,,Joshua, koľko máš vlastne rokov? Všetko asi o tebe viem, ale mám pocit, že ani nie. Dáva to zmysel?"

,,Pri tebe nedáva zmysel nič." povedal s povzdychom, ale následne sa uchechtol, ,,A ja tiež neviem, koľko máš rokov. A to som ti urobil narodeninovú oslavu."

,,Mám dvadsať. Cítim sa staro. Nie je to tak, žeby to bolo veľa, ale ja sa cítim na štyridsať. Jednoducho sa cítim, akoby som len dožívala. Tiež to máš tak?" Otočila som ku nemu hlavu a zasmiala sa na tom, ako dopíjal fľašu, ako keby sme boli na púšti a on pije vodu.

,,Každý deň.. A mám dvadsaťdva, farmárka. Narodený štrnásteho februára." Vzdychol.

,,To vážne? Ty, Joshua Bailey, narodený na Valentína? Na sviatok zamilovaných? Tak toto je riadna irónia." Pokrútila som hlavou, ale on sa mračil.

Prečo vkuse?

,,Ja som romantik. Nikto to nevie, ale som. Keď som bol malý, vždy som pozeral s matkou tie romantické filmy a vždy ma fascinovalo to, ako ľudia tam boli šťastní. A potom smutní. Ale potom zase šťastní. A keď si to tak zoberieš, v živote to je úplne inak. Nie je to tak, že porušíš pravidlá len preto, lebo ti to káže srdce. No možno niekto áno, ale nenájdeš veľa takých ľudí. Jednoducho.. Niekto má naplánované, ako sa má cítiť."

Ľahla som si na deku ku nemu a pozrela sa na hviezdy. Ale pri mojom šťastí a tomu všetkému, žiadne hviezdy nebolo vidno.

,,Vieš, čo je irónia? Že teraz sedíme pod oblohou a síce sa volám Seren - meno starovekej bohyne s významom hviezda - a žiadne posraté hviezdy tu nevidím!" Zasmiala som sa a pozrela na jeho skúmavý pohľad.

,,Nemáš naplánované, ako sa cítiť, Joshua. Ty si to len myslíš. Nie si nijak obmedzený. Jednoducho sa musíš oslobodiť sám od seba. Lebo ty si ten, kto ti vkladá tie myšlienky do hlavy. A vieš čo? Nenechaj sa. Nenechaj samého seba sa ti dostať do hlavy.."

,,Vieš, farmárka. Niekedy kecáš sračky, ale sú nápomocné."

,,Že? Nikto to nevie oceniť. Niekde v minulosti som mohla byť motivačný rečník." zvolala som.

Joshua sa posadil a s pohľadom upretým na mňa zobral jeden balón, ktorý spadol zo stromu.

No asi sa vážne dneska nedostaneme domov, takže sa nečudujem, že nemá čo robiť.

,,Niekde pri Hitlerovi." Uchechtol sa.

Mám len ja taký pocit, alebo sa len chechtáme? Možno zato môže ten alkohol, ale ani nemusí. Alebo sa chechtáme v živote málo.

No ja asi nie.

Nie, vážne.. Najlepšia noc v mojom živote. Veď ako by aj nemohla byť, keď som s ním? A keď mi usporiadal "párty"?

Usmiala som sa a v tom momente sa rozhodla, že predsa tú párty, o ktorej Teresa a Andy vravela, usporiadam.

Áno, tieto rozhodnutia u mňa prídu nečakane. Nie je to tak, žeby som išla domov, ľahla si na posteľ, s pohľadom upretým na strop a rozmýšľala. Jednoducho to tak nejde.

Vždy sa niečo musí stať, alebo ja si musím niečo uvedomiť, aby som učinila rozhodnutie. A teraz som si uvedomila to, že aj keď je naozaj moja budúcnosť v sračkách, nemusí to znamenať to, že budem robiť celé dni to isté.

A viem, že moje rozhodnutie nikdy nezmením. Ani keby padali meteority.

A viem, že ani to druhé rozhodnutie.

,,Chcem ti ho vyfajčiť, Joshua."