomný. Naozaj mu nedá pokoj, kým nedosiahne svoje?

„Pretože som Santa a mám moc splniť ti akékoľvek želanie?" odpovedal muž s úsmevom.

„To isto," vzdychol si, ale do jeho duše sa pomaly zavŕtaval červík pochybností. Čo ak má ten muž pravdu? pomyslel si celkom iracionálne. Vzápätí mal chuť sa prefackať. Ten muž nie je naozajstný Santa Claus, nedokáže mu splniť to, po čom momentálne túži najviac. Ale ak mu to vyslovené želanie zabezpečí, že mu už dá pokoj, urobí to. Napokon, nemá čo stratiť, nie? Je to len želanie. Aj tak sa nesplní. „Ale tak... Keď vám to urobí radosť..."

„Ty mi stále neveríš, že?" odtušil Santa s miernym zamračením. Po Taeminovom odmietavom pokrútení hlavou sa šibalsky usmial. „Možno by si mal začať. Dokážem ti, že vianočné zázraky existujú."

„Nie ste naozajstný Santa Claus," trval na svojom.

„To sa ešte uvidí," žmurkol Santa. „Tak poď sem," ukázal na opierku svojho kresla, „a povedz mi svoje tajné prianie."

Taemin si s povzdychom sadol na ponúkané miesto a srdce mu divoko bilo. Presne vedel, čo by si želal. Mal dve želania, no obidve príliš detinské na to, aby ich vyslovil nahlas. A hoci vedel, že to nie je reálne, prvýkrát za posledné týždne pocítil čo i len mizivú nádej, že by mohol mať nejakú šancu. Veď nádej umiera posledná, alebo nie?

„Pokojne vyslov obidve priania," milo sa naňho usmial Santa Claus a Taeminovo srdce urobilo kotrmelec. Odkiaľ mohol vedieť, že má práve dve? Zhlboka sa nadýchol.

„Želám si, aby... aby bol na Vianoce sneh a..." zaváhal. Teraz, keď to mal vysloviť nahlas, cítil sa ako úplný idiot. Čo tam vlastne robil? Mal odísť, kým bol čas.

„Do toho, nehanbi sa," povzbudil ho Santa Claus. „Musíš to vysloviť nahlas."

„Ja... Želám si, aby som ešte aspoň raz v živote stretol toho neznámeho muža z baru."

„No vidíš, Taemin, ani to nebolo také ťažké, však?" žmurkol Santa Claus a zamával na ďalšie dieťa, ktoré sa tam objavilo nevedno kedy. „A teraz choď domov. A ver."

Ako v mrákotách zliezol z kresla a zamieril si to k východu. Odkiaľ ten muž, vydávajúci sa za Santa Clausa, poznal jeho meno? Všetko to bolo príliš nereálne na to, aby to mohla byť pravda. Určite sa o chvíľu zobudí vo svojej posteli a zistí, že to bol všetko iba sen.

 ***

Taemin kráčal zasneženým parkom a prekvapene sa obzeral okolo seba. Ničomu nerozumel. Takú zimu v Soule ešte nezažil. Primrznutý sneh vŕzgal pod nohami, z oblohy sa už druhý deň lenivo vznášali vločky snehu a všade naokolo šantili šťastné deti. Čerstvo napadaný sneh im urobil obrovskú radosť. Nestávalo sa často, aby v Soule nasnežilo tak, že by sa sneh udržal dlhšie ako cez noc. V tom musel byť nejaký zázrak.

Zázrak. Taemin pri tej myšlienke na chvíľu zmeravel. Opäť sa mu vybavilo stretnutie s tajomným Santa Clausom spred niekoľkých dní, ktoré mu od toho dňa celý čas neschádzalo z mysle. Hoci by to najradšej zmietol pod koberec s tým, že to bol iba sen, nemohol. Vedel, že to bolo úplne reálne stretnutie s človekom z mäsa a kostí. Aj keď s odstupom času už pochyboval, že bol reálny. Chvíľami si pripadal ako v horúčke, keď pripúšťal možnosť, že by predsa len... Naozaj sa zbláznil, že začínal veriť na Santu a zázraky?

Frustrovane si vzdychol. Druhá časť jeho želania ostávala stále nevyplnená. Darmo si nahováral, že je to nezmysel, že Santa Claus naozaj neexistuje a nemôže zariadiť, aby sa stretol s niekým, o kom nevedel absolútne nič. Od stretnutia so Santom sa neustále pozorne okolo seba obzeral, bohužiaľ, tajomného neznámeho viac nezazrel. 

„Santa Claus jednoducho neexistuje," zašomral si popod nos, vychádzajúc so sklonenou hlavou z parku, „a ja som len obyčajný blázon, keď iracionálne verím v to, že -" Zvyšok vety zostal nedopovedaný. Taemin vrazil do pevného tela človeka kráčajúceho oproti nemu. Nebyť pohotovej reakcie dotyčného, ktorý ho zachytil tesne pred zrútením, už by sa váľal na zemi v snehu.

 „Ach, prepáčte, nechcel som," drmolil, keď získal stratenú rovnováhu a odvážil sa pozrieť do očí tomu, koho takmer sám zvalil na zem,  „ja - Ach, bože, to ste vy?" šokovane hľadel do modrých očí, ktoré ho mátali už dlhé týždne.

„Už to tak bude," odtušil tajomný cudzinec. „Máme na seba šťastie. Druhýkrát som tento mesiac v meste a zakaždým na vás narazím. Tento raz doslova," zasmial sa a na lícach sa mu tvorili rozkošné jamky. Taeminovi sa zakrútila hlava. Jeho smiech znel ako rajská hudba a ten úsmev....

„Ešte raz sa ospravedlňujem. Mohol by som vás ako odškodné pozvať na pohárik?" navrhol. „Minule som to už nestihol. Vyparili ste sa skôr, než som stihol napočítať do troch."  Musel konať ihneď, kým úplne nestratí odvahu.

„A prečo nie?" súhlasil neznámy. „Už som vybavil, čo som potreboval, do odletu domov mám more času."

„Tak super. Dáme si niečo na zahriatie. Dnes je neobvyklá zima," navrhol a spolu zamierili do najbližšej kaviarne.

„Veru, takú zimu som tu ešte nezažil," striasol sa muž a zimomrivo sa zababušil do kabáta. „A to sem lietam pracovne pomerne často."

„Mám taký pocit, že za to môžem ja," bezmyšlienkovite vyslovil Taemin prvé, čo mu v tej chvíli napadlo. Až keď naňho muž uprel zmätený pohľad, uvedomil si, že to povedal nahlas.

„Vy viete ovládať počasie?" uškrnul sa. „To som sa ja za tie roky ešte nenaučil a niekedy by som to teda potreboval vedieť."

„Nie," okamžite vyhŕkol. „Len... Ale nič, zabudnite na to," zahanbene zamumlal. Cítil sa ako idiot. Našťastie sa v tej chvíli ocitli pred dverami kaviarne. Muž mu otvoril dvere a podržal ich, aby mohol vojsť. Zo zvyku zamieril do úplného rohu, aby nemusel čeliť zvedavým pohľadom ostatných návštevníkov.

„Pokračujte, mňa to zaujíma," milo ho vyzval neznámy keď sa obaja usadili a Taemin mal pocit, že sa s ním zatočil svet. Ten hlas... Nepočul ho pred pár dňami v tom obchodnom dome? Vylúčené, okríkol sa. To nemohol byť on. Čo by tam robil? Nezdalo sa, že by bol odkázaný na to, preobliekať sa za pár drobných za Santa Clausa.  A odkiaľ by vedel o jeho dvoch želaniach? Červík pochybností však nespal. Čo ak predsa...?

„Ja... Želal som si u Santa Clausa, aby snežilo,"  hlesol s pohľadom zabodnutým na snehobiely obrus stola. Teraz sa cítil už úplne trápne. Ten muž si o ňom musí myslieť, že je naozaj idiot. Vysmeje ho, postaví sa a zase odíde. Ako vtedy prvýkrát. Kým sa vrátil od baru s dvomi pohárikmi soju, už ho nebolo. 

„To je milé," prelomil muž napokon napäté ticho. „Ja som si tiež nedávno u Santu niečo želal."

„Áno?" prekvapene vzhliadol a takmer sa utopil v jeho očiach. Nevysmieval sa mu, hľadel naňho láskavo a tak zvláštne tajomne. Akoby vedel niečo, čo on nie. Taemin naprázdno preglgol. „Ale určite niečo menej detinské ako je sneh, predpokladám."

„Ako sa to vezme," žmurkol neznámy. „Ale môžem povedať, že moje želanie sa práve splnilo."

„Želali ste si kávu?" Taemin nechápavo nadvihol obočie.

„Ale kdeže," zasmial sa. „Želal som si ťa ešte raz stretnúť, Taemin."

„Č-čože? Mňa? Prečo?" koktal Taemin, úplne vyvedený z miery. Akoby nestačilo, že jeho meno znelo z cudzincových úst neskutočne príťažlivo, ešte sa ho rozhodol provokovať takto? Nestrieľa si z neho?

„Zaujal si ma už pri prvom stretnutí v tom bare. Ale vtedy som nemohol ostať dlhšie. Mrzelo ma, že som zmizol bez rozlúčky, ale... bolo to tak vtedy lepšie. No nedokázal som na teba prestať myslieť. Tak som sa sem musel ešte vrátiť."

Taemin sa nezmohol na slovo. Žeby naozaj existovali vianočné zázraky?

„Ja som mal dve želania," preniesol ticho po chvíľke mlčania. „Jedno bolo sneh a... druhé vy," nesmelo sa usmial na muža sediaceho oproti. „Chcel som vás ešte aspoň raz stretnúť." Zachvel sa, keď mu neznámy zovrel jednu ruku do dlane.

„Dúfam, že teraz ma budeš stretávať častejšie. Nenechám ťa odísť len tak. A mimochodom, som Louis. Louis Tomlinson."

Taemin prekvapene vytreštil oči. No do prdele. Louis Tomlinson, spolumajiteľ jednej z najznámejších hotelových spoločností v Kórei. Málokto mal tú česť vidieť ho naživo, no jeho meno poznal takmer každý. Už sa nedivil, prečo chcel zostať v anonymite. V tom bare majú aj steny uši.

„Teší ma, Louis. A už sa ma nezbavíš, to mi ver," šťastne sa usmial. „A mimochodom, šťastné a veselé Vianoce."

Prvýkrát to želanie myslel úprimne. Konečne začínal chápať, čo ľudia tým prianím myslia. Ten deň bol naozaj šťastný.

Bez ohľadu na to, kto to bol, Santa jeho želanie vyslyšal. 

Vianočné zázraky existujú.

A/N:

Tak som si konečne splnila „sen" a napísala niečo na týchto dvoch. Vŕtalo mi to v hlave už dlho (a odkedy som zistila, že obaja majú song s rovnakým názvom, brala som to ako osud 😈) a súťaž u Nicol ma k tomu konečne dokopala 🙃. Snáď sa páčilo.

Krásny predvianočný čas všetkým 😘😘