,,Seren, poď sa postaviť!" upozornila ma matka a tým ma vyrušila z úvah.

Unavene som vstala zo stoličky a vybrala sa jej smerom.

,,Príde nejaký posratý kráľ, že sa mám ísť postaviť?" odpovedala som, no to som robiť nemala, lebo práve vtedy vošiel do domu pán Bailey, ktorý ma, ale jasné, že počul.

Mama na mňa prísne pozrela a ja som sa zatvárila najneprítomnejšie, ako som mohla.

,,Dobrý deň." pozdravil a dal si dolu z hlavy svoju baretku. Hneď za ním išla jeho manželka a potom Joshua.

Nemohla som povedať, že mi nebilo srdce a neprešla mojím telom taká horúčava ako na Sibíri.

Sorry, Sahare.

Nevedela som, čo mám robiť, tak som si len stúpla za mamu a otca, očami pomaly a opatrne sledovala Joshuu a čakala, čo sa bude diať.

Posratej chmare.

,,Dobrý deň, pán Bailey. Dáte si niečo?" privítala ho ihneď moja mama a išla im zobrať kabáty.

,,Dám si len kávu, máte?"

Vravím, že ako kráľovskej rodine.

Nie, nemáme kávu. Môžu si ju dovoliť len ľudia vo vašej finančnej situácií. Takí ako my nie.

Pretočila som očami a na to zazrela Joshuu, ako na mňa pozerá.

Preboha, dalo sa cítiť este viac nepohodlnejšie?

Pozeral sa na mňa dlho.

Až veľmi dlho.

Až by som si začala myslieť, že sa mu páčim.

Ale jasné, že by sa mu nepáčila nejaká posratá farmárka.

Farmárka. Fuj.

,,Seren, choď, prosím ťa, urobiť pánu Baileymu kávu. My sa zatiaľ porozprávame." vyhnala ma mama a ja som nemohla predsa namietať.

Rýchlo som sa otočila a razila do kuchyne, lebo sa na mňa pozeral, akoby nemal nič iné na práci.

A možno fakt nemá, veď je snobské decko. Ale stále ho chcem, že? Aj keď jeho rodinu neznášam, a to ako sa správajú tiež, nemôžem si pomôcť.

Nie je to láska alebo niečo, veď to by ani nemohlo byť, keďže som sa s ním nikdy v živote nerozprávala. Ale bol to asi jediný chlap v našom "meste", ktorý bol na prvý pohľad pekný.

Dobre, viac než to.

Chmary, veď on bol taký..

Prečo zase rozmýšľam? Prečo to vôbec robím? A prečo sa mi muselo stať teraz práve toto?

,,Osprvedlňujem sa, ja.." začala som hovoriť smerom ku Joshuovi a snažila sa nájsť tie najmilšie slová, ktoré povedať, aby ospravedlnili to, že som ho práve teraz obliala kávou.

,,Vieš koľko stál taký oblek, slečinka? Na taký by si si nemohla dovoliť, ani keby si sa vyspala so všetkými mužmi v tomto meste. Mať takú neporiadnú dcéru, tak ju radšej hodím psom! A nielen to, ale že si ani nevie vážiť, čo pre jej rodinu robím!" začal na mňa kričať pán Bailey.

Rodičia sa tvárili nevinne a hádzali naňho ospravedlňujúce pohľady, zatiaľ čo ja som mala nervy, až mi ten pohár praskol v rukách.

,,Viete, nie každý robí celé dni nič a má pritom prachy ako celebrity, len preto, že sa narodil v dobrej rodine. Niektorí musia pracovať celé dni, len aby mali na chlieb a aj tak potom zomrú hladom. Takže sa ospravedlňujem, že už sa nevládzem tváriť, že mi je jedno, aký je tento posratý život posratý. A to len pre rozliatu kávu!" dokončila som svoj prejav, aj keď viem, čo to mohlo znamenať. No neviem.. Ani som nemyslela.

Len som mala nervy.

A muselo to ísť von.

Takto to je lepšie.

Dobre, Seren, dýchaj a kľudni sa.

Už si to posrala teraz, ľutovať budeš potom.

A čo si asi teraz musí o mne myslieť Joshua, ktorý mal teraz úplne mokré sako?

Hneď ako som vyšla z domu, som rozosmiala na plné hrdlo a ďakovala Bohu, že som nepovedala ešte niečo horšie.

Čo ja viem.. Mohlo zo mňa vyjsť hocičo.

Do riti, ja som idiot.

Nemala by som teraz plakať a prosiť Boha o to, aby nebolo zle?