,,To je v poriadku." Áno, práve toto som potrebovala. Aby ma niekto uistil, že to je v poriadku. Viem, že je, ale zároveň aj viem, že nie je. Som zmätená, ako ešte nikdy predtým.

,,Nie, nie je. Seren Whisper nikdy neplače a nikdy ani nemá. Na uvoľnenie mojich pocitov tu mám čaj na upokojenie." povedala som a mala som čo robiť, aby môj hlas znel normálne a nie ako keby mi niekto strčil ruku do pľúc a ja teraz nemôžem dýchať.

,,Tak teraz vidíš, že aj ten najsilnejší človek niekedy potrebuje pauzu od tej nálepky "najsilnejší". Plač je v poriadku, aj to, že si niekedy na dne. Každý niekedy je, vieš? Celý život je ako taká horská dráha, z ktorej nemôžeš vystúpiť. A preto viem, že bude lepšie, Seren, farmárka alebo Šoférka Vrahyňa."

Zasmiala som sa a následne sa pozrela do jeho krásnych očí. A on sa pozeral do tých mojich, aj keď boli mokré, opuchnuté a rozmazaná špirála tomu dávala ešte lepší dojem.

Práve teraz som ho potrebovala. Potrebovala som, aby mi toto niekto povedal, ale nevedela som, že som potrebovala, aby som to potrebovala od Joshuu.

Tak toto je láska? Alebo je to len ďalší z mojich výmyslov?

,,Chcem ti pomôcť, ale neviem ako." pošepkal blízko mojej tváre. Až som mohla počuť a cítiť jeho dych. A on mohol počuť ten môj, ako keď sa štartuje traktor. Áno, asi tak som dýchala.

,,Chcem, aby si mi ublížil."

,,Čo?" opýtal sa ma so zamračeným pohľadom, z ktorého som skoro mala strach.

Dlho som nič nehovorila a on sa na mňa stále pozeral. Pozrel sa na cigaretu a na môj krk a následne mu to doplo. Pokrútil hlavou a myslím, že svoj nesúhlas chcel dokázať aj slovne, no ja som ho zastavila tým, že som sa ku nemu priblížila ešte viac, zobrala jeho ruku, v ktorej mal cigaretu, a priložila si horúci hrot cigarety na môj krk.

Nebolelo ma to, lebo som už bola zvyknutá. Nebolo to tak, že som to robila každý deň, ale párkrát už áno.

Bolo vidno, že mu to je proti vôli, ale ja som viac ani nechcela. Stačilo mi toto. On, jeho pohľad, jeho slová. A mohla som ísť spať.

,,Pobozkaj ma." povedal, nad čím som nesúhlasne pokrútila hlavou.

Chcela som to urobiť, tak sakramentsky moc, ale nemohla som. Nemohla som sa namotať ešt viac a vedela som, že to už aj teraz bolo nebezpečné.

Nemohla som ho ľúbiť a ničiť tak samú seba. Aj keď tomu asi nezabránim, čo?

,,Seren." nútil ma ďalej a dýchal mi na tvár. Mala som pocit, že aj jeho dych sa sťažil, a tak sme obaja ťažko dýchali a pozerali sa na seba.

,,Nie, nemôžeš mi toto robiť. Ja to chcem urobiť, ale v živote nemôžem robiť to, čo chcem. Mohla by som, ale aký by to malo význam? Aký má význam, keď ťa teraz pobozkám? A prečo to tak sakramentsky chcem urobiť?" pošepkala som tiež a vzala jeho tvár do mojich rúk tentoraz ja. Jeho oči boli teraz ako ohne a mňa to tak fascinovalo, až som skoro zabudla, že bozkávať ho nemôžem.

,,Lebo to tak sakramentsky chcem urobiť aj ja." povedal, ale stále nič nerobil. Dával mi čas. Čas na rozmýšľanie. Čas na odolávanie. Čas na tú pravú chvíľu. Čas na rozhodovanie.

,,Keď sa rozhodnem sama, že sa chcem zničiť, tak to urobím." povedala som nakoniec a on len vzdychol. A bol to taký vzdych, pri ktorom sa vo mne prebudil ďalší hlas, ktorý sa pridal k tým hlasom, ktorí mi vraveli, aby som ho pobozkala a kašľala na následky. Na výčítky. Na ľutovanie.

Práve teraz, táto chvíľa. Ľutovať budeš neskôr.

,,Tak znič aj mňa, keď to tak urobíš."

A nebolo nad čím rozmýšľať, lebo to už bolo premyslené. Bol to len posratý bozk, ale práve takýchto okamihov sa skladajú momenty. Možno to budú momenty, kde to budem ľutovať a ťahať si vlasy z toho, aká som hlúpa. Alebo to budú momenty, v ktorých budem rozhodovať o učinení takýchto rozhodnutí.

A tak sa končí môj narodeninový deň.

Ale veď..

Aký lepší darček by som si mohla priať?