Seren, predsa risk je zisk, nie?

Nikdy si nič vo svojom živote neurobila. Vždy si bola opatrná a myslela na to, čo robíš. A tak to dopadlo.

Chceš upratovať hnoj po zvyšok svojho posratého života?

Tu je šanca na to, aby už viac posratý nebol..

Je čas risknúť. Dopomôcť osudu, aby zmenil môj život.

,,Vlastne som sem prišla aj kvôli niečomu presnejšiemu. Vieš, že Edisown je asi sedem hodín odtiaľto a ja sa tam nemám, ako dostať. Chcela som sa ťa spýtať? Zaplatila by som ti." povedala som.

,,A z čoho, farmárka?" podpichol ma a uškrnul sa. Pokrútila som hlavou a sadla si na jeho super - mega - totálne cool pohodlnú posteľ.

,,Niečo našporené mám. A keby nie.." začala som, no jeho pohľad ma uzemnil.

Alebo upostelil?

,,Veď srandujem. Nemusíš mi nič platiť, odveziem ťa tam.. Vlastne aj tak nemám čo robiť." odpovedal a sadol si ku mne na jeho super - ďalej ani nepokračujem - posteľ.

,,Ale predsa by som niečo chcel."
Vedela som.

Prekrútila som očami a snažila sa pozerať na jeho tvár, ale stále som nemohla odtrhnúť zrak od jeho hrudníka.

Je to akoby ste stretli veľmi krásneho človeka na ulici a vzial vám dych tým, aký je krásny. Stále naňho pozeráte, no snažíte sa byť nenápadný.

No ja som teraz veľmi nenápadná nebola.

,,Niečo máš pre mňa aj teraz." doplnil, aby som to lepšie pochopila a rýchlo, až veľmi rýchlo, sa ku mne naklonil.

Stihla som sa odtiahnuť, no on sa stále približoval a ja som nechcela, aby sa stalo to, čo som si myslela, že sa stane.

Prečo ma, do chmár, vždy takto motá? Akoby som bola posratá nit a on ma namotával a rozmotával ako sa mu zachce.

Nechcela som sa s ním bozkávať, aj keď som veľmi chcela, no vedela som, že mi to ešte viac zmieša pocity.

Moje pocity boli posratá kaša!

,,Presne!" zvolala som, keď mi doplo, ako zachrániť túto situáciu. Alebo seba. ,,Mám pre teba niečo. No vážne."

Rýchlo som sa postavila a prešla ku svojej taške, z ktorej som vybrala jednu vec.

Hodila som ju po ňom a pritom sa usmievala ako malé decko. Áno, robilo mi predsa radosť to, že som niečo dokončila a mohla mu ju konečne dať.

,,Košeľa? Kde si to akože kúpila? Také zvláštne košele tu nepredávajú." Usmieval sa.

Pokrútila som hlavou a vytrhla mu ju z rúk.

,,Ušila." opravila som ho, ,,Vravel si, že ti všetky košele roztrhám, takže dúfam, že túto ti neroztrhám.. Aj keď.. pri mne sa nikdy nevie."

Uchechtol sa a ja som ju rozprestrela vo vzduchu, čím som mu dala najavo to, že ho v nej hneď teraz chcem vidieť.

So vzdychom sa postavil, ale splnil moje želanie. Ale vedela som, že to nebolo len moje želanie.

Aj on bol zvedavý, ako v nej vyzerá a či mu je vôbec dobrá.

,,Vedela som, že som trafila veľkosť.. A že ti žltá pristane." povedala som mu a pozrela sa mu do očí.

Jeho pohľad patril len mne a nejaká košeľa ho asi nezaujímala.

,,Keď sa ti nepáči, nemusíš ju nosiť. Len aspoň teraz mi povedz, že sa ti páči, aby som sa necítila ako sračka."

Usmiala som sa, už skôr nervózne, lebo stále nič nehovoril a ja som sa začínala už obávať, že..

No presne neviem, čo.

,,Do riti, Seren, už prestaň rozprávať." zahlásil nakoniec a jeho jazyk vtrhol do mojich otvorených úst. A ja som ho nechala. Vlastne som sa ešte k nemu pridala.

Do chmary, prečo mi tak rýchlo bije srdce?

Mám pocit, akoby som nepočula nič iné, len jeho tĺkot a Joshuov dych.

Ale nie, že by som si sťažovala.

Keď ho prestalo baviť len tam stáť na mieste a bozkávať ma, zvalil ma na posteľ a nedovolil mi sa pohnúť.

,,Tá košeľa je sexy. Tak ako ty." hovoril medzi tým, ako ma vyzliekal.

Do chmary. Do chmary.

Prečo to nemôžem zastaviť?

,,Ale teraz ju zo mňa môžeš strhnúť."

Ten návrh sa mi zapáčil a hneď som to aj urobila. A nejak som to neľutovala, lebo.. Ach, ako by som len mohla?

Žijem pre jeho.. hrudník?

Bozkával mi krk a pritom ma tak zatlačil ku posteli, že som si myslela, že sa posteľ prederaví a ja vypadnem z druhej strany.

,,Upostelil si ma k posteli." pošepkala som mu a potom už vieme, čo sa odohrávalo.

A vieme aj to, že som si musela dávať veľký pozor na to, aby som nezobudila ich rodičov.