Tomáš zaskočene zalapal po dychu. Úprimne, neočakával, že mu Lukáš dá šancu. Myslel si, že ho vyhodí a viac ho nebude chcieť vidieť. Zaslúžil by si to.

„Ty... si mi odpustil?“ pozrel sa mu do očí a naprázdno preglgol. Ich zelený odtieň mal naňho stále rovnako silný vplyv ako kedysi.

„Už to tak bude,“ prikývol Lukáš. „Ale to nič nemení na tom, že si mi ublížil a na to sa tak ľahko nezabúda.“

„Toho som si vedomý,“ smutne vzdychol, presunúc pohľad na zem. „Pre mňa je zázrak už len to, že si ma nevyhodil hneď od dverí. Splnené vianočné želanie.“