,,Ako môžem so sebou vôbec žiť?" opýtala som sa zúfalým podtónom a podotýkam, že som stále bola v tom potoku.

,,Seren. Túto otázku by si si mala klásť, keby si sa nepriznala. Ale ty si to urobila. Síce trochu neskoro, ale vykašľala si sa na strach a išla do toho. Prebrala si zodpovednosť. Vieš, čo to znamená?" pomaly rozprával, ako keby som mala päť rokov a nerozumela mu, a približoval sa. Ale pomaly, aby ma nevystrašil.

,,Že som zodpovedný sráč?"

Náhle sa jeho ľútostivý pohľad vytratil a nahradil ho jeho smiech. Síce neviem, čo by si mysleli ostatní o tom, či sa to teraz hodilo alebo nie, ale podľa môjho názoru na smiech je vždy čas.

Pána, ja by som sa aj mohla živiť tým, že ho budem rozosmievať. Nemala by som totižto len peniaze.

,,Presne to si. Už nie si malá a mala by si to chápať. Takže opováž sa byť teraz na dne. A to doslova." zahlásil.

To, ako na mňa pozeral a slová, ktoré hovoril, mi vysielalo do tela zvláštne signály. Neviem, možno je tu až veľká zima?

Alebo ma vesmír varuje, že ak naozaj nevyleziem z tej vody, tak sa utopím? A aj on?

,,Ďakujem." povedala som horko - ťažko a on si ma nezačal doberať slovne zato, že som asi prvýkrát poďakovala, ale pohľadom mi to dosť naznačoval. To, že vyhral, aj keď sme sa o nič nestavili.

,,Poď von." povedal nakoniec, ale nepohyboval sa smerom k brehu, ale ku mne, aby mi pomohol. No dával mi čas.

Keď ku mne prišiel a obaja sme vyliezli z tej vody von, neovládla som sa a čapla mu po zadku.

Vlastne to bola menšia odplata.

,,Páči sa ti môj zadok a chcela si sa ho už dotknúť? A nevrav, že nie. Veď sama si vravela, že som majiteľ toho najluxusnejšieho zadku na svete." rýpol si do mňa a následne sa na mňa zazubil.

Aj keď bola tma a dážď mi zabraňoval v mojom výhľade, jeho zuby žiarili.

Áno, zuby, nie oči. Mal ich ako čerňoch, a to bol ešte svetlejší než ja.

,,Dobre, chcela som sa dotknúť najluxusnejšieho zadku na svete. Priznávam." odvetila som, ,,Poď dnu so mnou. Neriskujem, že ťa niekde trafí blesk a potom budem dvojnásobná vrahyňa. To by som so sebou žiť nemohla už vôbec."

Len sa jedným kútikom úst usmial, no čo ma prekvapilo, bolo to, že nič nepovedal. Čakala som zase nejakú narážku, no už by som si asi mala zvyknúť, že nie stále je Joshua.. Joshua.

On ma asi vážne neprestane prekvapovať.

Keď sme vošli do môjho "domu", jeho tričko, ktoré mal doteraz len v rukách, zavesil na môj radiátor a následne nasledovali aj jeho nohavice.

,,Nechceš si tam náhodou zavesiť aj trenky?" Uchechtla som sa, ale tiež si zo seba vyzliekla tričko a potom aj legíny.

Mala by som sa v tejto chvíli červenať, no už to bolo také, ako keby bol Joshua môj bratranec. V spodnom prádle ma videl viackrát a dokonca videl aj moje prsia, takže teraz som sa hanbiť nemusela.

A navyše, makala som dosť tvrdo, aby som vyzerala tak ako vyzerám.

,,Môžem, keď ti to nebude vadiť. Vlastne to nie je nič, čo by si nevidela."

,,A nemala v ústach."

Zasmiala som sa na svojej vete a tej skutočnosti, lebo to bolo dosť vtipé, no smial sa aj on, takže som nebola za trápnu, a zvalila sa na posteľ. On ešte stále stál na tom istom mieste a pozoroval ma.

Nie, vážne by som chcela vedieť, čo mu ide hlavou.

No keď on prinútil svoje telo k pohybu a nakoniec došiel ku mne na posteľ, dozvedela som sa to.

Áno, blahodarný vesmír mi splnil ďalšie želanie.

,,Vieš, keď som takto pred niekým vyzlečený, tak sa potom vyzliekame navzájom a nakoniec skončíme v posteli a hráme sa." povedal roztúženým hlasom, pri ktorom som mala v nohavičkách mokro.

Ale to ten dážď.

,,Myslím, že pod posteľou mám Monopoly." Odtiahla som od neho hlavu, lebo bola až veľmi blízko a zadívala sa na jeho iskry v očiach.

Len na sekundu som sa zľakla, že padajú tie meteority.

,,Tak ich vyber."

No a nakoniec sme celý večer hrali Monopoly.