Keďže som domov prišla úplne zničená - lebo sme sa s Joshuom v noci ešte vozili na motorke, keďže som sa nenechala odradiť a on musel ma na nej učiť jazdiť - netrápilo ma nič a jediné, na čo som myslela, bolo to, ako sa hodím do perín.

Vlastne nie, lebo som ich dala prať!

Chcela som si strčiť hlavu do koryta, poprípade ostať tam aj spať, no všimla som si na zemi pred vchodom do domu list. Zaujímavé na tom bolo to, že nebol v schránke, ale ja zemi.

Takže som mala pravdu, že sa všetko zmení! Určite je to nejaké znamenie. Pretože, ak by nebolo, nebol by na zemi.

No ale možno je pravda to, že sa poštárovi nechcelo hádzať nám ho do schránky, tak ho tu len hodil, ale..

Bolo to jedno. Musela som ho otvoriť, ale predtým, než by som to urobila, som musela niekomu zavolať a povedať mu o svojich pocitoch. Lenže komu, keď Teresa je asi mimo diania?

Áno, nič iné mi neostáva.

Zobrala som mobil do ruky a vytočila Joshuu dúfajúc, že mi to zdvihne.

,,Vážne mi ešte teraz voláš?" ozval sa chrapľavý hlas, z ktorého som mala zimomriavky až na zadku.

,,Áno, viem. Viem, že asi teraz chceš spať a že ťa vôbec nezaujímam, ale musela som niekomu zavolať. Ide o to, že som mala pravdu. Už nebudem škrečok v klietke.. A vieš čo, Joshua? Ak aj nebudem mať pravdu a toto je celé len falošná nádej, ktorá hneď pominie, sľubujem, že aj tak nebudeme škrečky v klietke."

,,O čom hovoríš, Seren?"

,,Wau, znie to vážne sexy, keď mi hovoríš mojím ozajstným menom.. Čo som chcela? Už nemôžem čakať, lebo sa asi pocikám od nedočkavosti." dohovorila som, ani mu nedala vedieť, čo som tým myslela, dokonca mu ani nepozdravila a rútila sa k listu.

Vážne zvláštne bolo, že tam bola adresa, ktorú som vôbec nepoznala, no nebolo napísané ani od koho bol ten list. No ani to ma neodradilo a dobre, že som ho neroztrhla, keď som ho otvárala.

A keď som to uvidela, zrak sa mi zahmlel pred očami.

Pardón. Zahmlelo pred očami.

Do posratých chmár!

***

Bola som na ceste ku Joshuovi, keďže mi napísal presne osem esemesiek a dvakrát volal, aby zistil, čo som tým myslel.

Chudák. No má to so mnou ťažké..

Ocitla som sa pred ich veľkým plotom a až potom by doplo, že nebrať mobil bola chyba.

Fakt.

Ako sa mám teraz dostať dnu? Preliezť plot? Alebo mám začať kričať?

Nie, to ma začuje jeho otec a môžem sa rozlúčiť s mojou radosťou.

Rozhodla som sa pre prvú možnosť, a aj keď mi trvalo dosť dlho, lebo som nevedela, do akej diery mám dávať nohu, podarilo sa mi vyliezť hore.

No ale to by som predsa nebola ja, ak by som cestou dole nespadla do kríkov.

Nie, teraz ma nič nezastaví!

Potichu som prešla pod Joshuove okno a hľadala niečo, čo by som mu mohla hodiť do okna. Najlepšia možnosť bola asi kamienok - nečakane - a tak som si ich pár do ruky zobrala a hádzala mu ich tam.

No teraz si vážne pripadám ako posratý princ čakajúci na svoju milú, ako mu skočí do náručia. Alebo spustí vlasy?

,,Au!" ozvalo sa zhora a mne doplo, že mal asi otvorené okno. Uchechtla som sa a o presne štyri sekundy som zazrela jeho tvár, na ktorej bol úsmev venovaný len mne.

Nikto iný tu ani nebol..

,,Vedel som, že si to ty." ozval sa a nakukol z okna trochu viac, čím mi umožnil uvidieť jeho nahý hrudník, ,,Trafila si ma do zadku."

,,Misia splnená." Zasmiala som sa a rozmýšľala, čo povedať ďalej.

Ó, Joshua! Spusti mi svoje vlasy? Alebo vtáka?

,,Preliezala som už váš plot, z ktorého som aj spadla, takže sa mi veľmi nechce liezť aj do tvojej izby."

Prekrútil pobavene očami a odvetil : ,,Choď ku zadnému vchodu. Nejak ťa tu prepašujem."