„Prídem veľmi rád,“ v Tomášovom hlase bola viditeľná úľava i nadšenie.

Po ukončení hovoru začal tancovať po izbe ako malé dieťa. Všetko išlo podľa plánu. Jeho želania sa plnili.

Pri večeri nevedel obsedieť, neustále sa ošíval a nervózne pozeral na hodinky. Nechcel meškať. Na tento deň čakal tak dlho, nemohol to pokaziť žiadnou maličkosťou. Našťastie, rodičia to pochopili a zaželali mu veľa šťastia.

Keď kráčal zasneženým chodníkom k Lukášovi a z okien okolitých domov sa ozýval spev kolied a cinkanie roľničiek, nervózne zvieral vo vrecku kabáta malú zamatovú krabičku. Konečne dostal šancu ju darovať človekovi, ktorého miloval z celého srdca.