Prešli dva dni. Tomáš sa pripravoval na Štedrý večer v dome svojich rodičov, ku ktorým sa vybral po odchode od Lukáša. Jeho obavy sa nakoniec ukázali ako úplne zbytočné. Otec s mamou ho prijali ako márnotratného syna, s otvorenou náručou a slzami šťastia.

Práve končil nútené ozdobovanie stromčeka, keď mu na posteli zavibroval telefón. Lukáš. „Ahoj“, ozval sa nesmelo. Netušil, prečo mu volá.

„Si u vašich?“

„Áno,“ usmial sa do telefónu. „Prijali ma bez problémov.“

„To som rád,“ Lukášovi padol balvan zo srdca. „Ja... Môžem ťa pozvať po večeri ku nám? Ako za starých čias?“

Začínal mať Vianoce opäť rád.