,,Prišli sme hneď, ako sme sa to dopočuli. Seren? Prečo si nám to nepovedala? Porozprávali by sme sa a.." začala mama hneď ako vkročila do domu ešte aj s kufrom v ruke. Obidvaja sa tvárili sklamane a ja som vedela, že som ich teraz sklamala najviac ako sa len dalo niekoho sklamať za celý život.

Nie je to tak, že každý deň sa vaša dcéra prizná polícii, že vtedy u jazera to bola ona, kto zabil.. človeka.

,,A čo, mami? Nič to nemení na tom, že som obyčajná vrahyňa a že priznať sa je najlepší spôsob, ako so sebou žiť. Prepáčte, že som vám to nepovedala. Bála som sa a vtedy to bolo moje najhoršie obdobie. Prepáčte, že nás teraz kvôli mne nebudú mať radi."

Mama pokrútila hlavou a na to ma hneď objala. Otec neváhal ani na chvíľu a tiež sa ku nám pridal. Neplakala som, no mala som ten najhorší a zároveň najlepší pocit na svete. Lebo priznať sa bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som učinila a som vďačná, že mi Joshua niečo také vložil do hlavy.

Joshua. Čo si teraz o mne asi myslí? A bude sa so mnou ešte Teresa a Andy kamarátiť?

Keď nie, tak viem, že neboli tí praví kamaráti a mala by som byť rada, že som sa ich zbavila. A keď áno, mala by som byť vďačná za takých kamarátov.

,,Poď, Seren. Urobím ti čaj na upokojenie a nemusíme sa vôbec rozprávať, dobre? Len sa teraz necíť vôbec zle. Myslím, že si sa tak cítila už dosť." povedala mama, na čo som len prikývla.

Matka mi vždy vravela, že plač nie je dobrý spôsob, ako si sám pomôcť. A ja to viem a práve preto teraz neplačem, len sa mi ťažko dýcha ako keby som bola tuhý fajčiar. To ma naučilo vždy neplakať, keď sa cítiš pod psa. Vždy som bola ticho, ťažko dýchala a spôsobovala si bolesť.

Lebo tá bolesť ti pomôže viac ako plač. Potrestáš samého seba a z toho máš hneď lepší pocit.

****

Keď sme sa už všetci upokojili a všetci aj zaspali na gauči, ja som bola hore a cítila som sa ešte horšie. Jeden z dôvodov, prečo mi je lepšie samej - lebo sa môžem zmieriť s bolesťou po svojom.

Vstala som, zobrala zo stola nedotknutý čaj a vyšla von. Keďže bola noc, nemusela som sa báť, že ma niekto uvidí, keď vyzerám ako troska.

Rozhodla som sa ísť ku potoku, kde som si aj sadla na breh a vyzula si topánky, aby som si mohla dať nohy do vody. Voda bola sakramentsky studená, ale mne to teraz nevadilo.

Bola studená ako moja duša.

Vzdychla som a vybrala si z vrecka cigarety a zapaľovač. Vravela som, že nefajčím? Tak áno, ale len niekedy. Ale teraz som s nimi chcela robiť niečo iné.

,,Nevedel som, že fajčíš." ozvalo sa a ja som vedela, kto to je, a to vo mne vyvolalo ďalšie pocity. Ale nevedela som, aké.

,,Iba vtedy, keď som šťastná. A teraz som šťastná, lebo som sa priznala s niečím, čo sa stalo pred dvoma mesiacmi, ale zároveň som zdrtená, lebo sú teraz všetci zo mňa ešte viac sklamaní ako vtedy." Uchechtla som sa a potiahla si z cigarety. Čakala som, kým sa jeho nohy presunú ku mne a následne si ku mne aj sadne. A nakoniec som sa dočkala.

,,Prečo by mali byť sklamaní? Priznala si sa, že si omylom zrazila človeka, ktorého vraha už hľadali veľmi dlho. Mali by byť na teba hrdí. Ja som." zahlásil a tiež si vyzul topánky, aby si ich mohol strčiť pod vodu ako ja. Usmiala som sa, ale následne mi úsmev zmizol, lebo som už nevidela Joshuove dlhé vlasy.

,,Kde máš vlasy?" Zamračila som sa.

,,Ty si sa priznala k vražde, čím si učinila nejakú zmenu, a ja som si ostrihal vlasy. Tiež zmena." Zazubil sa a zobral mi cigaretu z rúk, aby si potiahol aj on.

Teraz mi on prekazil môj plán, ktorý som chcela učiniť.

Nie, nechcela som sa utopiť.

,,Seren, mala by si vedieť, že si silná. Ja by som sa asi nepriznal a neviem, ako ostatní. Nie si sráč, to ti stačí?" Ani on veľmi komplimenty dávať nevie. Alebo nechce.

Prikývla som a následne zavrela oči, keď mi chytil tvár do dlaní a zdvihol ju na rovinu jeho očí.

Vtedy som prvýkrát vypustila slzu.